C-301/25

62025CJ0301

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (prvá komora)

z 30. apríla 2026 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Ochrana spotrebiteľa – Nekalé obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom – Smernica 2005/29/ES – Pôsobnosť – Vzťah medzi ustanoveniami tejto smernice a inými právnymi predpismi Únie upravujúcimi osobitné aspekty nekalých obchodných praktík – Článok 3 ods. 4 – Nekalé praktiky v oblasti poskytovania informácií o potravinách – Nariadenie (EÚ) č. 1169/2011 – Existencia rozporu – Komplementárnosť režimov ochrany“

Vo veci C‑301/25,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko) z 22. apríla 2025 a doručený Súdnemu dvoru 24. apríla 2025, ktorý súvisí s konaním:

SÚDNY DVOR (prvá komora),

v zložení: predseda prvej komory F. Biltgen, sudcovia I. Ziemele, A. Kumin, S. Gervasoni a M. Bošnjak (spravodajca),

generálny advokát: M. Szpunar,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

Európska komisia, v zastúpení: P. Kienapfel D. Recchia a B. Rous Demiri, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Lidl Italia Srl a Autorità Garante della Concorrenza e del Mercato (AGCM) [Úrad na ochranu hospodárskej súťaže a pravidiel trhu (AGCM), Taliansko] vo veci peňažnej správnej pokuty, ktorú tento úrad uložil spoločnosti Lidl Italia za nekalé obchodné praktiky pri uvádzaní sortimentu cestovín z krupice z tvrdej pšenice na trh.

Právny rámec

Právo Únie

Smernica 2005/29

3

Odôvodnenia 7, 8, 11, 13 a 14 smernice 2005/29 znejú takto:

Vysoká úroveň konvergencie dosiahnutá aproximáciou vnútroštátnych právnych predpisov prostredníctvom tejto smernice vytvára vysokú spoločnú úroveň ochrany spotrebiteľa. Táto smernica zavádza jednotný všeobecný zákaz týchto nekalých obchodných praktík, ktoré narúšajú ekonomické správanie spotrebiteľov. …

…

(13)

S cieľom dosiahnuť ciele Spoločenstva prostredníctvom odstránenia prekážok vnútorného trhu je nevyhnutné nahradiť existujúce rozdielne všeobecné ustanovenia a právne zásady členských štátov. Tento jednotný spoločný všeobecný zákaz ustanovený touto smernicou sa preto týka nekalých obchodných praktík, ktoré narušujú ekonomické správanie spotrebiteľov. S cieľom podporiť dôveru spotrebiteľov by sa mal všeobecný zákaz uplatňovať rovnako aj na nekalé obchodné praktiky, ktoré vznikajú mimo akýchkoľvek zmluvných vzťahov medzi obchodníkom a spotrebiteľom alebo ktoré nasledujú po uzavretí zmluvy a počas jej plnenia. Všeobecný zákaz je vypracovaný na základe pravidiel pre dva druhy obchodných praktík, ktoré sú zďaleka najbežnejšie, a to klamlivé obchodné praktiky a agresívne obchodné praktiky.

(14)

Je žiaduce, aby klamlivé obchodné praktiky zahŕňali tieto praktiky vrátane klamlivej reklamy, ktorá tým, že spotrebiteľa uvádza do omylu, bráni mu urobiť kvalifikovanú, a tým aj efektívnu voľbu. …“

…

d)

‚obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom‘ (ďalej tiež ‚obchodné praktiky‘) sú akékoľvek konanie, opomenutie, spôsob správania alebo vyjadrenie, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu obchodníka, priamo spojené s podporou, predajom alebo dodávkou produktu spotrebiteľom;

…“

6

Článok 3 tej istej smernice, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, v odsekoch 1, 3 a 4 uvádza:

„1. Nekalé obchodné praktiky sú zakázané.

…

4. Za nekalé obchodné praktiky sa považujú najmä tie, ktoré:

a)

sú klamlivé v zmysle článkov 6 a 7,

…“

…“

9

V článku 13 uvedenej smernice s názvom „Sankcie“ sa uvádza:

„Členské štáty stanovia pravidlá o sankciách uplatniteľných za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a prijmú všetky nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie ich vykonávania. Uvedené sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce.“

Nariadenie č. 1169/2011

10

11

Článok 1 tohto nariadenia, nazvaný „Predmet a rozsah pôsobnosti“, stanovuje:

„1. Týmto nariadením sa poskytuje základ zaistenia vysokej úrovne ochrany spotrebiteľa vo vzťahu k informáciám o potravinách, pričom sa zohľadňujú rozdiely vo vnímaní spotrebiteľov a ich informačných potrieb a zároveň sa zabezpečuje hladké fungovanie vnútorného trhu.

2. Týmto nariadením sa ustanovujú všeobecné zásady, požiadavky a zodpovednosti, ktoré sa vzťahujú na informácie o potravinách, a najmä označovanie potravín. Ustanovujú sa ním prostriedky, ktoré zaručujú právo spotrebiteľov na informácie, a postupy poskytovania informácií o potravinách so zreteľom na potrebu zabezpečiť dostatočne pružné reagovanie na budúci vývoj a nové požiadavky na informácie.

3. Toto nariadenie sa vzťahuje na prevádzkovateľov potravinárskych podnikov na všetkých stupňoch potravinového reťazca, kde sa ich činnosti týkajú poskytovania informácií o potravinách spotrebiteľom. Vzťahuje sa na všetky potraviny určené konečnému spotrebiteľovi vrátane potravín dodávaných zariadeniami spoločného stravovania a potravín určených na zásobovanie zariadení spoločného stravovania.

…“

a)

ak ide o vlastnosti potraviny a hlavne jej charakter, identitu, vlastnosti, zloženie, množstvo, trvanlivosť, krajinu pôvodu alebo miesto pôvodu, spôsob výroby alebo produkcie;

…

2. Informácie o potravinách musia byť presné, jasné a ľahko zrozumiteľné pre spotrebiteľa.

…

4. Odseky 1, 2 a 3 sa vzťahujú aj na:

Decreto legislativo n. 206 – Codice del consumo (legislatívny dekrét č. 206 o Spotrebiteľskom zákonníku) zo 6. septembra 2005 (GURI č. 235 z 8. októbra 2005, riadna príloha č. 162), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „Spotrebiteľský zákonník“), preberá do talianskeho práva okrem iného smernicu 2005/29.

15

Článok 21 Spotrebiteľského zákonníka, nazvaný „Klamlivé činnosti“, stanovuje:

„1. „Obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak obsahuje informácie nezodpovedajúce skutočnosti alebo akýmkoľvek spôsobom, vrátane celkového prevedenia, uvádza do omylu alebo je spôsobilá uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, a to aj keď je táto informácia vecne správna vo vzťahu k jednému alebo viacerým nasledujúcim prvkom, pričom v obidvoch prípadoch zapríčiňuje alebo je spôsobilá zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil:

…

b)

17

Článok 3 legislatívneho dekrétu č. 231/2017, nazvaný „Nedodržanie čestných informačných postupov uvedených v článku 7 nariadenia [č. 1169/2011]“, v odseku 1 stanovuje:

„S výhradou prípadov, keď sa skutok kvalifikuje ako trestný čin, a s výnimkou prípadov osobitne sankcionovaných inými ustanoveniami tohto nariadenia, možno za porušenie ustanovení článku 7 nariadenia [č. 1169/2011] týkajúcich sa čestných informačných praktík uložiť prevádzkovateľovi potravinárskeho podniku peňažnú správnu sankciu vo výške 3000 až 24000 eur.“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

18

Rozhodnutím z 20. decembra 2019 AGCM uložil spoločnosti Lidl Italia peňažnú správnu sankciu vo výške jedného milióna eur z dôvodu, že táto spoločnosť uvádzala na trh sortiment cestovín vyrábaných z krupice z tvrdej pšenice, pričom používala obaly, na ktorých bol zdôraznený taliansky pôvod dotknutého výrobku, a uvádzala, že krajinou mletia pšenice je Taliansko, hoci pšenica použitá na výrobu tejto krupice pochádzala z „EÚ a mimo EÚ“, a dotknuté cestoviny teda boli vyrobené zo zmesí pšenice obsahujúcich významný percentuálny podiel pšenice, ktorá nebola vyprodukovaná v Taliansku.

22

V tejto súvislosti predkladajúci vnútroštátny súd poznamenáva, že správanie spoločnosti Lidl Italia spočívajúce v uvedení informácií, ktoré síce nie sú nesprávne alebo nepravdivé, môžu však uviesť spotrebiteľa dotknutého výrobku do omylu, pokiaľ ide o pôvod pšenice použitej ako surovina na jeho výrobu, môže patriť tak medzi nekalé obchodné praktiky sankcionované podľa článku 6 smernice 2005/29 a článku 21 Spotrebiteľského zákonníka, ako aj správanie zakázané v článku 7 nariadenia č. 1169/2011 a sankcionované v súlade s legislatívnym dekrétom č. 231/2017.

23

Podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu možno tieto dve právne úpravy považovať za komplementárne, avšak vyvolávajúce problém súbehu pravidiel. V tejto súvislosti sa neuplatní kolízna norma stanovená v článku 3 ods. 4 smernice 2005/29 v prospech iných právnych predpisov Únie upravujúcich osobitné aspekty nekalých obchodných praktík, keďže obe právne úpravy sledujú ochranu spotrebiteľov pred praktikami, ktoré ich môžu uviesť do omylu v oblasti potravín. V tejto súvislosti predkladajúci vnútroštátny súd uvádza, že sankcia stanovená legislatívnym dekrétom č. 231/2017 za porušenie článku 7 nariadenia č. 1169/2011 je oveľa menej prísna ako sankcia stanovená Spotrebiteľským zákonníkom, ktorým sa preberá smernica 2005/29.

24

Za týchto okolností Consiglio di Stato (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

O prejudiciálnych otázkach

O prvej a druhej otázke

25

Na úvod treba pripomenúť, že v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zavedeného článkom 267 ZFEÚ prináleží Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť prejednávaný spor. Z tohto pohľadu Súdnemu dvoru prináleží v prípade potreby preformulovať otázky, ktoré sú mu položené, a vziať do úvahy aj právne normy Únie, na ktoré sa vnútroštátny súd v znení svojej otázky neodvolával (rozsudok z 30. januára 2025, Caronte & Tourist, C‑511/23 , EU:C:2025:42 , bod 35 , ako aj citovaná judikatúra).

26

V prejednávanej veci sa otázky predkladajúceho vnútroštátneho súdu týkajúce sa vzájomného vzťahu režimov ochrany zakotvených v smernici 2005/29 a v nariadení č. 1169/2011 zakladajú na predpoklade, že na konanie vytýkané spoločnosti Lidl Italia v oblasti uvádzania informácií týkajúcich sa určitých vlastností výrobkoch na obaloch cestovín sa vzťahuje tak zákaz klamlivých obchodných praktík podľa článku 6 ods. 1 tejto smernice, ako aj zákaz nekalých praktík v oblasti uvádzania informácií o potravinách podľa článku 7 ods. 1 uvedeného nariadenia. Článok 3 ods. 4 smernice 2005/29 pritom výslovne stanovuje pravidlo vymedzenia pôsobnosti tejto smernice, ktoré umožňuje určiť prípady, v ktorých sú pravidlá stanovené touto smernicou vylúčené inými pravidlami Únie upravujúcimi osobitné aspekty nekalých obchodných praktík.

30

Podľa článku 6 ods. 1 písm. b) smernice 2005/29 sa obchodná praktika považuje za klamlivú, ak jednak akýmkoľvek spôsobom, vrátane celkového prevedenia, uvádza do omylu alebo je spôsobilá uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, okrem iného pokiaľ ide o hlavné znaky produktu, akými sú jeho zloženie a zemepisný alebo obchodný pôvod, a jednak zapríčiňuje alebo je spôsobilá zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil. Takéto praktiky patria do osobitnej kategórie nekalých obchodných praktík, ktoré sú zakázané podľa článku 5 ods. 1 a článku 5 ods. 4 písm. a) tejto smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2013, Trento Sviluppo a Centrale Adriatica, C‑281/12 , EU:C:2013:859 , bod 27 , ako aj citovanú judikatúru).

31

Článok 1 ods. 2 nariadenia č. 1169/2011 stanovuje, že týmto nariadením sa ustanovujú všeobecné zásady, požiadavky a zodpovednosti, ktoré sa vzťahujú na informácie o potravinách, a najmä ich označovanie. Článok 7 ods. 1 písm. a) a článok 7 ods. 2 tohto nariadenia tak stanovuje, že informácie o potravinách sa musia poskytovať presne, jasne a ľahko zrozumiteľne pre spotrebiteľov, aby neboli uvedení do omylu, pokiaľ ide o vlastnosti dotknutej potraviny, najmä pokiaľ ide o jej zloženie, krajinu pôvodu alebo miesto pôvodu alebo spôsob výroby alebo produkcie. Podľa článku 7 ods. 4 uvedeného nariadenia sa uvedené požiadavky vzťahujú na prezentáciu potravín, a najmä na ich obal.

32

34

V tejto súvislosti je cieľom smernice 2005/29 zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov a na tento účel zaručiť, aby sa proti nekalým obchodným praktikám účinne bojovalo v záujme spotrebiteľov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. januára 2025, Trenitalia, C‑510/23 , EU:C:2025:41 , bod 33 citovanú judikatúru). Cieľom článku 6 ods. 1 tejto smernice je práve zabezpečiť primeranú ochranu spotrebiteľov, pokiaľ ide o spôsob uvádzania informácií poskytovaných v rámci obchodnej praktiky.

35

Rovnako zo znenia článku 1 ods. 1 v spojení s článkom 3 ods. 1 nariadenia č. 1169/2011 vyplýva, že cieľom tohto nariadenia je zaistiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa vo vzťahu k informáciám o potravinách s prihliadnutím na rozdiely v ich vnímaní tým, že sa im poskytuje základ na rozhodovanie o výbere na základe informácií. Na tento účel má uvedené nariadenie zabrániť tomu, aby boli títo spotrebitelia uvedení do omylu informáciami o potravinách, ktoré sú im poskytované (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. októbra 2020, Groupe Lactalis, C‑485/18 , EU:C:2020:763 , bod 43 a citovanú judikatúru, ako aj z 1. decembra 2022, LSI – Germany, C‑595/21 , EU:C:2022:949 , body 29 a 30 ).

36

Režimy ochrany zavedené článkom 6 ods. 1 smernice 2005/29 a článkom 7 nariadenia č. 1169/2011 teda sledujú spoločný cieľ, ktorý spočíva v zabezpečení vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov pred zavádzajúcimi informáciami, a teda v zabránení tomu, aby boli spotrebitelia uvedení do omylu, najmä pokiaľ ide o určité vlastnosti produktu alebo konkrétnejšie potraviny. Hoci sa základné prvky praktík zakázaných týmito ustanoveniami úplne nezhodujú, tieto ustanovenia stanovujú, ako vyplýva z bodov 29 až 31 tohto rozsudku, povinnosti v oblasti informovania spotrebiteľov, ktoré sú do veľkej miery podobné.

Ako vyplýva z článku 1 smernice 2005/29, ochrana, ktorú táto smernica priznáva spotrebiteľom, súvisí s ich ekonomickými záujmami. Ustanovenia tejto smernice sú teda koncipované predovšetkým z hľadiska ochrany spotrebiteľa ako adresáta a potenciálnej obete nekalých obchodných praktík, a cieľ sledovaný touto smernicou, pripomenutý v bode 34 tohto rozsudku, ktorý spočíva v plnej ochrane spotrebiteľov pred nekalými obchodnými praktikami, totiž vychádza zo skutočnosti, že spotrebitelia sa voči obchodníkom nachádzajú v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o úroveň informovanosti, keďže sa musia považovať za hospodársky slabších a právne menej skúsených ako ich zmluvní partneri (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. apríla 2015, UPC Magyarország, C‑388/13 , EU:C:2015:225 , body 52 a 53 , ako aj citovanú judikatúru). V odôvodnení 8 uvedenej smernice sa uvádza, že tento cieľ zapadá do širšieho rámca zameraného na zabezpečenie spravodlivej hospodárskej súťaže v situáciách, ktoré patria do pôsobnosti tej istej smernice.

39

Pokiaľ ide o nariadenie č. 1169/2011, článok 3 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje, že poskytovaním informácií o potravinách sa sleduje cieľ vysokej úrovne ochrany zdravia a záujmov spotrebiteľov tak, že sa konečným spotrebiteľom poskytuje základ na rozhodovanie o výbere na základe informácií a na bezpečné používanie potravín najmä so zreteľom na zdravotné, hospodárske, environmentálne, sociálne a etické aspekty. Podľa jeho článku 1 ods. 3 prvého pododseku sa toto nariadenie vzťahuje na prevádzkovateľov potravinárskych podnikov na všetkých stupňoch potravinového reťazca, kde sa ich činnosti týkajú poskytovania informácií o potravinách spotrebiteľom.

43

Treba však spresniť, že na účely zabezpečenia potrebného účinku článku 7 nariadenia č. 1169/2011 vo vzťahu k pravidlám stanoveným smernicou 2005/29, ako aj jednotného uplatňovania týchto dvoch aktov, praktika v oblasti poskytovania informácií o potravinách, ktorá je v súlade so všetkými požiadavkami vyplývajúcimi z tohto článku 7, nemôže byť v zásade zakázaná smernicou 2005/29.

44

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba na prvú a druhú otázku odpovedať tak, že článok 3 ods. 4 smernice 2005/29 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby v oblasti potravín mohlo byť konanie obchodníka, ktoré predstavuje klamlivú obchodnú praktiku v zmysle článku 6 ods. 1 tejto smernice, sankcionované na základe vnútroštátnej právnej úpravy preberajúcej uvedenú smernicu v prípade, že sa na toto konanie vzťahuje aj zákaz stanovený v článku 7 nariadenia č. 1169/2011 a vnútroštátna právna úprava, ktorou sa vykonáva toto nariadenie.

O tretej otázke

45

48

Je teda nevyhnutné, ako stanovuje článok 94 písm. c) rokovacieho poriadku, aby samotný návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahoval uvedenie dôvodov, pre ktoré sa vnútroštátny súd rozhodol položiť otázku o výklade alebo platnosti určitých ustanovení práva Únie, ako aj súvislosti, ktorú vnútroštátny súd vidí medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou uplatniteľnou v spore vo veci samej (rozsudky zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi, C‑561/19 , EU:C:2021:799 , bod 69 a citovaná judikatúra, ako aj z 11. septembra 2025, Bervidi, C‑38/24 , EU:C:2025:690 , bod 83 ).

49

V prejednávanej veci návrh na začatie prejudiciálneho konania nespĺňa, pokiaľ ide o tretiu otázku, požiadavky pripomenuté v predchádzajúcom bode tohto rozsudku.

50

Na jednej strane z tohto návrhu totiž jasne vyplýva, že spoločnosti Lidl Italia bola uložená len sankcia podľa Spotrebiteľského zákonníka, ktorým sa preberá smernica 2005/29 do talianskeho práva. Predkladajúci vnútroštátny súd neuvádza nič, čo by naznačovalo, že na účely vyriešenia sporu vo veci samej by sa mohol dostať do situácie, že by musel rozhodnúť o sankčnom režime stanovenom v článku 3 legislatívneho dekrétu č. 231/2017, ktorý sa – ako jednoznačne vyplýva zo znenia tohto ustanovenia – uplatňuje len na porušenia ustanovení článku 7 nariadenia č. 1169/2011. Na druhej strane tento súd nijako nevysvetľuje dôvody, prečo sa domnieva, že by sa mal preskúmať súlad článku 3 legislatívneho dekrétu č. 231/2017 s článkom 13 smernice 2005/29, hoci posledné uvedené ustanovenie upravuje len sankcie za porušenia vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice.

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:

Článok 3 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“),

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nebráni tomu, aby v oblasti potravín mohlo byť konanie obchodníka, ktoré predstavuje klamlivú obchodnú praktiku v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2005/29, sankcionované na základe vnútroštátnej právnej úpravy preberajúcej túto smernicu v prípade, že sa na toto konanie vzťahuje aj zákaz stanovený v článku 7 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1169/2011 z 25. októbra 2011 o poskytovaní informácií o potravinách spotrebiteľom, ktorým sa menia a dopĺňajú nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1924/2006 a (ES) č. 1925/2006 a ktorým sa zrušuje smernica Komisie 87/250/EHS, smernica Rady 90/496/EHS, smernica Komisie 1999/10/ES, smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/13/ES, smernice Komisie 2002/67/ES a 2008/5/ES a nariadenie Komisie (ES) č. 608/2004, a vnútroštátna právna úprava, ktorou sa vykonáva nariadenie č. 1169/2011.