C-234/25

Sky Österreich Fernsehen GmbH

proti

Verein für Konsumenteninformation,

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory F. Biltgen, sudcovia I. Ziemele, A. Kumin, S. Gervasoni a M. Bošnjak (spravodajca),

generálny advokát: M. Szpunar,

– poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

– Európska komisia, v zastúpení: P. Kienapfel a I. Rubene, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 26. februára 2026,

vyhlásil tento

Rozsudok

1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 bodu 11 a článku 16 prvého odseku písm. m) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES (Ú. v. EÚ L 304, 2011, s. 64).

…

(19) Digitálny obsah sú dáta, ktoré sa vyprodukujú a dodajú v digitálnej forme, ako napríklad počítačové programy, aplikácie, hry, hudba, videá alebo texty, bez ohľadu na to, či sú získavané prostredníctvom sťahovania, alebo metódou streamingu z hmotného nosiča alebo iným spôsobom. Zmluvy na dodávanie digitálneho obsahu by mali patriť do rozsahu pôsobnosti tejto smernice. Ak sa digitálny obsah dodáva na hmotnom nosiči, ako je CD alebo DVD, mal by sa považovať za tovar v zmysle tejto smernice. Rovnako ako v prípade zmlúv na dodávky vody, plynu alebo elektriny, ktoré nie sú na predaj v obmedzenom objeme alebo stanovenom množstve, alebo ústredného kúrenia, ani zmluvy, ktoré sa týkajú digitálneho obsahu nedodávaného na hmotnom nosiči, by sa nemali na účely tejto smernice klasifikovať ako kúpne zmluvy ani ako zmluvy o službách. V prípade takýchto zmlúv by spotrebiteľ mal mať právo od zmluvy odstúpiť, ak nedal počas lehoty na odstúpenie súhlas na začatie plnenia zmluvy a neuznal, že následne stratí právo odstúpiť od danej zmluvy. …“

4 Článok 1 smernice 2011/83, nazvaný „Predmet úpravy“, stanovuje:

„Účelom tejto smernice je prispieť prostredníctvom dosiahnutia vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu aproximáciou určitých aspektov zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov týkajúcich sa zmlúv uzavretých medzi spotrebiteľmi a obchodníkmi.“

5 Článok 2 uvedenej smernice s názvom „Vymedzenia pojmov“ stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…“

6 Článok 9 uvedenej smernice, nazvaný „Právo na odstúpenie od zmluvy“, v odseku 1 stanovuje:

„Pokiaľ sa neuplatnia výnimky stanovené v článku 16, spotrebiteľ má 14‑dňovú lehotu na odstúpenie od zmluvy uzatvorenej na diaľku alebo mimo prevádzkových priestorov bez toho, aby uviedol dôvod, ako aj bez toho, aby znášal iné náklady ako tie, ktoré sú ustanovené v článku 13 ods. 2 a článku 14.“

7 Článok 14 tej istej smernice s názvom „Záväzky spotrebiteľa v prípade odstúpenia od zmluvy“ v odseku 3 stanovuje:

„Ak si spotrebiteľ uplatní právo na odstúpenie od zmluvy po tom, ako predložil žiadosť v súlade s článkom 7 ods. 3 alebo článkom 8 ods. 8, uhradí obchodníkovi sumu úmernú rozsahu poskytnutého plnenia do chvíle, keď obchodníka informoval o uplatnení práva na odstúpenie od zmluvy, v porovnaní s celkovým rozsahom služieb, ktoré sa majú poskytnúť podľa zmluvy. Primeraná suma, ktorú má spotrebiteľ uhradiť obchodníkovi sa vypočíta na základe celkovej ceny dohodnutej v zmluve. Ak je celková cena nadhodnotená, primeraná suma sa vypočíta na základe trhovej hodnoty poskytnutého plnenia.“

8 Článok 16 smernice 2011/83, nazvaný „Výnimky z práva na odstúpenie od zmluvy“, v prvom odseku písm. m) uvádza:

…“

– Smernica 2019/770

9 Článok 2 smernice 2019/770, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

1. ‚digitálny obsah‘ sú dáta, ktoré sa vyprodukujú a dodajú v digitálnej forme;

2. ‚digitálna služba‘ je:

„Vymedzenia pojmov digitálny obsah a digitálne služby v smernici [2011/83] by sa mali zosúladiť s vymedzeniami uvedenými v smernici [2019/770]. Digitálny obsah, na ktorý sa vzťahuje smernica [2019/770], zahŕňa jednorazovú dodávku, sériu jednotlivých dodávok alebo nepretržité dodávanie počas určitého obdobia. Prvok nepretržitého dodávania nemusí nevyhnutne znamenať dlhodobé dodávanie. Prípady ako internetové vysielanie videí (web‑streaming) by sa mali považovať za nepretržité dodávanie počas určitého obdobia bez ohľadu na skutočné trvanie audiovizuálneho súboru. Preto môže byť zložité rozlišovať medzi určitými druhmi digitálneho obsahu a digitálnych služieb, keďže obidva môžu zahŕňať nepretržité dodávanie zo strany obchodníka počas celej doby platnosti zmluvy. Medzi digitálne služby patria napríklad služby spoločného využívania videosúborov a zvukových súborov a iné hostiteľské služby, textové editovanie alebo hry ponúkané v rámci cloudu, cloudového úložiska, webmailu, sociálnych médií a cloudových aplikácií. Neustála účasť poskytovateľa služby opodstatňuje uplatňovanie pravidiel týkajúcich sa práva na odstúpenie od zmluvy podľa smernice [2011/83], ktoré spotrebiteľovi účinne umožňuje odskúšať službu a v lehote 14 dní od uzavretia zmluvy sa rozhodnúť, či ju bude ďalej využívať alebo nie. Pre mnohé zmluvy o dodávaní digitálneho obsahu, ktorý sa nedodáva na hmotnom nosiči, je typický jednorazový úkon obchodníka, ktorý dodá spotrebiteľovi konkrétny digitálny obsah, ako napríklad konkrétneho hudobného alebo obrazového súboru. Zmluvy o dodávaní digitálneho obsahu, ktorý sa nedodáva na hmotnom nosiči, naďalej podliehajú výnimke z práva na odstúpenie od zmluvy stanovenej v článku 16 prvom odseku písm. m) smernice [2011/83], podľa ktorej spotrebiteľovi zaniká jeho právo na odstúpenie od zmluvy po začatí plnenia zmluvy, ktorým môže byť napríklad stiahnutie alebo stríming obsahu, pokiaľ spotrebiteľ vyjadril predchádzajúci výslovný súhlas so začatím plnenia zmluvy počas lehoty na uplatnenie práva na odstúpenie od zmluvy a potvrdil, že v dôsledku toho mu zaniká právo na odstúpenie od zmluvy. V prípade pochybností, či ide o zmluvu o dodávaní služieb alebo zmluvu o dodávaní digitálneho obsahu, ktorý sa nedodáva na hmotnom nosiči, by sa mali uplatňovať pravidlá upravujúce právo na odstúpenie od zmluvy o dodávaní služieb.“

b) spotrebiteľ potvrdil, že berie na vedomie, že predčasným začatím plnenia zmluvy stratí svoje právo na odstúpenie od zmluvy a

c) obchodník poskytol spotrebiteľovi vyhotovenie zmluvy alebo potvrdenie podľa § 5 ods. 2 alebo § 7 ods. 3.

…“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

12 Sky Österreich je rakúska súkromná televízna spoločnosť, ktorá okrem iného ponúka streamovaciu službu na rakúskom území. Na tento účel sa digitálny obsah, ktorý je sprístupnený na sledovanie, nachádza na serveri, ku ktorému zákazníci dostali možnosť prístupu so svojím koncovým zariadením prostredníctvom odkazu alebo aplikácie. Môžu teda prostredníctvom internetu sledovať programy zahrnuté do ich predplatného tak naživo, ako aj na požiadanie. Možné je aj sťahovanie v závislosti od dostupných licencií na práva používania. Digitálny obsah možno uložiť na vlastné pamäťové médium a sledovať ho nezávisle od online prístupu. Stiahnutý obsah možno sledovať len raz a musí sa prezrieť do konca v rámci 48 hodín od začiatku prezerania.

13 Predplatné streamovania je možné zakúpiť v dvoch balíkoch, a to v balíku „Sport & Live TV“ a v balíku „Fiction & Live TV“. Online predplatné je možné len vtedy, ak zákazník súhlasí so zmluvným ustanovením, v ktorom potvrdí, že sa oboznámil s informáciami o práve na odstúpenie od zmluvy a súhlasí s tým, že Sky Österreich začne plniť zmluvu bez toho, aby čakala na uplynutie štrnásťdňovej lehoty na odstúpenie od zmluvy, a uzná, že v dôsledku toho v prípade objednávky predplatného stráca právo na odstúpenie od zmluvy.

17 Podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu služby poskytované spoločnosťou Sky Österreich zodpovedajú dátam, ktoré sa vytvárajú a dodávajú v digitálnej forme, a teda patria pod definíciu „digitálneho obsahu“. Poznamenáva, že streamovanie znamená len spôsob prenosu dát, pri ktorom sa dáta môžu už počas prenosu pozerať alebo počúvať. Takéto služby by sa však mohli tiež považovať za služby zodpovedajúce uchovávaniu údajov v digitálnej forme alebo prístupu k údajom v digitálnej forme, a teda predstavovať „digitálnu službu“, a to tým skôr, že nie sú poskytované jednorazovo, že sú vo všeobecnosti sprevádzané aktualizáciou dostupného obsahu a individuálnymi odporúčaniami založenými na správaní dotknutého používateľa a že zmluva je v zásade navrhnutá tak, aby mala určitú dobu trvania.

18 Za týchto podmienok Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 16 písm. m) smernice [2011/83] v spojení s jej článkom 2 bodom 11 vykladať v tom zmysle, že ponuka streamovacích služieb, v prípade ktorých sa digitálny obsah, ktorý je k dispozícií na sledovanie, nachádza na serveri, na ktorý zákazníci dostali možnosť prístupu so svojím koncovým zariadením prostredníctvom odkazu alebo aplikácie, a následne prostredníctvom internetu môžu sledovať programy obsiahnuté v ich predplatnom tak naživo, ako aj na požiadanie, resp. alternatívne stiahnuť digitálny obsah a uložiť na vlastnom nosiči a bez ohľadu na online prístup si ho môžu pozrieť raz za 48 hodín, predstavuje dodanie ‚digitálneho obsahu‘ v zmysle týchto ustanovení?“

22 Podľa článku 252 druhého odseku ZFEÚ generálny advokát konajúci nestranne a nezávisle predkladá na verejných pojednávaniach odôvodnené návrhy v prípadoch, ktoré si v súlade so Štatútom Súdneho dvora Európskej únie vyžadujú jeho účasť. Nejde teda o stanovisko určené sudcom alebo účastníkom konania, ktoré by pochádzalo od orgánu mimo Súdneho dvora, ale o individuálny, odôvodnený a verejne vyjadrený názor člena samotnej inštitúcie. Za týchto okolností účastníci konania nemôžu diskutovať o návrhoch generálneho advokáta. Súdny dvor nie je viazaný ani týmito návrhmi, ani odôvodnením, na základe ktorého dospel generálny advokát k záverom týchto návrhov. V dôsledku toho nesúhlas dotknutej osoby s návrhmi generálneho advokáta, nech už sa v nich zaoberá akýmikoľvek otázkami, nemôže sám osebe predstavovať dôvod na opätovné začatie ústnej časti konania (rozsudok z 26. februára 2026, VIRUS a i., C‑131/24, EU:C:2026:109, bod 35 a citovaná judikatúra).

23 Na druhej strane Súdny dvor vzhľadom na všetky informácie, ktoré má k dispozícii, usudzuje, že v každom prípade má dostatok informácií na to, aby rozhodol o návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

24 Za týchto podmienok Súdny dvor po vypočutí generálneho advokáta konštatuje, že nie je potrebné nariadiť opätovné začatie ústnej časti konania.

O prejudiciálnej otázke

25 Na úvod treba uviesť, že hoci predkladajúci vnútroštátny súd vo svojej otázke odkazuje na ustanovenia smernice 2011/83 v znení účinnom pred jej zmenami vykonanými smernicou 2019/2161, odôvodnenie návrhu na začatie prejudiciálneho konania zohľadňuje tieto zmeny. Okrem toho v návrhu na začatie prejudiciálneho konania je relevantné vnútroštátne právo uvedené v znení, ktoré nadobudlo účinnosť 20. júla 2022, teda po dátume uplatňovania ustanovení na prebratie smernice 2019/2161, ktorý bol v súlade s článkom 7 ods. 1 druhým pododsekom tejto poslednej uvedenej smernice stanovený konkrétne na 28. mája 2022. Za týchto podmienok treba položenú otázku preskúmať z hľadiska smernice 2011/83, zmenenej smernicou 2019/2161.

29 Na účely určenia, či sa na takú streamovaciu službu, o akú ide vo veci samej, vzťahuje poskytovanie „digitálneho obsahu“ v zmysle článku 16 prvého odseku písm. m) smernice 2011/83, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry tak z potreby jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a pôsobnosť, si v zásade vyžaduje v celej Únii autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať znenie tohto ustanovenia s prihliadnutím na kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou [pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. decembra 2023, BMW Bank a i., C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21, EU:C:2023:1014, bod 133 a citovanú judikatúru, ako aj z 30. apríla 2024, M.N. (EncroChat), C‑670/22, EU:C:2024:372, bod 109 a citovanú judikatúru].

30 Vzhľadom na skutočnosť, že žiadne ustanovenie smernice 2011/83 neobsahuje výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť zmysel a rozsah pojmu poskytovanie „digitálneho obsahu“ v zmysle článku 16 prvého odseku písm. m) tejto smernice v spojení s článkom 2 bodom 11 uvedenej smernice, treba konštatovať, že v súlade s metodikou pripomenutou v predchádzajúcom bode tohto rozsudku sa majú tieto ustanovenia v práve Únie vykladať autonómne a jednotne [pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. decembra 2023, BMW Bank a i., C‑38/21, C‑47/21 a C‑232/21, EU:C:2023:1014, bod 188, ako aj z 30. apríla 2024, M.N. (EncroChat), C‑670/22, EU:C:2024:372, bod 110].

35 V druhom rade, pokiaľ ide o kontextuálny výklad pojmu „digitálny obsah“, z odôvodnenia 30 smernice 2019/2161 vyplýva, že digitálny obsah súvisí s jednorazovým dodaním, ktoré spočíva v tom, že spotrebiteľovi sa dodá jeden alebo viaceré konkrétne prvky takéhoto obsahu, so sériou jednorazových dodaní alebo s nepretržitým dodaním počas určitého obdobia, najmä s dodaním „konkrétneho hudobného alebo obrazového súboru“, ako aj „internetov[ého] vysielani[a] videí… bez ohľadu na skutočné trvanie audiovizuálneho súboru“.

36 Odôvodnenie 19 smernice 2011/83 uvádza v tejto súvislosti niekoľko ďalších príkladov, pričom sú v ňom vymenované „počítačové programy, aplikácie, hry, hudba, videá alebo texty, bez ohľadu na to, či sú získavané prostredníctvom sťahovania, alebo metódou streamingu z hmotného nosiča alebo iným spôsobom“. Toto odôvodnenie tiež poukazuje na funkčnú podobnosť medzi „zmluvami, ktoré sa týkajú digitálneho obsahu nedodávaného na hmotnom nosiči“ a „zmluvami na dodávku vody, plynu alebo elektriny, v rámci ktorých predaj nie je obmedzený objemom ani stanoveným množstvom“ alebo „zmluvami [týkajúcimi sa] ústredného kúrenia“. Tieto dve posledné uvedené kategórie zmlúv sa vyznačujú najmä tým, že dotknutý spotrebiteľ získa stabilný a nepretržitý prístup k predmetu zmluvy počas celej doby trvania zmluvy.

37 Naopak, pokiaľ ide o „digitálne služby“, odôvodnenie 30 smernice 2019/2161 uvádza, že také služby, akými sú „služby spoločného využívania videosúborov a zvukových súborov a iné hostiteľské služby, textové editovanie alebo hry ponúkané v rámci cloudu, cloudového úložiska, webmailu, sociálnych médií a cloudových aplikácií“, sa vyznačujú pokračujúcou účasťou poskytovateľa služieb, čo je dôvod, pre ktorý sa normotvorca Únie domnieval, že sa na ne vzťahujú pravidlá týkajúce sa práva na odstúpenie od zmluvy stanovené v smernici 2011/83. Toto odôvodnenie však spresňuje, že tak digitálny obsah, ako aj digitálna služba môžu v zásade viesť k nepretržitému dodávaniu zo strany dotknutého obchodníka počas trvania zmluvy.

41 V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v rámci streamovacej služby, o ktorú ide vo veci samej, je poskytnutie primeranej infraštruktúry dotknutým obchodníkom vo všeobecnosti sprevádzané aktualizáciou ponuky a individuálnymi odporúčaniami založenými na správaní používateľa. Dotknutému spotrebiteľovi sa neponúka len jednorazový prístup k jednému alebo viacerým konkrétnym obsahom, ale má podľa vlastného uváženia prístup k rôznym obsahom, ktoré na jednej strane môže tento obchodník neustále meniť a na druhej strane sú sprevádzané funkciami, ktoré môžu ovplyvniť spôsob, akým tento spotrebiteľ využíva službu, ktorá mu je sprístupnená.

42 V treťom rade výklad uplatnený v bode 39 tohto rozsudku je podporený analýzou cieľov sledovaných smernicou 2011/83. Ako sa uvádza v jej odôvodnení 4, cieľom tejto smernice je zabezpečiť spravodlivú rovnováhu medzi vysokou úrovňou ochrany spotrebiteľa uvedenou v článku 1 tejto smernice a konkurencieschopnosťou podnikov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. januára 2019, Walbusch Walter Busch, C‑430/17, EU:C:2019:47, bod 41, a z 8. októbra 2020, PE Digital, C‑641/19, EU:C:2020:808, bod 30).

43 Cieľom práva na odstúpenie od zmluvy stanoveného smernicou 2011/83 je chrániť spotrebiteľa v osobitnej situácii zmluvy uzatvorenej na diaľku, v ktorej nemá možnosť konkrétne sa v plnej miere oboznámiť s vlastnosťami dotknutej služby pred uzavretím zmluvy. Toto právo teda kompenzuje nevýhodu, ktorá vzniká tomuto spotrebiteľovi pri zmluve uzavretej na diaľku, takým spôsobom, že mu priznáva zodpovedajúcu lehotu na rozmyslenie, počas ktorej má možnosť preskúmať a vyskúšať predmet tejto zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudky z 23. januára 2019, Walbusch Walter Busch, C‑430/17, EU:C:2019:47, bod 45; z 27. marca 2019, slewo, C‑681/17, EU:C:2019:255, bod 33, a z 5. októbra 2023, Sofatutor, C‑565/22, EU:C:2023:735, bod 39).

47 Sky Österreich tvrdí, že v rámci streamovacej služby, ktorú ponúka, je celý obsah okamžite prístupný, pričom väčšina obsahu, ako sú športové podujatia, filmy a seriály, je pre spotrebiteľov po prvom pozretí spravidla nezaujímavá, takže mnohé predplatné sa uzatvárajú len s cieľom sledovať určité športové podujatia alebo nové série televíznych seriálov. V prípade odstúpenia od zmluvy by obnovenie status quo ante , ktoré by riadne zohľadňovalo jej hospodárske záujmy, muselo zohľadňovať konkrétne využitie služby dotknutým spotrebiteľom, v dôsledku čoho by bolo z technického a administratívneho hľadiska veľmi ťažko realizovateľné.

48 Na jednej strane však sprístupnenie obsahu, na ktorý sa vzťahuje predplatné takej streamovacej služby, o akú ide vo veci samej, neznamená, že všetky služby ponúkané dotknutým obchodníkom v rámci takéhoto predplatného sú nevyhnutne poskytované v plnom rozsahu hneď po uzavretí zmluvy, pričom možnosť jeho nepretržitého sledovania a prípadne opakovania počas celej doby predplatného je neoddeliteľnou súčasťou tejto služby. To platí bez ohľadu na možnosť, ktorú má prípadne tento obchodník, a to zmeniť dotknutý obsah po uzavretí zmluvy.

49 Na druhej strane článok 14 ods. 3 prvá a druhá veta smernice 2011/83 stanovuje, že spotrebiteľ, ktorý uplatní svoje právo na odstúpenie od zmluvy po tom, čo požiadal dotknutého obchodníka o plnenie zmluvy uzatvorenej na diaľku, počas štrnásťdňovej lehoty na odstúpenie od zmluvy stanovenej v článku 9 tejto smernice, musí tomuto obchodníkovi zaplatiť sumu vypočítanú na základe celkovej ceny dohodnutej v tejto zmluve, ktorá je úmerná rozsahu poskytnutého plnenia do chvíle, keď bol uvedený obchodník informovaný o uplatnení práva na odstúpenie od zmluvy, v porovnaní s celkovým rozsahom služieb, ktoré sa majú poskytnúť podľa uvedenej zmluvy. Podľa tohto článku 14 ods. 3 prvej a druhej vety má ten istý obchodník právo požadovať od tohto spotrebiteľa primeranú náhradu.

51 Ako však v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 56 a 57 svojich návrhov, z judikatúry pripomenutej v predchádzajúcom bode tohto rozsudku nemožno vyvodiť, že v situácii, keď spotrebiteľ uzavrie takú zmluvu o streamovacej službe, o akú ide vo veci samej, v konkrétnom okamihu s jediným cieľom získať počas lehoty na odstúpenie od zmluvy prístup k určitému obsahu s mimoriadne vysokou hodnotou, výška náhrady stanovená v článku 14 ods. 3 smernice 2011/83 sa musí nevyhnutne vypočítať len na základe obdobia, počas ktorého má tento spotrebiteľ pred uplatnením svojho práva na odstúpenie od zmluvy prístup k obsahu, na ktorý sa vzťahuje predplatné. Výška náhrady, ktorá sa má zaplatiť podľa tohto ustanovenia, musí byť totiž „úmerná rozsahu poskytnutého plnenia“ v porovnaní s celkovým rozsahom služieb, ktoré sa majú poskytnúť podľa zmluvy. Dotknutý obchodník teda tiež môže určiť výšku náhrady najmä v závislosti od hospodárskej hodnoty obsahu, ktorý bol v rámci predplatného uzatvoreného uvedeným spotrebiteľom sprístupnený a ktorý tento spotrebiteľ počas tohto obdobia videl.

52 Ako vyplýva z článku 14 ods. 3 tretej vety tejto smernice, výška náhrady splatnej za tento obsah sa musí prípadne vypočítať na základe jeho trhovej hodnoty. Na účely pomerného výpočtu tejto sumy môže obchodník zohľadniť najmä podmienky, za ktorých sa takýto obsah ponúka, a v tomto kontexte hodnotu, ktorú takýto obsah predstavuje, ak sa podľa podmienok príslušného trhu ponúka tento obsah v rámci ponuky na požiadanie mimo konkrétneho predplatného.

53 Za týchto podmienok uznanie práva na odstúpenie od zmluvy pri uzavretí zmluvy o streamovacej službe nemôže spochybniť spravodlivú rovnováhu medzi záujmami spotrebiteľov a obchodníkov v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 42 tohto rozsudku.

sa má vykladať v tom zmysle, že:

poskytovanie streamovacej služby, v rámci ktorej má spotrebiteľ prostredníctvom hypertextového odkazu alebo digitálnej aplikácie prístup k digitálnym údajom uloženým na serveri, aby si ich mohol pozrieť naživo alebo na požiadanie, či dokonca offline po stiahnutí na vlastné pamäťové zariadenie, nepatrí pod poskytovanie „digitálneho obsahu“ v zmysle týchto ustanovení, ale pod poskytovanie „digitálnej služby“ v zmysle článku 2 bodu 16 smernice 2011/83 v znení zmien, ak má ponuka dotknutého obchodníka dynamickú povahu, ktorá ide nad rámec samotného stabilného a prípadne nepretržitého poskytovania konkrétneho obsahu.

Podpisy

* Jazyk konania: nemčina.