C-292/25

SKROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (siedma komora)

z 11. júna 2026( * )

„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Insolvenčné konania – Nariadenie (EÚ) 2015/848 – Článok 3 ods. 1 – Medzinárodná právomoc – Článok 6 ods. 1 – Žaloba, ktorá priamo vyplýva z insolvenčného konania a úzko s ním súvisí – Výlučná právomoc súdov členského štátu, na ktorého území sa začalo insolvenčné konanie “

Vo veci C‑292/25,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Landesgericht Linz (Krajinský súd Linec, Rakúsko) z 8. apríla 2025 a doručený Súdnemu dvoru 18. apríla 2025, ktorý súvisí s konaním:

shopping24 Gesellschaft für multimediale Anwendung

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

– Európska komisia, v zastúpení: B. Ernst a S. Noë, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

4 Odôvodnenie 6 nariadenia č. 1346/2000 uvádzalo:

„V súlade so zásadou proporcionality by sa toto nariadenie malo obmedziť na ustanovenia o súdnej právomoci na začatie konkurzného konania a na rozsudky, ktoré sú vynesené priamo na základe konkurzného konania a ktoré sú s takýmto konaním úzko späté. …“

5 V článku 3 ods. 1 tohto nariadenia sa uvádzalo:

„Právomoc na začatie konkurzných [insolvenčných – neoficiálny preklad ] konaní majú súdy členského štátu, na ktorého území sa nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka. Pri obchodných spoločnostiach a u právnických osôb sa v prípade neprítomnosti dôkazu o opaku za centrum hlavných záujmov považuje miesto, kde majú svoje registrované sídlo.“

Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012

6 Článok 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1) v odseku 1 a odseku 2 písm. b) stanovuje:

„(3) Riadne fungovanie vnútorného trhu si vyžaduje účinné a efektívne fungovanie cezhraničných insolvenčných konaní. Toto nariadenie sa musí prijať na dosiahnutie uvedeného cieľa, ktorý patrí do rozsahu súdnej spolupráce v občianskych veciach v zmysle článku 81 [ZFEÚ].

…

(5) Na riadne fungovanie vnútorného trhu je nevyhnutné zabrániť podnetom, ktoré by strany viedli k tomu, aby majetok alebo súdne konania prenášali z jedného členského štátu do druhého v snahe získať výhodnejšie právne postavenie, čím sa poškodzuje kolektívny záujem veriteľov (taktizovanie pri výbere súdu, tzv. forum shopping).

(6) Toto nariadenie by malo obsahovať ustanovenia o právomoci začať insolvenčné konanie, ako aj začať konať o žalobách, ktoré priamo vyplývajú z insolvenčného konania a ktoré s ním úzko súvisia. …

(7) Insolvenčné konania, konania týkajúce sa likvidácie platobne neschopných spoločností alebo iných právnických osôb, súdnych zmierov a podobné konania a žaloby, ktoré s týmito konaniami súvisia, sú vyňaté z rozsahu pôsobnosti [nariadenia č. 1215/2012]. Na uvedené konania by sa malo vzťahovať toto nariadenie. Výklad tohto nariadenia by mal v čo najväčšej miere zabraňovať právnym medzerám medzi týmito dvoma nástrojmi. Samotná skutočnosť, že vnútroštátne konanie sa neuvádza v prílohe A k tomuto nariadeniu, by však nemala znamenať, že sa na toto konanie vzťahuje [nariadenie č. 1215/2012].

(8) Na dosiahnutie cieľa, ktorým je zlepšenie účinnosti a efektívnosti insolvenčných konaní vo veciach platobnej neschopnosti s cezhraničným dopadom je potrebné a vhodné, aby ustanovenia o právomoci, uznávaní a rozhodnom práve týkajúce sa tejto oblasti boli obsiahnuté v opatrení Únie, ktoré bude záväzné a priamo uplatniteľné v členských štátoch.

„1. Súdy členského štátu, na ktorého území sa začalo insolvenčné konanie podľa článku 3, majú právomoc aj v prípade všetkých žalôb, ktoré priamo vyplývajú z insolvenčného konania a ktoré s týmto konaním úzko súvisia, ako sú napríklad odporovacie žaloby.

2. V prípade, že žaloba uvedená v odseku 1 súvisí s inou žalobou v občianskej a obchodnej veci proti tomu istému žalovanému, má správca možnosť podať obe žaloby na súdoch členského štátu, na ktorého území má žalovaný bydlisko, alebo v prípade žalôb proti viacerým žalovaným na súde členského štátu, na ktorého území má ktorýkoľvek z nich bydlisko, ak majú tieto súdy právomoc podľa [nariadenia č. 1215/2012].

…“

10 Podľa článku 18 nariadenia 2015/848 s názvom „Účinky insolvenčného konania na prebiehajúce súdne alebo rozhodcovské konania“:

„Účinky insolvenčného konania na prebiehajúce súdne konania alebo prebiehajúce rozhodcovské konania, ktoré sa týkajú majetku alebo práv, ktoré tvoria súčasť konkurznej podstaty dlžníka, sa riadia výlučne právom členského štátu, v ktorom toto súdne konanie prebieha, alebo v ktorom má rozhodcovský súd svoje sídlo.“

11 Článok 32 tohto nariadenia s názvom „Uznávanie a vykonateľnosť iných súdnych rozhodnutí“ v odseku 2 stanovuje:

14 Rozhodnutím zo 17. septembra 2024 Landesgericht Linz (Krajinský súd Linz, Rakúsko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, začal konkurzné konanie na majetok spoločnosti Sportgigant.

15 V dôsledku začatia tohto konania bolo konanie začaté na Landgericht Hamburg (Krajinský súd Hamburg) prerušené. Odvtedy nebolo toto konanie ani zastavené, ani sa právoplatne neskončilo.

16 Dňa 19. decembra 2024 podala shopping24 na predkladajúci vnútroštátny súd „overovaciu žalobu“ proti SR ako správcovi konkurznej podstaty spoločnosti Sportgigant. Predmetom tejto žaloby je určenie existencie pohľadávky voči správcovi konkurznej podstaty a voči konkurznej podstate na účely jej prihlásenia do konkurzného konania. Výška tejto pohľadávky, stanovená na 74 106,16 eura, zahŕňa istinu vo výške 56 829,84 eura dlžnú z titulu nezaplatených faktúr, ku ktorej sa pripočítajú úroky, náklady konania pred podaním žaloby a trovy konania začatého na Landgericht Hamburg (Krajinský súd Hamburg).

17 Predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že tak v nemeckom, ako aj v rakúskom práve sa začatím konkurzného konania prerušujú prebiehajúce občianskoprávne konania. Spresňuje, že ak veriteľ prihlási svoju pohľadávku a táto pohľadávka je spochybnená, prerušené súdne konanie sa obnoví a prispôsobí požiadavkám insolvenčného konania. Vzhľadom na podobnosť, ktorá existuje medzi týmito dvoma právnymi úpravami, sa domnieva, že žaloba o zaplatenie podaná v Nemecku a overovacia žaloba, ktorej predmetom je určenie tejto pohľadávky, ktorá bola neskôr podaná na predkladajúci vnútroštátny súd, sledujú rovnaký cieľ a majú rovnaký predmet.

2. [V prípade zápornej odpovede na prvú otázku,] má sa článok 32 ods. 2 nariadenia 2015/848 vykladať v tom zmysle, že v insolvenčnom konaní vedenom v Rakúsku sa má výsledok súdneho konania vedeného v Nemecku, v ktorom sa pokračuje ako v konaní o určenie pohľadávky a ktoré sleduje cieľ (záväzného) určenia pohľadávky voči insolvenčnému správcovi a všetkým insolvenčným veriteľom na účely jej prihlásenia do insolvenčného konania, uznať v insolvenčnom konaní s tým dôsledkom, že existencia a výška pohľadávky (nie) sú určené?

3. [V prípade kladnej odpovede na druhú otázku,] má sa článok 18 nariadenia (EÚ) 2015/848 vykladať v tom zmysle, že vedeniu konania o žalobe o určenie pohľadávky týkajúcej sa nároku podľa rakúskeho práva bráni prekážka prebiehajúceho, resp. začatého konania, keď v Nemecku prebieha konanie o žalobe o tom istom nároku, v ktorom – podľa nemeckého práva – možno pokračovať ako v konaní o určenie pohľadávky, a tým sleduje cieľ určenia existencie (insolvenčnej) pohľadávky (záväzného) voči insolvenčnému správcovi a všetkým insolvenčným veriteľom na účely jej prihlásenia do insolvenčného konania?“

O prejudiciálnych otázkach

O prvej otázke

23 Svojou prvou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 6 ods. 1 nariadenia 2015/848 vykladať v tom zmysle, že súdy členského štátu, v ktorom sa začalo insolvenčné konanie, majú výlučnú právomoc rozhodovať o žalobe o určenie pohľadávky na účely prihlásenia tejto pohľadávky v tomto konaní, hoci v deň začatia uvedeného konania už na súdoch iného členského štátu prebiehalo konanie s tým istým predmetom.

28 V súlade s judikatúrou Súdneho dvora sú tieto dve kritériá kumulatívne (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. decembra 2019, Tiger a i., C‑493/18, EU:C:2019:1046, bod 26).

29 Pokiaľ ide o prvé kritérium týkajúce sa toho, či žaloba vyplýva priamo z insolvenčného konania, rozhodujúcim prvkom na určenie oblasti, do ktorej patrí táto žaloba, nie je procesný kontext, do ktorého patrí, ale jej právny základ. Je teda potrebné preskúmať, či právo alebo povinnosť, ktoré sú základom uvedenej žaloby, majú svoj pôvod vo všeobecných pravidlách občianskeho alebo obchodného práva, alebo v odchylných pravidlách, ktoré sú osobitné pre insolvenčné konania (rozsudok zo 4. decembra 2019, Tiger a i., C‑493/18, EU:C:2019:1046, bod 27 a citovaná judikatúra).

30 Pokiaľ ide o druhé kritérium týkajúce sa úzkej súvislosti medzi žalobou a insolvenčným konaním, intenzita súvislosti existujúcej medzi touto žalobou a insolvenčným konaním je rozhodujúca pre rozhodnutie, či uvedená žaloba patrí do medzinárodnej právomoci súdov členského štátu, na ktorého území sa začalo konkurzné konanie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. decembra 2019, Tiger a i., C‑493/18, EU:C:2019:1046, bod 28, ako aj citovanú judikatúru).

31 Okrem toho Súdny dvor už rozhodol, že žaloba o určenie pohľadávok na účely ich prihlásenia do insolvenčného konania, akou je žaloba upravená v § 110 rakúskeho Insolvenčného zákonníka, spĺňa dve kumulatívne kritériá uvedené v bodoch 28 až 30 tohto rozsudku. Takáto žaloba totiž predstavuje prvok právnej úpravy v oblasti platobnej neschopnosti a podávajú ju v rámci insolvenčného konania veritelia, ktorí sa na tomto konaní zúčastňujú, v prípade spochybnenia správnosti alebo poradia pohľadávok prihlásených týmito veriteľmi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. septembra 2019, Riel, C‑47/18, EU:C:2019:754, body 37 a 38).

36 Príslušné pôsobnosti týchto dvoch nariadení sú teda jasne vymedzené (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. novembra 2018, Wiemer & Trachte, C‑296/17, EU:C:2018:902, bod 31, ako aj zo 14. novembra 2024, Oilchart International, C‑394/22, EU:C:2024:952, bod 34). Ako vyplýva z bodu 32 tohto rozsudku, žaloba o určenie pohľadávok na účely ich prihlásenia v rámci insolvenčného konania patrí do pôsobnosti nariadenia 2015/848.

37 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 6 ods. 1 nariadenia 2015/848 v spojení s odôvodnením 35 tohto nariadenia kodifikuje, ako bolo uvedené v bode 27 tohto rozsudku, pravidlo medzinárodnej právomoci vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000. V kontexte tohto posledného uvedeného nariadenia Súdny dvor rozhodol, že táto medzinárodná právomoc má výlučnú povahu (rozsudok zo 14. novembra 2018, Wiemer & Trachte, C‑296/17, EU:C:2018:902, body 36 a 43).

38 Okrem toho nariadenie 2015/848 nestanovuje žiadne pravidlo určenia medzinárodnej právomoci, ktoré by súdom iného členského štátu, než je členský štát, v ktorom sa začalo insolvenčné konanie, priznávalo právomoc rozhodovať o žalobách o určenie pohľadávky na účely jej prihlásenia v tomto konaní, ak tieto žaloby priamo vyplývajú z insolvenčného konania a úzko s ním súvisia.

39 Navyše výlučnosť tejto medzinárodnej právomoci, ktorá sa odráža v odôvodnení 35 nariadenia 2015/848, je v rámci tohto nariadenia vylúčená len za predpokladu výslovne uvedeného v článku 6 ods. 2 tohto nariadenia, keď žaloba, ktorá priamo vyplýva z insolvenčného konania a úzko s ním súvisí, tiež súvisí s inou žalobou založenou na všeobecných ustanoveniach občianskeho a obchodného práva, ako uviedol generálny advokát Wahl vo svojich návrhoch vo veci Wiemer & Trachte (C‑296/17, EU:C:2018:515, body 66 a 67). Takýto predpoklad, pri ktorom má insolvenčný správca možnosť podať obe žaloby na súdy členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko alebo sídlo, nesúvisí s okolnosťami sporu vo veci samej.

45 Vzhľadom na všetky predchádzajúce dôvody treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 nariadenia 2015/848 sa má vykladať v tom zmysle, že súdy členského štátu, v ktorom sa začalo insolvenčné konanie, majú výlučnú právomoc rozhodovať o žalobe o určenie pohľadávky na účely prihlásenia tejto pohľadávky v tomto konaní, hoci v deň začatia uvedeného konania už na súdoch iného členského štátu prebiehalo konanie s tým istým predmetom.

O druhej a tretej otázke

46 Vzhľadom na odpoveď poskytnutú na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú a tretiu otázku.

O trovách

47 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veciach samých incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto: