Súdny dvor Európskej únie·Rozsudok·4.9.2025

C-313/25

ECLI:EU:C:2025:647

Súd: Súdny dvor Európskej únie
IČS: 62025CJ0313
Zdroj: eur-lex.europa.eu ↗

Entity a odkazy

Kliknutím zvýrazníte výskyty v texte aj v náhľade.

Citované predpisy84

Súdy6

Organizácie11

Osoby7

Miesta16

62025CJ0313

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (druhá komora)

zo 4. septembra 2025 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Naliehavé prejudiciálne konanie – Prisťahovalecká politika – Návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín v členskom štáte – Smernica 2008/115/ES – Výkon právoplatného rozhodnutia o návrate – Článok 5 – Zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia – Najlepšie záujmy dieťaťa – Rodinný život – Článok 15 – Zaistenie na účely odsunu – Preskúmanie dodržiavania podmienok zákonnosti – Povinnosť vnútroštátneho súdu preskúmať dodržiavanie zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia a iných záujmov uvedených v článku 5 smernice 2008/115 – Preskúmanie ex offo – Články 6 a 7, článok 19 ods. 2, článok 24 ods. 2, ako aj článok 47 Charty základných práv Európskej únie“

Vo veci C‑313/25 PPU [Adrar] ( i ),

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Roermond (súd v Haagu zasadajúci v Roermonde, Holandsko) zo 6. mája 2025 a doručený Súdnemu dvoru 6. mája 2025, ktorý súvisí s konaním:

proti

Minister van Asiel en Migratie,

SÚDNY DVOR (druhá komora),

v zložení: predsedníčka druhej komory K. Jürimäe (spravodajkyňa), predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu druhej komory, sudcovia M. Gavalec, Z. Csehi a F. Schalin,

generálny advokát: D. Spielmann,

tajomník: A. Lamote, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 1. júla 2025,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

GB, v zastúpení: N. den Ouden a A. Hol, advocaten,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. H. S. Gijzen a J. Langer, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. Baeckelmans, A. Katsimerou a F. van Schaik, splnomocnené zástupkyne,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 1. augusta 2025,

vyhlásil tento

Rozsudok

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 5, článku 13 ods. 1 a 2, ako aj článku 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území ( Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98 ), v spojení s článkami 6 a 7, článkom 19 ods. 2, článkom 24 ods. 2, ako aj článkom 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi GB, alžírskym štátnym príslušníkom, a Minister van Asiel en Migratie (minister pre azyl a migráciu, Holandsko) (ďalej len „minister“) vo veci rozhodnutia ministra zaistiť GB na účely jeho odsunu do Alžírska.

Právny rámec

Medzinárodné právo

Podľa článku 33 Dohovoru o právnom postavení utečencov podpísaného v Ženeve 28. júla 1951 [ Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov , zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954)], zmeneného Protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov prijatým v New Yorku z 31. januára 1967:

„1. Žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov.

2. Výhody tohto ustanovenia však nemôže požadovať utečenec, ktorého odôvodnene možno považovať za nebezpečného pre bezpečnosť štátu, v ktorom sa nachádza, alebo ktorý po tom, čo bol právoplatným rozsudkom uznaný za vinného z osobitne závažného trestného činu, predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť tohto štátu.“

Právo Únie

Odôvodnenia 2, 4, 8, 16, 22 a 24 smernice 2008/115 znejú:

„(2)

Európska rada na zasadnutí 4. a 5. novembra 2004 v Bruseli vyzvala na zavedenie účinnej politiky odsunu a repatriácie založenej na spoločných normách pre osoby, ktoré majú byť vrátené humánnym spôsobom pri úplnom rešpektovaní ich ľudských práv a dôstojnosti.

…

(4)

Je potrebné stanoviť jasné, transparentné a spravodlivé pravidlá na zabezpečenie efektívnej politiky návratu osôb, ktorá je nevyhnutným prvkom dobre riadenej migračnej politiky.

…

(8)

Uznáva sa, že pre členské štáty je vracanie neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín legitímne pod podmienkou, že existujú spravodlivé a efektívne azylové systémy, v ktorých sa plne rešpektuje zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia (‚non‑refoulement‘).

…

(16)

Využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.

…

(22)

V súlade s [medzinárodným dohovorom o právach dieťaťa prijatým Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov 20. novembra 1989] by pri vykonávaní tejto smernice mal byť pre členské štáty prvoradým hľadiskom ‚najlepší záujem dieťaťa‘. V súlade s Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd [podpísaným v Ríme 4. novembra 1950] by malo byť prvoradým hľadiskom pri vykonávaní tejto smernice rešpektovanie rodinného života.

…

(24)

Táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady, ktoré boli uznané najmä [Chartou].“

Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, v odsekoch 4 a 5 stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

‚rozhodnutie o návrate‘ je správne alebo súdne rozhodnutie, alebo akt, ktorým sa ustanovuje alebo vyhlasuje, že štátny príslušník tretej krajiny sa zdržiava na území neoprávnene a ktorým sa ukladá alebo ustanovuje povinnosť návratu;

‚odsun‘: je vykonanie povinnosti návratu, teda fyzický transport z členského štátu“.

Článok 5 uvedenej smernice, nazvaný „Zákaz vyhostenia alebo vrátenia, najlepšie záujmy dieťaťa, rodinný život a zdravotný stav“, stanovuje:

„Pri vykonávaní tejto smernice členské štáty zoberú náležite do úvahy:

najlepšie záujmy dieťaťa,

rodinný život,

zdravotný stav dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny

a dodržiavajú zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia.“

Článok 9 tej istej smernice s názvom „Odklad odsunu“ v odseku 1 písm. a) stanovuje:

„Členské štáty odložia odsun:

ak by sa ním porušila zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia….“

Článok 12 smernice 2008/115, nazvaný „Forma“, v odseku 1 prvom pododseku stanovuje:

„Rozhodnutia o návrate, rozhodnutia o zákaze vstupu, ak sa vydali a rozhodnutia o odsune [Rozhodnutia o návrate a prípadné rozhodnutia o zákaze vstupu a rozhodnutia o odsune – neoficiálny preklad ] sa vydávajú písomne, pričom sa v nich uvádzajú skutkové a právne dôvody, ako aj informácie o dostupných opravných prostriedkoch.“

Článok 13 tejto smernice, nazvaný „Opravné prostriedky“, v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1. Dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny sa poskytne účinný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje príslušný súdny alebo správny orgán, alebo príslušný orgán zložený z členov, ktorí sú nestranní a majú zaručenú nezávislosť, na odvolanie sa proti rozhodnutiam vzťahujúcim sa na návrat uvedeným v článku 12 ods. 1 alebo na ich preskúmanie.

2. Orgán uvedený v odseku 1 má právomoc preskúmať rozhodnutia vzťahujúce sa na návrat uvedené v článku 12 ods. 1 vrátane možnosti dočasného pozastavenia ich výkonu, pokiaľ sa dočasné pozastavenie výkonu už neuplatňuje na základe vnútroštátnych právnych predpisov.“

Článok 15 uvedenej smernice s názvom „Zaistenie“ znie:

„1. Pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď:

existuje riziko úteku, alebo

dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu.

Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

2. Zaistenie nariaďujú správne alebo súdne orgány.

Zaistenie sa nariaďuje písomne s uvedením skutkových a právnych dôvodov.

Ak zaistenie nariadili správne orgány, členské štáty:

buď zabezpečia rýchle súdne preskúmanie zákonnosti zaistenia, o ktorom sa rozhodne v čo najkratšom čase od začiatku zaistenia,

alebo poskytnú dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny právo podať návrh na začatie konania, v rámci ktorého sa zákonnosť zaistenia preverí postupom rýchleho súdneho preskúmania, o ktorom sa rozhodne v čo najkratšom čase od začiatku príslušného konania. V takomto prípade členské štáty bezodkladne informujú štátneho príslušníka tretej krajiny o možnosti podania návrhu na začatie takéhoto konania.

Ak sa zistí, že zaistenie nie je zákonné, dotknutý štátny príslušník tretej krajiny bude bezodkladne prepustený.

3. V každom prípade sa zaistenie preskúma v primeraných lehotách buď na žiadosť dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny alebo ex offo . V prípade predĺženia lehoty zaistenia na preskúmanie dohliada súdny orgán.

4. Zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.

5. Zaistenie trvá, kým sú splnené podmienky ustanovené v odseku 1 a kým je to potrebné na zabezpečenie úspešného odsunu. Každý členský štát stanoví maximálnu lehotu zaistenia, ktorá nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

6. Členské štáty môžu lehotu zaistenia uvedenú v odseku 5 predĺžiť len na obmedzený čas, a to nie dlhšie ako ďalších dvanásť mesiacov v súlade s vnútroštátnym právom, v prípadoch, keď je napriek všetkým ich primeraným snahám pravdepodobné, že proces odsunu bude trvať dlhšie:

z dôvodu nedostatočnej spolupráce dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny alebo

z dôvodu omeškania pri získavaní nevyhnutných dokladov od tretích krajín.“

Holandské právo

Ustanovenie § 59 ods. 1 wet tot algehele herziening van de Vreemdelingenwet (zákon o celkovej rekodifikácii zákona o cudzincoch) z 23. novembra 2000 (Stb. 2000, č. 495) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovuje:

„Ak si to vyžadujú záujmy verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti, [minister] môže zaistiť cudzinca, ktorý sa nezákonne zdržiava na území krajiny…, na účely jeho odsunu.“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

Dňa 11. septembra 2024 podal GB, alžírsky štátny príslušník, žiadosť o medzinárodnú ochranu v Holandsku. Na pojednávanie týkajúce sa prejednania dôvodov svojej žiadosti o azyl sa nedostavil.

Rozhodnutím zo 7. októbra 2024 teda minister uvedenú žiadosť zamietol bez toho, aby ju preskúmal z vecného hľadiska. Toto rozhodnutie sa tiež považuje za rozhodnutie o návrate (ďalej len „rozhodnutie o návrate“). Keďže GB nepodal opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

Dňa 26. marca 2025 francúzske orgány odovzdali GB do Holandska na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov ( Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31 ).

V ten istý deň GB podal v Holandsku následnú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorá mala za následok pozastavenie výkonu rozhodnutia o návrate. Po vypočutí GB v súvislosti s dôvodmi tejto žiadosti ho minister 7. apríla 2025 informoval o svojom úmysle zamietnuť uvedenú žiadosť ako zjavne neopodstatnenú. Dňa 9. apríla 2025 vzal GB túto svoju žiadosť späť. Pozastavenie výkonu rozhodnutia o návrate bolo preto zo zákona ukončené.

Dňa 10. apríla 2025 minister zaistil GB na základe článku 15 smernice 2008/115 s cieľom pripraviť jeho návrat alebo vykonať jeho odsun do Alžírska v rámci výkonu rozhodnutia o návrate. GB predtým, ako bol zaistený, vyhlásil jednak, že sa obáva, že v prípade návratu do Alžírska bude vystavený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, a jednak, že je otcom dieťaťa narodeného vo Francúzsku 18. septembra 2024, o ktoré sa chce starať, aj keď už nemá vzťah s matkou tohto dieťaťa, alžírskou štátnou príslušníčkou, ktorá má povolenie na pobyt vo Francúzsku.

GB podal 16. apríla 2025 proti svojmu zaisteniu žalobu na Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Roermond (Súd prvého stupňa Haag zasadajúci v Roermonde), teda na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

Tento súd sa pýta, či podľa práva Únie musí pri preskúmaní dodržania podmienok zákonnosti zaistenia posúdiť, či zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia, ako aj iné záujmy uvedené v článku 5 smernice 2008/115, najmä rodinný život a najlepší záujem dieťaťa, bránia odsunu GB do Alžírska v rámci výkonu rozhodnutia o návrate. Podľa holandského práva totiž nie je tento súd oprávnený vykonať takéto posúdenie.

V prvom rade sa uvedený súd domnieva, že je jediným súdnym orgánom, ktorý môže posúdiť, či je odsun GB do Alžírska zlučiteľný so zásadou zákazu vyhostenia alebo vrátenia a so záujmami uvedenými v článku 5 smernice 2008/115.

V nijakom štádiu konania totiž nebolo posúdené, či táto zásada a tieto záujmy bránia odsunu GB.

V prvom rade k takémuto posúdeniu nedošlo v čase prijatia rozhodnutia o návrate, keďže GB sa nedostavil na pojednávanie týkajúce sa posúdenia dôvodov jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. Keďže GB nepodal proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok, toto rozhodnutie sa stalo právoplatným bez akéhokoľvek preskúmania zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia a iných záujmov uvedených v článku 5 smernice 2008/115.

Ďalej takéto posúdenie nebolo vykonané ani pri zaistení GB na účely jeho odsunu, hoci sa dotknutá osoba v podstate odvolávala na významnú zmenu okolností, pričom poukázala jednak na riziká zaobchádzania zakázaného článkom 4 Charty v prípade návratu do Alžírska a jednak na narodenie svojho dieťaťa do Francúzska, o ktoré sa údajne chce postarať.

Napokon posúdenie zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia a iných záujmov uvedených v článku 5 smernice 2008/115 nemožno vykonať ani v neskoršom štádiu konania. Na jednej strane totiž vo vnútroštátnej právnej praxi výkon rozhodnutia o návrate nevyžaduje prijatie nového aktu, či už správneho alebo súdneho, v súvislosti s ktorým by sa takéto posúdenie mohlo vykonať. Na druhej strane holandská právna úprava nestanovuje samostatný opravný prostriedok proti výkonu rozhodnutia o návrate. GB môže podať sťažnosť proti zamýšľanému a plánovanému skutočnému odsunu až po oznámení jeho dátumu a času. Takáto sťažnosť sa však môže týkať len spôsobov výkonu rozhodnutia o návrate a nevedie k posúdeniu zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia a iných záujmov uvedených v článku 5 smernice 2008/115.

V druhom rade sa vnútroštátny súd domnieva, že právo Únie mu ukladá povinnosť vykonať aktuálne posúdenie zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia a iných záujmov uvedených v článku 5 smernice 2008/115 s cieľom zaručiť GB účinný súdny prostriedok nápravy, právo na slobodu, ako aj dodržiavanie tejto zásady a týchto záujmov.

V tejto súvislosti tento súd po prvé zdôrazňuje, že článok 5 tejto smernice ukladá príslušnému vnútroštátnemu orgánu povinnosť dodržiavať vo všetkých štádiách konania o návrate zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia. Zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny na účely jeho odsunu je však súčasťou výkonu tejto smernice, a teda predstavuje takéto štádium.

Po druhé normotvorca Únie v článku 9 ods. 1 písm. a) smernice 2008/115 stanovil, že odsun sa musí odložiť, ak by sa ním porušila zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia. Skoršie rozhodnutie o návrate a odklad odsunu by tak mohli existovať súčasne, takže existencia rozhodnutia o návrate, hoci aj právoplatného, by nemala brániť preskúmaniu zlučiteľnosti odsunu pri výkone tohto rozhodnutia so zásadou zákazu vyhostenia alebo vrátenia. Navyše zákaz vyhostenia alebo vrátenia má absolútnu povahu.

Naproti tomu základné práva zakotvené v článku 7 a článku 24 ods. 2 Charty nie sú absolútnymi právami. Z judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že tieto práva môžu tiež brániť prijatiu rozhodnutia o návrate. Podobne by podľa názoru vnútroštátneho súdu mohli brániť odsunu štátneho príslušníka tretej krajiny v rámci výkonu takéhoto rozhodnutia.

Po tretie právo dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny na účinný opravný prostriedok tiež vyžaduje, aby súd, ktorý má preskúmať dodržanie podmienok zákonnosti zaistenia na účely odsunu v rámci výkonu rozhodnutia o návrate, mohol overiť, či zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia a iné záujmy uvedené v článku 5 smernice 2008/115 bránia odsunu.

Po štvrté zaistenie na účely odsunu by nebolo odôvodnené a už by neplnilo svoj účel, ak by sa odsun nemohol uskutočniť z dôvodu zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia alebo záujmov uvedených v článku 5 tejto smernice. V takom prípade by mala byť dotknutá osoba v súlade s článkom 15 ods. 4 uvedenej smernice bezodkladne prepustená na slobodu. Pred zaistením dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny na účely jeho odsunu je preto potrebné overiť, či je odsun prípustný.

Za týchto podmienok Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Roermond (Súd prvého stupňa Haag zasadajúci v Roermonde) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Majú sa článok 5, článok 13 ods. 1 a 2 a článok 15 smernice 2008/115 v spojení s článkom 6, článkom 19 ods. 2 a článkom 47 [Charty] vykladať v tom zmysle, že súdny orgán je pri skúmaní splnenia podmienok zákonnosti zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny vyplývajúcich z práva Únie povinný sa v prípade potreby ex offo ubezpečiť, či zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia nebráni výkonu rozhodnutia o návrate, ktoré bolo vydané skôr a pre výkon ktorého bol štátny príslušník tretej krajiny zaistený?

Majú sa článok 5, článok 13 ods. 1 a 2 a článok 15 smernice 2008/115 v spojení s článkami 6 a 7, článkom 24 ods. 2 a článkom 47 [Charty] vykladať v tom zmysle, že súdny orgán je pri skúmaní splnenia podmienok zákonnosti zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny vyplývajúcich z práva Únie povinný sa v prípade potreby ex offo ubezpečiť, či záujmy uvedené v článku 5 smernice 2008/115 nebránia výkonu rozhodnutia o návrate, ktoré bolo vydané skôr a pre výkon ktorého bol štátny príslušník tretej krajiny zaistený?“

O návrhu na uplatnenie naliehavého prejudiciálneho konania

Vnútroštátny súd navrhol, aby bol návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v naliehavom prejudiciálnom konaní upravenom v článku 23a Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a v článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

Z týchto ustanovení vyplýva, že využitie tohto postupu podlieha dvom kumulatívnym podmienkam. Na jednej strane návrh na začatie prejudiciálneho konania musí vyvolávať otázky výkladu týkajúce sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý je upravený v hlave V tretej časti Zmluvy o FEÚ. Na druhej strane okolnosti sporu vo veci samej, ako ich opísal vnútroštátny súd, sa musia vyznačovať existenciou naliehavosti.

Pokiaľ ide o prvú podmienku, treba uviesť, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice 2008/115, ktorá patrí do oblastí upravených v hlave V tretej časti Zmluvy o FEÚ týkajúcej sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Tento návrh teda možno prejednať v naliehavom prejudiciálnom konaní.

Pokiaľ ide o druhú podmienku týkajúcu sa naliehavosti, treba pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora je táto podmienka splnená najmä vtedy, ak dotknutá osoba v spore vo veci samej je v súčasnosti pozbavená slobody a jej ponechanie vo väzbe závisí od vyriešenia sporu vo veci samej, pričom je nutné spresniť, že situáciu dotknutej osoby je potrebné posudzovať ku dňu preskúmania návrhu, ktorým sa požaduje, aby bol návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v naliehavom konaní (rozsudky zo 4. októbra 2024, Bouskoura, C‑387/24 PPU , EU:C:2024:868 , bod 33 a citovaná judikatúra, ako aj z 19. júna 2025, Kamekris, C‑219/25 PPU , EU:C:2025:456 , bod 26 a citovaná judikatúra).

V prejednávanej veci po prvé z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že GB bol 10. apríla 2025 zaistený na účely jeho odsunu do Alžírska, takže je v súčasnosti pozbavený slobody.

Po druhé cieľom otázok položených vnútroštátnym súdom je určiť, či mu právo Únie ukladá povinnosť, aby z dôvodu podmienok zákonnosti zaistenia posúdil, či zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia a iné záujmy uvedené v článku 5 smernice 2008/115 bránia odsunu GB do Alžírska, pričom v takom prípade by musel ukončiť jeho zaistenie.

Za týchto podmienok druhá komora Súdneho dvora na návrh sudkyne spravodajkyne a po vypočutí generálneho advokáta 21. mája 2025 vyhovela návrhu vnútroštátneho súdu, aby bol návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v rámci naliehavého prejudiciálneho konania.

O prejudiciálnych otázkach

Úvodné pripomienky

Podľa ustálenej judikatúry je konanie upravené v článku 267 ZFEÚ nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor týmto súdom poskytuje výklad práva Únie potrebný na vyriešenie sporov, ktoré prejednávajú [pozri uznesenie z 26. januára 1990, Falciola, C‑286/88 , EU:C:1990:33 , bod 7 , a rozsudok z 15. apríla 2021, État belge (Okolnosti, ktoré nastali po rozhodnutí o odovzdaní), C‑194/19 , EU:C:2021:270 , bod 21 ].

Rovnako podľa ustálenej judikatúry v rámci tohto postupu spolupráce prináleží Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť prejednávaný spor (pozri rozsudok zo 17. júla 1997, Krüger, C‑334/95 , EU:C:1997:378 , body 22 a 23 ). Z tohto pohľadu Súdnemu dvoru prislúcha prípadne preformulovať otázky, ktoré sú mu predložené (pozri rozsudky z 28. novembra 2000, Roquette Frères, C‑88/99 , EU:C:2000:652 , bod 18 , a z 3. júna 2025, Kinsa, C‑460/23 , EU:C:2025:392 , bod 34 ).

Svojimi otázkami vnútroštátny súd v podstate žiada o výklad článku 5, článku 13 ods. 1 a 2, ako aj článku 15 smernice 2008/115 v spojení s viacerými ustanoveniami Charty.

Článok 13 ods. 1 a 2 smernice 2008/115 najmä stanovuje, že dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny sa poskytne účinný opravný prostriedok proti rozhodnutiam vzťahujúcim sa na návrat uvedeným v článku 12 ods. 1 tejto smernice, teda proti rozhodnutiam o návrate, a prípadne proti rozhodnutiam o zákaze vstupu, ako aj proti rozhodnutiam o odsune.

V prejednávanej veci však z vysvetlení poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že predmetom sporu vo veci samej nie je zákonnosť rozhodnutia o návrate alebo iného rozhodnutia vzťahujúceho sa na návrat v zmysle článku 13 ods. 1 a 2 smernice 2008/115, ale zákonnosť zaistenia neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny na účely jeho odsunu v rámci výkonu rozhodnutia o návrate, ktoré nadobudlo právoplatnosť.

Pokiaľ však ide o zaistenie neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny na základe článku 15 ods. 1 a 2 smernice 2008/115, spoločné normy Európskej únie v oblasti súdnej ochrany sú uvedené v tomto článku 15 ods. 2 treťom pododseku [pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo), C‑704/20 a C‑39/21 , EU:C:2022:858 , bod 82 ].

Článok 13 ods. 1 a 2 smernice 2008/115 preto nie je relevantný na vyriešenie sporu vo veci samej, takže nie je potrebné vykonať jeho výklad.

O prvej otázke

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 5 a 15 smernice 2008/115 v spojení s článkom 6, článkom 19 ods. 2 a článkom 47 Charty majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý má preskúmať zákonnosť zaistenia neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny na účely jeho odsunu v rámci výkonu právoplatného rozhodnutia o návrate, je povinný preskúmať, v prípade potreby e x offo , či zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia bráni tomuto odsunu.

Na úvod treba pripomenúť, že hlavným cieľom smernice 2008/115, ako vyplýva z jej odôvodnení 2 a 4, je zavedenie účinnej politiky vyhostenia a repatriácie pri úplnom rešpektovaní základných práv a dôstojnosti dotknutých osôb [rozsudky z 19. júna 2018, Gnandi, C‑181/16 , EU:C:2018:465 , bod 48 ; z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21 , EU:C:2022:913 , bod 88 , a zo 17. októbra 2024, Ararat, C‑156/23 , EU:C:2024:892 , bod 30 ].

Z toho vyplýva, že členské štáty sú pri vykonávaní smernice 2008/115, a to aj pri prijímaní opatrení zaistenia s cieľom pripraviť odsun neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny, povinné rešpektovať základné práva, ktoré tomuto štátnemu príslušníkovi priznáva Charta [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21 , EU:C:2022:913 , bod 89 ].

Na základe týchto úvodných pripomienok treba v prvom rade zdôrazniť, že akékoľvek zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny podľa smernice 2008/115 v rámci konania o návrate v dôsledku neoprávneného pobytu predstavuje závažný zásah do práva dotknutej osoby na slobodu zakotveného v článku 6 Charty [pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo), C‑704/20 a C‑39/21 , EU:C:2022:858 , bod 72 a citovanú judikatúru].

Opatrenie zaistenia totiž spočíva v uzavretí určitej osoby na určitom mieste, pričom táto osoba je povinná trvale sa zdržiavať v ohraničenom a uzavretom priestore, čím je oddelená od ostatného obyvateľstva a zbavená svojej slobody pohybu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo), C‑704/20 a C‑39/21 , EU:C:2022:858 , bod 73 a citovanú judikatúru].

Účelom opatrení zaistenia v zmysle smernice 2008/115 pritom nie je stíhanie alebo sankcionovanie trestných činov, ale dosiahnutie cieľov sledovaných touto smernicou v oblasti návratu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo), C‑704/20 a C‑39/21 , EU:C:2022:858 , bod 74 ]. Pokiaľ je teda zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, nariadené na účely odsunu, má len zabezpečiť účinnosť konania o návrate a nemá žiadny trestný účel (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. marca 2022, Landkreis Gifhorn, C‑519/20 , EU:C:2022:178 , bod 38 ).

Vzhľadom na závažnosť tohto zásahu do práva na slobodu zakotveného v článku 6 Charty a vzhľadom na význam tohto práva je právomoc príslušných vnútroštátnych orgánov zaistiť štátnych príslušníkov tretích krajín striktne ohraničená. Opatrenie spočívajúce v zaistení možno nariadiť alebo predĺžiť len pri dodržaní všeobecných a abstraktných pravidiel, ktoré stanovujú jeho podmienky a postupy [pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. marca 2022, Landkreis Gifhorn, C‑519/20 , EU:C:2022:178 , bod 62 , ako aj z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo), C‑704/20 a C‑39/21 , EU:C:2022:858 , bod 75 ].

Všeobecné a abstraktné pravidlá, ktoré na základe spoločných noriem Únie stanovujú podmienky zákonnosti zaistenia neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny podľa smernice 2008/115, a to aj z hľadiska článku 6 Charty, sú uvedené v článku 15 tejto smernice [pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo), C‑704/20 a C‑39/21 , EU:C:2022:858 , body 76 a 77 ].

Článok 15 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď existuje riziko úteku, alebo keď sa dotknutý štátny príslušník tretej krajiny vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu. Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

Ak sa zdá, že podmienky zákonnosti zaistenia stanovené v článku 15 smernice 2008/115 neboli alebo už nie sú splnené, dotknutá osoba musí byť bezodkladne prepustená, ako to navyše výslovne uvádza normotvorca Únie v článku 15 ods. 2 štvrtom pododseku a článku 15 ods. 4 tejto smernice [pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo), C‑704/20 a C‑39/21 , EU:C:2022:858 , bod 79 , ako aj zo 4. októbra 2024, Bouskoura, C‑387/24 PPU , EU:C:2024:868 , bod 44 ].

Na jednej strane tak v súlade s článkom 15 ods. 2 štvrtým pododsekom smernice 2008/115, ak sa zistí, že zaistenie nie je zákonné, dotknutý štátny príslušník tretej krajiny je bezodkladne prepustený. Na druhej strane to isté platí v súlade s článkom 15 ods. 4 tejto smernice, ak sa ukáže, že odôvodnený predpoklad na odsun už neexistuje z právnych či iných dôvodov alebo že už neplatia podmienky ustanovené v článku 15 ods. 1 uvedenej smernice.

Na to, aby bolo možné dospieť k záveru, že existuje „odôvodnený predpoklad na odsun“ v zmysle článku 15 ods. 4 smernice 2008/115, je potrebné, aby v čase preskúmania zákonnosti zaistenia existoval skutočný predpoklad, že môže dôjsť k úspešnému odsunu s ohľadom na lehoty stanovené v článku 15 ods. 5 a 6 tejto smernice (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. novembra 2009, Kadzojev, C‑357/09 PPU , EU:C:2009:741 , bod 65 , a z 5. júna 2014, Mahdi, C‑146/14 PPU , EU:C:2014:1320 , bod 60 ) a bez toho, aby tomu bránili „právn[e]… dôvod[y]“ v zmysle tohto ustanovenia.

Príslušný vnútroštátny orgán preto musí na základe podmienok zákonnosti zaistenia stanovených v článku 15 smernice 2008/115 najmä overiť, či existuje odôvodnený predpoklad na odsun dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, alebo či takéto právne dôvody bránia jeho odsunu.

V tejto súvislosti pojem „právn[e]… dôvod[y]“ nie je v smernici 2008/115 definovaný. Vzhľadom na jeho obvyklý význam treba konštatovať, že sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré musia členské štáty dodržiavať pri odsune štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu.

Tak je to v prípade článku 5 smernice 2008/115, ktorý je všeobecným pravidlom, ktoré je pre členské štáty záväzné od okamihu, keď vykonávajú túto smernicu, ako sa navyše zhodujú všetci účastníci konania a oprávnené subjekty, ktoré predložili pripomienky v prejednávanej veci.

Konkrétne článok 5 smernice 2008/115 ukladá príslušnému vnútroštátnemu orgánu povinnosť, aby vo všetkých fázach konania o návrate dodržiaval zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia zaručenú ako základné právo v článku 18 Charty v spojení s článkom 33 Dohovoru o právnom postavení utečencov, zmeneného protokolom o právnom postavení utečencov, ako aj v článku 19 ods. 2 Charty [rozsudky z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21 , EU:C:2022:913 , bod 55 , a zo 17. októbra 2024, Ararat, C‑156/23 , EU:C:2024:892 , bod 35 ].

Podľa ustálenej judikatúry článok 19 ods. 2 Charty v spojení s jej článkom 4 pritom absolútnym spôsobom zakazuje vyhostenie, vysťahovanie alebo extradíciu do štátu, v ktorom existuje vážne riziko, že dotknutá osoba bude bez ohľadu na svoje konanie vystavená trestu smrti, mučeniu alebo inému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Členské štáty preto nemôžu nariadiť vyhostenie, vysťahovanie alebo extradíciu cudzinca, keď existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že bude v cieľovej krajine vystavený skutočnému riziku zaobchádzania zakázaného týmito dvoma ustanoveniami Charty (rozsudok zo 17. októbra 2024, Ararat, C‑156/23 , EU:C:2024:892 , bod 36 a citovaná judikatúra).

Ak teda existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území cieľovej krajiny, bude vystavený skutočnému riziku zaobchádzania zakázaného uvedenými ustanoveniami Charty, tento štátny príslušník nemôže byť vyhostený, pokiaľ takéto riziko pretrváva, ako to navyše výslovne stanovuje článok 9 ods. 1 písm. a) smernice 2008/115 [pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21 , EU:C:2022:913 , body 58 a 59 ].

To isté platí aj v prípade, že voči dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny bolo vydané rozhodnutie o návrate, ktoré nenapadol a ktoré sa tak stalo právoplatným.

Príslušný vnútroštátny orgán totiž musí zohľadniť zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia vo všetkých štádiách konania od okamihu prijatia rozhodnutia o návrate až do okamihu súdneho preskúmania výkonu tohto rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. októbra 2024, Ararat, C‑156/23 , EU:C:2024:892 , bod 46 ), a to, ako vyplýva z bodu 61 tohto rozsudku, bez ohľadu na správanie dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny a najmä na to, či tento štátny príslušník uvedené rozhodnutie napadol.

Členské štáty sú tiež povinné žiadateľovi umožniť odvolať sa na všetky zmeny okolností, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia o návrate a ktoré by mohli mať významný vplyv na posúdenie jeho situácie so zreteľom najmä na článok 5 smernice 2008/115 (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. októbra 2024, Ararat, C‑156/23 , EU:C:2024:892 , bod 37 a citovanú judikatúru).

Z toho vyplýva, že ak má príslušný vnútroštátny orgán nariadiť, preskúmať alebo predĺžiť opatrenie zaistenia na účely odsunu neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny, musí overiť, či zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia nebráni jeho odsunu.

V druhom rade, pokiaľ ide o právo štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí boli zaistení, na účinnú súdnu ochranu, z ustálenej judikatúry vyplýva, že podľa článku 47 Charty musia členské štáty zabezpečiť účinnú súdnu ochranu individuálnych práv odvodených z právneho poriadku Únie [rozsudok z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo), C‑704/20 a C‑39/21 , EU:C:2022:858 , bod 81 ].

Pokiaľ ide o zaistenie neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny podľa smernice 2008/115, toto právo je konkretizované v článku 15 ods. 2 treťom pododseku tejto smernice, podľa ktorého v prípade, že zaistenie nariadil správny orgán, musí byť stanovené urýchlené súdne preskúmanie zákonnosti tohto zaistenia, a to buď ex offo , alebo na žiadosť dotknutej osoby [pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo), C‑704/20 a C‑39/21 , EU:C:2022:858 , body 82 a 83 ].

Navyše článok 15 ods. 3 smernice 2008/115 – ktorý v prípade ďalšieho trvania opatrenia zaistenia vyžaduje pravidelné preskúmanie „v primeraných lehotách“ s cieľom overiť, či sú podmienky zákonnosti zaistenia naďalej splnené, vyžaduje, aby toto preskúmanie podliehalo preskúmaniu súdnym orgánom v prípade predĺženia lehoty zaistenia.

Normotvorca Únie tak zaviedol spoločné procesné normy, ktorých cieľom je zabezpečiť, aby v každom členskom štáte existoval režim, ktorý umožňuje príslušnému súdnemu orgánu, aby prípadne po preskúmaní ex offo prepustil dotknutú osobu hneď po tom, čo sa ukáže, že jej zaistenie nie je alebo už nie je zákonné [rozsudok z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo), C‑704/20 a C‑39/21 , EU:C:2022:858 , bod 86 ].

Na to, aby takýto režim ochrany účinne zaručoval dodržiavanie prísnych podmienok, ktorým musí zodpovedať zákonnosť opatrenia spočívajúceho v zaistení, na ktoré sa vzťahuje smernica 2008/115, musí byť príslušný súdny orgán schopný rozhodnúť o všetkých skutkových a právnych okolnostiach, ktoré sú relevantné na overenie tejto zákonnosti. Na tento účel musí mať možnosť zohľadniť skutkové okolnosti a dôkazy uvedené správnym orgánom, ktorý nariadil pôvodné zaistenie. Musí mať tiež možnosť zohľadniť skutočnosti, dôkazy a pripomienky, ktoré mu prípadne predloží dotknutá osoba. Okrem toho musí byť schopný zistiť si akúkoľvek inú skutočnosť relevantnú na účely jeho rozhodnutia v prípade, keď to považuje za nevyhnutné. Právomoci, ktoré má v rámci preskúmania, nemožno v žiadnom prípade obmedziť len na skutočnosti predložené správnym orgánom [rozsudok z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo), C‑704/20 a C‑39/21 , EU:C:2022:858 , bod 87 , ako aj citovaná judikatúra].

Okrem toho vzhľadom na dôležitosť práva na slobodu, závažnosť zásahu do tohto práva, ktorý predstavuje zaistenie osôb z iných dôvodov, než je stíhanie alebo potrestanie trestných činov, a požiadavku – zdôraznenú spoločnými normami stanovenými normotvorcom Únie – na vysokú úroveň súdnej ochrany, ktorá má umožniť vyhovieť nevyhnutnej potrebe prepustiť takúto osobu v prípade, keď nie sú alebo už nie sú splnené podmienky zákonnosti zaistenia, musí príslušný súdny orgán zohľadniť všetky okolnosti, najmä skutkové, ktoré mu boli oznámené, a tak ako boli doplnené alebo objasnené v rámci procesných opatrení, ktoré považoval za potrebné prijať na základe svojho vnútroštátneho práva, pričom na základe týchto okolností musí prípadne prihliadnuť na nesplnenie podmienky zákonnosti vyplývajúcej z práva Únie, a to aj v prípade, že toto nesplnenie nebolo dotknutou osobou namietané. Táto povinnosť nemá vplyv na povinnosť súdneho orgánu, ktorý má ex offo prihliadnuť na takúto podmienku zákonnosti, vyzvať každého účastníka konania, aby sa vyjadril k tejto podmienke v súlade so zásadou kontradiktórnosti [rozsudok z 8. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Preskúmanie zaistenia ex offo), C‑704/20 a C‑39/21 , EU:C:2022:858 , bod 88 ].

Za týchto podmienok a vzhľadom na dôvody uvedené v bodoch 54 až 66 tohto rozsudku treba konštatovať, že súdny orgán príslušný na preskúmanie zaistenia alebo ďalšieho trvania zaistenia neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny je povinný sa v prípade potreby ex offo ubezpečiť, že zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia nebráni odsunu tohto štátneho príslušníka. V prípade, že by dospel k záveru, že táto zásada bráni odsunu, je v súlade s článkom 15 ods. 2 štvrtým pododsekom a článkom 15 ods. 4 smernice 2008/115 povinný bezodkladne prepustiť uvedeného štátneho príslušníka na slobodu.

Z vyššie uvedeného tiež vyplýva, že vnútroštátne pravidlo alebo prax, podľa ktorých možno vykonať úplné preskúmanie zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia len v rámci konania o medzinárodnej ochrane, by bolo v rozpore s článkami 5 a 15 smernice 2008/115 v spojení s článkom 19 ods. 2 Charty. Táto smernica, vrátane jej článku 5, sa totiž uplatňuje na každého štátneho príslušníka tretej krajiny v situácii nelegálneho pobytu nezávisle od dôvodov, ktoré viedli k tejto situácii (pozri v tomto zmysle rozsudky z 3. júna 2021, Westerwaldkreis, C‑546/19 , EU:C:2021:432 , bod 45 , ako aj zo 17. októbra 2024, Ararat, C‑156/23 , EU:C:2024:892 , body 32 a 40 ).

Na rozdiel od stanoviska vyjadreného holandskou vládou na pojednávaní pred Súdnym dvorom tak nemožno od GB vyžadovať, aby podal žiadosť o medzinárodnú ochranu s cieľom zabezpečiť úplné dodržiavanie zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia uvedenej v článku 5 smernice 2008/115 v spojení s článkom 19 ods. 2 Charty (pozri analogicky rozsudok zo 17. októbra 2024, Ararat, C‑156/23 , EU:C:2024:892 , bod 41 ).

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba na prvú otázku odpovedať tak, že články 5 a 15 smernice 2008/115 v spojení s článkom 6, článkom 19 ods. 2 a článkom 47 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý má preskúmať zákonnosť zaistenia neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny na účely jeho odsunu v rámci výkonu právoplatného rozhodnutia o návrate, je povinný preskúmať, v prípade potreby e x offo , či zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia bráni tomuto odsunu.

O druhej otázke

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 5 a 15 smernice 2008/115 v spojení s článkami 6 a 7, článkom 24 ods. 2 a článkom 47 Charty majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý má preskúmať zákonnosť zaistenia neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny na účely jeho odsunu v rámci výkonu právoplatného rozhodnutia o návrate, je povinný preskúmať, v prípade potreby ex offo , či najlepší záujem dieťaťa a rodinný život, uvedené v článku 5 písm. a) a b) tejto smernice, bránia tomuto odsunu.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z odôvodnenia uvedeného v odpovedi na prvú otázku vyplýva, že súdny orgán príslušný na preskúmanie zaistenia alebo ďalšieho trvania zaistenia neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny podľa článku 15 smernice 2008/115 je povinný, v prípade potreby ex offo , konštatovať nesplnenie podmienok zákonnosti zaistenia stanovených v tomto článku 15. Na základe týchto podmienok zákonnosti mu prináleží okrem iného overiť, či pretrváva odôvodnený predpoklad na odsun tohto štátneho príslušníka tretej krajiny bez toho, aby právne dôvody bránili jeho odsunu.

Článok 5 smernice 2008/115, ktorý predstavuje, ako bolo pripomenuté v bode 59 tohto rozsudku, všeobecné pravidlo záväzné pre členské štáty od okamihu, keď vykonávajú túto smernicu, a patrí najmä medzi „právne dôvody“ v zmysle článku 15 ods. 4 uvedenej smernice, ukladá členským štátom povinnosť náležite zohľadniť najlepšie záujmy dieťaťa, rodinný život a zdravotný stav dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny. Podobne ako v prípade zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia musia byť tieto záujmy riadne zohľadnené vo všetkých štádiách konania o návrate, či už v čase prijatia rozhodnutia o návrate, rozhodnutia o zákaze vstupu alebo príkazu na vyhostenie [pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. mája 2018, K.A. a i. (Zlúčenie rodiny v Belgicku), C‑82/16 , EU:C:2018:308 , bod 104 ; zo 14. januára 2021, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Návrat maloletej osoby bez sprievodu), C‑441/19 , EU:C:2021:9 , bod 44 ; z 22. novembra 2022, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Vyhostenie – Liečebná konopa), C‑69/21 , EU:C:2022:913 , bod 91 , ako aj z 27. apríla 2023, M.D. (Zákaz vstupu do Maďarska), C‑528/21 , EU:C:2023:341 , body 89 až 91 ], alebo aj zaistenia na účely odsunu.

Z toho vyplýva, že v rámci preskúmania podmienok zákonnosti zaistenia prináleží príslušnému súdnemu orgánu, aby v prípade potreby ex offo overil, či na jednej strane uvedené záujmy bránia samotnému zaisteniu dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území členského štátu, a na druhej strane, či tie isté záujmy bránia jeho odsunu v rámci výkonu právoplatného rozhodnutia o návrate.

Tento výklad je podporený cieľom, ktorý sleduje článok 5 smernice 2008/115. Ako totiž potvrdzujú odôvodnenia 22 a 24 tejto smernice, cieľom tohto článku 5 je zabezpečiť v rámci konania o návrate stanoveného uvedenou smernicou dodržiavanie viacerých základných práv vrátane práva na rodinný život a základných práv dieťaťa, ako sú zakotvené v článkoch 7 a 24 Charty. Z toho vyplýva, že vzhľadom na cieľ, ktorý sleduje, nemožno uvedený článok 5 vykladať reštriktívne [pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. marca 2021, État belge (Návrat rodiča maloletej osoby), C‑112/20 , EU:C:2021:197 , bod 35 ].

Vzhľadom na to, na rozdiel od ochrany pred neľudským a ponižujúcim zaobchádzaním zakotvenej v článku 4 Charty, práva zaručené článkami 7 a 24 Charty nemajú absolútnu povahu, a preto môžu podliehať obmedzeniam za podmienok stanovených v článku 52 ods. 1 Charty [rozsudok z 22. februára 2022, Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides (Celistvosť rodiny – Už priznaná ochrana), C‑483/20 , EU:C:2022:103 , bod 36 ].

Okrem toho treba pripomenúť, že neoprávnene sa zdržiavajúcemu štátnemu príslušníkovi tretej krajiny prináleží povinnosť lojálnej spolupráce, na základe ktorej musí čo najskôr informovať príslušný vnútroštátny orgán o všetkých relevantných udalostiach vo svojom rodinnom živote [pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. mája 2018, K.A. a i. (Zlúčenie rodiny v Belgicku), C‑82/16 , EU:C:2018:308 , body 103 až 105 ].

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody treba na druhú otázku odpovedať tak, že články 5 a 15 smernice 2008/115 v spojení s článkami 6 a 7, článkom 24 ods. 2 a článkom 47 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý má preskúmať zákonnosť zaistenia neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny na účely jeho odsunu v rámci výkonu právoplatného rozhodnutia o návrate, je povinný preskúmať, v prípade potreby ex offo , či najlepší záujem dieťaťa a rodinný život, uvedené v článku 5 písm. a) a b) tejto smernice, bránia tomuto odsunu.

O trovách

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Články 5 a 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, v spojení s článkom 6, článkom 19 ods. 2 a článkom 47 Charty základných práv Európskej únie

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

vnútroštátny súd, ktorý má preskúmať zákonnosť zaistenia neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny na účely jeho odsunu v rámci výkonu právoplatného rozhodnutia o návrate, je povinný preskúmať, v prípade potreby ex offo , či zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia bráni tomuto odsunu.

Články 5 a 15 smernice 2008/115 v spojení s článkami 6 a 7, článkom 24 ods. 2 a článkom 47 Charty základných práv

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

vnútroštátny súd, ktorý má preskúmať zákonnosť zaistenia neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny na účely jeho odsunu v rámci výkonu právoplatného rozhodnutia o návrate, je povinný preskúmať, v prípade potreby ex offo , či najlepší záujem dieťaťa a rodinný život, uvedené v článku 5 písm. a) a b) tejto smernice, bránia tomuto odsunu.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: holandčina.

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.