C-195/25

AA,

BA,

CA,

DA,

EA,

FA

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 10. júla 2025,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

AA, BA, CA, DA, EA a FA, v zastúpení: E. Nygren, jurist,

–

Migrationsverket, v zastúpení: C. Bexelius a J. M. Edlund, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní z 11. septembra 2025,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu:

–

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi šiestimi štátnymi príslušníkmi tretích krajín požívajúcimi dočasnú ochranu a Migrationsverket (Migračný úrad, Švédsko) (ďalej len „Úrad“) vo veci rozhodnutí Úradu, ktorým boli zamietnuté ich žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorými sa usilovali o priznanie postavenia utečenca a postavenia osoby s doplnkovou ochranou.

Právny rámec

Právo Únie

Smernica 2001/55

3

Článok 1 smernice 2001/55 stanovuje:

…

e)

‚utečenci‘ sú štátni príslušníci tretích krajín alebo osoby bez štátnej príslušnosti v zmysle článku 1A…[D]ohovoru [o právnom postavení utečencov podpísaného v Ženeve 28. júla 1951 ( Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov , zv. 189, s. 150, č. 2545 [1954], zmeneného Protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov prijatým v New Yorku 31. januára 1967 (ďalej len ,Ženevský protokol‘)];

…

g)

‚povolenie na pobyt‘ je akékoľvek povolenie alebo oprávnenie vydané orgánmi členského štátu, ktoré má formu stanovenú právnym poriadkom tohto štátu a ktoré umožňuje štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo osobe bez štátnej príslušnosti bývať na jeho území;

5. Táto smernica neovplyvní výhradné právo členských štátov prijať alebo ponechať si priaznivejšie podmienky pre osoby, na ktoré sa vzťahuje dočasná ochrana.“

6

Článok 17 tejto istej smernice znie takto:

„1. Osoba požívajúca dočasnú ochranu musí mať kedykoľvek možnosť podať žiadosť o azyl.

2. Preskúmanie každej žiadosti o azyl, ktorá nebola vybavená období trvania dočasnej ochrany, sa vykoná po skončení tejto doby.“

7

9

Odôvodnenia 12, 23, 24, 33 a 39 smernice 2011/95 uvádzajú:

„(12)

Hlavným cieľom tejto smernice je na jednej strane zaistiť, aby členské štáty uplatňovali spoločné kritériá pre identifikáciu osôb, ktoré skutočne potrebujú medzinárodnú ochranu, a na druhej strane zaistiť, aby bola k dispozícii minimálna úroveň výhod pre tieto osoby vo všetkých členských štátoch.

…

(23)

…

(39)

Pri reagovaní na výzvu štokholmského programu týkajúcu sa zavedenia jednotného postavenia utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a s výnimkou odchýlok, ktoré sú nevyhnutné a objektívne odôvodnené, by sa mali osobám s postavením doplnkovej ochrany poskytnúť rovnaké práva a výhody, aké majú utečenci podľa tejto smernice, a mali by byť viazané na rovnaké podmienky oprávnenosti.“

10

Článok 1 tejto smernice, nazvaný „Účel“, stanovuje:

„Účelom tejto smernice je stanoviť normy pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva byť pod medzinárodnou ochranou, pre jednotné postavenie utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a pre obsah poskytovanej ochrany.“

f)

‚osoba oprávnená na doplnkovú ochranu‘ je štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá nie je oprávnená ako utečenec, ale vzhľadom ku ktorej boli preukázané podstatné dôvody domnievať sa, že dotknutá osoba by v prípade, keď by bola vrátená do svojej krajiny pôvodu alebo v prípade osoby bez štátneho občianstva do krajiny svojho doterajšieho pobytu, čelila reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia, ako je definované v článku 15, a na ktorú sa neuplatňuje článok 17 ods. 1 a 2 a ktorá nemôže prijať alebo v dôsledku takéhoto rizika odmieta ochranu tejto krajiny;

g)

‚doplnková ochrana [postavenie osoby s doplnkovou ochranou – neoficiálny preklad ]‘ znamená uznanie štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátneho občianstva členským štátom za osobu oprávnenú na doplnkovú ochranu;

h)

‚žiadosť o medzinárodnú ochranu‘ znamená požiadavku predloženú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátneho občianstva o ochranu od členského štátu, o ktorých sa predpokladá, že požadujú postavenie utečenca alebo doplnkovú ochranu [postavenie osoby s doplnkovou ochranou – neoficiálny preklad ], a ktorí výslovne nepožadujú iný druh ochrany mimo rozsahu tejto smernice, o ktorú možno požiadať osobitne;

Smernicou 2013/32, ktorá bola prijatá na základe článku 78 ods. 2 písm. d) ZFEÚ, bola zrušená smernica Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca ( Ú. v. EÚ L 326, 2005, s. 13 ).

14

Odôvodnenia 4 a 13 tejto smernice uvádzajú:

„(4)

… spoločný európsky azylový systém by mal zahŕňať v krátkodobom horizonte spoločné normy pre spravodlivé a účinné konania o azyle v členských štátoch a v dlhodobom horizonte pravidlá Únie vedúce k spoločnému konaniu o azyle v [Európskej ú]nii.

…

Článok 2 smernice 2013/32 s názvom „Vymedzenie pojmov“ uvádza:

„Na účely tejto smernice:

…

b)

‚žiadosť o medzinárodnú ochranu‘ alebo ‚žiadosť‘ znamená žiadosť o ochranu od členského štátu podanú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti, o ktorých je možné predpokladať, že žiadajú o priznanie postavenia utečenca alebo postavenia osoby s doplnkovou ochranou, a ktorí výslovne nežiadajú o iný druh ochrany mimo rozsahu pôsobnosti smernice [2011/95], o ktorú je možné požiadať samostatne;

…

‚medzinárodná ochrana‘ znamená postavenie utečenca a postavenie osoby s doplnkovou ochranou, ako sú vymedzené v písmenách j) a k);

j)

‚postavenie utečenca‘ znamená uznanie štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátnej príslušnosti členským štátom za utečenca;

k)

‚postavenie osoby s doplnkovou ochranou‘ znamená uznanie štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátnej príslušnosti členským štátom za osobu oprávnenú na doplnkovú ochranu;

…“

19

Článok 33 uvedenej smernice, nazvaný „Neprípustné žiadosti“, v odseku 2 stanovuje:

„Členské štáty môžu považovať žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú, iba ak:

a)

iný členský štát poskytol medzinárodnú ochranu;

b)

žiadosť podáva osoba závislá na žiadateľovi po tom, ako podľa článku 7 ods. 2 súhlasila s tým, že jej prípad bude súčasťou žiadosti podanej v jej mene, a neexistujú nijaké skutočnosti týkajúce sa situácie tejto závislej osoby, ktoré by odôvodňovali osobitnú žiadosť.“

Vykonávacie rozhodnutie (EÚ) 2022/382 a následné vykonávacie rozhodnutia

20

Na základe smernice 2001/55 bolo prijaté vykonávacie rozhodnutie Rady (EÚ) 2022/382 zo 4. marca 2022, ktorým sa konštatuje skutočnosť, že došlo k hromadnému prílevu vysídlených osôb z Ukrajiny v zmysle článku 5 smernice 2001/55/ES, a zavádza sa dočasná ochrana ( Ú. v. EÚ L 71, 2022, s. 1 ).

21

Článok 2 ods. 1 až 3 tohto vykonávacieho rozhodnutia stanovuje:

rodinní príslušníci osôb uvedených v písmenách a) a b).

2. Členské štáty uplatňujú toto rozhodnutie alebo primeranú ochranu podľa svojho vnútroštátneho práva, pokiaľ ide o osoby bez štátnej príslušnosti a štátnych príslušníkov tretích krajín iných ako Ukrajina, ktorí môžu preukázať, že pred 24. februárom 2022 mali na Ukrajine oprávnený pobyt na základe platného povolenia na trvalý pobyt vydaného v súlade s ukrajinským právom, a ktorí sa nemôžu za bezpečných a stabilných podmienok vrátiť do svojej krajiny alebo regiónu pôvodu.

3. V súlade s článkom 7 smernice [2001/55] môžu členské štáty toto rozhodnutie uplatňovať aj na iné osoby vrátane osôb bez štátnej príslušnosti a štátnych príslušníkov tretích krajín iných ako Ukrajina s oprávneným pobytom na Ukrajine, ktorí sa nemôžu za bezpečných a stabilných podmienok vrátiť do svojej krajiny alebo regiónu pôvodu.“

22

Dočasná ochrana poskytovaná osobám vysídleným z Ukrajiny uvedená v článku 2 vykonávacieho rozhodnutia 2022/382 bola niekoľkokrát predĺžená, naposledy článkom 1 vykonávacieho rozhodnutia Rady (EÚ) 2025/1460 z 15. júla 2025, ktorým sa predlžuje dočasná ochrana zavedená vykonávacím rozhodnutím 2022/382 (Ú. v. EÚ L, 2025/1460), do 4. marca 2027.

Švédske právo

„Vydanie povolenia na pobyt s dočasnou ochranou cudzincovi nebráni preskúmaniu žiadosti o povolenie na pobyt v postavení utečenca v zmysle § 1 kapitoly 4. Platí to aj v prípade žiadosti o priznanie postavenia utečenca v zmysle § 3 kapitoly 4 a žiadosti o cestovný doklad v zmysle § 4 kapitoly 4.

Preskúmanie žiadosti podľa prvého odseku možno odložiť iba z osobitných dôvodov. Ak žiadosť nebola preskúmaná pred skončením dočasnej ochrany, preskúma sa čo najskôr po tomto okamihu.“

26

Úrad, ktorý je príslušným orgánom na vydávanie povolení na pobyt na základe dočasnej ochrany, vydáva právne stanoviská obsahujúce pokyny pre svojich zamestnancov.

27

V právnom stanovisku s názvom „Ordningen för prövningen enligt 21 kap. utlänningslagen“ (Postup pri posudzovaní žiadostí podľa kapitoly 21 zákona o cudzincoch) sa uvádza, že § 5 tejto kapitoly nebráni tomu, aby osoba požívajúca dočasnú ochranu požiadala o priznanie postavenia utečenca. Podľa tohto stanoviska však znenie tohto § 5 neumožňuje preskúmať žiadosti o doplnkovú ochranu.

Žalobcovia vo veci samej podali proti uvedeným rozhodnutiam žalobu na Förvaltningsrätten i Göteborg, migrationsdomstolen (Správny súd Göteborg rozhodujúci ako imigračný súd, Švédsko), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

31

Na podporu svojej žaloby žalobcovia vo veci samej tvrdia, že smernice 2011/95 a 2013/32, ktoré upravujú podmienky a konanie o poskytovaní medzinárodnej ochrany, sú uplatniteľné na osoby požívajúce dočasnú ochranu v zmysle smernice 2001/55. V tejto súvislosti právo podať žiadosť o azyl stanovené v článku 17 smernice 2001/55 treba chápať ako právo žiadať o priznanie postavenia utečenca alebo postavenia osoby s doplnkovou ochranou v súlade so smernicami 2011/95 a 2013/32. Pojem „žiadosť o azyl“ v zmysle článku 17 smernice 2001/55 sa totiž musí chápať ako synonymum žiadosti o „medzinárodnú ochranu“, ako je definovaná v smerniciach 2011/95 a 2013/32. Vzhľadom na účel smernice 2001/55 a na štruktúru jej článkov 17 a 19, ktoré majú priamy účinok, je § 5 kapitoly 21 zákona o cudzincoch nezlučiteľný s právom Únie a okrem toho mal byť zmenený tak, aby zahŕňal právo podať žiadosť o priznanie postavenia osoby s doplnkovou ochranou.

32

34

Podľa vnútroštátneho súdu z judikatúry Súdneho dvora najmä vyplýva, že smernica 2001/55 má umožniť rýchle riadenie masívneho prílevu osôb, ktoré môžu požívať doplnkovú ochranu, a dočasná ochrana, ktorú umožňuje, nebráni neskoršiemu podaniu úplnej žiadosti o medzinárodnú ochranu (rozsudok z 19. decembre 2024, Kaduna, C‑244/24 a C‑290/24 , EU:C:2024:1038 , body 125 až 127 ).

35

Vnútroštátny súd ďalej poznamenáva, že smernica 2001/55 sa má vykladať s prihliadnutím na skutočnosť, že v čase prijatia tejto smernice doplnková ochrana nebola súčasťou azylového systému Únie, pretože doplnková ochrana bola zavedená do práva Únie smernicou 2004/83, ktorá bola nahradená smernicou 2011/95. Zo znenia článku 19 ods. 2 smernice 2001/55 a oznámenia Komisie o operačných usmerneniach na vykonávanie vykonávacieho rozhodnutia Rady 2022/382, ktorým sa konštatuje skutočnosť, že došlo k hromadnému prílevu vysídlených osôb z Ukrajiny v zmysle článku 5 smernice 2001/55/ES, a zavádza sa dočasná ochrana ( Ú. v. EÚ C 126I, 2022, s. 1 ), najmä vyplýva, že pojem „žiadosť o azyl“ uvedený v článku 17 ods. 1 smernice 2001/55 treba vykladať tak, že sa vzťahuje tak na žiadosti o priznanie postavenia utečenca, ako aj na žiadosti o priznanie postavenia osoby s doplnkovou ochranou.

36

Vzhľadom na vyššie uvedené vnútroštátny súd si tiež kladie otázku, či článok 17 ods. 1 a článok 19 ods. 2 smernice 2001/55 v spojení s článkom 10 ods. 2 smernice 2013/32 majú priamy účinok. Napokon vyjadruje pochybnosti o zlučiteľnosti švédskych právnych predpisov, o ktoré ide v prejednávanej veci, s právom Únie a o dôsledkoch, ktoré treba vyvodiť z prípadnej nezlučiteľnosti.

Majú sa článok 17 ods. 1 a článok 19 ods. 2 smernice [2001/55] vykladať v tom zmysle, že možnosť podať ‚žiadosť o azyl‘ sa vzťahuje na možnosť podať tak žiadosť o priznanie postavenia utečenca, ako aj žiadosť o priznanie postavenia osoby s doplnkovou ochranou, a že uvedená žiadosť sa preskúmava s prihliadnutím na smernice 2011/95 a 2013/32?

b)

Má sa článok 3 ods. 1 smernice [2001/55] vykladať v tom zmysle, že dočasná ochrana upravená v tejto smernici bráni priznaniu doplnkovej ochrany upravenej v smernici [2011/95] osobám, ktoré majú nárok alebo požívajú dočasnú ochranu podľa prvej uvedenej smernice?

3.

Ak sa článok 17 ods. 1 a článok 19 ods. 2 smernice [2001/55] uplatňujú aj na právo žiadať o doplnkovú ochranu podľa smernice [2011/95], sú tieto články, posudzované v spojení s článkom 10 ods. 2 smernice [2013/32], dostatočne jasné a presné na to, aby mali priamy účinok?

4.

40

Uznesením predsedu Súdneho dvora z 22. mája 2025 sa rozhodlo, že táto vec bude prejednaná v skrátenom konaní podľa článku 105 ods. 1 rokovacieho poriadku.

O prejudiciálnych otázkach

O prvej a druhej otázke

41

Svojou prvou a druhou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú články 3, 17 a 19 smernice 2001/55 v spojení so smernicami 2011/95 a 2013/32 vykladať v tom zmysle, že umožňujú členskému štátu zamietnuť žiadosť o medzinárodnú ochranu v rozsahu, v akom smeruje k získaniu postavenia osoby s doplnkovou ochranou, len z toho dôvodu, že žiadateľ požíva dočasnú ochranu na základe smernice 2001/55.

45

Hoci teda tieto články výslovne uvádzajú len možnosť osoby požívajúcej dočasnú ochranu požiadať o postavenie utečenca a toto postavenie získať, nemožno sa naopak domnievať, že zo samotného znenia uvedených článkov vyplýva, že tieto články umožňujú, aby členské štáty odmietli posúdiť, či žiadateľ o medzinárodnú ochranu spĺňa podmienky na získanie postavenia osoby požívajúcej doplnkovú ochranu, pokiaľ tento žiadateľ požíva dočasnú ochranu stanovenú smernicou 2001/55.

46

Na jednej strane zo samotného znenia článku 19 smernice 2001/55 vyplýva, že osobám požívajúcim dočasnú ochranu možno priznať inú ochranu ako azyl. Na druhej strane ani články 3, 17 a 19 tejto smernice, ani žiadne iné ustanovenie uvedenej smernice neuvádzajú, akým spôsobom sa konanie na priznanie doplnkovej ochrany uplatňuje na osobu požívajúcu dočasnú ochranu na základe uvedenej smernice. Ako v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 45 a 46 svojich návrhov, skutočnosť, že táto smernica túto problematiku nijako neupravuje, možno vysvetliť tým, že smernica 2001/55 bola prijatá pred smernicou 2004/83, ktorá zaviedla postavenie osoby požívajúcej doplnkovú ochranu, ako aj tým, že prvá z týchto smerníc nebola nikdy zmenená.

47

Pokiaľ ide v druhom rade o cieľ sledovaný smernicou 2001/55, z jej článku 1 vyplýva, že jedným z cieľov tejto smernice je stanoviť minimálne štandardy na poskytovanie dočasnej ochrany v prípade hromadného prílevu vysídlených osôb z tretích krajín, ktoré sa nemôžu vrátiť do svojej krajiny pôvodu. Ako vyplýva z článku 2 písm. a) uvedenej smernice, cieľom zavedenia tejto ochrany je zabrániť najmä tomu, aby systém, ktorého cieľom je poskytnúť medzinárodnú ochranu, bol zahltený hromadným a súčasným podávaním žiadostí o priznanie postavenia utečenca v záujme tak týchto vysídlených osôb, ako aj ostatných osôb, ktoré žiadajú o medzinárodnú ochranu. Z toho vyplýva, že účelom mechanizmu dočasnej ochrany zavedeného tou istou smernicou je okrem iného zachovať riadne fungovanie systému medzinárodnej ochrany v členských štátoch (rozsudok z 19. decembra 2024, Kaduna, C‑244/24 a C‑290/24 , EU:C:2024:1038 , body 81 a 125 ).

51

V tejto súvislosti treba po prvé uviesť, že smernica 2011/95, rovnako ako smernica 2004/83, ktorú nahrádza, upravuje dva odlišné režimy medzinárodnej ochrany, a to postavenie utečenca a postavenie osoby s doplnkovou ochranou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2018, Ahmed, C‑369/17 , EU:C:2018:713 , bod 38 ).

52

Ako vyplýva z odôvodnení 6 a 33 smernice 2011/95 doplnková ochrana má dopĺňať ochranu utečencov zakotvenú v Ženevskom dohovore (rozsudok z 13. septembra 2018, Ahmed, C‑369/17 , EU:C:2018:713 , bod 39 ).

53

Treba tiež uviesť, že z článkov 13 a 18 smernice 2011/95, v spojení s vymedzením pojmov „utečenec“ a „osoba oprávnená na doplnkovú ochranu“ uvedených v článku 2 písm. d) a f) tejto smernice vyplýva, že medzinárodnú ochranu podľa tejto smernice treba v zásade poskytnúť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny a osobe bez štátnej príslušnosti, ktorá má oprávnenú obavu pred prenasledovaním z rasových, náboženských dôvodov, dôvodov štátnej príslušnosti, z dôvodu zastávania určitého politického názoru alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo ktorá čelí reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia v zmysle článku 15 uvedenej smernice (rozsudok z 29. júla 2019, Torubarov, C‑556/17 , EU:C:2019:626 , bod 49 ).

57

Článok 10 ods. 2 tejto smernice stanovuje, že pri posudzovaní žiadostí o medzinárodnú ochranu príslušnému vnútroštátnemu orgánu prináleží, aby najprv určil, či žiadateľ spĺňa podmienky na priznanie postavenia utečenca, a ak to tak nie je, aby určil, či je žiadateľ oprávnený na doplnkovú ochranu. Z toho vyplýva, ako zdôraznila Európska komisia, že žiadosť o medzinárodnú ochranu môže byť zamietnutá ako nedôvodná len vtedy, ak príslušný orgán dospel k záveru, že žiadateľovi nemožno priznať ani postavenie utečenca, ani postavenie osoby požívajúcej doplnkovú ochranu.

58

Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 33 ods. 2 smernice 2013/32, ktorý sa týka neprípustných žiadostí, sa má vykladať reštriktívne, a preto ho nemožno uplatniť na situáciu, ktorá nezodpovedá jeho zneniu. Toto ustanovenie tak taxatívne vymenúva situácie, v ktorých členské štáty môžu zamietnuť žiadosť o medzinárodnú ochranu ako neprípustnú bez akéhokoľvek meritórneho posúdenia tejto žiadosti [pozri v tomto zmysle rozsudky z 19. marca 2020, Bevándorlási és Menekültügyi Hivatal (Tompa), C‑564/18 , EU:C:2020:218 , bod 30 , a z 1. augusta 2022, Bundesrepublik Deutschland (Dieťa utečencov narodené mimo hostiteľského štátu), C‑720/20 , EU:C:2022:603 , bod 51 ].

59

Skutočnosť, že osoba požíva dočasnú ochranu však nie je uvedená medzi dôvodmi neprípustnosti žiadostí o medzinárodnú ochranu uvedenými v článku 33 ods. 2 smernice 2013/32.

Svojou treťou a štvrtou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 17 ods. 1 a článok 19 ods. 2 smernice 2001/55 v spojení s článkom 10 ods. 2 smernice 2013/32 vykladať v tom zmysle, že majú priamy účinok.

63

V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, zakotveného v článku 267 ZFEÚ, prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť o spore, ktorý prejednáva. Z tohto pohľadu Súdnemu dvoru prislúcha prípadne preformulovať otázku, ktorá mu bola predložená. Okrem toho Súdny dvor môže vziať do úvahy aj ustanovenia práva Únie, na ktoré sa vnútroštátny súd v znení svojej otázky neodvolával (pozri najmä rozsudok zo 4. septembra 2025, Casa Judežeană de Asigurări de Sănătate Mureș a i., C‑489/23 , EU:C:2025:651 , bod 63 , ako aj citovanú judikatúru).

64

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že svojou treťou a štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd snaží zistiť, či musí upustiť od uplatnenia švédskych právnych predpisov, na základe ktorých je príslušný vnútroštátny orgán povinný dospieť k záveru, že štátnemu príslušníkovi tretej krajiny alebo osobe bez štátnej príslušnosti nemožno priznať doplnkovú ochranu v zmysle smerníc 2011/95 a 2013/32, pokiaľ požíva dočasnú ochranu na základe smernice 2001/55, a to z dôvodu rozporu týchto právnych predpisov s ustanovením práva Únie, ktoré má priamy účinok.

65

Povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva však má určité obmedzenia a najmä nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem (rozsudok zo 6. októbra 2021, Sumal, C‑882/19 , EU:C:2021:800 , bod 72 a citovaná judikatúra).

69

Vnútroštátnemu súdu teda prináleží, aby posúdil, či § 5 kapitoly 21 zákona o cudzincoch možno vykladať v tom zmysle, že získanie povolenia na pobyt na základe smernice 2001/55 nebráni posúdeniu dôvodnosti žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorej cieľom je priznanie postavenia osoby s doplnkovou ochranou. Okolnosť, že Úrad vo svojom stanovisku podporil výklad tohto vnútroštátneho ustanovenia, ktorý je nezlučiteľný s právom Únie, je v tejto súvislosti irelevantná.

70

V druhom rade za predpokladu, že by vnútroštátny súd mal konštatovať, že vnútroštátne právne predpisy nemožno vykladať v súlade s právom Únie, treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora platí, že v prípadoch, v ktorých sú ustanovenia smernice obsahovo bezpodmienečné a dostatočne presné, majú jednotlivci právo sa na ne odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi voči štátu, ak členský štát neprebral smernicu do vnútroštátneho práva v stanovenej lehote, alebo ju neprebral nesprávne (rozsudok zo 6. novembra 2018, Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften, C‑684/16 , EU:C:2018:874 , bod 63 a citovaná judikatúra).

71

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na tretiu a štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 18 smernice 2011/95 a článok 33 smernice 2013/32 sa majú vykladať v tom zmysle, že majú priamy účinok, a že vnútroštátnym súdom teda v prípade, že vnútroštátne právne predpisy nemožno vyložiť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z týchto článkov 18 a 33, prináleží upustiť od uplatnenia týchto právnych predpisov.

O trovách

75

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

1.

majú priamy účinok a vnútroštátnym súdom v prípade, že vnútroštátne právne predpisy nemožno vyložiť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z týchto článkov 18 a 33, prináleží upustiť od uplatnenia týchto právnych predpisov.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: švédčina.

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.