T-184/25
ECLI:EU:T:2026:141
- Súd
- Všeobecný súd Európskej únie
- IČS
- 62025TC0184
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
MAJA BRKAN
prednesené 25. februára 2026( 1 )
Vec T ‑ 184/25
Veronsaajien oikeudenvalvontayksikkö
za účasti:
A Oy
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Korkein hallinto‑oikeus (Najvyšší správny súd, Fínsko)]
„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Dane – Daň z pridanej hodnoty – Smernica 2006/112/ES – Oslobodenia od dane – Správa úverov a úverových záruk – Transakcie týkajúce sa pohľadávok – Jediné plnenie – Predaj úverov poskytnutých klientom prvou finančnou spoločnosťou druhej finančnej spoločnosti – Správa úverov, ktorá zostala prvej spoločnosti – Pohľadávky z úverov použité ako záruka za dlhopis vydaný druhou spoločnosťou “
Úvod
1. Prejednávaná vec je jednou z viacerých vecí v rámci prejudiciálnych konaní týkajúcich sa oslobodení od dane z pridanej hodnoty (DPH), ktoré sa vzťahujú na finančné služby( 2 ). Uplatňovanie ustanovení smernice 2006/112/ES( 3 ) (ďalej len „smernica o DPH“), ktorými sa tieto oslobodenia od dane riadia a ktoré boli vypracované v 70. rokoch 20. storočia ako súčasť šiestej smernice 77/388/EHS( 4 ) (ďalej len „šiesta smernica“), vyvolalo mnoho otázok a odhalilo aj potrebu reformy( 5 ).
2. V prejednávanej veci bol Všeobecný súd vyzvaný, aby preskúmal oslobodenie od DPH v prípade niektorých operácií z obchodnej praxe vo finančnom sektore, konkrétne sekuritizácie úverov na bývanie. Skupina spoločností, ktorých sa týka konanie vo veci samej, plánuje previesť úvery na bývanie z pôvodnej veriteľskej spoločnosti na inú spoločnosť, aby táto spoločnosť mohla vydávať dlhopisy zaistené týmito pohľadávkami z úverov, pričom správa týchto úverov zostane v rukách pôvodného veriteľa. V konaní vo veci samej, ktoré sa týka žiadosti o vydanie daňového stanoviska podanej pôvodným veriteľom, ide o otázku, či je uvedená správa úverov oslobodená od DPH.
Právny rámec
Právo Únie
3. Podľa článku 2 ods. 1 písm. c) smernice o DPH podlieha DPH „poskytovanie služieb za protihodnotu na území členského štátu zdaniteľnou osobou, ktorá koná ako taká“.
4. Článok 135 ods. 1 smernice o DPH ukladá členským štátom povinnosť oslobodiť od dane tieto transakcie:
„…
b) poskytovanie a dojednávanie úverov a správa úverov osobou, ktorá ich poskytla;
c) dojednávanie a prevzatie úverových záruk alebo inej záruky za peňažný záväzok, ako aj správa úverových záruk osobou, ktorá úver poskytla;
d) transakcie vrátane dojednávania týkajúceho sa vkladov, bežných účtov, platieb, prevodov platieb, dlhov, šekov a iných obchodovateľných nástrojov s výnimkou vymáhania dlhov [pohľadávok – neoficiálny preklad ];
…“
5. Ustanovenia uvedené v predchádzajúcom bode zodpovedajú článku 13 B písm. d) bodom 1 až 3 šiestej smernice, ktorá bola od 1. januára 2007 zrušená a nahradená smernicou o DPH.
Fínske právo
6. Smernica o DPH je do fínskeho práva prebratá zákonom z 30. decembra 1993/1501 o DPH v znení zmien (ďalej len „zákon o DPH“).
7. Podľa § 42 prvého odseku bodov 2 a 3 zákona o DPH v spojení s § 41 tohto zákona sú od DPH oslobodené poskytnutie úveru a iné finančné opatrenia, ako aj správa úverov veriteľom.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
8. Spor vo veci samej sa týka daňového stanoviska, o ktoré požiadala spoločnosť A Oy. Vo svojej žiadosti o daňové stanovisko spoločnosť predložila opis skutočností, aby Keskusverolautakunta (Ústredná daňová komisia, Fínsko) mohla určiť daňové dôsledky, so zreteľom na DPH, plánovaných transakcií. Uvedený opis možno v rozsahu relevantnom pre prejednávanú vec zhrnúť takto.
9. A je hlavná pobočka banky vo Fínsku. Táto spoločnosť poskytuje úvery na financovanie nehnuteľností. Po poskytnutí úverov sa veľká časť z nich okamžite predá spoločnosti B Oy, dcérskej spoločnosti v úplnom vlastníctve spoločnosti A. Tento predaj znamená prevod všetkých práv a povinností súvisiacich s úvermi na B. Väčšina úverov predaných spoločnosti B sa používa ako záruka pre dlhopisy vydané touto spoločnosťou. A však naďalej zodpovedá za správu úverov vrátane súvisiacich záruk a vo vzťahu k dlžníkom vystupuje ako zástupca spoločnosti B. Za toto riadenie dostáva spoločnosť A od spoločnosti B odmenu v trhovej cene.
10. V daňovom stanovisku Ústredná daňová komisia po prvé uviedla, že predaj úverov spoločnosťou A spoločnosti B je oslobodený od DPH podľa § 42 prvého odseku bodu 2 zákona o DPH. Po druhé dospel k záveru, že služby správy úverov, ktoré A poskytuje spoločnosti B, poskytuje veriteľ v zmysle § 42 prvého odseku bodu 3 zákona o DPH, a preto sú oslobodené od DPH, s výnimkou služieb vymáhania. Veronsaajien oikeudenvalvontayksikkö (Úrad daňovej správy pre ochranu práv príjemcov daní, Fínsko) podal proti tomuto daňovému stanovisku odvolanie, v ktorom tvrdí, že oslobodenie od dane v prípade správy úverov sa uplatňuje len vtedy, keď daňový subjekt koná ako veriteľ aj ako správca úverov. V prejednávanej veci pritom A už veriteľom nebola.
11. Predkladajúci vnútroštátny súd Korkein hallinto‑oikeus (Najvyšší správny súd, Fínsko) sa domnieva, že právo Únie, konkrétne článok 135 ods. 1 písm. b) až d) smernice o DPH, možno vykladať v tom zmysle, že členským štátom ukladá povinnosť predmetné plnenia od dane oslobodiť. Po opačnom rozhodnutí Högsta förvaltningsdomstolen (Najvyšší správny súd, Švédsko)( 6 ) však Korkein hallinto‑oikeus (Najvyšší správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru v rámci prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa v prípade, keď finančná spoločnosť predá inej finančnej inštitúcii úvery, ktoré poskytla klientovi, a po ich predaji naďalej sama pokračuje v správe týchto úverov za odplatu,
článok 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH, ktorý sa týka oslobodenia od DPH správy úverov osobou, ktorá ich poskytla, vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje aj na prípad, keď prvá uvedená spoločnosť ďalej pokračuje v správe týchto úverov, ktoré sama poskytla a ktoré predala tejto inej finančnej inštitúcii?
2. Ak je odpoveď na prvú otázku záporná a správa úverov prvou uvedenou spoločnosťou sa týka úverov, ktorými je zabezpečený dlhopis vydaný inou finančnou inštitúciou,
má sa článok 135 ods. 1 písm. c) smernice o DPH, ktorý sa týka oslobodenia prevzatia úverových záruk alebo inej záruky za peňažný záväzok, vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje aj na prípad, keď prvá uvedená spoločnosť spravuje úvery, ktorými je zabezpečený dlhopis vydaný inou finančnou inštitúciou?
3. Ak je odpoveď na druhú otázku záporná,
má sa článok 135 ods. 1 písm. d) smernice o DPH, ktorý sa týka oslobodenia transakcií týkajúcich sa dlhov od dane, vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje aj na prípad, keď prvá uvedená spoločnosť spravuje pohľadávky prevedené na inú finančnú inštitúciu?“
Analýza
Úvodné poznámky
12. Prejednávaná vec sa v podstate týka DPH zo sekuritizácie úverov na bývanie. Sekuritizácia je transakcia, ktorá okrem iného umožňuje veriteľovi refinancovať súbor úverov ich transformáciou na obchodovateľné cenné papiere( 7 ). V rámci takejto transakcie napríklad spoločnosť, ktorá je súčasťou bankovej skupiny, ktorej činnosť zahŕňa poskytovanie úverov na bývanie, prevedie tieto úvery na účelovú spoločnosť( 8 ) z tej istej skupiny, aby táto druhá spoločnosť vydala obchodovateľné dlhopisy, ktoré sú zabezpečené prevedenými pohľadávkami z úverov. Táto transakcia bankovej skupine umožňuje refinancovať svoje aktivity. Keďže účelová spoločnosť sa obmedzuje na vydávanie nástroja na refinancovanie, za správu úverov je naďalej zodpovedná banka, ktorá uzavrela zmluvy o úvere na bývanie a má na to potrebné schopnosti a zdroje.
13. Pokiaľ ide o daňové zaobchádzanie so sekuritizáciou úverov, pre bankovú skupinu by bolo výhodné, keby odmena, ktorú banka dostáva od účelovej spoločnosti za správu úverov, nepodliehala DPH. Táto spoločnosť totiž nemá právo na odpočítanie DPH, pretože jej činnosti spojené s vydávaním dlhopisov a poskytovaním úverov sú od tejto dane oslobodené( 9 ). V dôsledku toho by banková skupina musela hradiť DPH z prostriedkov zo správy úverov, ak by táto transakcia nebola od dane oslobodená.
14. Hoci veľká časť činností vo finančnom sektore je oslobodená od DPH podľa článku 135 ods. 1 písm. a) až g) smernice o DPH, oslobodenia od dane sa vo všeobecnosti nevzťahujú na všetky činnosti v tomto sektore. Preto je vhodné ďalej, v rámci troch prejudiciálnych otázok, preskúmať tri oslobodenia od dane, ktoré by sa mohli na predmetnú správu úverov vzťahovať. V rámci tohto preskúmania budem analyzovať aj judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa príslušných ustanovení šiestej smernice, ktorá je naďalej relevantná pre výklad smernice o DPH( 10 ).
O prvej otázke
15. Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH vykladať v tom zmysle, že správa úverov spoločnosťou, ktorá tieto úvery poskytla a následne predala a ktorá ich následne naďalej za odplatu spravuje v mene nadobúdateľa, patrí pod oslobodenie od dane stanovené v tomto ustanovení.
16. Odpoveď na túto otázku závisí od výkladu pojmu „správa úverov osobou, ktorá ich poskytla“. Hoci sa zdá byť nepochybné, že predmetné plnenia patria pod pojem „správa úverov“, vzniká otázka, ktoré z osôb podliehajúcich DPH, ktoré takúto správu vykonávajú, môžu toto oslobodenie využívať.
17. Podľa ustálenej judikatúry je na účely výkladu ustanovenia práva Únie potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou( 11 ).
Znenie a kontext oslobodenia od dane
18. Pokiaľ ide o doslovný výklad, z porovnania rôznych jazykových verzií vyplýva, že znenie článku 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH umožňuje dva rôzne výklady, a to že oslobodenie je vyhradené buď pre pôvodného veriteľa, alebo pre súčasného veriteľa. Prvý výklad, podľa ktorého je oslobodenie vyhradené pre pôvodného veriteľa, vyplýva konkrétne z gréckej, francúzskej a holandskej jazykovej verzie, ktoré na opis poskytnutia úveru používajú sloveso v minulom čase( 12 ). To znamená, že osobou, ktorá je od dane oslobodená, je osoba, ktorá v minulosti a na začiatku zmluvného vzťahu vyplatila dlžníkovi sumu úveru. Druhý výklad, podľa ktorého je oslobodenie od dane vyhradené pre súčasného veriteľa, podporujú zasa najmä anglická, chorvátska, rumunská a slovinská jazyková verzia textu, ktoré odkazujú na súčasnú existenciu úveru použitím ekvivalentu slovesa „poskytnúť“ v prítomnom čase( 13 ). Nemeckú a fínsku jazykovú verziu uvedeného ustanovenia možno dokonca chápať podľa oboch týchto výkladov( 14 ). V tomto kontexte znenie článku 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH neposkytuje jednoznačnú odpoveď na otázku, kto by mal byť oslobodený od dane v prípade správy úverov.
19. Kontext článku 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH viac ozrejmenia neprináša. V článku 135 ods. 1 smernice o DPH, ktorý okrem iného stanovuje predmetné oslobodenie od dane, je uvedený zoznam transakcií oslobodených od dane, ktoré sú navzájom nezávislé a ktorých jedinou spoločnou črtou je, že nepatria medzi činnosti všeobecného záujmu, ktoré sú výlučným predmetom oslobodení od dane uvedených v článku 132 smernice o DPH. Nadpis článku 135 odkazuje len na „iné činnosti“, ktoré sú oslobodené od dane podľa smernice o DPH. Pokiaľ na článok 135 ods. 1 písm. b) tejto smernice odkazujú iné ustanovenia uvedenej smernice( 15 ), ide v tomto smere len o spoločné odkazy na viaceré oslobodenia od dane týkajúce sa finančných transakcií uvedených v odseku 1. Tieto odkazy preto neumožňujú vyvodiť závery týkajúce sa oslobodenia od dane v prípade správy úverov.
Účel oslobodenia od dane
20. Keďže doslovný a systematický výklad neposkytujú jednoznačnú odpoveď, treba uplatniť teleologický výklad. Podľa ustálenej judikatúry sa pojmy použité na označenie oslobodení od DPH stanovených v článku 135 smernice o DPH majú vykladať reštriktívne; ich výklad však musí byť v súlade s cieľmi, ktoré tieto oslobodenia sledujú( 16 ).
21. Oslobodenie finančných transakcií od dane stanovené v článku 135 ods. 1 písm. a) až g) smernice o DPH má za cieľ jednak zmierniť ťažkosti spojené s určením základu dane a výšky odpočítateľnej DPH a jednak zabrániť zvýšeniu cien spotrebiteľských úverov( 17 ). Konkrétnejšie, oslobodenie od dane stanovené v článku 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH je zamerané predovšetkým na druhý účel, a to na zabránenie zvýšeniu cien spotrebiteľských úverov( 18 ).
22. V tomto smere súhlasím s predkladajúcim vnútroštátnym súdom, že tento účel sa vzťahuje aj na úvery na bývanie, o ktoré ide v prejednávanej veci, hoci nejde o spotrebiteľské úvery v užšom zmysle slova. Po prvé zo znenia článku 135 ods. 1 písm. b) vyplýva, že toto ustanovenie sa vzťahuje na všetky úvery. Po druhé Súdny dvor nikdy nedospel k záveru, že uvedené oslobodenie od dane sa vzťahuje len na spotrebiteľské úvery. Je samozrejme pravda, že Súdny dvor vo vyššie uvedených prípadoch( 19 ) pri skúmaní účelu týchto oslobodení od dane odkazoval na „spotrebiteľské“ úvery. Tento odkaz sa však vysvetľuje tým, že predmetné oslobodenie od dane vedie k zníženiu daňového zaťaženia len pre spotrebiteľov, pretože zdaniteľné osoby by aj bez oslobodenia od dane v zásade nemuseli znášať žiadne dodatočné náklady na úver z dôvodu odpočítania dane na vstupe( 20 ).
23. Ani účel zabrániť zvýšeniu nákladov na úvery pre spotrebiteľov pritom neposkytuje rozhodujúcu odpoveď na položenú otázku. Treba konštatovať, že dva možné výklady, a to ten, podľa ktorého je oslobodenie od dane vyhradené pre súčasného veriteľa, aj ten, podľa ktorého je oslobodenie od dane vyhradené pre pôvodného veriteľa, by mohli viesť k zvýšeniu nákladov na úvery v prípade ich predaja.
24. Na jednej strane, ak článok 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH oslobodzuje od dane správu úveru súčasným veriteľom, náklady na úver by sa zvýšili v prípade, že by predávajúci úveru, ktorý bol pôvodným veriteľom, úver naďalej spravoval, ako je to v prejednávanej veci. Takáto správa by sa totiž považovala za poskytovanie služieb poskytovaných predávajúcim nadobúdateľovi, ktoré podlieha DPH a nie je oslobodené od dane podľa článku 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH. Keďže činnosť nadobúdateľa úverov by bola oslobodená od DPH( 21 ), tento nadobúdateľ by musel hradiť DPH účtovanú predávajúcim za služby správy úverov( 22 ) a pravdepodobne by sa snažil preniesť túto daň na dlžníkov, čím by sa im zvýšili náklady na úvery.
25. Na druhej strane, ak sa predmetná výnimka týka správy úverov pôvodným veriteľom, náklady na úver by sa zvýšili v oboch prípadoch: vtedy, keď uvedenú správu zaisťuje nadobúdateľ úverov, aj vtedy, keď v nej pokračuje predávajúci úverov. V prvom prípade by nadobúdateľ mohol poskytovať plnenia v oblasti správy úverov, ktoré by sa dlžníkom účtovali osobitne. Tieto plnenia by neboli oslobodené od DPH z dôvodu, že nadobúdateľ nie je pôvodný veriteľ, ktorý jediný by mohol predmetné oslobodenie od dane využívať. V dôsledku toho by nadobúdateľ musel účtovať DPH z uvedených služieb, čo by zvýšilo náklady na úver pre spotrebiteľov. V druhom prípade, teda keď predávajúci pokračuje v správe úverov v mene nadobúdateľa, je síce správa úverov na účet nadobúdateľa oslobodená od DPH, to isté však neplatí pre služby správy úverov, ktoré predávajúci účtuje dlžníkom v mene nadobúdateľa. Z hľadiska DPH sú totiž tieto plnenia uskutočňované nadobúdateľom. Tým, že predávajúci koná v mene nadobúdateľa, plní jeho zmluvné záväzky voči dlžníkom. V dôsledku toho by sa na tieto plnenia predmetné oslobodenie od dane nevzťahovalo z dôvodu, že by sa netýkalo správy vykonávanej súčasným veriteľom, t. j. nadobúdateľom, čo by takisto viedlo k zvýšeniu nákladov na úver pre spotrebiteľov.
26. Nemožno tvrdiť, že plnenia v oblasti správy úverov, ktoré súčasný veriteľ poskytuje dlžníkom, sú v každom prípade oslobodené od DPH bez toho, aby sa uplatnilo oslobodenie od dane pre správu úverov podľa článku 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH. V tomto smere sa predkladajúci vnútroštátny súd a fínska vláda domnievajú, že súčasný veriteľ spravidla nepredáva svoje služby správy úverov dlžníkom. Okrem toho tvrdia, že aj keby súčasný veriteľ účtoval za svoje služby osobitnú protihodnotu – napríklad poplatok za spracovanie splátok úveru – išlo by v skutočnosti o protihodnotu za poskytnutie úveru, ktorá je podľa toho istého ustanovenia od dane oslobodená.
27. Existujú však, po prvé plnenia poskytované súčasným veriteľom, ktoré možno označiť za správu úverov odlišnú od služby poskytnutia úveru. Ak napríklad súčasný veriteľ účtuje dlžníkovi poplatok za osvedčenie o úrokoch, zdá sa mi nepravdepodobné, že by sa toto plnenie mohlo považovať za súčasť poskytnutia úveru. Okrem toho existujú aj ďalšie príklady, pri ktorých je prinajmenšom ťažké určiť, či ide o plnenie odlišné od poskytnutia úveru, ako napríklad ukončenie zmluvy spoplatnené náhradou škody za predčasné splatenie( 23 ). Ak by správa úverov nebola od DPH oslobodená, DPH by sa platila za takéto plnenia poskytované súčasným veriteľom.
28. Po druhé existuje aj iný scenár, v ktorom by plnenia v oblasti správy úverov poskytované súčasným veriteľom mohli byť oslobodené od dane bez toho, aby sa uplatnilo oslobodenie od dane podľa článku 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH vzťahujúceho sa na správu úverov. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora totiž vedľajšie plnenie podlieha rovnakému daňovému režimu ako hlavné plnenie( 24 ). Pokiaľ by sa správa úverov považovala za vedľajšie plnenie k poskytnutiu úveru, jeho oslobodenie od dane by sa vzťahovalo aj na túto správu. Súdny dvor pritom uviedol, že plnenie je vedľajšie, najmä ak samo osebe nie je pre zákazníkov cieľom, ale je len prostriedkom lepšieho využitia hlavného plnenia( 25 ). Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora vyplýva aj to, že neexistuje absolútne pravidlo na určenie toho, či určité plnenie podlieha rovnakému daňovému režimu ako iné plnenie, a že je vždy potrebné zohľadniť všetky okolnosti, za ktorých dotknutá transakcia prebieha( 26 ). Vzhľadom na tieto požiadavky judikatúry pochybujem, že možno všetky plnenia v oblasti správy úverov považovať za vedľajšie plnenia k poskytovaniu úverov. To platí najmä pre vyššie uvedené príklady, keďže osvedčenie o úrokoch sa používa na iné účely, než sú účely zmluvy o úvere, a predčasné ukončenie zmluvy o úvere nepredstavuje ani „prostriedok lepšieho využitia“ poskytnutia úveru.
29. Po tretie takmer všetky členské štáty sú presvedčené, že oslobodenie od dane týkajúce sa správy úverov má pre súčasného veriteľa zásadný význam. Členské štáty sa totiž počas rokovaní vo Výbore pre DPH takmer jednomyseľne zhodli na tom, že v kontexte úveru poskytnutého skupinou syndikovaných bánk správa tohto úveru, vykonávaná jednou zo syndikovaných bánk za protihodnotu platenú dlžníkom, nepatrí pod oslobodenie od dane týkajúce sa poskytnutia úveru, ale pod oslobodenie od dane týkajúce sa správy úveru podľa článku 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH( 27 ). Je preto zrejmé, že oslobodenie správy úverov od dane podľa tohto ustanovenia je potrebné na to, aby boli od dane oslobodené všetky činnosti súčasného veriteľa súvisiace s úverom.
Účel obmedzenia osobnej pôsobnosti
30. Keďže odpoveď na prejudiciálnu otázku nemožno odvodiť zo všeobecného účelu predmetného oslobodenia od dane, treba konkrétnejšie určiť dôvod, pre ktorý je osobná pôsobnosť oslobodenia od dane v prípade správy úverov obmedzená len na určité zdaniteľné osoby. Znenie oslobodenia od dane sa totiž jednoznačne vzťahuje len na správu úverov vykonávanú konkrétnymi osobami.
31. Normotvorca však neuviedol ani náznak účelu obmedzenia osobnej pôsobnosti tohto oslobodenia od dane.
32. To platí v prvom rade pre prípravné práce týkajúce sa predmetného ustanovenia. Článok 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH nahrádza článok 13 B písm. d) bod 1 šiestej smernice, ktorého znenie bolo totožné. V návrhu šiestej smernice, ktorý predložila Komisia, sa počítalo s oslobodením od dane len pre „úverové transakcie“ bez odkazu na správu úverov, zatiaľ čo konečné znenie šiestej smernice, ktoré prijala Rada, obsahovalo aj oslobodenie od dane pre transakcie v oblasti správy úverov( 28 ). Zaradenie oslobodenia od dane pre správu úverov do konečného znenia Radou síce bolo asi reakciou na požiadavku Hospodárskeho a sociálneho výboru objasniť rozsah pojmov, ktorých sa toto oslobodenie od dane týka( 29 ), pôvod slov „osobou, ktorá ich poskytla“ však zostáva nejasný.
33. V druhom rade prechodné ustanovenia pre predmetné oslobodenie od dane, ktoré sú stanovené v šiestej smernici a ktoré sa uplatňovali do 31. decembra 1990( 30 ), neposkytujú žiadne informácie o dôvodoch, ktoré normotvorcu Únie viedli k obmedzeniu pôsobnosti predmetného oslobodenia od dane. Podľa článku 28 ods. 3 písm. b) tejto smernice a bodu 13 prílohy F k nej sa týmto systémom členským štátom povolilo, aby počas prechodného obdobia zachovali oslobodenie od dane pre „riadenie [správu – neoficiálny preklad ] úverov… osobou alebo orgánom okrem tých, ktorí úvery poskytli“. Cieľom tohto ustanovenia o prechodnom režime bolo teda oslobodiť od dane správu úverov, ktorá nebola od dane oslobodená podľa článku 13 B písm. d) bodu 1 šiestej smernice, teraz článku 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH. Z toho by a contrario bolo možné vyvodiť, že posledné uvedené oslobodenie od dane, ktoré nebolo prechodné, sa vzťahovalo len na správu vykonávanú osobami, „ktoré úvery poskytli“. Rovnakú logiku potvrdzujú najmä nemecké a anglické jazykové verzie prechodného režimu, v ktorých sa používa sloveso v minulom čase( 31 ), hoci v texte oslobodenia od dane stanoveného v šiestej smernici( 32 ) to tak nie je. To by mohlo naznačovať, že normotvorca mal v úmysle obmedziť osobnú pôsobnosť oslobodenia od dane týkajúceho sa správy úverov stanoveného v článku 13 B písm. d) bode 1 šiestej smernice len na pôvodného veriteľa. Treba však poznamenať, že existujú sémantické rozpory medzi viacerými jazykovými verziami prechodného režimu na strane jednej a znením oslobodenia od dane stanoveného v článku 13 B písm. d) bode 1 šiestej smernice( 33 ) na strane druhej. Je teda nepochybné, že pri formulovaní šiestej smernice normotvorca Únie nezosúladil znenie tohto oslobodenia od dane so znením prechodného režimu, takže sa mi zdá ťažké vyvodiť z prechodného režimu účel, ktorý normotvorca sledoval, keď osobnú pôsobnosť oslobodenia od dane obmedzil.
34. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je zo znenia článku 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH zrejmé, že normotvorca Únie mal v úmysle obmedziť osobnú pôsobnosť oslobodenia od dane týkajúceho sa správy úverov, ale bez uvedenia ratio legis . Jediné, čo z toho možno vyvodiť, vzhľadom na samotnú existenciu obmedzenia osobnej pôsobnosti, či už na pôvodného veriteľa, alebo na súčasného veriteľa, je, že normotvorca sa nesnažil dosiahnuť daňové zvýhodnenie outsourcingu správy úverov na tretiu osobu.
Základné zásady spoločného systému DPH
35. Keďže nie je možné určiť úmysel normotvorcu, pokiaľ ide o účel obmedzenia osobnej pôsobnosti, mal by sa výklad tohto obmedzenia odvodiť zo všeobecných zásad spoločného systému DPH. Takáto analýza vedie k záveru, že správa úverov by mala byť od DPH oslobodená len vtedy, keď ide o doplnkovú službu k poskytnutiu úveru ponúkanú súčasným veriteľom( 34 ). Účelom oslobodenia správy úverov od dane je zabezpečiť, aby všetky plnenia poskytované v rámci úverového vzťahu boli od DPH oslobodené, a zároveň vylúčiť možnosť outsourcingu správy úverov komukoľvek inému bez toho, aby vznikla povinnosť platiť DPH.
36. V prvom rade iba tento výklad spĺňa zásadu daňovej neutrality. Táto zásada sa musí dodržiavať aj v súvislosti s oslobodením od dane stanoveným v článku 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH( 35 ). Zásada daňovej neutrality vyžaduje, aby sa s hospodárskymi subjektmi, ktoré uskutočňujú rovnaké transakcie, nezaobchádzalo z hľadiska DPH rozdielne( 36 ). Podľa tejto zásady, ako Komisia uviedla vo svojich písomných pripomienkach, by nemal existovať rozdiel v zaobchádzaní so službami v oblasti správy úverov z hľadiska DPH v závislosti od toho, či veriteľ v rámci outsourcingu zverí tieto služby osobe, ktorá úver pôvodne poskytla, alebo inej osobe.
37. V druhom rade výklad, podľa ktorého je podľa článku 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH oslobodená od dane len správa úverov súčasným veriteľom, bráni daňovým úpravám, ktorých cieľom je umožniť vykonávať správu úverov oslobodenú od DPH akejkoľvek tretej osobe. Boj proti daňovým únikom a zneužitiam je skutočne uznávaným a podporovaným cieľom smernice o DPH( 37 ). Ak by sa predmetné oslobodenie od dane vykladalo tak, že sa vzťahuje na správu vykonávanú pôvodným veriteľom, každý veriteľ by mohol v rámci outsourcingu zveriť správu úveru akejkoľvek tretej osobe s oslobodením od dane tým, že by tretej strane v rámci uvedenej správy umožnil formálne poskytnúť úver a okamžite ho od nej odkúpil. Týmto spôsobom by sa obmedzenie osobnej pôsobnosti oslobodenia od dane týkajúceho sa správy úverov obišlo a stratilo by akýkoľvek účinok.
Odpoveď na prvú otázku
38. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku znela, že článok 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH sa má vykladať v tom zmysle, že správa úverov spoločnosťou, ktorá tieto úvery poskytla a následne predala a ktorá ich následne naďalej za odplatu spravuje v mene nadobúdateľa, nepatrí pod oslobodenie od dane stanovené v tomto ustanovení.
O druhej otázke
39. Svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 135 ods. 1 písm. c) smernice o DPH vykladať v tom zmysle, že správa úverov spoločnosťou, ktorá ich predala a naďalej ich za odplatu spravuje v mene nadobúdateľa, ktorý vydal dlhopis zabezpečený týmito úvermi, patrí pod oslobodenie od dane stanovené v tomto ustanovení.
40. Na úvod treba uviesť, že ani predkladajúci vnútroštátny súd, ani účastníci konania vo veci samej ani ostatní účastníci tohto konania sa k prípadnému uplatneniu tohto ustanovenia podrobnejšie nevyjadrili. Predkladajúci vnútroštátny súd len uviedol, že skutočnosť, že úvery, ktoré spravuje A, slúžia ako zabezpečenie dlhopisov, ktoré vydáva B, by mohla viesť k uplatneniu oslobodenia od dane stanoveného v článku 135 ods. 1 písm. c) smernice o DPH.
41. Toto ustanovenie má dve časti. Na jednej strane má od dane oslobodiť „dojednávanie a prevzatie úverových záruk alebo inej záruky za peňažný záväzok“. Na strane druhej je od dane oslobodená „správa úverových záruk osobou, ktorá úver poskytla“.
42. Pokiaľ ide o prvú časť, treba poznamenať, že znenie ustanovenia sa v rôznych jazykových verziách líši( 38 ). Hoci nie je dôvod domnievať sa, že správa úverov slúžiacich ako zabezpečenie dlhopisu vydaného nadobúdateľom týchto úverov predstavuje „la négociation [ou] la prise en charge“ (dojednávanie [alebo] prevzatie) záruky v zmysle francúzskej jazykovej verzie ustanovenia( 39 ), nemožno vylúčiť, že na uvedenú správu sa vzťahuje výraz „any dealings in credit guarantees“ použitý v anglickej jazykovej verzii( 40 ).
43. Z kontextu oslobodenia od dane stanoveného v článku 135 ods. 1 písm. c) smernice o DPH však jednoznačne vyplýva, že toto ustanovenie sa nevzťahuje na správu úverov.
44. Na „správu úverov“ sa totiž výslovne vzťahuje už oslobodenie od dane stanovené v článku 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH. Výslovné zahrnutie správy úverov do tohto oslobodenia od dane by, ako Komisia v podstate tvrdí vo svojich písomných pripomienkach, nemalo potrebný účinok, ak by správa úverov patrila aj do pôsobnosti iných oslobodení od dane.
45. Okrem toho, ak by sa oslobodenie od dane stanovené v článku 135 ods. 1 písm. c) smernice o DPH mohlo uplatňovať aj na správu úverov, obchádzalo by sa tým obmedzenie osobnej pôsobnosti oslobodenia od dane pre správu úverov stanovené v písm. b).
46. Na účely zabránenia takýmto dôsledkom by sa mal článok 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH považovať za lex specialis uplatniteľný na oslobodenia od dane týkajúce sa transakcií v oblasti správy úverov. V dôsledku toho sa prvá časť článku 135 ods. 1 písm. c) tejto smernice na správu úverov nevzťahuje.
47. Pokiaľ ide o druhú časť článku 135 ods. 1 písm. c) smernice o DPH, a to „správ[u] úverových záruk osobou, ktorá úver poskytla“, predkladajúci vnútroštátny súd síce túto otázku výslovne nepoložil, treba však uviesť, že ani správa úverových záruk vykonávaná pôvodným veriteľom vo vzťahu k nadobúdateľovi týchto úverov nie je podľa článku 135 ods. 1 písm. c) smernice o DPH od dane oslobodená. Podľa tohto ustanovenia je takáto správa záruk za úvery oslobodená od dane len vtedy, ak je vykonávaná „osobou, ktorá úver poskytla“. V tomto smere nie je žiaden dôvod na iný výklad tohto výrazu, než aký bol uplatnený v rámci prvej prejudiciálnej otázky, takže správa úverových záruk je oslobodená od dane len vtedy, keď ju vykonáva súčasný veriteľ( 41 ).
48. V dôsledku toho treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 135 ods. 1 písm. c) smernice o DPH sa má vykladať v tom zmysle, že správa úverov spoločnosťou, ktorá ich predala a naďalej ich za odplatu spravuje v mene nadobúdateľa, ktorý vydal dlhopis zabezpečený týmito úvermi, nepatrí pod oslobodenie od dane stanovené v tomto ustanovení.
O tretej otázke
49. Napokon je potrebné preskúmať tretiu prejudiciálnu otázku, ktorou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 135 ods. 1 písm. d) smernice o DPH vykladať v tom zmysle, že správa úverov spoločnosťou, ktorá tieto úvery poskytla a následne predala a ktorá ich následne naďalej za odplatu spravuje v mene nadobúdateľa, patrí pod oslobodenie od dane stanovené v tomto ustanovení. Konkrétne by predkladajúci vnútroštátny súd chcel vedieť, či by uvedená správa úverov mohla byť oslobodená od dane tohto ustanovenia ako „transakcie… týkajúc[e] sa… platieb“ alebo „transakcie… týkajúc[e] sa… dlhov [pohľadávok – neoficiálny preklad ]“.
50. Aj keby sme pripustili, že niektoré plnenia patriace do správy úverov by mohli patriť pod vymedzenie transakcií týkajúcich sa platieb( 42 ) alebo pohľadávok, článok 135 ods. 1 písm. d) smernice o DPH sa napriek tomu na správu úverov nevzťahuje. Pokiaľ ide o oslobodenie od dane v prípade správy úverov, ustanovenie článku 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH je skutočne lex specialis , ako už bolo uvedené v rámci odpovede na druhú otázku( 43 ).
51. Treba si však položiť otázku, či by sa na správu úverov v prejednávanej veci mohlo nepriamo vzťahovať oslobodenie od dane stanovené v článku 135 ods. 1 písm. d) smernice o DPH, a to z dôvodu, že správa predstavuje vedľajšie plnenie k predaju úverov, ktoré by mohlo byť od dane oslobodené podľa tohto ustanovenia. Na jednej strane by totiž predaj úverov mohol predstavovať transakciu týkajúcu sa pohľadávok v zmysle tohto ustanovenia. Na strane druhej, podľa ustálenej judikatúry, viaceré formálne oddelené plnenia tvoria jedno plnenie, ak jedno alebo viaceré plnenia predstavujú hlavné plnenie a ostatné plnenie alebo plnenia predstavujú jedno alebo viacero vedľajších plnení, alebo viacero vedľajších plnení, ktoré podliehajú rovnakému daňovému režimu ako hlavné plnenie( 44 ). V tejto súvislosti by som čisto na informačné účely chcela poukázať na to, že daňové orgány minimálne jedného členského štátu už usúdili, že na správu pohľadávok ich predávajúcim sa ako na vedľajšie plnenie uplatňuje oslobodenie od dane pre transakcie týkajúce sa pohľadávok( 45 ).
52. Domnievam sa však, že v prejednávanej veci Všeobecný súd nemôže konštatovať, že správa úverov predávajúcim týchto úverov je od dane oslobodená na základe vyššie uvedeného nepriameho základu.
53. V prvom rade uplatňovanie článku 135 ods. 1 písm. d) smernice o DPH na správu úverov ako vedľajšie plnenie k predaju úverov by mohlo spochybniť povahu lex specialis článku 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH, ktorým má byť od dane oslobodená správa úverov ako vedľajšie plnenie k poskytnutiu úveru. Z výkladu článku 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH vyplýva, že správa úverov by mala byť oslobodená od dane len vtedy, ak predstavuje vedľajšie plnenie k poskytnutiu úveru( 46 ). Podľa môjho názoru by sa tento výklad obchádzal, ak by sa na správu úverov mohlo uplatňovať oslobodenie od dane ako na vedľajšie, t. j. doplnkové plnenie k plneniu, ktoré nemá povahu poskytnutia úveru.
54. V druhom rade, hoci sa v spornom daňovom stanovisku uvádza, že predaj úverov je od DPH oslobodený, kladiem si otázku, či je toto konštatovanie v súlade s právom Únie. V prejednávanej veci zahŕňa predaj úverov prevod všetkých práv a povinností vyplývajúcich z úverových zmlúv, a nielen úverových pohľadávok. V analogickej situácii pritom už Súdny dvor konštatoval, že predaj zaistných zmlúv nepatrí do pôsobnosti oslobodení od dane týkajúcich sa finančných služieb( 47 ). Konštatoval najmä to, že postúpenie portfólia zaistných zmlúv nemôže byť oslobodené od dane ako kombinácia prevzatia záväzkov v zmysle ustanovenia, ktoré sa stalo článkom 135 ods. 1 písm. c) smernice o DPH, a transakcie týkajúcej sa pohľadávok v zmysle ustanovenia, ktoré sa stalo článkom 135 ods. 1 písm. d) smernice o DPH. Preto mám analogicky pochybnosti o tom, či predaj úverov môže byť oslobodený od DPH na základe článku 135 ods. 1 písm. d) smernice o DPH. V dôsledku toho by oslobodenie správy úverov od dane na základe uvedeného ustanovenia ako vedľajšieho plnenia k predaju úverov nebolo možné už z toho dôvodu, že toto druhé uvedené plnenie kritériá na oslobodenie od dane nespĺňa.
55. V každom prípade Všeobecný súd nemá dostatočné informácie na to, aby rozhodol, či v prejednávanej veci mohol byť predaj úverov oslobodený od dane podľa článku 135 ods. 1 písm. d) smernice o DPH, keďže predkladajúci vnútroštátny súd túto otázku Všeobecnému súdu nepoložil.
56. Napokon v treťom rade sa mi zdá nepravdepodobné, že by správa úverov predstavovala vedľajšie plnenie k predaju úverov v zmysle judikatúry Súdneho dvora.
57. Súdny dvor uviedol, že plnenie je vedľajšie, najmä ak samo osebe nie je pre zákazníkov cieľom, ale je len prostriedkom lepšieho využitia hlavného plnenia( 48 ). Pri určovaní toho, či je toto kritérium splnené, Súdny dvor zohľadnil sledovaný hospodársky cieľ, ako aj záujmy príjemcov plnení( 49 ). Okrem toho Súdny dvor zdôraznil, že žiadne absolútne pravidlo neumožňuje určiť, či jedno plnenie podlieha rovnakému daňovému režimu ako iné plnenie, a že je vždy potrebné zohľadniť všetky okolnosti, za ktorých sa predmetná transakcia uskutočňuje( 50 ), čo patrí do právomoci vnútroštátnych súdov( 51 ).
58. Samotný Súdny dvor pritom vo svojej judikatúre niekedy odkazuje na konkrétnejšie pravidlá. Preto skutočnosť, že údajne vedľajšie plnenie by mohla rovnakým spôsobom poskytovať tretia osoba( 52 ) alebo že uvedené plnenie poskytovateľ v praxi ponúka nezávisle od údajne hlavného plnenia( 53 ), svedčí proti existencii vedľajšieho plnenia. Toto „pravidlo nezávislosti“ sa mi zdá byť úplne vhodné na zaručenie daňovej neutrality a ochrany hospodárskej súťaže. Najmä ak údajne vedľajšie plnenie možno získať aj nezávisle, od iných zdaniteľných osôb, tieto osoby by boli vystavené konkurenčnej nevýhode, ak by sa uvedené plnenie považovalo za oslobodené od dane len ako vedľajšie plnenie k inému plneniu.
59. Keďže v prejednávanej veci ide o správu úverov pre nadobúdateľa úverov, uplatnenie uvedeného „pravidla nezávislosti“ znamená, že je od začiatku vylúčené, aby bolo možné túto správu považovať za vedľajšie plnenie k predaju úverov. Nadobúdateľ úveru by totiž mohol previesť správu úveru na inú zdaniteľnú osobu bez toho, aby to malo vplyv na nadobudnutie úverových zmlúv, takže správa úveru by bola plnením nezávislým od predaja úverov. „Pravidlo nezávislosti“ tak umožňuje zabrániť tomu, aby bol výber poskytovateľa služieb ovplyvnený výhodnejším zaobchádzaním v oblasti DPH.
60. Z dôvodu vyššie uvedených skutočností navrhujem, aby odpoveď na tretiu otázku znela, že článok 135 ods. 1 písm. d) smernice o DPH sa má vykladať v tom zmysle, že správa úverov spoločnosťou, ktorá tieto úvery poskytla a následne predala a ktorá ich následne naďalej za odplatu spravuje v mene nadobúdateľa, nepatrí pod oslobodenie od dane stanovené v tomto ustanovení.
Návrh
61. Vzhľadom na všetky uvedené úvahy navrhujem, aby Všeobecný súd odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Korkein hallinto‑oikeus (Najvyšší správny súd, Fínsko), takto:
1. Článok 135 ods. 1 písm. b) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty
sa má vykladať v tom zmysle, že:
správa úverov spoločnosťou, ktorá tieto úvery poskytla a následne predala a ktorá ich následne naďalej za odplatu spravuje v mene nadobúdateľa, nepatrí pod oslobodenie od dane stanovené v tomto ustanovení.
2. Článok 135 ods. 1 písm. c) smernice 2006/112
sa má vykladať v tom zmysle, že:
správa úverov spoločnosťou, ktorá ich predala a naďalej ich za odplatu spravuje v mene nadobúdateľa, ktorý vydal dlhopis zabezpečený uvedenými úvermi, nepatrí pod oslobodenie od dane stanovené v tomto ustanovení.
3. Článok 135 ods. 1 písm. d) smernice 2006/112
sa má vykladať v tom zmysle, že:
správa úverov spoločnosťou, ktorá tieto úvery poskytla a následne predala a ktorá ich následne naďalej za odplatu spravuje v mene nadobúdateľa, nepatrí pod oslobodenie od dane stanovené v tomto ustanovení.
Maja Brkan
Návrhy boli prednesené na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 25. februára 2026.
Podpisy
1 Jazyk prednesu: francúzština.
2 Judikatúra v tejto oblasti je veľmi bohatá, a to už od rozsudku z 19. januára 1982, Becker, 8/81, EU:C:1982:7.
3 Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1).
4 Šiesta smernica Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia (Ú. v. ES L 145, 1977, s. 1; Mim. vyd. 09/001, s 23).
5 Pozri návrh smernice Rady, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, pokiaľ ide o zaobchádzanie s poisťovacími a finančnými službami, KOM(2007) 747 v konečnom znení; Európska komisia: Combined evaluation roadmap/inception impact assessment , 22. októbra 2020, Dokument Ares(2020)5770956.
6 Högsta förvaltningsdomstolen (Najvyšší správny súd, Švédsko), rozsudok z 31. januára 2023, 4948‑22.
7 Pozri v tomto zmysle odôvodnenie 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/2402 z 12. decembra 2017, ktorým sa stanovuje všeobecný rámec pre sekuritizáciu a vytvára sa osobitný rámec pre jednoduchú, transparentnú a štandardizovanú sekuritizáciu, a ktorým sa menia smernice 2009/65/ES, 2009/138/ES a 2011/61/EÚ a nariadenia (ES) č. 1060/2009 a (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 347, 2017, s. 35). Toto nariadenie, hoci nie je predmetom tejto prejudiciálnej otázky, poskytuje užitočnú definíciu pojmu „sekuritizácia úverov“.
8 „Účelový subjekt zaoberajúci sa sekuritizáciou“ alebo „SSPE“ (z anglického Securitisation Special Purpose Entity) podľa článku 2 bodu 2 nariadenia 2017/2402.
9 Podľa článku 135 ods. 1 písm. b) a f) smernice o DPH; v súlade s článkom 168 tejto smernice právo na odpočítanie DPH na vstupe v zásade závisí od zdanenia transakcií na výstupe.
10 Pozri najmä rozsudok z 15. mája 2019, Vega International Car Transport and Logistic (C‑235/18, EU:C:2019:412, bod 24), týkajúci sa článku 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH, ako aj v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2019, Cardpoint (C‑42/18, EU:C:2019:822, bod 19), v ktorom Súdny dvor v súvislosti s článkom 135 ods. 1 písm. d) smernice o DPH konštatoval, že jeho judikatúra týkajúca sa smernice o DPH je relevantná pre výklad šiestej smernice.
11 Rozsudok zo 4. septembra 2025, Quirin Privatbank, C‑655/23, EU:C:2025:655, bod 37 a citovaná judikatúra.
12 Grécka jazyková verzia znie „που τις χορήγησε“, francúzska jazyková verzia používa výraz „qui les a octroyés“, zatiaľ čo holandská jazyková verzia hovorí o „die deze heeft verleend“.
13 Použitím prítomného príčastia v anglickej jazykovej verzii („the person granting it“) alebo prítomného času v chorvátskej („koja ga odobrava“), rumunskej („care le acordă“) a slovinskej („ki kredit odobri“) jazykovej verzii.
14 Použitím slova „Kreditgeber“ v nemeckej jazykovej verzii, resp. „luotonantaja“ vo fínskej jazykovej verzii, ktoré podľa môjho chápania a môjho overenia môžu označovať osobu, ktorá úver poskytla, aj právne postavenie osoby viazanej úverovou zmluvou.
15 Ide o článok 137 ods. 1 písm. a), článok 169 písm. c), článok 174 ods. 2 písm. c), článok 220 ods. 2, článok 221 ods. 2 a článok 288 ods. 1 písm. e) smernice o DPH.
16 Pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. novembra 2003, Dornier (C‑45/01, EU:C:2003:595, bod 42); z 24. novembra 2015, CIG Pannónia Életbiztosító (C‑458/14, EU:C:2022:924, bod 20), a z 23. októbra 2025, Kosmiro (C‑232/14, EU:C:2025:820, body 46 a 47).
17 Pozri v tomto zmysle pozri rozsudky z 19. apríla 2007, Velvet & Steel Immobilien (C‑455/05, EU:C:2007:232, bod 24); z 22. októbra 2009, Swiss Re Germany Holding (C‑242/08, EU:C:2009:647, bod 49), a z 10. marca 2011, Skandinaviska Enskilda Banken (C‑540/09, EU:C:2011:137, bod 21).
18 Rozsudok zo 6. októbra 2022, O. Fundusz Inwestycyjny Zamknięty reprezentowany przez O, C‑250/21, EU:C:2022:757, bod 41.
19 Pozri poznámky 17 a 18 vyššie.
20 Pozri HUTCHINGS, G.: Les opérations financières et bancaires et la taxe sur la valeur ajoutée , Komisia Európskych spoločenstiev, zb. Études, séria Concurrence – Rapprochement des législations č. 22, Brusel, 1973, s. 38, písm. a).
21 Poskytnutie úveru zo strany nadobúdateľa dlžníkom by bolo oslobodené od DPH podľa článku 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH.
22 Nadobúdateľ by podľa článku 168 smernice o DPH nemal nárok na odpočet tejto DPH z dôvodu, že tieto správcovské služby by sa použili na činnosť oslobodenú od DPH.
23 Náhrada škody za predčasné splatenie sa vzťahuje na sumu, ktorú dlžník platí ako náhradu, keď úver splatí pred dátumom splatnosti.
24 Pozri najmä rozsudky z 25. februára 1999, CPP (C‑349/96, EU:C:1999:93, body 29 a 30); z 2. decembra 2010, Everything Everywhere (C‑276/09, EU:C:2010:730, body 21 až 24), a z 23. októbra 2025, Brose Prievidza (C‑234/24, EU:C:2025:831, bod 54).
25 Pozri najmä rozsudky z 25. februára 1999, CPP (C‑349/96, EU:C:1999:93, bod 30); z 2. decembra 2010, Everything Everywhere (C‑276/09, EU:C:2010:730, bod 25), a z 23. októbra 2025, Brose Prievidza (C‑234/24, EU:C:2025:831, bod 65).
26 Pozri najmä rozsudok z 23. októbra 2025, Kosmiro (C‑232/24, EU:C:2025:820, bod 59 a citovanú judikatúru).
27 Pozri v tomto zmysle Výbor pre DPH: Guidelines resulting from the 110th meeting of 13 April 2018 , Document A, taxud.c.1(2018)6540764 – 955, bod 1.
28 Proposition de la sixième directive du Conseil en matière d'harmonisation des législations des États membres relatives aux taxes sur le chiffre d'affaires du 20 juin 1973 (Návrh šiestej smernice Rady o harmonizácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu) z 20. júna 1973, KOM(73) 950 v konečnom znení [zmenený 26. júla 1974, KOM(74) 795 v konečnom znení], článok 14 B písm. j).
29 Consultation sur la proposition de la sixième directive du Conseil en matière d'harmonisation des législations des États membres relatives aux taxes sur le chiffre d'affaires (Konzultácia k návrhu šiestej smernice Rady o harmonizácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu) z 31. januára 1974 (Ú. v. ES C 139, 1974, s. 15), článok 14 bod 3.
30 Podľa článku 1 bodu 2 písm. b) osemnástej smernice Rady 89/465/EHS z 18. júla 1989 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – odstránenie niektorých odchýlok uvedených v článku 28 (3) šiestej smernice 77/388/EHS, (Ú. v. ES L 226, 1989, s. 21; Mim. vyd. 09/001, s. 138).
31 V anglickej jazykovej verzii sa používa slovné spojenie „which granted the credits“ a v nemeckej jazykovej verzii sa uvádza „die die Kredite gewährt haben“.
32 Pozri poznámky 13 a 14 vyššie.
33 Pozri najmä francúzsku jazykovú verziu prechodného ustanovenia, v ktorej sa používa výraz „ayant accordé les crédits“, oproti výrazu „qui les a octroyés“ použitému v článku 13 B písm. d) bode 1 šiestej smernice; anglickú jazykovú verziu („which granted the credits“ v prechodnom ustanovení oproti výrazu „the person granting it“ v článku 13 šiestej smernice); nemeckú jazykovú verziu („die die Kredite gewährt haben“ v prechodnom ustanovení oproti pojmu „Kreditgeber“ použitému v článku 13 šiestej smernice) a holandskú jazykovú verziu („welke de kredieten heeft verstrekt“ v prechodnom ustanovení oproti výrazu „die deze heeft verleend“ v článku 13 šiestej smernice).
34 Pozri aj v tomto zmysle Európska komisia, Working paper No 941 z 15. marca 2018 pre Výbor pre DPH, VAT treatment of certain services provided in relation to syndicated loans (Režim DPH v prípade určitých služieb poskytovaných v súvislosti so syndikovanými úvermi), s. 13; HENKOW, O.: Financial Activities in European VAT: A Theoretical and Legal Research of the European VAT System and the Actual and Preferred Treatment of Financial Activities , 2007, s. 100 (bod 4.2.4).
35 Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2022, O. Fundusz Inwestycyjny Zamknięty reprezentowany przez O (C‑250/21, EU:C:2022:757, body 32 a 41 a citovanú judikatúru).
36 Pozri v tomto zmysle najmä rozsudok z 30. septembra 2021, Icade Promotion (C‑299/20, EU:C:2021:783, bod 36 a citovanú judikatúru).
37 Pozri najmä rozsudok z 10. júla 2025, KONREO (C‑276/24, EU:C:2025:554, bod 31 a citovanú judikatúru).
38 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. apríla 2007, Velvet & Steel Immobilien (C‑455/05, EU:C:2007:232, bod 18).
39 To isté platí pre nemeckú („Übernahme von… Garantien“), grécku („την ανάληψη… εγγυήσεων“) a holandskú („het aangaan van… garantieverbintenissen“) jazykovú verziu ustanovenia.
40 To isté platí aj pre niekoľko ďalších jazykových verzií tohto ustanovenia, ktorých znenie je tiež veľmi otvorené, ako napríklad chorvátsku („bilo koja druga vrsta poslovanja s kreditnim garancijama“), rumunskú („orice tranzacții cu astfel de garanții“), slovinskú („druge vrste poslovanja v zvezi s kreditnimi garancijami“) a fínsku („muu käsittely“) jazykovú verziu.
41 Pozri body 35 až 38 vyššie.
42 Pozri vymedzenie tohto pojmu v rozsudku z 25. júla 2018, DPAS (C‑5/17, EU:C:2018:592, bod 38).
43 Pozri body 42 až 45 vyššie.
44 Pozri najmä rozsudky z 25. februára 1999, CPP (C‑349/96, EU:C:1999:93, body 29 a 30); z 2. decembra 2010, Everything Everywhere (C‑276/09, EU:C:2010:730, body 21 až 24), a z 23. októbra 2025, Kosmiro (C‑232/24, EU:C:2025:820, bod 58). Je síce pravda, že by mohla existovať druhá kategória jediného plnenia, ktoré by malo formu komplexného plnenia (pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Brose Prievidza, C‑234/24, EU:C:2025:383, body 44 až 46), v prejednávanej veci si však zaslúži diskusiu len kategória vedľajšieho plnenia.
45 Pozri v tomto zmysle Umsatzsteuer ‑ Anwendungserlass nemeckej daňovej správy z 1. októbra 2010, verzia z 12. novembra 2025, bod 2.4, odsek 3, siedma veta.
46 Pozri bod 35 vyššie.
47 Pozri rozsudok z 22. októbra 2009, Swiss Re Germany Holding (C‑242/08, EU:C:2009:647).
48 Pozri najmä rozsudky z 25. februára 1999, CPP (C‑349/96, EU:C:1999:93, bod 30); z 2. decembra 2010, Everything Everywhere (C‑276/09, EU:C:2010:730, bod 25), a z 23. októbra 2025, Brose Prievidza (C‑234/24, EU:C:2025:831, bod 54).
49 Rozsudok z 23. októbra 2025, Kosmiro (C‑232/24, EU:C:2025:820, bod 59 a citovaná judikatúra).
50 Pozri najmä rozsudky z 27. septembra 2012, Field Fisher Waterhouse (C‑392/11, EU:C:2012:597, bod 19), a z 23. októbra 2025, Kosmiro (C‑232/24, EU:C:2025:820, bod 59).
51 Pozri najmä rozsudky z 27. septembra 2012, Field Fisher Waterhouse (C‑392/11, EU:C:2012:597, bod 20), a z 23. októbra 2025, Brose Prievidza (C‑234/24, EU:C:2025:831, bod 55).
52 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. apríla 2024, Companhia União de Crédito Popular (C‑89/23, EU:C:2024:333, bod 45), a rezervovanejšie, rozsudok z 27. septembra 2012, Field Fisher Waterhouse (C‑392/11, EU:C:2012:597, bod 26).
53 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. októbra 2025, Kosmiro (C‑232/24, EU:C:2025:820, bod 63).