C-211/25
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62025CN0211
- Citované
- 2× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
C_202502371SK.000101.fmx.xml
Úradný vestník Európskej únie
SK
Séria C
C/2025/2371
28.4.2025
Odvolanie podané 18. marca 2025: Thomas Bindl proti rozsudku Všeobecného súdu (šiesta rozšírená komora) z 8. januára 2025 vo veci T-354/22, Thomas Bindl/Európska komisia
(Vec C-211/25 P)
(C/2025/2371)
Jazyk konania: nemčina
Účastníci konania
Odvolateľ: Thomas Bindl (v zastúpení: T. Herbrich, C. Däuble a P. Hense, advokáti)
Ďalší účastník konania: Európska komisia
Návrhy odvolateľa
Odvolateľ navrhuje, aby Súdny dvor:
—
čiastočne zrušil rozsudok Všeobecného súdu z 8.januára 2025 vo veci T-354/22,
—
určil protiprávnosť prenosov osobných údajov odvolateľa, ku ktorým došlo v rozpore s kapitolou V nariadenia (EÚ) 2018/1725 ( 1 ) zo strany Európskej komisie pri navštívení internetovej stránky https://futureu.europa.eu 30. marca 2022 a 8. júna 2022, ako aj pri registrácii na podujatie „GoGreen“ 30. marca 2022, príjemcom usadeným v tretích krajinách, ktorí nezaručujú primeranú úroveň ochrany vo vzťahu k odvolateľovi,
—
určil, že Komisia sa protiprávne dopustila nečinnosti, keď nereagovala na žiadosť odvolateľa z 1. apríla 2022 o informácie týkajúce sa spracovania jeho osobných údajov Komisiou, ako aj primeraných ochranných opatrení podľa článku 48 nariadenia 2018/1725, pokiaľ ide o prenos príjemcom usadeným v tretích krajinách,
—
uložil Komisii povinnosť nahradiť okrem priznanej sumy aj ujmu, ktorá bola odvolateľovi spôsobená nesprávnym uplatnením nariadenia 2018/1725, a to vo výške 800 eur, ku ktorej sa pripočítajú úroky v úrokovej sadzbe stanovenej Európskou centrálnou bankou pre hlavné refinančné operácie, zvýšenej o 2 percentuálne body, odo dňa vyhlásenia rozsudku,
—
uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
Odvolacie dôvody a hlavné tvrdenia
Na podporu svojho odvolania uvádza odvolateľ tri odvolacie dôvody:
Odvolateľ v prvom rade tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že prvý žalobný návrh na zrušenie je neprípustný. Porušil pritom podmienky článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ a nepreskúmal judikatúru Súdneho dvora uvádzanú odvolateľom.
Okrem toho je stanovisko Všeobecného súdu tiež v rozpore s právom odvolateľa na účinnú súdnu ochranu podľa článku 47 Charty základných práv (ďalej len „Charta“), ktoré je zaručené primárnym právom.
Keďže podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora dochádza pri každom spracúvaní osobných údajov k zásahu do ochrany osobných údajov zaručenej článkom 8 Charty, prenos osobných údajov odvolateľa zo strany Komisie príjemcom usadeným v tretích krajinách zasahuje do základného práva odvolateľa, ktoré mu priznáva článok 8 Charty, a tým predstavuje priamy zásah do právneho postavenia odvolateľa ako nositeľa základných práv. V dôsledku uvedeného na rozdiel od toho, ako by to mohlo byť v prípade faktických interných správnych aktov alebo čisto informatívnej komunikácie, sporný prenos údajov nemožno považovať za faktický úkon.
V druhom rade odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu, že vo vzťahu k návrhu na určenie nečinnosti Komisie nesprávne konštatoval, že predmetný právny spor bol vyriešený odpoveďou Komisie v hlavnej veci z 30. júna 2022. Okrem toho Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že Komisia si predmetnou odpoveďou splnila povinnosť poskytnúť odvolateľovi informácie. V tejto súvislosti však Všeobecný súd vôbec nepreskúmal relevantnú argumentáciu odvolateľa.
Komisia v rámci poskytnutia informácií z 3. decembra 2021 len neúplne uviedla príjemcov sporného spracúvania, ako je Amazon Web Services Inc. a jej subdodávatelia. Okrem toho Komisia ako príjemcu neuviedla Meta Platforms, Inc., hoci táto spoločnosť využíva funkciu Facebook Login, a je nesporné, že došlo k prenosu osobných údajov odvolateľa na Meta Platforms, Inc. Je teda preukázané, že Komisia si odpoveďou z 30. júna 2022 nesplnila povinnosť poskytnúť odvolateľovi informácie, a to až do dnešného dňa – takmer štyri roky po podaní žiadosti.
Okrem toho je nezlučiteľné s právom na účinnú súdnu ochranu podľa článku 47 Charty, ak by občania Únie mohli v prípade nečinnosti účinne uplatniť svoje právo na informácie, ktoré je zakotvené v primárnom práve, len prostredníctvom žaloby o náhradu škody založenej na vzniku zodpovednosti štátu, a to až po tom, ako došlo k porušeniu.
Napokon v treťom rade odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že porušenie článku 17 ods. 1 a 2 nariadenia 2018/1725 Komisiou nie je dostatočne preukázané. Porušenie článku 17 ods. 1 a 2 nariadenia 2018/1725 vyplýva práve z toho, že Komisia 3. decembra 2021 a 30. júna 2022 poskytla neúplné, nesprávne a oneskorené, a teda chybné informácie týkajúce sa prenosu osobných údajov odvolateľa príjemcom usadeným v tretích krajinách, tak ako ho zistil Všeobecný súd.
Všeobecný súd sa okrem toho dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď uviedol, že pokiaľ ide o porušenie zásady transparentnosti, odvolateľ neuviedol ďalšie tvrdenia, a preto táto výhrada nemá samostatný obsah vo vzťahu k výhrade založenej na tom, že Komisia nedodržala lehotu na poskytnutie odpovede na žiadosť o informácie a nesplnila si svoju povinnosť oznámiť dôvody prekročenia tejto lehoty. Porušenie práva na prístup k informáciám stanoveného v článku 17 nariadenia 2018/1725 totiž vždy znamená aj porušenie zásady transparentnosti zakotvenej v článku 4 ods. 1 písm. a) nariadenia 2018/1725.
Všeobecný súd sa navyše dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že porušenie článku 14 ods. 3 nariadenia 2018/1725 zo strany Komisie nespôsobilo odvolateľovi nemajetkovú ujmu. Existencia nemajetkovej ujmy, ktorá sa má nahradiť, vyplýva už z toho, že odvolateľ bol zbavený účinného výkonu svojich práv, ktoré mu priznáva nariadenie 2018/1725. Okrem toho aj strata kontroly, ktorú utrpel odvolateľ, predstavuje ujmu, ktorá sa má nahradiť.
( 1 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1725 z 23. októbra 2018 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 45/2001 a rozhodnutie č. 1247/2002/ES (PE/31/2018/REV/1) ( Ú. v. EÚ L 295, 2018, s. 39 ).
ELI: http://data.europa.eu/eli/C/2025/2371/oj
ISSN 1977-1037 (electronic edition)