C-188/25
ECLI:EU:C:2026:555
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62025CJ0188
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62025CJ0188
ROZSUDOK
SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
z 9. júla 2026 ( *1 )
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľov – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Smernica 93/13/EHS – Článok 2 písm. c) – Pojem ‚predajca alebo dodávateľ‘ – Zmluvy o úvere a zabezpečení – Štátny fond rozvoja bývania – Úloha verejného záujmu – Úvery poskytnuté za preferenčných podmienok – Konanie o vrátení veci na ďalšie konanie v nadväznosti na odvolanie – Povinnosť viazanosti právnym názorom súdu vyššieho stupňa – Zásada prednosti práva Únie – Časové ohraničenie účinkov rozsudku“
Vo veci C‑188/25,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Krajského súdu v Prešove (Slovensko) z 30. januára 2025 a doručený Súdnemu dvoru 10. marca 2025, ktorý súvisí s konaním:
Štátny fond rozvoja bývania
proti
GL,
KL,
SC,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: predseda prvej komory F. Biltgen, sudcovia I. Ziemele (spravodajkyňa), A. Kumin, S. Gervasoni a M. Bošnjak,
generálny advokát: D. Spielmann,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
–
Štátny fond rozvoja bývania, v zastúpení: M. Garaj, advokát,
–
GL, KL, SC, v zastúpení: Z. Pitoňáková, advokátka,
–
slovenská vláda, v zastúpení: E. V. Larišová, splnomocnená zástupkyňa,
–
Európska komisia, v zastúpení: P. Kienapfel a R. Lindenthal, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1
Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 ods. 1 a článku 2 písm. b) a c) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29 ; Mim. vyd. 15/002, s. 288).
2
Tento návrh bol podaný v rámci sporu, ktorého účastníkmi sú Štátny fond rozvoja bývania (ďalej len „ŠFRB“) na jednej strane a GL, KL a SC, na strane druhej, ktorý sa týka vrátenia zostatku predčasne ukončeného úveru na bývanie.
Právny rámec
Smernica 93/13
3
Štrnáste odôvodnenie smernice 93/13 znie:
„Keďže členské štáty zabezpečia, aby do [záväzných zákonných alebo regulačných ustanovení] neboli zahrnuté nekalé podmienky, najmä preto, že táto smernica platí tiež pre obchody, podnikanie alebo povolania verejného charakteru.“
4
Článok 1 smernice 93/13 stanovuje:
„1. Účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa [týkajú] nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.
2. Zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia… nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice.“
5
Článok 2 písm. b) a c) tejto smernice stanovuje:
„Na účely tejto smernice:
…
b)
‚spotrebiteľ‘ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu;
c)
‚predajca alebo dodávateľ‘ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to, či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva.“
Slovenské právo
6
Ustanovenie § 52 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, z 26. februára 1964 (čiastka 19/1964), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, stanovuje:
„…
2. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
3. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.“
7
Ustanovenie § 53 ods. 1 tohto zákonníka stanovuje:
„Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len ‚neprijateľná podmienka‘).“
8
Ustanovenie § 7 zákona č. 607/2003 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania, zo 6. novembra 2003 (čiastka 247/2003), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, znelo takto:
„Žiadateľom o podporu… môže byť:
a)
fyzická osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky a má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt… alebo
b)
právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky.“
9
Ustanovenie § 12 ods. 2 tohto zákona stanovovalo:
„Zmluva musí obsahovať najmä
a)
údaje o zmluvných stranách;
b)
účel, výšku, druh a čerpanie poskytnutej podpory;
c)
spôsob plnenia záväzkov zmluvných strán;
d)
zabezpečenie záväzkov;
e)
… spôsob úhrady z podpory;
f)
technické podmienky stavby a dĺžku času jej uskutočnenia;
g)
sankcie za porušenie zmluvných podmienok;
…“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
10
ŠFRB je verejnoprávna právnická osoba, ktorej činnosťou je poskytovanie verejnej podpory na bývanie, najmä prostredníctvom poskytovania hypotekárnych úverov so zvýhodnenými úrokovými sadzbami.
11
Dňa 13. decembra 2006 ŠFRB uzavrel s GL a KL zmluvu o úvere na sumu 33193,92 eura splatnom počas 30 rokov, na účely nadobudnutia bytu. SC sa stal ručiteľom GL a KL.
12
Dňa 22. januára 2018 ŠFRB v nadväznosti na nezaplatenie mesačných splátok zo strany GL a KL odstúpil od zmluvy vo vzťahu k dlžníkom a následne listom z 13. augusta 2018 vo vzťahu k SC.
13
Dňa 24. septembra 2018 ŠFRB podal na Okresný súd Prešov žalobu, ktorou sa domáhal, aby bola dlžníkom a ich ručiteľovi uložená povinnosť zaplatiť nesplatený zostatok úveru vo výške 26040,44 eura spolu s úrokmi, poplatkami a sankciami. Po vyhovení tejto žalobe žalovaní vo veci samej podali proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Krajský súd v Prešove, pričom sa odvolávali na ochranu, ktorá im mala byť priznaná na základe smernice 93/13 v ich postavení spotrebiteľov. Keďže odvolanie bolo zamietnuté rozhodnutím, v ktorom bol uplatnený zákon č. 513/1991 Zb., Obchodný zákonník, z 5. novembra 1991 (čiastka 98/1991), žalovaní vo veci samej podali dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozhodol, že ustanovenia smernice 93/13 nie sú uplatniteľné na spor z dôvodu, že ŠFRB nekoná ako predajca alebo dodávateľ. Najvyšší súd po tom, čo prijal názor, že zmluvný vzťah medzi ŠFRB a žalovanými vo veci samej sa riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka, a nie zákonom č. 513/1991, však zrušil rozhodnutie vydané v odvolacom konaní a vrátil vec na ďalšie konanie Krajskému súdu v Prešove, ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania.
14
Krajský súd v Prešove zastáva názor, že žalovaní vo veci samej majú postavenie „spotrebiteľov“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13 a že ŠFRB možno vzhľadom na jeho organické a funkčné vlastnosti považovať za subjekt, ktorý koná ako „predajca alebo dodávateľ“ v zmysle článku 2 písm. c) tejto smernice.
15
Po prvé vzhľadom na to, že ŠFRB bol zriadený zákonom na účely napĺňania bytovej politiky Slovenskej republiky, predkladajúci vnútroštátny súd pripomína, že podľa judikatúry Súdneho dvora okolnosť, že činnosti verejnoprávneho subjektu predstavujú úlohu všeobecného záujmu, ktorého cieľom nie je dosiahnutie zisku, nie je relevantná na účely kvalifikácie „predajcu alebo dodávateľa“ v zmysle článku 2 písm. c) smernice 93/13.
16
Po druhé nie všetky podmienky zmluvy, o ktorú ide vo veci samej, odrážajú záväzné zákonné ustanovenia v zmysle článku 1 tejto smernice. Je pravda, že slovenský zákonodarca vymedzil právny rámec uplatniteľný na zmluvy uzavreté ŠFRB, ale ŠFRB môže spresniť každú z podmienok, ktoré sú v nich uvedené, takže tieto zmluvy patria do pôsobnosti uvedenej smernice.
17
Po tretie, hoci predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky slovenský zákonodarca vylúčil zmluvy uzavreté ŠFRB z pôsobnosti zákonného režimu týkajúceho sa spotrebiteľských úverov, zdôrazňuje, že uplatnenie smernice 93/13 závisí od povahy zmluvy, najmä od jej štandardizovanej povahy, a nie od jej právnej kvalifikácie vo vnútroštátnom práve.
18
Po štvrté nemožno vylúčiť, že zmluvy uzavreté ŠFRB obsahujú nekalé podmienky v zmysle tejto smernice. Predkladajúci vnútroštátny súd zastáva názor, že podmienky zmluvy, o ktorú ide vo veci samej, ktoré upravujú jej predčasné ukončenie, sankcie a platenie úrokov nad rámec úrokov z omeškania, a to aj po predčasnom ukončení zmluvy, majú takúto povahu. Cieľ ochrany sledovaný uvedenou smernicou je pritom potrebný najmä pri zmluvách, o aké ide vo veci samej, ktoré odrážajú nevyvážený vzťah medzi zmluvnými stranami.
19
Tento súd napokon zdôrazňuje, že podľa vnútroštátneho procesného práva je viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rámci postupu vrátenia veci na ďalšie konanie. Zastáva však názor, že tento právny názor nie je zlučiteľný s ustanoveniami smernice 93/13.
20
Za týchto okolností Krajský súd v Prešove rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1.
Má sa článok 2 písm. c) smernice 93/13… vykladať v tom zmysle, že [ŠFRB], ktorý uzavrel s fyzickými osobami zmluvu o poskytnutí podpory na zabezpečenie bývania, má byť považovaný za ‚predajcu alebo dodávateľa‘ v zmysle citovaného ustanovenia smernice a predmetná zmluva patrí do pôsobnosti tejto smernice?
2.
Ak je na prvú otázku záporná odpoveď, [majú sa] článok 1 [ods.] 1 a článok 2 písm. b) smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že táto smernica sa môže použiť na zmluvu o ručení uzavretú medzi fyzickou osobou a [ŠFRB] s cieľom zabezpečiť splnenie povinností zo zmluvy, ak táto fyzická osoba neprijala od fondu žiadne plnenie a konala s cieľom, ktorý nesúvisí s jej obchodom, podnikaním alebo povolaním?
3.
Ak je na prvú otázku kladná odpoveď, [bráni] právo Európskej únie tomu, aby bol právny názor inštančne nadriadeného súdu záväzný pre nižší súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, ak podľa právneho názoru inštančne nadriadeného súdu [ŠFRB] do pôsobnosti smernice 93/13 nepatrí?“
O prejudiciálnych otázkach
O prípustnosti
21
ŠFRB tvrdí, že prejudiciálne otázky sú neprípustné po prvé z dôvodu, že výklad článku 2 písm. c) smernice 93/13 je jasný, a teda nevyvoláva žiadne dôvodné pochybnosti. Podľa ŠFRB tak z tohto výkladu vyplýva, že na verejnoprávny subjekt, ako je ŠFRB, ktorý poskytuje služby nie na základe trhovej logiky, ale len v situáciách definovaných zákonom, sa nevzťahuje pojem „predajca alebo dodávateľ“ uvedený v tomto ustanovení. Po druhé zmluvný vzťah, ktorý vznikol medzi ním a žalovanými vo veci samej, sa riadi záväznými ustanoveniami vnútroštátneho práva, takže v súlade s článkom 1 ods. 2 tejto smernice podmienky zmluvy uzavretej s týmito žalovanými nepodliehajú ustanoveniam uvedenej smernice.
22
Treba však poznamenať, že tvrdenia, ktoré ŠFRB uvádza na spochybnenie prípustnosti prejudiciálnych otázok, sa týkajú merita veci a konkrétnejšie, pokiaľ ide o prvé z nich, pojmu „predajca alebo dodávateľ“ v zmysle článku 2 písm. c) smernice 93/13, teda pojmu, ktorého výklad je predmetom prvej otázky. Pokiaľ ide o druhé tvrdenie uvedené v bode 21 tohto rozsudku, týka sa uplatniteľnosti článku 1 ods. 2 smernice 93/13 na podmienky zmluvy, o ktorú ide vo veci samej. Preto tieto tvrdenia nemôžu spochybniť prípustnosť položených otázok.
23
Konkrétne v rozsahu, v akom ŠFRB tvrdí, že obsah podmienok zmlúv, ktoré uzatvára, je určený slovenským zákonom, takže tieto podmienky sú vylúčené z pôsobnosti smernice 93/13 na základe jej článku 1 ods. 2, treba pripomenúť, že hoci podľa tohto ustanovenia, ak sú zákonné alebo regulačné ustanovenia záväzné, zmluvné podmienky odrážajúce tieto ustanovenia sú z pôsobnosti tejto smernice vylúčené, takéto vylúčenie neznamená, že platnosť iných podmienok uvedených v tej istej zmluve, ktoré neodrážajú uvedené ustanovenia, by nemohla byť vnútroštátnym súdom posúdená z hľadiska uvedenej smernice [rozsudok z 27. októbra 2022, S. V. (Budova v spoluvlastníctve), C‑485/21 , EU:C:2022:839 , bod 31 a citovaná judikatúra].
24
Predkladajúci vnútroštátny súd pritom výslovne uvádza, že podmienky zmluvy vo veci samej, ktoré považuje za nekalé, neodrážajú vnútroštátne právne predpisy v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 93/13, keďže hoci je ich zahrnutie do zmlúv uzavretých ŠFRB stanovené zákonom, ŠFRB má naďalej možnosť spresniť ich presný obsah.
25
Preto s výhradou overenia predkladajúcim vnútroštátnym súdom nie sú takéto podmienky ako také vylúčené z pôsobnosti smernice 93/13 v súlade s judikatúrou citovanou v bode 23 tohto rozsudku.
26
V každom prípade treba pripomenúť, že vnútroštátnemu súdu nie je zakázané, aby položil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, odpoveď na ktorú podľa názoru žalovaných vo veci samej nenecháva priestor na žiadne rozumné pochybnosti (rozsudok z 1. decembra 2011, Painer, C‑145/10 , EU:C:2011:798 , bod 64 a citovaná judikatúra).
27
Aj za predpokladu, že odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku nenecháva priestor na rozumné pochybnosti, sa táto otázka teda nestáva neprípustnou (rozsudok z 1. decembra 2011, Painer, C‑145/10 , EU:C:2011:798 , bod 65 ).
28
Za týchto okolností sú prejudiciálne otázky prípustné.
O veci samej
O prvej otázke
29
Prvou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 písm. c) smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že verejný subjekt zriadený zákonom na účely výkonu neziskovej činnosti podpory na bývanie, ktorá spočíva najmä v poskytovaní hypotekárnych úverov fyzickým osobám za zvýhodnených podmienok, je „predajcom alebo dodávateľom“ v zmysle tohto ustanovenia.
30
Po prvé podľa znenia uvedeného ustanovenia sa pod pojmom predajca alebo dodávateľ rozumie „akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, ktorá… koná s cieľom vzťahujúcim sa k [jej] obchodom, podnikaniu alebo povolaniu, bez ohľadu na to, či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva“.
31
Použitie výrazu „akákoľvek“ svedčí o tom, že každá fyzická alebo právnická osoba vykonávajúca činnosť súvisiacu s jej obchodom, podnikaním alebo povolaním, sa má považovať za „predajcu alebo dodávateľa“ v zmysle smernice 93/13 (rozsudok zo 17. mája 2018, Karel de Grote – Hogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen, C‑147/16 , EU:C:2018:320 , bod 49 ).
32
To isté ustanovenie sa týka akejkoľvek činnosti súvisiacej s obchodom, podnikaním alebo povolaním, a to „bez ohľadu na verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva“. Preto v súlade s tým, čo uvádza jej štrnáste odôvodnenie, táto smernica platí tiež pre obchody, podnikanie alebo povolania verejného charakteru (rozsudok zo 17. mája 2018, Karel de Grote – Hogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen, C‑147/16 , EU:C:2018:320 , bod 50 ).
33
V tejto súvislosti úmyslom normotvorcu Únie bolo zaviesť široké poňatie pojmu „predajca alebo dodávateľ“, takže každá fyzická alebo právnická osoba vykonávajúca činnosť súvisiacu s jej obchodom, podnikaním alebo povolaním, vrátane úloh verejného charakteru a úloh vo všeobecnom záujme, sa má považovať za osobu, na ktorú sa tento pojem vzťahuje [rozsudok z 27. októbra 2022, S. V. (Budova v spoluvlastníctve), C‑485/21 , EU:C:2022:839 , bod 28 a citovaná judikatúra].
34
Z toho vyplýva, že článok 2 písm. c) smernice 93/13 z rozsahu jej pôsobnosti nevylučuje ani subjekty vykonávajúce úlohy všeobecného záujmu, ani subjekty s verejnoprávnym postavením. Okrem toho, keďže úlohy verejného charakteru a úlohy vo všeobecnom záujme sa často vykonávajú ako činnosti, ktorých cieľom nie je dosiahnutie zisku, pre definovanie pojmu „predajca alebo dodávateľ“ podľa tohto ustanovenia nie je relevantné, či cieľom organizácie je alebo nie je dosahovanie zisku (rozsudok zo 17. mája 2018, Karel de Grote – Hogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen, C‑147/16 , EU:C:2018:320 , bod 51 ).
35
Po druhé široké chápanie tohto pojmu je odôvodnené vzhľadom na cieľ sledovaný smernicou 93/13, ktorým je zabezpečiť ochranu všetkých fyzických osôb, ktoré sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádzajú v slabšom postavení [pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. marca 2019, Pouvin a Dijoux, C‑590/17 , EU:C:2019:232 , bod 42 a citovanú judikatúru, ako aj z 8. júna 2023, YYY. (Pojem spotrebiteľ), C‑570/21 , EU:C:2023:456 , bod 37 a citovanú judikatúru].
36
Po tretie pojem „predajca alebo dodávateľ“ v zmysle článku 2 písm. c) smernice 93/13 predstavuje funkčný pojem vyžadujúci si posúdenie, či zmluvný vzťah patrí do rámca takých činností, ktoré osoba vykonáva ako obchod, podnikanie alebo povolanie (rozsudok z 21. marca 2019, Pouvin a Dijoux, C‑590/17 , EU:C:2019:232 , bod 36 , ako aj citovaná judikatúra).
37
V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že ŠFRB bol zriadený s cieľom napĺňať bytovú politiku Slovenska, najmä poskytovaním hypotekárnych úverov za zvýhodnených podmienok. Okrem toho predkladajúci vnútroštátny súd zdôrazňuje, že sumy zodpovedajúce splateniu týchto úverov, vrátane zaplatenia úrokov, sú opätovne investované do poskytovania nových úverov a umožňujú pokryť prevádzkové náklady ŠFRB.
38
Preto sa s výhradou overení predkladajúcim vnútroštátnym súdom zdá, že zmluvy o úvere uzatvárané ŠFRB patria do rámca činností financovania operácií nadobudnutia nehnuteľností, ktorým sa tento subjekt venuje profesionálne.
39
ŠFRB však vo svojich písomných pripomienkach zdôrazňuje, že mechanizmus podpory nadobúdania nehnuteľností, ktorý zavádza, nezodpovedá žiadnej trhovej logike a že koná ako subjekt poverený úlohou všeobecného hospodárskeho záujmu, a to podpory sociálneho bývania.
40
Okrem toho slovenská vláda vo svojich písomných pripomienkach uvádza, že ŠFRB vyberá príjemcov úverov na základe uplatnenia kritérií oprávnenosti, ktoré mu ukladá zákon.
41
Ako však bolo pripomenuté v bode 34 tohto rozsudku, pojem „predajca alebo dodávateľ“ definovaný v článku 2 písm. c) smernice 93/13 nevylučuje subjekty, ktoré plnia úlohu všeobecného záujmu ani subjekty s verejnoprávnym postavením. Rovnako okolnosť, že ŠFRB nekoná s cieľom dosiahnuť zisk a mimo rámca akýchkoľvek obchodných úvah, nie je relevantná pre jeho kvalifikáciu ako „predajcu alebo dodávateľa“ v zmysle tohto ustanovenia.
42
Takáto okolnosť totiž sama osebe nemôže zbaviť fyzické osoby, s ktorými ŠFRB uzatvára zmluvy o hypotekárnom úvere, ochrany, ktorú im priznáva smernica 93/13, čo by mohlo ohroziť cieľ sledovaný touto smernicou, ktorým je zabezpečiť ochranu všetkých fyzických osôb, ktoré sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádzajú v slabšom postavení [pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. júna 2023, YYY. (Pojem spotrebiteľ), C‑570/21 , EU:C:2023:456 , bod 37 a citovanú judikatúru]. Fyzické osoby, ktoré so ŠFRB uzatvárajú hypotekárne úvery, sa totiž nachádzajú v slabšom postavení v porovnaní s týmto subjektom, ktorého činnosť súvisiaca s obchodom, podnikaním alebo povolaním, spočíva práve v poskytovaní finančných prostriedkov na účely nadobudnutia nehnuteľnosti.
43
Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 2 písm. c) smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že verejný subjekt zriadený zákonom na účely výkonu neziskovej činnosti podpory na bývanie, ktorá spočíva najmä v poskytovaní hypotekárnych úverov fyzickým osobám za zvýhodnených podmienok, je „predajcom alebo dodávateľom“ v zmysle tohto ustanovenia v rozsahu, v akom zmluvy o úvere, ktoré uzatvára s týmito osobami, patria do rámca jeho činnosti súvisiacej s obchodom, podnikaním alebo povolaním.
O druhej otázke
44
Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú otázku.
O tretej otázke
45
Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že predkladajúci vnútroštátny súd sa domnieva, že právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pokiaľ ide o kvalifikáciu ŠFRB z hľadiska pojmu „predajca alebo dodávateľ“ v zmysle článku 2 písm. c) smernice 93/13, je v rozpore s týmto ustanovením, ako ho vykladá Súdny dvor. Vzhľadom na to, že v prípade vrátenia veci týmto súdom vyššieho stupňa na ďalšie konanie je týmto právnym názorom viazaný, sa v podstate pýta, či sa od neho môže odchýliť, aby vyhovel výkladu Súdneho dvora.
46
Za týchto podmienok treba konštatovať, že svojou treťou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má zásada prednosti práva Únie vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu, ktorý je na základe pravidla alebo praxe vnútroštátneho práva viazaný právnym názorom vnútroštátneho súdu vyššieho stupňa vo veci, ktorá mu bola vrátená na ďalšie konanie, ukladá povinnosť neuplatniť tento názor, ak zastáva stanovisko, že tento názor nie je v súlade s výkladom ustanovenia práva Únie, ktorý poskytol Súdny dvor na základe článku 267 ZFEÚ.
47
V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že zásada prednosti práva Únie zakotvuje prednostné postavenie práva Únie pred právom členských štátov. Táto zásada preto ukladá všetkým orgánom členských štátov, teda aj ich súdom, povinnosť zaručiť plný účinok jednotlivých noriem Únie, pričom právo členských štátov nemôže mať vplyv na účinok priznaný týmto rôznym normám na území týchto štátov (rozsudok z 11. januára 2024, Global Ink Trade, C‑537/22 , EU:C:2024:6 , bod 23 a citovaná judikatúra).
48
Táto zásada osobitne vyžaduje, aby vnútroštátne súdy na zabezpečenie účinnosti všetkých ustanovení práva Únie v čo najväčšej možnej miere vyložili svoje vnútroštátne právo spôsobom, ktorý je v súlade s právom Únie (rozsudok z 18. januára 2022, Thelen Technopark Berlin, C‑261/20 , EU:C:2022:33 , bod 26 a citovaná judikatúra).
49
Súdny dvor tiež rozhodol, že povinnosť konformného výkladu ukladá vnútroštátnym súdom v prípade potreby zmeniť ustálenú judikatúru, pokiaľ táto judikatúra vychádza z výkladu ich vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi smernice, a z vlastnej moci neuplatniť akýkoľvek výklad podaný vyšším vnútroštátnym súdom, ktorým sú viazané, ak tento výklad nie je zlučiteľný s touto smernicou [rozsudok z 30. apríla 2025, AxFina Hungary (Ďalšia existencia zmluvy), C‑630/23 , EU:C:2025:302 , bod 88 a citovaná judikatúra].
50
Vnútroštátny súd preto nemôže oprávnene zastávať názor, že vnútroštátne ustanovenie nemôže vykladať v súlade s právom Únie len z toho dôvodu, že bolo sústavne vykladané v zmysle, ktorý nie je zlučiteľný s týmto právom [rozsudok z 30. apríla 2025, AxFina Hungary (Ďalšia existencia zmluvy), C‑630/23 , EU:C:2025:302 , bod 89 a citovaná judikatúra].
51
Okrem toho je potrebné pripomenúť, že v zásade právo Únie nebráni vnútroštátnej právnej úprave alebo praxi, ktorá stanovuje, že súd nižšieho stupňa členského štátu je viazaný rozhodnutím súdu vyššieho stupňa toho istého členského štátu, vzhľadom na právomoc, ktorú majú členské štáty pri organizácii justície [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí Ústavného súdu), C‑430/21 , EU:C:2022:99 , bod 45 ].
52
Vnútroštátny súd, ktorý využil možnosť priznanú mu článkom 267 ZFEÚ, je na účely vyriešenia sporu vo veci samej viazaný výkladom ustanovení práva Únie, ktorý podal Súdny dvor, a teda musí prípadne odmietnuť posúdenia vnútroštátneho súdu vyššieho stupňa, ak sa v súvislosti s výkladom, ktorý poskytol Súdny dvor, domnieva, že tieto posúdenia nie sú v súlade s právom Únie, prípadne neuplatní vnútroštátne pravidlo, ktoré mu ukladá povinnosť dosiahnuť súlad s rozhodnutiami tohto súdu vyššieho stupňa (rozsudok z 11. januára 2024, Global Ink Trade, C‑537/22 , EU:C:2024:6 , bod 24 a citovaná judikatúra).
53
V prejednávanej veci okolnosť, že vnútroštátny súd rozhodujúci v rámci konania o vrátení veci na ďalšie konanie má povinnosť viazanosti právnym názorom vnútroštátneho súdu vyššieho stupňa vo veci, ktorá je predmetom tohto konania, nemôže spochybniť povinnosť tohto súdu neuplatniť takýto právny názor, ak je v rozpore s právom Únie, prípadne neuplatniť vnútroštátne pravidlo, ktoré mu ukladá povinnosť dosiahnuť súlad s rozhodnutiami tohto súdu vyššieho stupňa.
54
Za týchto podmienok vzhľadom na zásadu prednosti a účinky spojené s prejudiciálnymi rozsudkami vydanými na základe článku 267 ZFEÚ vnútroštátny súd nemôže byť na základe svojho vnútroštátneho práva alebo praxe nútený pridŕžať sa právneho názoru vnútroštátneho súdu vyššieho stupňa, ktorý odmietol kvalifikovať ako „predajcu alebo dodávateľa“ v zmysle článku 2 písm. c) smernice 93/13 subjekt, ktorý spĺňa kritérium pripomenuté v bode 36 tohto rozsudku.
55
V dôsledku toho treba na tretiu otázku odpovedať, že zásada prednosti práva Únie sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu, ktorý je na základe pravidla alebo praxe vnútroštátneho práva viazaný právnym názorom vnútroštátneho súdu vyššieho stupňa vo veci, ktorá mu bola vrátená na ďalšie konanie, ukladá povinnosť neuplatniť tento názor, ak zastáva stanovisko, že tento právny názor nie je v súlade s výkladom ustanovenia práva Únie, ktorý poskytol Súdny dvor na základe článku 267 ZFEÚ.
O časovom ohraničení účinkov tohto rozsudku
56
V prípade, že by Súdny dvor dospel k záveru, že subjekt, akým je ŠFRB, možno považovať za „predajcu alebo dodávateľa“ v zmysle článku 2 písm. c) smernice 93/13, ŠFRB a slovenská vláda požiadali Súdny dvor, aby časovo ohraničil účinky tohto rozsudku na prebiehajúce konania, v ktorých nebolo vydané konečné rozhodnutie pred vyhlásením tohto rozsudku.
57
Zdôrazňujú jednak, že ŠFRB konal v dobrej viere v súlade s rozhodnutiami vydanými Najvyšším súdom Slovenskej republiky od roku 2019, a jednak, že neexistencia časového ohraničenia účinkov tohto rozsudku by mala finančné dôsledky ohrozujúce činnosť ŠFRB.
58
Podľa ustálenej judikatúry výklad, ktorý Súdny dvor dáva pravidlám práva Únie pri výkone svojej právomoci podľa článku 267 ZFEÚ, objasňuje a spresňuje význam a dosah týchto pravidiel tak, ako sa musia alebo by sa mali chápať a uplatňovať od okamihu, keď nadobudli účinnosť. Súdny dvor môže iba úplne výnimočne prostredníctvom uplatnenia všeobecnej zásady právnej istoty, ktorá je vlastná právnemu poriadku Únie, pristúpiť k obmedzeniu možnosti akejkoľvek dotknutej osoby dovolávať sa ustanovenia, ktoré vyložil, aby sa spochybnili právne vzťahy, ktoré vznikli v dobrej viere. Na rozhodnutie o takom obmedzení je nevyhnutné, aby boli splnené dve podstatné kritériá, ktorými sú dobrá viera dotknutých osôb a riziko vážnych ťažkostí [rozsudok z 22. júna 2021, Latvijas Republikas Saeima (Pokutové body), C‑439/19 , EU:C:2021:504 , body 132 a 136 , ako aj citovaná judikatúra].
59
Súdny dvor sa preto uchyľoval k takémuto riešeniu len za presne stanovených okolností, a to najmä vtedy, keď existovalo riziko vážnych ekonomických dôsledkov, predovšetkým vzhľadom na veľký počet právnych vzťahov, ktoré vznikli v dobrej viere na základe právnej úpravy, ktorá sa oprávnene považovala za platnú, prípadne keď sa zdalo, že jednotlivci a vnútroštátne orgány boli nabádaní k správaniu, ktoré nie je v súlade s právom Únie, z dôvodu vážnej a objektívnej neistoty týkajúcej sa dosahu ustanovení práva Únie, ku ktorej prípadne prispelo i správanie iných členských štátov alebo Európskej komisie (rozsudok z 22. septembra 2016, Microsoft Mobile Sales International a i., C‑110/15 , EU:C:2016:717 , bod 61 , ako aj citovaná judikatúra).
60
Pokiaľ ide o kritérium týkajúce sa existencie rizika vážnych ekonomických dôsledkov, treba pripomenúť, že členskému štátu, ktorý žiada o obmedzenie časových účinkov rozsudku vydaného v prejudiciálnom konaní, prináleží, aby Súdnemu dvoru predložil číselné údaje, ktoré preukazujú nebezpečenstvo vážnych ekonomických dôsledkov (rozsudok z 20. decembra 2017, Erzeugerorganisation Tiefkühlgemüse, C‑516/16 , EU:C:2017:1011 , bod 91 a citovaná judikatúra).
61
Je pravda, že v prejednávanej veci slovenská vláda vo svojich písomných pripomienkach uviedla údaje týkajúce sa počtu hypotekárnych úverov poskytnutých ŠFRB, ako aj zodpovedajúceho finančného objemu.
62
Ani táto vláda, ani ŠFRB však nespresňujú právne a finančné účinky, ktoré by mala kvalifikácia tohto subjektu ako „predajcu alebo dodávateľa“ v zmysle článku 2 písm. c) smernice 93/13 na zmluvy, ktoré uzavrel. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že uplatnenie tejto smernice na tieto zmluvy, ktoré by viedlo ku konštatovaniu nekalej povahy niektorých z ich podmienok, nevyhnutne neznamená ich neplatnosť v celom rozsahu, keďže tieto zmluvy musia naďalej existovať bez podmienok, ktoré by sa považovali za nekalé, pokiaľ je ich ďalšia existencia právne možná v súlade s pravidlami vnútroštátneho práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. apríla 2021, Bank BPH, C‑19/20 , EU:C:2021:341 , bod 66 a citovanú judikatúru).
63
Za týchto okolností treba konštatovať, že kritérium týkajúce sa rizika vážnych ťažkostí nie je splnené, takže nie je potrebné overiť, či je splnené kritérium týkajúce sa dobrej viery dotknutých osôb.
64
Nie je teda potrebné časovo ohraničiť účinky tohto rozsudku.
65
V tejto súvislosti je dôležité pripomenúť význam zásady právnej sily rozhodnutej veci tak v právnom poriadku Únie, ako aj vo vnútroštátnych právnych poriadkoch. Na to, aby sa zabezpečila stabilita práva a právnych vzťahov, a tiež riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby nebolo možné napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali právoplatnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov [rozsudky z 30. septembra 2003, Köbler, C‑224/01 , EU:C:2003:513 , bod 38 , a z 9. apríla 2024, Profi Credit Polska (Obnova konania ukončeného právoplatným rozhodnutím), C‑582/21 , EU:C:2024:282 , bod 37 ].
66
Právo Únie preto neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby neuplatnil vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých získava súdne rozhodnutie právnu silu rozhodnutej veci, aj keby to umožnilo napraviť vnútroštátnu situáciu nezlučiteľnú s týmto právom. Právo Únie teda nevyžaduje, aby vnútroštátny súdny orgán na účely zohľadnenia výkladu relevantného ustanovenia uvedeného práva, ktorý prijal Súdny dvor, v zásade zrušil svoje rozhodnutie s právnou silou rozhodnutej veci. Ak uplatniteľné vnútroštátne procesné normy upravujú za určitých podmienok možnosť vnútroštátneho súdu zrušiť rozhodnutie s právnou silou rozhodnutej veci s cieľom zosúladiť situáciu s vnútroštátnym právom, táto možnosť sa v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity musí využiť, ak sú tieto podmienky splnené, na obnovenie súladu predmetnej situácie, o ktorú ide vo veci samej, s predpismi práva Únie [pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. júla 2014, Impresa Pizzarotti, C‑213/13 , EU:C:2014:2067 , body 59 až 62 , a z 9. apríla 2024, Profi Credit Polska (Obnova konania ukončeného právoplatným rozhodnutím), C‑582/21 , EU:C:2024:282 , body 38 a 42 ].
O trovách
67
Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
1.
Článok 2 písm. c) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
sa má vykladať v tom zmysle, že:
verejný subjekt zriadený zákonom na účely výkonu neziskovej činnosti podpory na bývanie, ktorá spočíva najmä v poskytovaní hypotekárnych úverov fyzickým osobám za zvýhodnených podmienok, je „predajcom alebo dodávateľom“ v zmysle tohto ustanovenia v rozsahu, v akom zmluvy o úvere, ktoré uzatvára s týmito osobami, patria do rámca jeho činnosti súvisiacej s obchodom, podnikaním alebo povolaním.
2.
Zásada prednosti práva Únie sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu, ktorý je na základe pravidla alebo praxe vnútroštátneho práva viazaný právnym názorom vnútroštátneho súdu vyššieho stupňa vo veci, ktorá mu bola vrátená na ďalšie konanie, ukladá povinnosť neuplatniť tento názor, ak zastáva stanovisko, že tento právny názor nie je v súlade s výkladom ustanovenia práva Únie, ktorý poskytol Súdny dvor na základe článku 267 ZFEÚ.
Biltgen
Ziemele
Kumin
Gervasoni
Bošnjak
Rozsudok
bol vyhlásený v Luxemburgu 9. júla 2026.
Tajomník
A. Calot Escobar
Predseda komory
F. Biltgen
( *1 ) Jazyk konania: slovenčina.