C-440/25

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (druhá komora)

zo 4. júna 2026( * )

„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Azylová politika – Spoločné konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany – Smernica 2013/32/EÚ – Článok 46 – Právo na účinný opravný prostriedok – Posúdenie v plnom rozsahu ex nunc – Rozsah právomocí súdu prvého stupňa – Preskúmanie skutkového stavu súdom prvého stupňa – Posúdenie potrieb medzinárodnej ochrany súdom prvého stupňa – Postavenie utečenca alebo osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu – Smernica 2011/95/EÚ – Podmienky, ktoré musia štátni príslušníci tretích krajín spĺňať na to, aby im bolo priznané postavenie utečenca – Článok 2 písm. d) – ‚Oprávnená obava pred prenasledovaním‘ – Posúdenie “

Vo veci C‑440/25 [Ebilum]( i ),

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Rechtbank Den Haag zittingsplaats Zwolle (súd v Haagu zasadajúci vo Zwolle, Holandsko) zo 4. júla 2025 a doručený Súdnemu dvoru 4. júla 2025, ktorý súvisí s konaním:

PM,

WM

proti

Minister van Asiel en Migratie,

SÚDNY DVOR (druhá komora),

v zložení: predsedníčka druhej komory K. Jürimäe, predseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu druhej komory, sudcovia F. Schalin, M. Gavalec (spravodajca) a Z. Csehi,

generálna advokátka: T. Ćapeta,

– nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller a R. Kanitz, splnomocnení zástupcovia,

– Európska komisia, v zastúpení: F. Blanc, M. Debieuvre a F. van Schaik, splnomocnené zástupkyne,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 4. decembra 2025,

vyhlásil tento

Rozsudok

1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka jednak výkladu článku 46 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60), a to samostatne alebo v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), a jednak výkladu článku 2 písm. d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9).

4 Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Vymedzenia pojmov“, v písmene d) stanovuje:

„‚utečenec‘ je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý [sa – neoficiálny preklad ] kvôli oprávnenej obave pred prenasledovaním z rasových, náboženských dôvodov, dôvodov štátnej príslušnosti, z dôvodu zastávania určitého politického názoru alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine [nachádza mimo krajiny svojej štátnej príslušnosti a – neoficiálny preklad ] nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu tejto krajiny, alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie, alebo ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť a na ktorú sa neuplatňuje článok 12.“

5 Článok 4 uvedenej smernice, nazvaný „Posudzovanie skutočností a okolností“, uvádza:

„1. Členské štáty môžu považovať za povinnosť žiadateľa predložiť čo najskôr všetky náležitosti potrebné na zdôvodnenie žiadosti o medzinárodnú ochranu. V spolupráci so žiadateľom je povinnosťou členského štátu posúdiť príslušné náležitosti žiadosti.

2. Náležitosti uvedené v odseku 1 pozostávajú z vyhlásení žiadateľa a celej dokumentácie, ktorá je k dispozícii žiadateľovi, ktoré sa týkajú veku žiadateľa [, jeho pôvodu – neoficiálny preklad ] a základných informácií vrátane tých, ktoré sa týkajú príslušných príbuzných, totožnosti, štátnej príslušnosti (štátnych príslušností), krajiny (krajín) a miesta (miest) predchádzajúceho pobytu, predchádzajúcich žiadostí o azyl, cestovných trás, cestovných dokladov a dôvodov pre požadovanie medzinárodnej ochrany.

4. Skutočnosť, že žiadateľ už bol predmetom prenasledovania alebo vážneho bezprávia alebo priamych hrozieb takéhoto prenasledovania alebo takéhoto bezprávia, je vážnou známkou oprávnenej obavy žiadateľa z prenasledovania alebo reálneho rizika utrpenia vážneho bezprávia, pokiaľ neexistujú primerané dôvody domnievať sa, že takéto prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa nebudú opakovať.

5. V prípade, že členské štáty uplatňujú zásadu, podľa ktorej je povinnosťou žiadateľa zdôvodniť žiadosť o medzinárodnú ochranu, a v prípade, že aspekty vyhlásení žiadateľa nie sú podložené listinným alebo iným dôkazom, tieto aspekty si nevyžadujú potvrdenie, ak sú splnené tieto podmienky:

a) žiadateľ skutočne vynaložil snahu zdôvodniť svoju žiadosť;

b) boli predložené príslušné náležitosti, ktoré sú k dispozícii žiadateľovi, a bolo poskytnuté uspokojivé vysvetlenie týkajúce sa akéhokoľvek nedostatku iných príslušných náležitostí;

c) vyhlásenia žiadateľa sú uznané za logické a prijateľné a nie sú v rozpore s dostupnými osobitnými a všeobecnými informáciami týkajúcimi sa prípadu žiadateľa;

d) žiadateľ požiadal o medzinárodnú ochranu v najskoršom možnom čase alebo žiadateľ preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, a

…

(18) Je v záujme členských štátov aj žiadateľov o medzinárodnú ochranu, aby sa o žiadosti o medzinárodnú ochranu rozhodlo čo najskôr bez toho, aby bolo dotknuté vykonanie primeraného a úplného posúdenia.

…

(22) Je takisto v záujme členských štátov aj žiadateľov zabezpečiť, aby potreba medzinárodnej ochrany bola správne uznaná už na prvom stupni. S týmto cieľom by sa žiadateľom mali poskytnúť na prvom stupni bezplatné právne a procesné informácie, ktoré by zohľadňovali ich konkrétnu situáciu. Poskytnutie takýchto informácií by okrem iného malo umožniť žiadateľom lepšie porozumieť konaniu, a tým im uľahčiť splnenie príslušných povinností. Bolo by neprimerané žiadať od členských štátov, aby takéto informácie poskytovali iba prostredníctvom služieb kvalifikovaných právnikov. Členské štáty by preto mali mať možnosť použiť najvhodnejší spôsob poskytovania takýchto informácií, napríklad prostredníctvom mimovládnych organizácií alebo pracovníkov vládnych orgánov alebo špecializovaných štátnych služieb.

…

(34) Konania o posúdení potrieb medzinárodnej ochrany by mali byť také, aby príslušným orgánom umožňovali dôkladne posúdiť žiadosti o medzinárodnú ochranu.“

…

3. V záujme dosiahnutia súladu s odsekom 1 členské štáty zabezpečia, aby účinný opravný prostriedok zahŕňal posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu ex nunc vrátane prípadného posúdenia potrieb medzinárodnej ochrany podľa smernice [2011/95], a to aspoň v rámci konania o opravnom prostriedku pred súdom prvého stupňa.“

Holandské právo

9 Článok 3:3 wet houdende algemene regels van bestuursrecht (Algemene wet bestuursrecht) [zákon stanovujúci všeobecnú právnu úpravu správneho práva (všeobecný správny zákon)] zo 4. júna 1992 (Stb. 1992, č. 315), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „Awb“), stanovuje:

„Správny orgán nevykonáva svoju právomoc prijať rozhodnutie na iný účel, ako je ten, na ktorý mu bola táto právomoc zverená.“

10 Článok 6:19 Awb uvádza:

13 Rozhodnutiami z 11. septembra 2023 minister zamietol tieto žiadosti o medzinárodnú ochranu ako zjavne nedôvodné. Žalobcovia vo veci samej podali proti týmto rozhodnutiam správnu žalobu na Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Zwolle (súd v Haagu zasadajúci vo Zwolle, Holandsko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania.

14 Predkladajúci vnútroštátny súd preskúmal túto správnu žalobu na pojednávaní, ktoré sa konalo 26. marca 2024, a následne obnovil dokazovanie vzhľadom na očakávané vyhlásenie rozsudku z 11. júna 2024, Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid (Ženy stotožňujúce sa s hodnotou rodovej rovnosti) (C‑646/21, EU:C:2024:487), z dôvodu, že tento rozsudok mohol byť relevantný v rámci preskúmania uvedenej žaloby.

15 Po vyhlásení uvedeného rozsudku minister dodatočne vypočul žalobcov vo veci samej pred vydaním nového návrhu rozhodnutia a doplňujúcimi rozhodnutiami z 25. februára 2025 potvrdil zamietnutie uvedených žiadostí o medzinárodnú ochranu. Minister však poskytol doplňujúce odôvodnenie, pokiaľ ide tak o údajné stotožnenie sa so základnou hodnotou rovnosti medzi mužmi a ženami, ako aj o obavy z mrzačenia ženských pohlavných orgánov a núteného sobáša dcér.

16 Žalobcovia vo veci samej napadli rozhodnutia z 11. septembra 2023 a doplňujúce rozhodnutia z 25. februára 2025 (ďalej spoločne len „rozhodnutia, o ktoré ide vo veci samej“).

20 Uvedený súd však uvádza, že má pochybnosti o súlade uvedenej vnútroštátnej judikatúry so smernicou 2013/32.

21 Pokiaľ ide o obavu žalobcov vo veci samej z prenasledovania v prípade návratu do Iraku, vnútroštátny súd dodáva, že pojem „opodstatnená obava“ nie je v smernici 2011/95 definovaný a že na vnútroštátnej úrovni nie je stanovený žiadny štandard posúdenia takejto obavy. Ak by sa však uvedená obava mala posudzovať na základe matematického výpočtu pravdepodobnosti, potom sa tento súd domnieva, že by mal vec v tejto súvislosti vrátiť ministrovi, aby takýto výpočet vykonal, keďže s ohľadom na súčasnú podobu spisu a informácie o príslušnej krajine nedisponuje informáciami potrebnými na vykonanie takéhoto výpočtu.

22 Za týchto okolností Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Zwolle (súd v Haag zasadajúci vo Zwolle,) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1. Môže Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Zwolle (súd v Haagu zasadajúci vo Zwolle) z článku 46 ods. 3 smernice [2013/32], prípadne v spojení s článkom 47 [Charty], resp. z iného ustanovenia práva Únie alebo zásady práva Únie odvodiť právomoc vykonať vlastné posúdenie dôveryhodnosti tvrdení na podporu žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktoré nahradí posúdenie ministra?

2. Môže Rechtbank Den Haag, zittingsplaats Zwolle (súd v Haagu zasadajúci vo Zwolle) z niektorého z vyššie uvedených ustanovení odvodiť právomoc, že na základe tých častí tvrdení na podporu žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktoré minister považuje za dôveryhodné, a v prípade kladnej odpovede na prvú otázku aj na základe tých častí uvedených tvrdení, ktoré okrem toho považuje za dôveryhodné sám Rechtbank (súd), prijme meritórne a konečné rozhodnutie o tejto žiadosti? Môže pritom uvedený Rechtbank (súd) vlastným posúdením vierohodnosti obáv z prenasledovania alebo reálneho rizika, že dôjde k vážnemu bezpráviu, nahradiť posúdenie ministra, najmä ak sa dotknutý Rechtbank (súd) považuje za dostatočne informovaný na to, aby takéto posúdenie vykonal na základe verejne dostupných informácií o krajine, ktoré sú k dispozícii?

25 Predseda Súdneho dvora rozhodol uznesením z 19. augusta 2025, že táto vec sa prejedná v skrátenom súdnom konaní podľa článku 105 ods. 1 rokovacieho poriadku.

O nariadeniach (EÚ) 2024/1347 a 2024/1348

26 Bez toho, aby sa v položených otázkach formálne odkazovalo na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1347 zo 14. mája 2024 o normách pre podmienky, ktoré musia spĺňať štátni príslušníci tretej krajiny alebo osoby bez štátnej príslušnosti na priznanie postavenia osôb s udelenou medzinárodnou ochranou, pre jednotné postavenie utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a pre obsah udelenej ochrany, ktorým sa mení smernica Rady 2003/109/ES a zrušuje smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ (Ú. v. EÚ L, 2024/1347, korigendum Ú. v. EÚ L, 2025/90926), alebo na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1348 zo 14. mája 2024, ktorým sa stanovuje spoločné konanie o medzinárodnej ochrane v Únii a zrušuje smernica 2013/32/EÚ (Ú. v. EÚ L, 2024/1348), predkladajúci vnútroštátny súd požiadal Súdny dvor, aby tieto nariadenia zahrnul do odpovedí na tieto otázky, keďže môže byť potrebné ich uplatniť v rámci preskúmania sporu vo veci samej.

27 Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zavedeného článkom 267 ZFEÚ prináleží Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť spor, ktorý prejednáva. Z tohto hľadiska môže Súdny dvor vziať do úvahy aj ustanovenia práva Únie, na ktoré sa vnútroštátny súd v znení svojej otázky neodvolával (pozri rozsudky z 20. marca 1986, Tissier, 35/85, EU:C:1986:143, bod 9, ako aj z 1. augusta 2025, Alace a Canpelli, C‑758/24 a C‑759/24, EU:C:2025:591, bod 44).

O prejudiciálnych otázkach

O prvej až štvrtej otázke

34 Svojou prvou až štvrtou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 v spojení s článkom 47 Charty vykladať tom zmysle, že priznáva prvostupňovému súdu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu, právomoc záväzne rozhodnúť o dôveryhodnosti tvrdení predložených na podporu tejto žiadosti, o hodnovernosti obavy žiadateľa z prenasledovania alebo hodnovernosti reálneho rizika tohto žiadateľa, že utrpí vážne bezprávie v prípade návratu do svojej krajiny pôvodu, ako aj o dôvodnosti predmetnej žiadosti s prihliadnutím na skutočnosti uvedené v konaní o opravnom prostriedku, a či členské štáty môžu prípadne obmedziť túto právomoc tak, že iba rozhodujúci orgán v zmysle článku 2 písm. f) tejto smernice (ďalej len „rozhodujúci orgán“) má právomoc posúdiť žiadosti o medzinárodnú ochranu a rozhodnúť o ich dôvodnosti.

35 V prvom rade je potrebné poukázať na to, že smernica 2013/32 rozlišuje na jednej strane medzi „rozhodujúcim orgánom“, ktorý definuje vo svojom článku 2 písm. f) ako „akýkoľvek kvázi súdny alebo správny orgán v členskom štáte zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu s právomocou prijímať rozhodnutia v prvom stupni o takýchto prípadoch“, a na druhej strane „súdom“ uvedeným v článku 46. Konanie pred rozhodujúcim orgánom upravujú ustanovenia kapitoly III tejto smernice, nazvanej „Konanie v prvom stupni“, kým konanie pred súdom sa riadi pravidlami stanovenými v kapitole V uvedenej smernice, ktorá má názov „Konania o opravných prostriedkoch“, a tvorí ju tento článok 46 (pozri rozsudky z 25. júla 2018, Alheto, C‑585/16, EU:C:2018:584, bod 103, a zo 16. júla 2020, Addis, C‑517/17, EU:C:2020:579, bod 61).

40 Článok 46 ods. 1 smernice 2013/32 totiž priznáva žiadateľom o medzinárodnú ochranu právo na účinný opravný prostriedok pred súdom proti rozhodnutiam týkajúcim sa takýchto žiadosti. Článok 46 ods. 3 tejto smernice vymedzuje rozsah tohto práva, pričom spresňuje, že členské štáty, ktoré sú touto smernicou viazané, musia zabezpečiť, aby súd, na ktorom bolo napadnuté rozhodnutie o žiadosti o medzinárodnú ochranu, vykonal „posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu ex nunc vrátane prípadného posúdenia potrieb medzinárodnej ochrany podľa smernice [2011/95]“ (pozri rozsudky z 25. júla 2018, Alheto, C‑585/16, EU:C:2018:584, bod 106, ako aj z 1. augusta 2025, Alace a Canpelli, C‑758/24 a C‑759/24, EU:C:2025:591, bod 76).

41 Pokiaľ ide o rozsah uvedeného práva, Súdny dvor rozhodol, že slovné spojenie „zabezpečia, aby účinný opravný prostriedok zahŕňal posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu ex nunc “ sa má vykladať v tom zmysle, že členské štáty sú podľa tohto ustanovenia povinné upraviť svoje vnútroštátne právne predpisy takým spôsobom, aby pri rozhodovaní o uvedených opravných prostriedkov súd preskúmal všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré mu umožnia vykonať aktualizované posúdenie danej veci (rozsudky z 25. júla 2018, Alheto, C‑585/16, EU:C:2018:584, bod 110, ako aj z 1. augusta 2025, Alace a Canpelli, C‑758/24 a C‑759/24, EU:C:2025:591, bod 81).

42 V tejto súvislosti Súdny dvor na jednej strane spresnil, že výraz ex nunc zdôrazňuje povinnosť súdu vykonať posúdenie prípadne zohľadňujúce nové skutočnosti, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia, ktoré je predmetom opravného prostriedku (rozsudky z 25. júla 2018, Alheto, C‑585/16, EU:C:2018:584, bod 111, ako aj z 1. augusta 2025, Alace a Canpelli, C‑758/24 a C‑759/24, EU:C:2025:591, bod 82).

48 To znamená, že takýto súd môže vziať do úvahy skutočnosti, ktoré boli predložené v konaní o opravnom prostriedku, ale ešte neboli k dispozícii počas správneho konania.

49 Okrem toho by sa vybavenie žiadosti o medzinárodnú ochranu značne oneskorilo, ak by prvostupňový súd, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zamietnutí takejto žiadosti, musel vrátiť spis rozhodujúcemu orgánu, aby tento orgán takéto skutočnosti vzal do úvahy pri rozhodovaní o potrebe medzinárodnej ochrany žiadateľa.

50 Právomoc takéhoto súdu zohľadniť nové skutočnosti, o ktorých uvedený orgán nerozhodol, tak je v súlade s cieľom smernice 2013/32, ktorým je, ako vyplýva najmä z jej odôvodnenia 18, najmä to, aby sa žiadosti o medzinárodnú ochranu vybavovali „čo najskôr bez toho, aby bolo dotknuté vykonanie primeraného a úplného posúdenia“ (rozsudky z 25. júla 2018, Alheto, C‑585/16, EU:C:2018:584, body 111 a 112, ako aj zo 4. októbra 2024, Ministerstvo vnitra České republiky, Odbor azylové a migrační politiky, C‑406/22, EU:C:2024:841, body 78 a 88).

51 Pokiaľ ide o otázku, či žiadateľ o medzinárodnú ochranu a rozhodujúci orgán musia mať možnosť vyjadriť sa k týmto novým skutočnostiam, Súdny dvor uviedol, že súd je povinný, ako vyplýva z článku 47 Charty, poskytnúť žiadateľovi možnosť vyjadriť sa, pokiaľ tieto skutočnosti môžu mať pre neho nepriaznivé dôsledky (rozsudok z 25. júla 2018, Alheto, C‑585/16, EU:C:2018:584, bod 114).

52 Tento súd musí tiež v súlade so zásadou kontradiktórnosti poskytnúť rozhodujúcemu orgánu príležitosť predložiť svoje pripomienky k takýmto novým skutočnostiam.

56 Po prvé z tejto judikatúry, ako aj z bodov 41 až 44 tohto rozsudku vyplýva, že normotvorca v článku 46 ods. 3 smernice 2013/32 definoval rozsah a intenzitu posúdenia potrieb medzinárodnej ochrany žiadateľov vnútroštátnym prvostupňovým súdom, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu rozhodujúceho orgánu o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu. Z toho vyplýva, že vymedzenie rozsahu a intenzity tohto preskúmania nepatrí do procesnej autonómie členských štátov. Členské štáty preto nemôžu obmedziť právomoc takéhoto súdu rozhodovať o týchto potrebách medzinárodnej ochrany.

57 Inak to nemôže byť ani z dôvodu, že rozhodujúci orgán je vhodnejší a lepšie vybavený na vecné posúdenie žiadostí o medzinárodnú ochranu. Je pravda, že posúdenie takejto žiadosti týmto orgánom je, v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 37 tohto rozsudku, podstatnou fázou spoločných konaní zavedených smernicou 2013/32. V rámci systému zavedeného touto smernicou však uvedený orgán nie je jediným orgánom príslušným na posudzovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu a na rozhodovanie o ich opodstatnenosti, ako vyplýva najmä z judikatúry citovanej v bode 55 tohto rozsudku.

58 Z predchádzajúcich úvah tiež vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí holandská vláda vo svojich pripomienkach, vnútroštátnemu súdu prvého stupňa, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu rozhodujúceho orgánu o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu, sa priznáva právomoc, ktorá ide nad rámec „preskúmania s určitou zdržanlivosťou“ týkajúceho sa rozhodnutia rozhodujúceho orgánu. Takýto súd preto nemôže byť povinný vykonávať túto právomoc „so zdržanlivosťou“, ale musí vykonať posúdenie v plnom rozsahu ex nunc , teda úplné a aktualizované posúdenie skutkových a právnych okolností, ako aj potrieb medzinárodnej ochrany žiadateľa.

61 V prejednávanej veci z vysvetlení poskytnutých predkladajúcim vnútroštátnym súdom vyplýva, že tento súd predpokladá, že má k dispozícii dostatok informácií na to, aby sám vykonal posúdenie dôveryhodnosti niektorých tvrdení žiadateľov o medzinárodnú ochranu, ako aj niektorých dôvodov uvedených na podporu ich žiadostí o medzinárodnú ochranu. Tento súd však spresňuje, že podľa judikatúry Afdeling Bestuursrechtspraak van de Raad van State (oddelenie správneho súdnictva Štátnej rady) nemá právomoc vykonať takéto posúdenia a mal by sa obmedziť len na zrušenie rozhodnutí, o ktoré ide vo veci samej, a potom vrátiť vec ministrovi, aby ten opätovne preskúmal žiadosť o medzinárodnú ochranu.

62 V tejto súvislosti zároveň treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry vnútroštátne súdy, ktoré uplatňujú vnútroštátne právo, sú povinné vykladať ho v čo najväčšej miere s ohľadom na znenie a účel danej smernice tak, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, a konať tak v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ (rozsudok zo 6. novembra 2018, Bauer a Willmeroth, C‑569/16 a C‑570/16, EU:C:2018:871, bod 66, ako aj citovaná judikatúra).

63 Zásada konformného výkladu vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, pričom zohľadnia vnútroštátne právo ako celok a uplatnia výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, aby zaručili úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospeli k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným touto smernicou (rozsudok zo 6. novembra 2018, Bauer a Willmeroth, C‑569/16 a C‑570/16, EU:C:2018:871, bod 67, ako aj citovaná judikatúra).

68 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú až štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 v spojení s článkom 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že na jednej strane priznáva prvostupňovému súdu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu, právomoc záväzne rozhodnúť o dôveryhodnosti tvrdení predložených na podporu tejto žiadosti, o hodnovernosti obavy žiadateľa pred prenasledovaním alebo hodnovernosti reálneho rizika, že tento žiadateľ utrpí vážne bezprávie v prípade návratu do svojej krajiny pôvodu, ako aj o dôvodnosti uvedenej žiadosti, pričom tento súd zohľadní skutočnosti uvedené v konaní o opravnom prostriedku, a na druhej strane členské štáty nemôžu túto právomoc obmedziť.

O piatej otázke

69 Svojou piatou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 písm. d) smernice 2011/95 vykladať v tom zmysle, že výraz „oprávnená obava pred prenasledovaním“ sa vzťahuje na situáciu, v ktorej existuje primeraná pravdepodobnosť, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu bude po návrate do krajiny pôvodu prenasledovaný, a prípadne podľa akých kritérií sa má preukázať existencia takejto primeranej pravdepodobnosti.

70 V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že predkladajúci vnútroštátny súd zvažuje dva štandardy posúdenia oprávnenej obavy z prenasledovania. Na jednej strane by sa táto obava mohla posudzovať prostredníctvom matematického výpočtu pravdepodobnosti. Na druhej strane by uvedená obava mohla byť definovaná ako „primeraná pravdepodobnosť“ alebo „dôvodné riziko prenasledovania“. V tom prípade sa tento súd pýta, či relevantné kritérium spočíva v určení, či sa z pohľadu obozretnej a rozumne uvažujúcej osoby, ktorá sa nachádza v situácii žiadateľa o medzinárodnú ochranu, návrat do krajiny pôvodu javí ako nerozumný po posúdení všetkých známych okolností.

74 Článok 4 ods. 3 smernice 2011/95 vo svojich písmenách a) až e) vymenúva prvky, ktoré sa musia na tento účel zohľadniť, medzi ktoré patria najmä všetky relevantné skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase prijatia rozhodnutia o jeho žiadosti, informácie a dokumenty umožňujúce určiť, či žiadateľ bol alebo môže byť prenasledovaný, ako aj individuálne postavenie a osobné okolnosti žiadateľa. V článku 4 ods. 4 tejto smernice sa spresňuje, že skutočnosť, že žiadateľ už bol predmetom prenasledovania alebo priamych hrozieb takéhoto prenasledovania, je vážnou známkou oprávnenej obavy žiadateľa z prenasledovania, pokiaľ neexistujú primerané dôvody domnievať sa, že takéto prenasledovanie sa nebude opakovať.

75 Príslušné orgány členských štátov tak musia vykonať úplné a dôkladné preskúmanie všetkých relevantných okolností týkajúcich sa konkrétnej osobnej situácie tohto žiadateľa a všeobecnejšieho kontextu jeho krajiny pôvodu, najmä jej politických, právnych, súdnych, historických a sociálno‑kultúrnych aspektov, s cieľom určiť, či má uvedený žiadateľ oprávnené obavy z osobného prenasledovania [pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. septembra 2023, Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie (Politické názory v hostiteľskom členskom štáte), C‑151/22, EU:C:2023:688, bod 45].

76 Z judikatúry Súdneho dvora tak vyplýva, že na určenie, či žiadateľ o medzinárodnú ochranu má oprávnenú obavu z prenasledovania, je potrebné opatrne a obozretne vykonať individuálne, konkrétne a objektívne posúdenie osobnej situácie tohto žiadateľa, skutočností a okolností týkajúcich sa jeho žiadosti a situácie v jeho krajine pôvodu.

81 Na jednej strane z týchto súvislostí vyplýva, že posúdenie existencie „oprávnenej obavy pred prenasledovaním“ nemožno vykonať len zo subjektívneho hľadiska žiadateľa o medzinárodnú ochranu, ale musí spočívať v objektívnom posúdení situácie.

82 Na druhej strane požadovaným štandardom je oprávnená obava alebo obava, ktorá môže byť preukázaná v primeranej miere.

83 V treťom rade treba pripomenúť, že podľa odôvodnenia 10 smernice 2013/32 by členské štáty mali pri vykonávaní tejto smernice zohľadniť príslušné usmernenia vypracované Európskym podporným úradom pre azyl (EASO), ktorý bol v roku 2022 nahradený Agentúrou Európskej únie pre azyl (EUAA).

84 Po prvé EUAA na stranách 20 a 21 svojej praktickej príručky, nazvanej „Oprávnenie na medzinárodnú ochranu“, uvádza, že na to, aby sa subjektívna obava žiadateľa o medzinárodnú ochranu považovala za dôvodnú, musí byť objektívne podložená. Okrem toho na posúdenie situácie tohto žiadateľa je potrebné preskúmať jeho individuálnu situáciu z hľadiska informácií týkajúcich sa všeobecnej situácie v jeho krajine pôvodu.

85 Po druhé EUAA na stranách 118 a 119 svojej „Praktickej príručky o posudzovaní dôkazov a rizík“ spresňuje, že strach z prenasledovania sa považuje za odôvodnený, ak pravdepodobnosť, že k prenasledovaniu dôjde, dosiahne určitú mieru. Podľa tejto praktickej príručky je však potrebné vyžadovať primeraný stupeň pravdepodobnosti, v dôsledku čoho aj keby samotná možnosť prenasledovania nebola dostatočná na preukázanie dôvodnosti uvádzanej obavy, nemalo by sa vyžadovať, aby toto riziko bolo isté.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

1. Článok 46 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie

sa má vykladať v tom zmysle, že:

na jednej strane priznáva prvostupňovému súdu, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu, právomoc záväzne rozhodnúť o vierohodnosti tvrdení predložených na podporu tejto žiadosti, o hodnovernosti obavy žiadateľa pred prenasledovaním alebo hodnovernosti reálneho rizika, že tento žiadateľ utrpí vážne bezprávie v prípade návratu do svojej krajiny pôvodu, ako aj o dôvodnosti uvedenej žiadosti, pričom tento súd zohľadní skutočnosti uvedené v konaní o opravnom prostriedku, a na druhej strane členské štáty nemôžu túto právomoc obmedziť.

2. Článok 2 písm. d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany

sa má vykladať v tom zmysle, že: