C-615/25
- Súd
- Súdny dvor Európskej únie
- IČS
- 62025CN0615
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
C_202505815SK.000101.fmx.xml
Úradný vestník Európskej únie
SK
Séria C
C/2025/5815
10.11.2025
Odvolanie podané 16. septembra 2025: Planistat Europe a Hervé-Patrick Charlot proti rozsudku Všeobecného súdu (ôsma komora) zo 16. júla 2025 vo veci T-735/20 RENV, Planistat Europe a Charlot/Komisia
(Vec C-615/25 P)
(C/2025/5815)
Jazyk konania: francúzština
Účastníci konania
Odvolatelia: Planistat Europe a Hervé-Patrick Charlot (v zastúpení: F. Martin Laprade, avocat)
Ďalší účastník konania: Európska komisia
Návrhy
Odvolatelia navrhujú, aby Súdny dvor:
—
zrušil rozsudok Všeobecného súdu zo 16. júla 2025 vo veci T-735/20 RENV v rozsahu, v akom bola zamietnutá žaloba, ktorú podali Planistat Europe a Hervé Patrick Charlot bolo rozhodnuté, že znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii v súvislosti s konaním o vrátení veci T-735/20 RENV Všeobecnému súdu, ako aj s pôvodným konaním pred Všeobecným súdom vo veci T-735/20,
—
určil, že nemôže rozhodnúť o spore týkajúcom sa vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie z dôvodu krivého obvinenia žalobcov zo strany administratívy Únie, čo predstavuje dostatočne závažné porušenie zásady riadnej správy vecí verejných,
—
vrátil vec Všeobecnému súdu Európskej únie,
—
rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.
Dôvody a hlavné tvrdenia
Na podporu svojho odvolania odvolatelia uvádzajú dva odvolacie dôvody.
1. Prvý odvolací dôvod, založený na tom, že Všeobecný súd porušil článok 61 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, keďže nedodržal rámec stanovený Súdnym dvorom v jeho rozsudku o vrátení veci na ďalšie konanie
Prvá časť prvého odvolacieho dôvodu: Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď nedodržal rámec stanovený Súdnym dvorom, pretože neoveril hodnovernosť informácií týkajúcich sa skutočností, ktoré by mohli byť kvalifikované ako trestnoprávne postihnuteľné a boli odovzdané francúzskym orgánom, hoci to bolo nevyhnutnou podmienkou na posúdenie toho, či administratíva Únie dodržala svoju povinnosť starostlivosti
Súdny dvor požiadal Všeobecný súd, aby overil dôveryhodnosť a hodnovernosť určitých informácií obsiahnutých v správe z 19. marca 2003 tým, že zistí, či OLAF mal dostatočne presní nepriame dôkazy, ktoré by svedčili o tom, že existujú hodnoverné dôvody domnievať sa, že odovzdané informácie obsahujú skutočnosti, ktoré môžu byť trestnoprávne kvalifikované. Na ostatné informácie uvedené v správe sa teda nevzťahoval rámec stanovený Súdnym dvorom. Všeobecný súd sa však zameral výlučne na dôveryhodnosť obsahu časti 2.3 správy OLAF-u, ktorá neobsahovala nič o možných trestných činoch.
Jediným obsahom správy OLAF-u, ktorej dôveryhodnosť a hodnovernosť mal Všeobecný súd overiť, bol obsah časti 3 týkajúcej sa údajných trestných činov. Ak by však Všeobecný súd vykonal to, čo od neho Súdny dvor požadoval, okamžite by bol zistil úplnú absenciu dostatočne presných vecných dôkazov, ktoré by preukazovali, že existujú hodnoverné dôvody domnievať sa, že Únia sa stala obeťou sprenevery finančných prostriedkov, ktorá môže predstavovať zneužitie dôvery.
Tým, že Všeobecný súd nedodržal rámec stanovený Súdnym dvorom, neposkytol si prostriedky na overenie toho, či OLAF má viac než len pochybnosti o údajnom použití finančných prostriedkov na účely mimo záujmu Únie. Naopak, Všeobecný súd sa uspokojil len s možnosťou poukázať na takéto „riziko“ sprenevery finančných prostriedkov, hoci všetky dôkazy, ktoré mal OLAF k dispozícii, preukazovali, že nedošlo k žiadnej sprenevere finančných prostriedkov na účely nesúvisiace so záujmom Únie.
Druhá časť prvého odvolacieho dôvodu: Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keďže nedodržal rámec stanovený Súdnym dvorom, pretože nepreveril hodnovernosť informácií týkajúcich sa skutočností, ktoré možno trestnoprávne kvalifikovať a ktoré boli odovzdané francúzskym orgánom, hoci to bolo nevyhnutnou podmienkou na to, aby z nich bolo možné vyvodiť (skutočný) úmysel takéhoto odovzdania, a tak rozhodnúť o krivom obvinení zo strany OLAF-u a Komisie
Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď odmietol rešpektovať pokyny Súdneho dvora, ktoré mu ukladali povinnosť overiť (skutočný) úmysel, s ktorým OLAF zaslal správu z 19. marca 2003 francúzskym orgánom. Podvodná povaha takéhoto úmyslu je nevyhnutne odvodená z nedostatočnej hodnovernosti vytýkaných skutočností. Preto Všeobecný súd tým, že neoveril hodnovernosť informácií týkajúcich sa skutočností, ktoré možno trestnoprávne kvalifikovať a ktoré boli odovzdané francúzskym orgánom, a teda skutočného úmyslu administratívy Únie v čase odovzdania, nedodržal rámec stanovený Súdnym dvorom, ktorý ho výslovne požiadal, aby rozhodol o dobrej viere administratívy Únie. Takáto analýza bola pritom nevyhnutná, pretože by umožnila Všeobecnému súdu rozhodnúť o tom, či bolo prípadné krivé obvinenie vznesené s úmyslom poškodiť.
Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia aj tým, že sa pomýlil v súvislosti so skutočným (podvodným) úmyslom, ktorý sledovala administratíva Únie pri trestnom oznámení na odvolateľov, podanom francúzskym orgánom, keďže dôkazy, ktoré boli predložené, preukazujú, že si musela byť vedomá – a to už v tom čase – úplnej nedôveryhodnosti a nehodnovernosti takto uvádzaných trestných činov.
Všeobecný súd tým hrubo skreslil dôkazy, ktoré mu boli predložené na účely posúdenia (podvodného) úmyslu OLAF-u a Komisie, a teda na účely rozhodnutia o krivom obvinení, ktoré voči žalobcom vzniesla administratíva Únie.
2. Druhý odvolací dôvod založený na tom, že Všeobecný súd porušil zásadu ne infra petita , ako aj vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia založeného na nesprávnom výklade a uplatnení predmetu sporu, ktorý mu bol predložený
Prvá časť druhého odvolacieho dôvodu: Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia v súvislosti s „príčinnou súvislosťou“ medzi ujmou, ktorej náhrady sa odvolatelia domáhajú, a nesprávnym konaním administratívy Únie.
Nemajetková ujma z úzkosti, ktorej náhrady sa H.-P. Charlot domáha, nebola (právne) spôsobená jeho trestným stíhaním zo strany francúzskych súdnych orgánov, ale v dôsledku krivého obvinenia, ktorého predmetom bol riaditeľ spoločnosti Planistat, ako to bolo napokon uvedené v návrhu na začatie konania. V dôsledku toho Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že odvolatelia sa snažili o rozšírenie návrhu na začatie konania. Na druhej strane je pravda, že úzkosť, ktorú pociťoval H.-P. Charlot, trvala len počas trestného stíhania vedeného proti jeho osobe vo Francúzsku, t. j. medzi vznesením obvinenia a potvrdením jeho neviny zo strany Cour de cassation (Kasačný súd).
Odvolateľom tiež nič nebránilo v tom, aby – smerom nahor – upravili výšku nemajetkovej ujmy (právne) spôsobenej krivým obvinením zo strany administratívy Únie tak, aby sa zohľadnil iný druh emocionálnej poruchy, než je úzkosť, či už ide o trápenie (smútok), ktoré pociťoval H.-P. Charlot voči kvázi zániku (ekonomickej smrti) projektu jeho života, alebo trpkosť samotnej spoločnosti Planistat ako právnickej osoby, ktorú krivé obvinenie potopilo (z hospodárskeho hľadiska) do určitého druhu „vegetatívneho stavu“, z ktorého v súčasnosti ešte stále nedostala.
Druhá časť druhého odvolacieho dôvodu: Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, pokiaľ ide o odôvodnenie náhrady škody, ktorej zaplatenie mali žalobcovia právo požadovať v tomto spore
Aj keď Súdny dvor rozhodol o zrušení rozsudku „bez toho, aby bolo potrebné preskúmať... tretí odvolací dôvod“ týkajúci sa pochybenia v pôvodnom rozsudku, pokiaľ ide o „reálnosť údajnej škody a existenciu príčinnej súvislosti“, Všeobecný súd z toho nesprávne vyvodil, že sa už nemal skúmať nárok na náhradu škody spočívajúcej v strate príležitosti. Súdny dvor však nerozhodol o tejto otázke, ktorá preto nemá právnu silu rozhodnutej veci, na rozdiel od nárokov na náhradu (samostatnej) vecnej škody vyplývajúcej z vypovedania zmlúv spoločnosti Planistat s Komisiou a inými zákazníkmi.
Okrem toho Všeobecný súd vychádzal aj z ďalšieho nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že nový návrh na náhradu škody, ktorý odvolatelia označili ako „mimoriadny“, „sankčný“ alebo „exemplárny“, je neprípustný, pretože len vyvodil dôsledky – prostredníctvom nároku na takúto náhradu škody – zo skutočnosti, že Súdny dvor svojim rozhodnutím sám inovoval právnu otázku týkajúcu sa (rozhodujúceho) významu toho, či administratíva Únie preukázala alebo nepreukázala „úmysel poškodiť“ ich (osobitný podvod).
ELI: http://data.europa.eu/eli/C/2025/5815/oj
ISSN 1977-1037 (electronic edition)