C-219/25

62025CJ0219

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (tretia komora)

z 19. júna 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Naliehavé prejudiciálne konanie – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Článok 67 ods. 3 a článok 82 ods. 1 ZFEÚ – Justičná spolupráca v trestných veciach – Žiadosť tretej krajiny o vydanie – Občan Únie – Články 18 a 21 ZFEÚ – Skoršie rozhodnutie iného členského štátu o odmietnutí vydania z dôvodu vážneho rizika porušenia základných práv – Článok 19 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie – Právo vyžiadanej osoby nebyť vydaná do štátu, v ktorom existuje vážne riziko, že bude vystavená mučeniu alebo inému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu – Článok 47 druhý odsek Charty základných práv Európskej únie – Právo na spravodlivý proces – Vzájomná dôvera – Povinnosť zohľadniť dôvody, na ktorých bolo založené skoršie rozhodnutie o odmietnutí vydania – Neexistencia povinnosti vzájomného uznávania tohto rozhodnutia“

Vo veci C‑219/25 PPU [Kamekris] ( i ),

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím vyšetrovacieho senátu Cour d’appel de Montpellier (Odvolací súd Montpellier, Francúzsko) z 18. marca 2025 a doručený Súdnemu dvoru 20. marca 2025, ktorý súvisí s konaním týkajúcim sa vydania:

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

KN, v zastúpení: J.‑C. De Block a M. Poirot, avocats,

–

francúzska vláda, v zastúpení: B. Dourthe a M. Guiresse, splnomocnené zástupkyne,

–

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 67 ods. 3 a článku 82 ods. 1 ZFEÚ v spojení s článkom 19 a článkom 47 druhým odsekom Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol podaný v súvislosti so žiadosťou o vydanie, ktorú zaslali gruzínske orgány francúzskym orgánom na účely výkonu trestu odňatia slobody na doživotie v Gruzínsku v prípade KN, gréckeho a gruzínskeho štátneho príslušníka.

Pri ratifikácii tohto dohovoru si Francúzska republika vyhradila najmä dve podmienky:

„Vydanie sa odmietne, ak by vydanie pravdepodobne malo obzvlášť závažné dôsledky pre vyžiadanú osobu, najmä vzhľadom na jej vek alebo zdravotný stav.

Vydanie sa neuskutoční, ak by osoba, o vydanie ktorej sa žiada, bola v dožadujúcom štáte súdená súdom, ktorý nezabezpečuje základné procesné záruky a záruky ochrany práva na obhajobu, alebo súdom zriadeným pre jej konkrétny prípad, alebo ak sa vydanie požaduje na výkon trestu alebo ochranného opatrenia uloženého takýmto súdom.“

Právo Únie

5

Článok 18 prvý odsek ZFEÚ stanovuje:

„1. [Európska] [ú]nia vytvára priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti pri rešpektovaní základných práv a rozličných právnych systémov a tradícií členských štátov.

…

3. Únia sa usiluje o zabezpečenie vysokej úrovne bezpečnosti prostredníctvom opatrení na predchádzanie trestnej činnosti, rasizmu a xenofóbie a na boj proti nim prostredníctvom opatrení na koordináciu a spoluprácu medzi policajnými a justičnými orgánmi a inými príslušnými orgánmi, ako aj vzájomným uznávaním rozsudkov v trestných veciach a v prípade potreby aj aproximáciou trestnoprávnych predpisov.“

8

Podľa článku 82 ods. 1 ZFEÚ:

„Justičná spolupráca v trestných veciach v Únii je založená na zásade vzájomného uznávania rozsudkov a iných justičných rozhodnutí a zahŕňa aproximáciu zákonov a iných právnych predpisov členských štátov v oblastiach uvedených v odseku 2 a článku 83.

„Nikto nesmie byť vysťahovaný, vyhostený ani vydaný do štátu, v ktorom existuje vážne riziko, že bude vystavený trestu smrti, mučeniu alebo inému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“

10

Článok 47 Charty s názvom „Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces“ v druhom odseku stanovuje:

„Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.“

Francúzske právo

11

Dňa 3. decembra 2010 bol KN, ktorý je grécky a gruzínsky štátny príslušník, odsúdený vo svojej neprítomnosti na trest odňatia slobody na doživotie Mestským súdom Poti (Gruzínsko). Tento trest bol v jeho neprítomnosti potvrdený 3. júna 2011 Odvolacím súdom Kutaisi (Gruzínsko). Predmetné trestné činy spáchané v Gruzínsku a Turecku v rokoch 2008 a 2009 sa týkali medzinárodného obchodu s kokaínom v mimoriadne veľkých množstvách a v organizovanej skupine, prípravy vraždy organizovanou skupinou a nezákonnej držby strelných zbraní.

13

Dňa 2. júla 2021 gruzínske orgány požiadali Interpol o vydanie „červeného obežníka“ voči KN, čo znamená žiadosť o predbežné zadržanie na účely vydania na základe rozsudku Odvolacieho súdu Kutaisi z 3. júna 2011.

14

Dňa 4. októbra 2021 bol KN na základe tohto „červeného obežníka“ predbežne zadržaný v Belgicku, kde mal bydlisko. Prokurátor v Gruzínsku predložil 13. októbra 2021 belgickým orgánom žiadosť o vydanie. KN, ktorý bol pôvodne umiestnený do vydávacej väzby, bol neskôr prepustený na slobodu, avšak od 29. októbra 2021 sa nachádzal pod súdnym dohľadom a čakal na rozhodnutie belgických súdov o žiadosti o jeho vydanie.

15

Po tomto odmietnutí bol KN 1. marca 2025 predvedený pred vyšetrovací senát Cour d’appel de Montpellier (Odvolací súd Montpellier, Francúzsko), ktorý je vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Pred týmto senátom uviedol, že právo Únie, najmä zásady vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí prijatých členskými štátmi, ukladajú francúzskym orgánom povinnosť uznať rozsudok trestného senátu Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) z 19. februára 2025, a v dôsledku toho odmietnuť jeho vydanie do Gruzínska. Tento rozsudok trestnoprávnej povahy mu podľa jeho názoru priznáva právo zaručené Úniou, a to právo nebyť vydaný do tretej krajiny, ak existuje skutočné riziko, že bude v tejto krajine vystavený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo odopretiu spravodlivosti.

19

Generálny prokurátor v Montpellier pred vnútroštátnym súdom zdôraznil, že pri posúdení tejto žiadosti o vydanie francúzskymi orgánmi musia byť dodržané články 3 a 6 EDĽP a že KN, ktorý je gréckym a gruzínskym štátnym príslušníkom, poukázal na existenciu vážneho rizika, že bude vystavený nielen odopretiu spravodlivosti, ale aj neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu z dôvodu väzenských podmienok v Gruzínsku. Vzhľadom na politickú nestabilitu v danej krajine od novembra 2024 generálny prokurátor vyzval tento súd, aby konštatoval, že nie je schopný získať od gruzínskych orgánov spoľahlivé záruky, pokiaľ ide o rešpektovanie práv stanovených v týchto článkoch.

20

Vnútroštátny súd pripomína, že článok 1 Európskeho dohovoru o vydávaní, ktorého zmluvnou stranou je Gruzínsko ako člen Rady Európy, ukladá povinnosť vydať vyžiadanú osobu, ak sú splnené zákonné podmienky, s výhradou stanovených výnimiek a výhrad vyjadrených zmluvnými stranami. Tento súd zdôrazňuje, že Francúzska republika vyjadrila výhrady, podľa ktorých vydanie nebude povolené, ak o vyžiadanej osobe rozhodoval súd, ktorý neposkytuje záruky základných práv na obhajobu, a vydanie môže byť odmietnuté, ak by mohlo mať pre túto osobu mimoriadne závažné dôsledky.

23

Vnútroštátny súd navrhol, aby bol návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v naliehavom prejudiciálnom konaní upravenom v článku 23a Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a v článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

24

Z týchto ustanovení vyplýva, že využitie tohto postupu podlieha dvom kumulatívnym podmienkam. Na jednej strane návrh na začatie prejudiciálneho konania musí vyvolávať otázky výkladu týkajúce sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý je upravený v hlave V tretej časti Zmluvy o FEÚ. Na druhej strane okolnosti sporu vo veci samej, ako ich opísal vnútroštátny súd, sa musia vyznačovať existenciou naliehavosti.

25

Pokiaľ ide o prvú podmienku, je potrebné uviesť, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka najmä výkladu článku 67 ods. 3 a článku 82 ods. 1 ZFEÚ, teda ustanovení patriacich do hlavy V tretej časti tejto Zmluvy upravujúcej priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Tento návrh teda možno prejednať v naliehavom prejudiciálnom konaní.

O prejudiciálnej otázke

29

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 67 ods. 3 a článok 82 ods. 1 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že členský štát je povinný odmietnuť vydať do tretej krajiny štátneho príslušníka iného členského štátu, ak orgány tretieho členského štátu predtým odmietli vykonať žiadosť tejto tretej krajiny o vydanie, ktorá sa týkala výkonu toho istého trestu uloženého tomuto štátnemu príslušníkovi iného členského štátu, z dôvodu existencie vážneho rizika porušenia základných práv zaručených článkom 19 ods. 2 a článkom 47 druhým odsekom Charty.

30

Na úvod je potrebné pripomenúť, že pri neexistencii medzinárodného dohovoru medzi Úniou a dotknutou treťou krajinou patria pravidlá v oblasti vydávania štátnych príslušníkov do právomoci členských štátov [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. septembra 2016, Petruhhin, C‑182/15 , EU:C:2016:630 , bod 26 , a zo 17. decembra 2020, Generalstaatsanwaltschaft Berlin (Vydanie na Ukrajinu), C‑398/19 , EU:C:2020:1032 , bod 28 ].

31

34

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že KN, ktorý má okrem iného grécke štátne občianstvo, uplatnil ako občan Únie svoje právo voľne sa pohybovať v inom členskom štáte podľa článku 21 ods. 1 ZFEÚ, takže jeho situácia patrí do pôsobnosti Zmlúv v zmysle článku 18 ZFEÚ, ktorý zakazuje akúkoľvek diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, a to napriek skutočnosti, že je takisto štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorá podala žiadosť o jeho vydanie.

35

Toto konštatovanie nemôže vyvrátiť ani okolnosť, že KN nemal trvalý pobyt na území Francúzskej republiky v čase, keď bola orgánom tohto členského štátu predložená žiadosť o vydanie, ktorá je predmetom konania vo veci samej, ale mal trvalý pobyt na území Belgického kráľovstva. Prechodná povaha pobytu na území dožiadaného členského štátu totiž nemôže vylúčiť situáciu štátneho príslušníka iného členského štátu, ktorého sa týka táto žiadosť, z pôsobnosti Zmlúv v zmysle článku 18 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. apríla 2018, Pisciotti, C‑191/16 , EU:C:2018:222 , bod 34 ).

36

Po druhé francúzska vláda spresnila, že v súlade s článkom 696‑4 ods. 1 Trestného poriadku Francúzska republika nevydáva svojich vlastných štátnych príslušníkov do tretej krajiny, pričom toto ustanovenie nebráni tomu, aby tento členský štát naproti tomu vydal do tretej krajiny štátnych príslušníkov iných členských štátov na účely výkonu trestu uloženého v tejto tretej krajine.

O preskúmaní vážneho rizika porušenia základných práv

40

Ak vnútroštátna právna úprava je spôsobilá brániť výkonu jednej alebo viacerých základných slobôd zaručených Zmluvami, v tomto prípade práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov stanoveného v článku 21 ods. 1 ZFEÚ, táto právna úprava môže byť odôvodnená z hľadiska práva Únie len vtedy, ak je v súlade so základnými právami, ktorých dodržiavanie zabezpečuje Súdny dvor (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok z 18. júna 1991, ERT, C‑260/89 , EU:C:1991:254 , body 42 a 43 ). Podľa ustálenej judikatúry treba navyše takúto právnu úpravu považovať za „vykonávanie práva Únie“ v zmysle článku 51 ods. 1 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. septembra 2023, Bezirkshauptmannschaft Feldkirch, C‑55/22 , EU:C:2023:670 , bod 29 , a z 12. decembra 2024, Nemzeti Földügyi Központ, C‑419/23 , EU:C:2024:1016 , bod 60 a citovanú judikatúru).

41

Na tento účel príslušný orgán dožiadaného členského štátu musí vychádzať z objektívnych, spoľahlivých, presných a náležite aktualizovaných informácií. Tieto informácie môžu pochádzať najmä z medzinárodných súdnych rozhodnutí, ako sú rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva, zo súdnych rozhodnutí dožadujúceho tretieho štátu, ako aj z rozhodnutí, správ a iných dokumentov vypracovaných orgánmi Rady Európy alebo v rámci systému Organizácie Spojených národov. Existencia deklarácií a pristúpenie k medzinárodným zmluvám, ktoré v zásade zaručujú dodržiavanie základných práv, samy osebe nestačia na zabezpečenie primeranej ochrany pred rizikom neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania s vyžiadanými osobami, ak spoľahlivé zdroje uvádzajú, že praktiky, ktoré orgány tejto tretej krajiny vykonávajú alebo tolerujú, sú zjavne v rozpore so zásadami EDĽP (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2016, Petruhhin, C‑182/15 , EU:C:2016:630 , body 57 a 59 ).

43

Práve v tomto kontexte sa vnútroštátny súd pýta, či mu články 67 ods. 3 a 82 ods. 1 ZFEÚ ukladajú povinnosť uznať rozsudok trestného senátu Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd Brusel) z 19. februára 2025, uvedený v bode 16 tohto rozsudku, ktorým tento súd odmietol vydať KN z dôvodu, že takéto vydanie by ho vystavilo vážnemu riziku porušenia základného práva nebyť vystavený mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, zakotveného v článku 19 ods. 2 Charty, ako aj základného práva na spravodlivý proces, zakotveného v článku 47 druhom odseku Charty.

44

V tejto súvislosti treba jednak uviesť, že ani článok 67 ods. 3, ani článok 82 ods. 1 ZFEÚ nemôžu zakladať povinnosť vzájomného uznávania rozhodnutí prijatých členskými štátmi, ktorými sa zamieta žiadosť tretej krajiny o vydanie.

Po druhé, hoci právo Únie obsahuje viacero nástrojov sekundárneho práva, ktoré stanovujú povinnosť vzájomného uznávania určitých rozsudkov a súdnych rozhodnutí v trestných veciach, najmä rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi ( Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1 ; Mim. vyd. 19/006, s. 34), ako aj rámcové rozhodnutie Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii ( Ú. v. EÚ L 327, 2008, s. 27 ), treba konštatovať, že nijaký akt práva Únie nestanovuje povinnosť vzájomného uznávania rozhodnutí prijatých členskými štátmi, ktoré sa týkajú žiadostí tretej krajiny o vydanie.

48

Zásada vzájomného uznávania sa preto neuplatňuje na rozhodnutia o zamietnutí žiadostí o vydanie prijaté členskými štátmi.

49

Naopak, zásada vzájomnej dôvery, najmä pokiaľ ide o priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ukladá každému členskému štátu povinnosť predpokladať, že okrem výnimočných okolností všetky ostatné členské štáty dodržujú právo Únie a predovšetkým základné práva uznané týmto právom (rozsudok z 29. júla 2024, Alchaster, C‑202/24 , EU:C:2024:649 , bod 57 , a z 29. júla 2024, Breian, C‑318/24 PPU , EU:C:2024:658 , bod 36 ).

50

53

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody je potrebné odpovedať na položenú otázku tak, že článok 67 ods. 3 a článok 82 ods. 1 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že členský štát nie je povinný odmietnuť vydať do tretej krajiny štátneho príslušníka iného členského štátu, ak orgány tretieho členského štátu predtým odmietli vykonať žiadosť uvedenej tretej krajiny o vydanie, ktorá sa týkala výkonu toho istého trestu uloženého tomuto štátnemu príslušníkovi iného členského štátu, z dôvodu existencie vážneho rizika porušenia základných práv zaručených článkom 19 ods. 2 a článkom 47 druhým odsekom Charty.

O trovách

54

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto: