C-225/25

KORFIN, s.r.o.,

SEMPIOLA INVEST LIMITED

proti

SLOVNAFT, a.s.,

SÚDNY DVOR (piata komora),

v zložení: predsedníčka piatej komory M. L. Arastey Sahún, sudcovia J. Passer, E. Regan, D. Gratsias (spravodajca) a B. Smulders,

–

SLOVNAFT, a.s., v zastúpení: J. Azud a D. Nemčíková, advokáti,

–

slovenská vláda, v zastúpení: E. V. Larišová a A. Lukáčik, splnomocnení zástupcovia,

–

grécka vláda, v zastúpení: V. Baroutas a K. Boskovits, splnomocnení zástupcovia,

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 ods. 1 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/25/ES z 21. apríla 2004 o ponukách na prevzatie ( Ú. v. EÚ L 142, 2004, s. 12 ; Mim. vyd. 17/002, s. 20).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi obchodnými spoločnosťami KORFIN, s.r.o. (ďalej len „Korfin“) a SEMPIOLA INVEST LIMITED (ďalej len „Sempiola“) na jednej strane a spoločnosťou SLOVNAFT, a.s. (ďalej len „Slovnaft“), na druhej strane vo veci posúdenia platnosti uznesenia mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti Slovnaft o prechode všetkých akcií vo vlastníctve jej menšinových akcionárov na jej väčšinového akcionára, spoločnosť MOL Nyrt.

Právny rámec

(9)

Členské štáty by mali preto prijať potrebné opatrenia na ochranu majiteľov cenných papierov, najmä tých s menšinovým podielom po nadobudnutí kontroly nad ich spoločnosťou. Členské štáty by mali zabezpečiť takúto ochranu tak, že osobe, ktorá nadobudla kontrolu nad spoločnosťou, uložia povinnosť predložiť všetkým majiteľom cenných papierov tejto spoločnosti ponuku na odkúpenie všetkých ich podielov za primeranú cenu v súlade so všeobecnou definíciou. Členské štáty by mali mať možnosť ustanoviť ďalšie nástroje na ochranu záujmov majiteľov cenných papierov, napr. povinnosť vykonať čiastočnú ponuku, ak navrhovateľ nenadobúda kontrolu nad spoločnosťou, alebo povinnosť oznamovať ponuku v rovnakom čase[,] ako je nadobudnutá kontrola spoločnosti.

…

(24)

Členské štáty by mali prijať potrebné opatrenia s cieľom umožniť navrhovateľovi, ktorý po prijatí ponuky získal určitý percentuálny podiel na základnom imaní spoločnosti, s ktorým sú spojené hlasovacie práva, požadovať od majiteľov zostávajúcich cenných papierov, aby mu predali svoje cenné papiere. Podobne, ak po ponuke na prevzatie navrhovateľ získal určitý percentuálny podiel na základnom imaní spoločnosti, s ktorým sú spojené hlasovacie práva, majitelia zostávajúcich cenných papierov by mali mať možnosť od neho požadovať, aby kúpil ich cenné papiere. Tieto postupy povinného odpredaja a povinného odkúpenia by sa mali uplatňovať iba za osobitných podmienok spojených s ponukou na prevzatie. Členské štáty môžu naďalej uplatňovať vnútroštátne predpisy na postupy povinného odpredaja a povinného odkúpenia za iných okolností.“

‚ponuka na prevzatie‘ alebo ‚ponuka‘ znamená povinnú alebo dobrovoľnú verejnú ponuku (inú ako ponuku samotnej cieľovej spoločnosti) na nadobudnutie všetkých alebo časti cenných papierov cieľovej spoločnosti adresovanú majiteľom cenných papierov tejto spoločnosti, z ktorej vyplýva alebo ktorej cieľom je získanie kontroly nad cieľovou spoločnosťou [ktorá nasleduje po získaní kontroly alebo ktorej cieľom je získanie kontroly nad cieľovou spoločnosťou – neoficiálny preklad ] v súlade s vnútroštátnym právom“.

6

Článok 3 tej istej smernice s názvom „Všeobecné zásady“ stanovuje:

„1. Na účely vykonávania tejto smernice, členské štáty zabezpečia, aby sa dodržiavali nasledovné zásady:

a)

všetkým majiteľom cenných papierov cieľovej spoločnosti tej istej triedy sa musí poskytovať rovnocenné zaobchádzanie; naviac, ak osoba nadobudne kontrolu nad spoločnosťou, musia byť chránení ostatní majitelia cenných papierov;

b)

môžu stanoviť ďalšie prísnejšie podmienky a ustanovenia, ako sú ustanovenia tejto smernice na reguláciu ponúk.“

7

Článok 5 smernice 2004/25 s názvom „Ochrana menšinových akcionárov, povinná ponuka a primeraná cena“ v odsekoch 1, 2 a 4 stanovuje:

„1. Ak fyzická alebo právnická osoba v dôsledku svojho nadobudnutia alebo nadobudnutia osôb konajúcich v zhode s ňou, drží cenné papiere spoločnosti podľa článku 1 ods. 1, ktoré jej pripočítané k jej akýmkoľvek existujúcim držbám takýchto cenných papierov a držbám takýchto cenných papierov osôb konajúcich v zhode s ňou priamo alebo nepriamo poskytujú stanovené percento hlasovacích práv v tejto spoločnosti, ktoré má za následok jej kontrolu tejto spoločnosti, členské štáty zabezpečia, aby sa od takejto osoby požadovalo vykonanie ponuky ako prostriedok ochrany menšinových akcionárov [uvedenej] spoločnosti. Takáto ponuka je adresovaná čo najskôr majiteľom týchto cenných papierov pre všetky ich držby za primeranú cenu v zmysle odseku 4.

2. Ak bola získaná kontrola na základe vykonania dobrovoľnej ponuky všetkým majiteľom cenných papierov pre všetky ich držby v súlade s touto smernicou, povinnosť uviesť ponuku ustanovená v odseku 1 sa neuplatňuje.

2. Členské štáty môžu prijať ustanovenia meniace v osobitných prípadoch lehotu uvedenú v odseku 1. Členský štát môže oprávniť orgán dohľadu k udeleniu výnimky z lehoty uvedenej v odseku 1 s cieľom umožniť cieľovej spoločnosti zvolať valné zhromaždenie akcionárov na účely zváženia ponuky.“

9

Článok 15 uvedenej smernice, nazvaný „Právo na odpredaj [Právo výkupu – neoficiálny preklad ]“, znie:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby sa po vykonaní ponuky všetkým majiteľom cenných papierov cieľovej spoločnosti pre všetky ich cenné papiere uplatnili odseky 2 až 5.

2. Členské štáty zabezpečia, aby navrhovateľ bol schopný vyžadovať od všetkých majiteľov zostávajúcich cenných papierov, aby mu predali tieto cenné papiere za primeranú cenu. Členské štáty uvedú toto právo v prípade jednej z týchto situácií:

a)

4. Ak chce navrhovateľ uplatniť právo na odpredaj [právo výkupu – neoficiálny preklad ], urobí tak do troch mesiacov od uplynutia lehoty na prijatie ponuky uvedenej v článku 7.

5. Členské štáty zabezpečia, aby sa zaručila primeraná cena. Táto cena má rovnakú formu ako protihodnota v ponuke alebo v hotovosti. Členské štáty môžu ustanoviť, že hotovosť sa ponúkne aspoň ako alternatíva.

Na základe dobrovoľnej ponuky sa v obidvoch prípadoch uvedených v odseku 2 písm. a) a b), protihodnota v ponuke považuje za primeranú, ak prijatím ponuky navrhovateľ nadobudol cenné papiere predstavujúce aspoň 90 % kapitálu, s ktorým sú spojené hlasovacie práva obsiahnuté v ponuke.

V prípade povinnej ponuky sa za primeranú považuje protihodnota v ponuke.“

10

Článok 16 tej istej smernice, nazvaný „Právo na odkúpenie“, stanovuje:

Podľa § 114 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, z 9. novembra 2001 ( Zbierka zákonov , čiastka 222/2001), v znení uplatňujúcom sa na spor vo veci samej (ďalej len „zákon o cenných papieroch“):

„Ak tento zákon neustanovuje inak, ponukou na prevzatie sa rozumie verejný návrh na uzatvorenie zmluvy podľa osobitného predpisu,… ktorej predmetom je kúpa všetkých akcií cieľovej spoločnosti alebo ich časti alebo výmena týchto akcií alebo ich časti za iné cenné papiere, ktorý je určený akcionárom tejto spoločnosti a je vyhlásený na základe povinnosti ustanovenej týmto zákonom alebo dobrovoľne a ktorý nasleduje po nadobudnutí kontrolného podielu v cieľovej spoločnosti alebo má za cieľ nadobudnutie kontrolného podielu v cieľovej spoločnosti…“

12

V § 118i tohto zákona sa stanovuje:

„1. Navrhovateľ, ktorý uskutočnil ponuku na prevzatie,… má právo požadovať, aby na neho prešli akcie všetkých zostávajúcich akcionárov tejto cieľovej spoločnosti za primerané protiplnenie (ďalej len ‚právo výkupu‘), ak je majiteľom akcií, ktorých súhrnná menovitá hodnota predstavuje najmenej 95 % základného imania cieľovej spoločnosti, s ktorým sú spojené hlasovacie práva a s ktorými je súčasne spojený najmenej 95 % podiel na hlasovacích právach v cieľovej spoločnosti; za rovnakých podmienok má navrhovateľ právo výkupu aj voči právnym nástupcom zostávajúcich akcionárov cieľovej spoločnosti. Právo výkupu môže navrhovateľ uplatniť najneskôr v lehote troch mesiacov od uplynutia lehoty platnosti ponuky na prevzatie vymedzenej v prvej vete, inak toto právo zaniká.

Podľa § 131 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb., Obchodného zákonníka, z 5. novembra 1991 ( Zbierka zákonov , čiastka 98/1991), v znení uplatňujúcom sa na spor vo veci samej, „každý spoločník, konateľ, likvidátor, správca konkurznej podstaty, vyrovnávací správca alebo člen dozornej rady môže podať návrh na súd na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, ak je v rozpore so zákonom, spoločenskou zmluvou alebo so stanovami. Rovnaké právo má aj bývalý spoločník alebo konateľ, ak sa ho uznesenie valného zhromaždenia týka. Toto právo však zanikne, ak ho oprávnená osoba neuplatní do troch mesiacov od prijatia uznesenia valného zhromaždenia alebo ak valné zhromaždenie nebolo riadne zvolané, odo dňa, keď sa mohla o uznesení dozvedieť“.

Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

14

Mimoriadne valné zhromaždenie obchodnej spoločnosti Slovnaft uznesením z 10. októbra 2019 schválilo prechod všetkých akcií vo vlastníctve zostávajúcich menšinových akcionárov na spoločnosť MOL, ktorá bola v tom čase väčšinovým akcionárom spoločnosti Slovnaft a vlastnila akcie zodpovedajúce 98,56 % podielu na základnom imaní tejto spoločnosti, v rámci uplatnenia práva výkupu od majiteľov akcií stanoveného v § 118i zákona o cenných papieroch.

15

Korfin a Sempiola, menšinoví akcionári spoločnosti Slovnaft, podali žalobu, ktorou sa domáhali určenia neplatnosti tohto uznesenia, pričom najmä tvrdili, že MOL nemohla mať právo výkupu, pretože na rozdiel od toho, čo vyžaduje článok 15 ods. 1 smernice 2004/25, nepredložila všetkým majiteľom akcií spoločnosti Slovnaft „ponuku na prevzatie“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. a) tejto smernice.

18

Rozsudok

Okresného súdu Bratislava II bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 1. marca 2023, proti ktorému Korfin a Sempiola podali dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, vnútroštátny súd predkladajúci návrh na začatie prejudiciálneho konania. Tento posledný uvedený súd uvádza, že na podporu svojho dovolania Korfin a Sempiola tvrdia, že zo systematického a teleologického výkladu smernice 2004/25 vyplýva, že povinná ponuka sa môže uskutočniť po nadobudnutí kontrolného podielu v cieľovej spoločnosti, zatiaľ čo dobrovoľná ponuka by mohla byť predložená kedykoľvek, ale len s cieľom získať kontrolný podiel v cieľovej spoločnosti.

19

Za týchto podmienok Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol prerušiť konanie a položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 2 bod 1 písm. a) [smernice 2004/25] vykladať v tom zmysle, že dobrovoľnú ponuku na prevzatie možno uskutočniť len v tom prípade, ak má za cieľ nadobudnutie kontrolného podielu v cieľovej spoločnosti, a preto dobrovoľnú ponuku na prevzatie nie je možné uskutočniť subjektom, ktorý už kontrolný podiel v cieľovej spoločnosti má?“

O prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania

23

Za týchto okolností nie je zjavné, že by požadovaný výklad smernice 2004/25 nemal žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej alebo že by nastolený problém mal hypotetickú povahu. Odpoveď Súdneho dvora na otázku, ktorá mu bola položená, by totiž mohla byť nevyhnutná na vyriešenie sporu vo veci samej, najmä na účely posúdenia súladu ustanovení slovenského práva, konkrétne § 114 ods. 1 a § 118i zákona o cenných papieroch, na základe ktorých bolo prijaté uznesenie, o ktoré ide vo veci samej, s touto smernicou, a prípadne na účely výkladu týchto ustanovení v súlade s uvedenou smernicou.

24

Okrem toho tvrdenie spoločnosti Slovnaft, podľa ktorého smernica 2004/25 v podstate nebráni tomu, aby členské štáty vo svojom vnútroštátnom práve stanovili možnosť práva výkupu bez toho, aby boli splnené podmienky upravené v článku 15 tejto smernice, sa týka výkladu uvedenej smernice, a preto sa týka vecného preskúmania prejudiciálnej otázky, a nie jej prípustnosti.

25

Návrh na začatie prejudiciálneho konania je preto prípustný.

V prvom rade, pokiaľ ide o znenie článku 2 ods. 1 písm. a) smernice 2004/25, treba uviesť, že podľa tohto ustanovenia „ponuka na prevzatie“ alebo „ponuka“ znamená povinnú alebo dobrovoľnú verejnú ponuku, inú ako ponuku samotnej cieľovej spoločnosti, na nadobudnutie všetkých alebo časti cenných papierov cieľovej spoločnosti adresovanú majiteľom cenných papierov tejto spoločnosti, „[ktorá nasleduje po získaní kontroly alebo ktorej cieľom je získanie kontroly nad cieľovou spoločnosťou] v súlade s vnútroštátnym právom“.

29

Z tejto definície vyplýva, že ponuky na prevzatie v zmysle uvedeného ustanovenia možno rozlišovať podľa dvoch kategórií kritérií. Na jednej strane môže byť ponuka povinná alebo dobrovoľná. Na druhej strane môže byť uskutočnená buď po získaní kontroly nad cieľovou spoločnosťou, alebo jej cieľom má byť získanie takejto kontroly.

30

Z tohto znenia však jasne nevyplýva, akým spôsobom možno navzájom prepojiť kritériá patriace do týchto dvoch kategórií. Vzniká najmä otázka, či každé z kritérií prvej kategórie možno kombinovať len s jedným alebo so všetkými kritériami druhej kategórie.

31

34

Preto vzhľadom na to, že z dôvodov uvedených v bodoch 29 až 32 tohto rozsudku nie je možné odpovedať na otázku položenú predkladajúcim vnútroštátnym súdom len na základe znenia článku 2 ods. 1 písm. a) smernice 2004/25, treba tiež zohľadniť kontext, do ktorého patrí toto ustanovenie, ako aj cieľ sledovaný touto smernicou.

35

Pokiaľ ide v druhom rade o kontext, do ktorého patrí článok 2 ods. 1 písm. a) uvedenej smernice, treba na jednej strane zohľadniť článok 5 tej istej smernice. Odsek 1 tohto článku 5 ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby fyzická alebo právnická osoba, ktorá má v dôsledku nadobudnutia touto osobou alebo osobami konajúcimi v zhode s ňou cenné papiere spoločnosti patriacej do pôsobnosti smernice 2004/25, ktoré spolu so všetkými podielmi na týchto cenných papieroch, ktoré táto osoba už vlastní, a podielmi osôb konajúcich v zhode s ňou, jej priamo alebo nepriamo priznávajú taký percentuálny podiel hlasovacích práv v tejto spoločnosti, ktorý jej umožňuje kontrolu nad touto spoločnosťou, bola povinná všetkým majiteľom cenných papierov cieľovej spoločnosti čo najskôr predložiť ponuku na prevzatie týkajúcu sa všetkých ich podielov za primeranú cenu vymedzenú v odseku 4 uvedeného článku 5.

36

Článok 5 ods. 1 tejto smernice tak stanovuje povinnú ponuku na prevzatie, ktorá nasleduje po nadobudnutí kontroly nad cieľovou spoločnosťou. Ide o jedinú povinnú ponuku stanovenú uvedenou smernicou, pričom žiadne iné ustanovenie tejto smernice neukladá takúto povinnosť. Z toho vyplýva, že povinná ponuka na prevzatie v zmysle článku 2 ods. 1 písm. a) tej istej smernice sa uskutočňuje po získaní kontroly nad cieľovou spoločnosťou a jej cieľom nemôže byť získanie kontroly nad touto spoločnosťou.

40

Úvahy uvedené v bodoch 35 až 39 tohto rozsudku preto svedčia v prospech výkladu, podľa ktorého sa má dobrovoľná ponuka v zmysle článku 2 ods. 1 písm. a) smernice 2004/25 chápať ako ponuka, ktorej cieľom je získať kontrolu nad cieľovou spoločnosťou, a v dôsledku toho nemôže predstavovať ponuku predloženú po získaní tejto kontroly.

41

V treťom rade je tento výklad podporený cieľom, ktorý sleduje táto smernica.

42

Ako totiž uviedla holandská vláda a Komisia vo svojich pripomienkach, z článku 3 ods. 1 písm. a) druhej vety uvedenej smernice, ako aj z odôvodnení 2 a 9 tej istej smernice vyplýva, že cieľom tejto smernice je zabezpečiť ochranu akcionárov spoločností patriacich do jej pôsobnosti, ak sú tieto spoločnosti predmetom nadobudnutia kontroly alebo ponuky, ktorej cieľom je nadobudnutie kontroly nad nimi.

46

Členské štáty teda môžu vo svojom vnútroštátnom práve stanoviť, že akcionár, ktorý už má kontrolu nad spoločnosťou, môže predložiť ponuku s cieľom nadobudnúť zostávajúce akcie tejto spoločnosti a následne uložiť ostatným akcionárom povinnosť previesť na neho svoje akcie v rámci práva výkupu od majiteľov cenných papierov.

47

V prejednávanej veci predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, ktorý má jediný právomoc vykladať svoje vnútroštátne právo, prislúcha určiť, či sa ustanovenia slovenského práva uplatňujúce sa na spor vo veci samej majú vykladať v tom zmysle, že umožňujú predloženie takejto ponuky zo strany takéhoto akcionára a následné prijatie rozhodnutia o práve výkupu týchto cenných papierov od ich majiteľov na tohto akcionára.

48

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 2 ods. 1 písm. a) smernice 2004/25 sa má vykladať v tom zmysle, že ponuka adresovaná majiteľom cenných papierov spoločnosti s cieľom nadobudnúť všetky tieto cenné papiere alebo ich časť nepredstavuje dobrovoľnú ponuku, na ktorú sa vzťahuje pojem „ponuka na prevzatie“ v zmysle tohto ustanovenia, ak ju predkladá navrhovateľ, ktorý už má kontrolu nad cieľovou spoločnosťou.

ponuka adresovaná majiteľom cenných papierov spoločnosti s cieľom nadobudnúť všetky tieto cenné papiere alebo ich časť nepredstavuje dobrovoľnú ponuku, na ktorú sa vzťahuje pojem „ponuka na prevzatie“ v zmysle tohto ustanovenia, ak ju predkladá navrhovateľ, ktorý už má kontrolu nad cieľovou spoločnosťou.

Arastey Sahún

Passer

Regan

Gratsias

Smulders