← Späť na vyhľadávanie
Súdny dvor Európskej únie·12.3.2025

C-201/25

Mení
Súd
Súdny dvor Európskej únie
IČS
62025CN0201

C_202504971SK.000101.fmx.xml

Úradný vestník Európskej únie

SK

Séria C

C/2025/4971

22.9.2025

Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Juzgado de lo Social n o 3 de Murcia (Španielsko) 12. marca 2025 – AOL y PSM/Ayuntamiento de Murcia

(Vec C-201/25, Ayuntamiento de Murcia)

(C/2025/4971)

Jazyk konania: španielčina

Vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania

Juzgado de lo Social n o 3 de Murcia

Účastníci konania pred vnútroštátnym súdom

Žalobcovia: AOL a PSM

Žalovaný: Ayuntamiento de Murcia

Prejudiciálne otázky

1.

Ak napriek tomu, že bod 115 rozsudku Súdneho dvora EÚ z 13. júna 2024 , spojené veci C-331/22 a C-332/22 ( 1 ) , stanovuje, že zmena pracovnoprávneho vzťahu zamestnanca vo verejnej správe, ktorý je obeťou zneužívania, je možná len vtedy, ak takáto zmena neznamená výklad vnútroštátneho práva contra legem , keďže (i) smernica 1999/70 ( 2 ) a doložka 5 jej rámcovej dohody ukladajú povinnosť sankcionovať zneužívanie nezlučiteľné so smernicou 1999/70 primeraným sankčným opatrením, ktoré je dostatočne účinné a odrádzajúce na to, aby sa zabezpečilo dosiahnutie cieľov doložky 5 rámcovej dohody a jej potrebného účinku ; (ii) a v rozsudku Súdneho dvora EÚ (veľká komora) z 8. marca 2022, C-205/2020, vec NE/Fürstenfeld ( 3 ) sa uvádza, že zásada prednosti práva Únie sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnym orgánom ukladá povinnosť neuplatniť vnútroštátnu právnu úpravu, ktorej časť je v rozpore so stanovenou požiadavkou primeranosti sankcií, len v rozsahu nevyhnutnom na uloženie primeraných sankcií (pozri bod 57),

v prípade, ak členský štát, akým je Španielsko, neprebral smernicu 1999/70 do svojho vnútroštátneho práva vo verejnom sektore a vo vnútroštátnych právnych predpisoch neexistuje žiadne sankčné opatrenie, ktoré by zabezpečilo dosiahnutie cieľov doložky 5 rámcovej dohody, sú vnútroštátne orgány povinné sankcionovať zneužívanie, ku ktorému došlo, tým, že neuplatnia vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá je v rozpore s požiadavkou primeranosti sankcií, pričom tieto orgány môžu na účely neohrozenia cieľa a potrebného účinku smernice 1999/70 a zabezpečenia jej plného účinku rozhodnúť o zmene zneužívajúceho pracovnoprávneho vzťahu na dobu určitú na pracovnoprávny vzťah na dobu neurčitú, hoci takáto zmena znamená výklad vnútroštátneho práva contra legem ?

2.

V prípade zápornej odpovede na predchádzajúcu otázku,

je v súlade s právom Únie, že Súdny dvor EÚ uznal priamy účinok vo svojom rozsudku z 8. marca 2022 , spojené veci C-331/22 a C-332/22, vo vzťahu k smernici 2014/67/EÚ ( 4 ) a neuznal ho vo vzťahu k smernici 1999/70/ES, keď podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ obe smernice vyžadujú, aby sa zneužívanie, ku ktorému došlo, sankcionovalo účinným, primeraným a odrádzajúcim opatrením, keďže článok 20 smernice 2014/67/EÚ stanovuje, že členské štáty ustanovujú pravidlá o sankciách uplatňovaných pri porušení vnútroštátnych ustanovení prijatých podľa tejto smernice a prijímajú všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie ich vykonania a dodržiavania ; a článok 2 smernice 1999/70/ES uvádza, že členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktoré im umožnia kedykoľvek sa zaručiť za výsledky, ktorých dosiahnutie smernica ukladá v doložke 5 rámcovej dohody ?

3.

Subsidiárne, ako je zlučiteľné tvrdenie uvedené v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 13. júna 2024, že zmena pracovnoprávneho vzťahu je možná len vtedy, ak nie je contra legem s vnútroštátnym právom, s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej:

„rámcová dohoda má byť vykladaná v tomto zmysle, že pokiaľ vnútroštátny právny poriadok dotknutého členského štátu neobsahuje v skúmanom sektore iné účinné opatrenie na predchádzanie a prípadne na ukladanie sankcií za zneužívajúce používanie opätovne uzatváraných zmlúv na dobu určitú, rámcová dohoda bráni uplatneniu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá bezpodmienečne zakazuje, iba vo verejnom sektore, premeniť na pracovnú zmluvu na dobu neurčitú opätovne uzatvárané zmluvy na dobu určitú, ktoré v skutočnosti mali za cieľ pokryť dlhodobé, dokonca trvalé potreby zamestnávateľa, a musia byť preto považované za zneužívajúce“ (pozri rozsudky Súdneho dvora EÚ zo 4. júla 2006, vec C-212/04, Caso Adeneler ( 5 ) , bod 106; zo 14. septembra 2016, veci C-184/15 a C-197/15 ( 6 ) , bod 41; z 25. októbra 2018, C-331/17 ( 7 ) , body 70 a 71; uznesenie Súdneho dvora EÚ z 30. septembra 2020, C-135/20 ( 8 ) alebo rozsudky z 13. januára 2022, C-282/2019 ( 9 ) , z 22. februára 2024, spojené veci C-59/22, C-110/22 a C-159/22 ( 10 ) , a pozri tiež samotný rozsudok Súdneho dvora EÚ z 13. júna 2024, body 98 a 110).

4.

Možno výberové konanie, ktorého výsledok je neistý, keďže (1) nezaručuje, že všetci dočasní zamestnanci vo verejnej správe, ktorí sú obeťami zneužívania nezlučiteľného so smernicou, sa stanú stálymi zamestnancami vo verejnej správe; (2) jeho organizovanie je náhodné a nepredvídateľné, pretože závisí od voľného uváženia, samotného odhodlania alebo vôle zamestnávajúceho správneho orgánu, ktorý spôsobil zneužitie; (3) a z ktorého nevyplýva žiadna sankcia alebo škodlivý či negatívny účinok pre zamestnávajúci správny orgán zodpovedný za toto zneužívanie, ktorý by ho odradil od ďalšieho zneužívania svojich dočasných zamestnancov, považovať za sankčné opatrenie, ktoré zaručuje dodržiavanie cieľov doložky 5 rámcovej dohody?

5.

Bráni doložka 5 rámcovej dohody vnútroštátnej právnej úprave, ktorá ako sankčné opatrenie stanovuje len to, že zamestnancom vo verejnej správe sa pri prepustení alebo skončení pracovného pomeru a v prípade, že obeť zneužívania neuspela vo výberovom konaní na získanie postavenia stáleho zamestnanca, poskytne odškodnenie len do výšky 20 dní odmeny za každý odpracovaný rok, s hornou hranicou maximálne 12 mesačných miezd bez toho – ako to vyžaduje rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 7. marca 2018, Santoro ( 11 ) , a jeho uznesenie z 8. januára 2024, C-278/23 ( 12 ) –, aby toto odškodnenie bolo spojené s odškodnením za stratu príležitostí alebo s akýmkoľvek iným účinným a odrádzajúcim sankčným mechanizmom?

6.

Je skutočnosť, že španielsky právny poriadok vyžaduje, aby obeť zneužívania preukázala vzniknutú škodu, v rozpore so zásadou efektivity práva Únie v rozsahu, v akom táto požiadavka dokazovania stanovená vnútroštátnym právom prakticky znemožňuje alebo nadmerne sťažuje zamestnancom vo verejnej správe uplatniť si právo na úplnú náhradu škody, ktorá vznikla v dôsledku zneužívania opakovane uzatváraných zmlúv na dobu určitú zo strany zamestnávateľa vo verejnom sektore, a tým aj možnosť odstrániť dôsledky tohto porušenia práva Únie?

7.

Vzhľadom na to, že v španielskom právnom poriadku neexistuje vo verejnom sektore žiadne účinné opatrenie, ktoré by účinným, primeraným a odrádzajúcim spôsobom sankcionovalo zneužívanie opakovaného uzatvárania zmlúv na dobu určitú – na rozdiel od súkromného alebo neverejného sektora, v ktorom sa dočasní zamestnanci menia na stálych zamestnancov alebo zamestnancov na dobu neurčitú, ak počas obdobia 30 mesiacov prekročia 24 mesiacov u toho istého zamestnávateľa –, keďže uvedená doložka 5 bráni uplatneniu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá len vo verejnom sektore úplne zakazuje zmenu opakovane uzatváraných zmlúv na dobu určitú, ktoré mali v skutočnosti za cieľ pokryť dlhodobé, dokonca trvalé potreby zamestnávateľa a ktoré sa musia považovať za zneužívajúce, na pracovnú zmluvu na dobu neurčitú,

bolo by v súlade so smernicou 1999/70 uplatniť rovnakú zmenu na stálych zamestnancov vo verejnom sektore, aby sa zabránilo tomu, že zneužívanie zostane bez sankcie v tomto sektore a aby sa dosiahli ciele a potrebný účinok tejto doložky 5 rámcovej dohody, hoci takáto zmena znamená výklad vnútroštátneho práva c ontra legem ?

( 1 ) Rozsudok z 13. júna 2024, DG de la Función Pública de la Generalidad de Cataluña a Departamento de Justicia de la Generalidad de Cataluña (C-331/22 a C-332/22, EU:C:2024:496).

( 2 ) Smernica Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP ( Ú. v. ES L 175, 1999, s. 43 ; Mim. vyd. 05/003, s. 368).

( 3 ) Rozsudok z 8. marca 2022, Bezirkshauptmannschaft Hartberg-Fürstenfeld (Priamy účinok) (C-205/20, EU:C:2022:168).

( 4 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ z 15. mája 2014 o presadzovaní smernice 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, ktorou sa mení nariadenie (EÚ) č. 1024/2012 o administratívnej spolupráci prostredníctvom informačného systému o vnútornom trhu („nariadenie o IMI“) ( Ú. v. EÚ L 159, 2014, s. 11 ).

( 5 ) Rozsudok zo 4. júla 2006, Adeneler a i. (C-212/04, EU:C:2006:443).

( 6 ) Rozsudok zo 14. septembra 2016, Martínez Andrés a Castrejana López (C-184/15 a C-197/15, EU:C:2016:680).

( 7 ) Rozsudok z 25. októbra 2018, Sciotto (C-331/17, EU:C:2018:859).

( 8 ) Uznesenie z 30. septembra 2020, Câmara Municipal de Gondomar (C-135/20, neuverejnené, EU:C:2020:760).

( 9 ) Rozsudok z 13. januára 2022, MIUR a Ufficio Scolastico Regionale per la Campania (C-282/19, EU:C:2022:3).

( 10 ) Rozsudok z 22. februára 2024, Consejería de Presidencia, Justicia e Interior de la Comunidad de Madrid a i. (C-59/22, C-110/22 a C-159/22, EU:C:2024:149).

( 11 ) Rozsudok zo 7. marca 2018, Santoro (C-494/16, EU:C:2018:166).

( 12 ) Uznesenie z 8. januára 2024, Ministero della Difesa (C-278/23, EU:C:2024:111).

ELI: http://data.europa.eu/eli/C/2025/4971/oj

ISSN 1977-1037 (electronic edition)

Text rozhodnutia bol prevzatý z verejne dostupných úradných zdrojov. Rozhodnutie je úradným dokumentom.
Oznamenie C-201/25 – Súdny dvor Európskej únie | AI Pravnik