T-13/25

žalobkyňa,

proti

Súdnemu dvoru Európskej únie , v zastúpení: Á. Almendros Manzano a G. Bittoni, splnomocnení zástupcovia,

žalovanému,

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora),

v zložení: predseda komory G. De Baere, sudcovia R. Meyer (spravodajca) a D. Jočienė,

Svojou žalobou podanou na základe článku 270 ZFEÚ sa žalobkyňa HC domáha jednak zrušenia rozhodnutia žalovaného z 2. júla 2024, ktorým bola ukončená jej zmluva dočasného zamestnanca na dobu neurčitú (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) na základe článku 47 Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“), a jednak náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá jej vznikla v dôsledku tohto rozhodnutia.

Okolnosti predchádzajúce sporu

2

Žalobkyňa bola žalovaným prijatá do zamestnania 4. septembra 2001. Od júna 2016 bola zamestnaná ako dočasný zamestnanec podľa článku 2 písm. c) PZOZ na základe zmluvy na dobu neurčitú v kabinete sudcu Všeobecného súdu Európskej únie (ďalej len „člen“).

3

Dňa 6. septembra 2022 vznikol medzi členom a žalobkyňou spor týkajúci sa dní dovolenky vyčerpaných žalobkyňou a ich schválenia.

7

Listom svojho zástupcu z 26. októbra 2022 žalobkyňa podala predsedovi Všeobecného súdu žiadosť o pohovor s cieľom nájsť „konštruktívne riešenia“ ťažkostí, ktoré mala s členom, pričom spresnila, že táto žiadosť nie je súčasťou formálneho konania. Následne sa 16. novembra 2022 uskutočnil pohovor, na ktorom sa zúčastnili žalobkyňa a jej zástupca, predseda Všeobecného súdu a právny poradca pre administratívne záležitosti žalovaného.

8

Memorandom zo 16. decembra 2022 (ďalej len „memorandum zo 16. decembra 2022“) člen informoval žalobkyňu o svojom zámere ukončiť ich pracovný pomer z dôvodu narušenia vzťahu dôvery pre správanie, ktorého sa údajne dopustila pri výkone svojich pracovných povinností v jeho kabinete v mesiacoch pred 9. septembrom 2022. Člen konkrétne žalobkyni vytýkal veľmi nedostatočnú dostupnosť, čo podľa neho svedčí o nedostatku profesijnej etiky, k čomu sa údajne pridával prehlbujúci sa nedostatok produktivity, proaktívnej činnosti a motivácie, ako aj autonómie a dotiahnutia do konca niektorých úloh. Člen vyzval žalobkyňu, aby mu predložila prípadné pripomienky, čo urobila listom z 5. januára 2023.

9

Memorandom z 1. februára 2023 (ďalej len „memorandum z 1. februára 2023“) člen požiadal tajomníka Všeobecného súdu, aby podnikol potrebné administratívne kroky na ukončenie zmluvy žalobkyne ako dočasného zamestnanca. Člen odkázal na svoje memorandum zo 16. decembra 2022, ktoré pripojil k uvedenému memorandu, pričom informoval žalobkyňu o svojom zámere ukončiť jej zmluvu a o dôvodoch, ktoré ho viedli k tomuto rozhodnutiu.

13

Rozhodnutím z 8. septembra 2023 OOUPZ prerušil konanie o ukončení zmluvy žalobkyne ako dočasného zamestnanca do vydania rozhodnutia posudkovej komisie pre otázky invalidity, a to v záujme riadneho priebehu konania pred uvedenou komisiou.

14

Rozhodnutím z 9. októbra 2023 komisia Všeobecného súdu s právomocou rozhodovať o sťažnostiach (ďalej len „komisia pre sťažnosti“) zrušila rozhodnutie komisie pre poskytovanie pomoci z 25. mája 2023. V podstate jednak rozhodla, že komisia pre poskytovanie pomoci nesprávne posúdila pôsobnosť článku 24 služobného poriadku, a jednak, že sa nesprávne domnievala, že žiadosť o pomoc bola založená len na tvrdeniach bez akéhokoľvek aspoň neúplného dôkazu.

15

Dňa 6. decembra 2023 posudková komisia pre otázky invalidity dospela k záveru, že žalobkyňa netrpí trvalou invaliditou, ktorá by bola považovaná za úplnú a znemožnila by jej vykonávať funkcie zodpovedajúce pracovnému miestu jej funkčnej skupiny, a že z tohto dôvodu je povinná pokračovať vo výkone svojej činnosti.

19

Dňa 20. júna 2024 predložila žalobkyňa svoje pripomienky. Konkrétne tvrdila, že údajné narušenie vzťahu dôvery sa zakladá na iných skutočnostiach, než ktoré uviedol člen v memorande z 1. februára 2023, pričom OOUPZ nebol oprávnený nahradiť dôvody, ktoré uvedený člen uviedol na opísanie narušenia vzťahu dôvery, inými dôvodmi.

20

OOUPZ 2. júla 2024 prijal napadnuté rozhodnutie, ktorým ukončil zmluvu žalobkyne ako dočasného zamestnanca podľa článku 47 písm. c) bodu i) PZOZ s desaťmesačnou výpovednou lehotou. V napadnutom rozhodnutí OOUPZ najmä konštatoval, že existencia „problematického, či dokonca konfliktného vzťahu“ medzi žalobkyňou a členom, u ktorého vykonávala svoje pracovné činnosti na základe zmluvy podľa článku 2 písm. c) PZOZ, je dôkazom straty vzťahu dôvery medzi nimi.

21

Dňa 17. augusta 2024 podala žalobkyňa sťažnosť proti napadnutému rozhodnutiu na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku.

Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

zrušil napadnuté rozhodnutie a v prípade potreby rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti,

–

uložil žalovanému povinnosť nahradiť jej škodu vo výške 50000 eur, ktorá jej vznikla,

–

uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

Právny stav

O návrhu na zrušenie

O predmete návrhov na zrušenie

26

Na úvod treba konštatovať, že z návrhov na zrušenie vyplýva, že žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd zrušil nielen napadnuté rozhodnutie, ale v prípade potreby aj rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti.

Na podporu svojej žaloby žalobca uvádza štyri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod, ktorý sa skladá z troch častí, je založený na zjavne nesprávnom posúdení a nesprávnom právnom posúdení, ktorým je poznačený dôvod ukončenia jej zmluvy dočasného zamestnanca, na porušení článku 47 PZOZ a článku 24 služobného poriadku a na porušení povinnosti náležitej starostlivosti a povinnosti starostlivosti. Druhý žalobný dôvod je založený na zjavne nesprávnom posúdení, ktorým je poznačené odôvodnenie pokračovanie konania o ukončení zmluvy, na „protiprávnom uplatnení“ článku 47 písm. c) PZOZ a zneužití právomoci. Tretí žalobný dôvod je založený na porušení práva byť vypočutý a povinnosti odôvodnenia. Štvrtý dôvod je založený na porušení článku 12a a 22a služobného poriadku.

30

Konkrétne v prvej časti prvého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že OOUPZ porušil svoju diskrečnú právomoc, dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia a prekročil právomoci, ktoré mu zveruje článok 47 písm. c) PZOZ, pretože návrh na ukončenie zmluvy dočasného zamestnanca sa zakladá na narušení vzťahu dôvery. Podľa žalobkyne OOUPZ na jednej strane nepreveril vecnú správnosť skutkových zistení a výhrad, ktoré uviedol člen v návrhu na ukončenie zmluvy, a na druhej strane OOUPZ nahradil tieto zistenia a výhrady na účely preukázania narušenia vzťahu dôvery svojimi vlastnými dôvodmi.

31

Žalovaný spochybňuje tvrdenia žalobkyne uvedené v rámci prvej časti prvého žalobného dôvodu, pričom tvrdí, že žiadne ustanovenie neukladá OOUPZ povinnosť zohľadniť pri posudzovaní návrhu na ukončenie zmluvy dočasného zamestnanca, ktorý vykonáva úlohy na základe zmluvy založenej na článku 2 písm. c) PZOZ, z dôvodu narušenia vzťahu dôvery len skutočnosti uvedené nadriadeným, u ktorého tento zamestnanec vykonáva svoju pracovnú činnosť. Tvrdí, že OOUPZ musí mať vzhľadom na širokú diskrečnú právomoc, ktorou v danej oblasti disponuje, možnosť zohľadniť všetky relevantné okolnosti.

35

Podľa článku 47 písm. c) bodu i) PZOZ pracovný pomer dočasného zamestnanca zaniká, ak je zmluva uzatvorená na dobu neurčitú, na konci výpovednej doby ustanovenej v zmluve s tým, že výpovedná doba nesmie byť kratšia ako jeden mesiac za každý dokončený rok služobného pomeru, pričom najkratšia výpovedná doba je tri mesiace a najdlhšia je 10 mesiacov.

36

Pokiaľ ide o dôvody, ktoré možno uviesť na podporu ukončenia zmluvy na dobu neurčitú dočasného zamestnanca prijatého na základe článku 2 písm. c) PZOZ, z judikatúry vyplýva, že takúto zmluvu možno ukončiť z dôvodu narušenia vzťahu dôvery, pričom základným prvkom tejto pracovnej zmluvy intuitu personae je vzájomná dôvera (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júla 2023, SE/Komisia, T‑223/21 , EU:T:2023:375 , bod 138 a citovanú judikatúru, a z 24. februára 2010, P/Parlament, F‑89/08 , EU:F:2010:11 , bod 32 ).

37

V tejto súvislosti judikatúra vyžaduje, aby OOUPZ výslovne uviedol skutkové okolnosti, ktoré odhaľujú alebo odôvodňujú narušenie vzťahu dôvery (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. novembra 2019, WN/Parlament, T‑431/18 , neuverejnený, EU:T:2019:781 , bod 31 ).

41

Rovnako tak v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti komisia pre sťažnosti najmä uviedla, že medzi členom a žalobkyňou existuje „problematický, či dokonca konfliktný vzťah“ podľa rozhodnutia komisie pre poskytovanie pomoci z 20. februára 2024 a že „nemožno dôvodne spochybniť, že za takýchto okolností treba vzťah dôvery… považovať za narušený“.

42

V memorande zo 16. decembra 2022, pripojenom k jeho memorandu z 1. februára 2023, pritom člen na odôvodnenie narušenia vzťahu dôvery žalobkyni vytýkal veľmi nedostatočnú dostupnosť, čo podľa neho svedčí o nedostatku profesijnej etiky, k čomu sa údajne pridával prehlbujúci sa nedostatok produktivity, proaktívnej činnosti a motivácie, ako aj autonómie a dotiahnutia do konca niektorých úloh. Člen v ňom neuviedol existenciu „problematického, či dokonca konfliktného vzťahu“.

43

V tejto súvislosti treba uviesť, že ak nemá byť režim stanovený v článku 2 písm. c) PZOZ zbavený svojho zmyslu, nemôže OOUPZ svojím konaním zasahovať do intuitu personae pracovného pomeru medzi nadriadeným a dočasným zamestnancom, teda do časti osobného uváženia, ktorou sa riadi v súlade s judikatúrou citovanou v bode 36 vyššie. Tak by to pritom bolo v prípade, ak by OOUPZ namiesto nadriadeného rozhodoval o tom, čo viedlo k narušeniu vzťahu dôvery.

47

V prejednávanej veci pritom z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že OOUPZ sa obmedzil na tvrdenie, že mu prináleží „zohľadniť všetky relevantné skutočnosti, medzi ktoré patria nielen tie, ktoré boli uvedené vo vyššie uvedených memorandách [člena zo 16. decembra 2022 a 1. februára 2023], ale aj tie, ktoré sú uvedené v rozhodnutí [komisie pre poskytovanie pomoci] z 20. februára 2024, ktoré medzičasom nadobudlo právoplatnosť“. Žiadna zo skutočností „uvedených vo vyššie uvedených memorandách“ člena však nebola v napadnutom rozhodnutí preskúmaná, posúdená ani zmienená.

48

Z rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti tiež vyplýva, že komisia pre sťažnosti sa nevyjadrila ani ku skutočnostiam, ktoré člen vytýkal žalobkyni, aby odôvodnil narušenie vzťahu dôvery. Uvedená komisia pre sťažnosti sa len domnievala, že „OOUPZ musí mať na základe svojej širokej diskrečnej právomoci možnosť zohľadniť všetky okolnosti, medzi ktoré v prejednávanej veci patrí výsledok postupu pomoci začatého samotnou sťažovateľkou“.

49

Z toho vyplýva, že ani OOUPZ, ani komisia pre sťažnosti nepreskúmali ani neoverili vecnú správnosť skutočností vytýkaných žalobkyni členom v memorandách zo 16. decembra 2022 a 1. februára 2023.

53

Rozsudok

zo 7. novembra 2019, WN/Parlament ( T‑431/18 , neuverejnený, EU:T:2019:781 ), sa totiž týkal rozhodnutia o ukončení zmluvy prijatého OOUPZ, ktoré bolo kritizované z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, keďže v ňom boli prevzaté len niektoré dôvody, ktoré nadriadený uviedol vo svojom návrhu na ukončenie zmluvy. V tejto súvislosti sa rozhodlo, že takáto okolnosť nemôže predstavovať porušenie povinnosti OOUPZ uviesť odôvodnenie, keďže len OOUPZ má právomoc rozhodnúť o ukončení zmluvy a určiť dôvody takéhoto ukončenia. Tento rozsudok sa teda netýkal dôvodnosti dotknutého rozhodnutia o ukončení zmluvy, ako je to v prejednávanej veci, ale nedostatočného odôvodnenia a porušenia práva na obhajobu, takže sa ho žalovaný nemôže účinne dovolávať. V každom prípade treba konštatovať, že prístup, ktorý OOUPZ zaujal vo veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, je v súlade s úlohou OOUPZ, ako vyplýva z judikatúry citovanej v bode 38 vyššie. Je totiž povinný overiť vecnú správnosť uvádzaných skutočností. Toto overenie môže viesť k vylúčeniu niektorých z týchto skutočností, ak sa nezdá, že by vierohodne odôvodňovali narušenie vzťahu dôvery. Naproti tomu v prejednávanej veci OOUPZ v napadnutom rozhodnutí neprevzal žiadny z poznatkov uvádzaných členom a rozhodol sa uplatniť odlišné dôvody, čo žalovaný navyše vo svojich písomných podaniach pripúšťa.

54

Rovnako tak rozsudok zo 14. júla 2021, BG/Parlament ( T‑253/19 , EU:T:2021:459 , body 54 až 56 ), na ktorý sa odvoláva žalovaný, nie je v prejednávanej veci relevantný, keďže body, na ktoré odkazuje, sa tiež týkajú nedostatočného odôvodnenia dotknutého rozhodnutia, a nie dôvodnosti tohto rozhodnutia. V každom prípade sa tento rozsudok týka situácie, keď bolo uvedené rozhodnutie o ukončení zmluvy prijaté OOUPZ kritizované z dôvodu, že dôvody uvedené nadriadeným na odôvodnenie ukončenia zmluvy sa počas správneho konania zmenili. V prejednávanej veci pritom nejde o otázku, či člen mohol zmeniť dôvody na podporu narušenia vzťahu dôvery v priebehu správneho konania, ale o to, či OOUPZ mohol uviesť iné dôvody, než sú dôvody uvedené členom na podporu jeho návrhu na ukončenie zmluvy žalobkyne.

58

Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že prvej časti prvého žalobného dôvodu treba vyhovieť a v dôsledku toho zrušiť napadnuté rozhodnutie, pričom nie je potrebné rozhodnúť o ostatných žalobných dôvodoch uvedených žalobkyňou, ani o prípustnosti dodatočných dôkazov, ktoré žalobkyňa predložila 2. júla 2025, keďže tieto dôkazy sa týkajú skutočností uvedených na podporu štvrtého žalobného dôvodu.

O návrhu na náhradu škody

59

Žalobkyňa predkladá návrhy na náhradu škody, na podporu ktorých tvrdí, že pochybenie, ktorého sa dopustila administratíva pri ukončení jej zmluvy dočasného zamestnanca, jej spôsobilo nemajetkovú ujmu, ktorú nemožno napraviť zrušením napadnutého rozhodnutia. Okolnosti, za ktorých bolo napadnuté rozhodnutie prijaté, totiž podľa nej vážne narušujú jej dôstojnosť a poškodzujú jej zdravie. Dodáva, že z dôvodu tohto ukončenia zmluvy jej žalovaný neumožnil dôstojne ukončiť svoju kariéru v rámci inštitúcie, „pretože bola nútená [začať] konanie“ a podstúpiť s tým súvisiace útrapy. Svoju ujmu odhaduje ex æquo et bono na 50000 eur.

60

Na druhej strane Všeobecný súd uznal možnosť, že nemajetková ujma úradníka alebo zamestnanca nebude v celom rozsahu napravená zrušením dotknutého aktu, ak sa žalobkyňa ocitla v stave neistoty, pokiaľ ide o jej profesijnú budúcnosť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júna 2019, Siragusa/Rada, T‑616/17 RENV , neuverejnený, EU:T:2019:372 , bod 83 , a z 25. júna 2020, XH/Komisia, T‑511/18 , EU:T:2020:291 , bod 181 ), alebo ak utrpela pocit nespravodlivosti a frustrácie, ktorý jej spôsobila nutnosť začať konanie pred podaním žaloby a potom sporové konanie, aby dosiahla uznanie svojich práv (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2024, TU/Parlament, T‑793/22 , EU:T:2024:614 , bod 237 a citovanú judikatúru).

64

Pokiaľ ide o úlohu súdu v danej oblasti, treba tiež pripomenúť, že z článku 91 ods. 1 druhej vety služobného poriadku vyplýva, že v sporoch finančného charakteru má Všeobecný súd neobmedzenú právomoc. „Spory finančného charakteru“ v zmysle tohto ustanovenia predstavujú najmä žaloby o určenie zodpovednosti podané zamestnancami proti inštitúciám (pozri tiež rozsudok z 10. septembra 2015, Preskúmanie Missir Mamachi di Lusignano/Komisia, C‑417/14 RX‑II , EU:C:2015:588 , bod 39 a citovanú judikatúru).

65

Po druhé ukončenie zmluvy nadobudlo účinnosť až po ukončení neprimerane dlhého sporového konania. Toto konanie totiž začalo 16. decembra 2022 a bolo ukončené až napadnutým rozhodnutím 2. júla 2024, pričom ukončenie zmluvy nadobudlo účinnosť v auguste 2025. Počas tohto obdobia takmer troch rokov sa žalobkyňa nachádzala v neistej situácii vo veku, v ktorom sa zamestnanci po prepustení osobitne stretávajú s ťažkosťami opätovného začlenenia sa do pracovného procesu. Hoci túto dĺžku nemožno v celom rozsahu pripísať žalovanému a žalobkyňa mohla byť naďalej zamestnaná žalovaným až do doby niekoľkých týždňov pred jej odchodom do dôchodku, napriek tomu žalobkyňa z dôvodu tohto konania o ukončení zmluvy, ktoré bolo poznačené nezrovnalosťami, zažívala stav obáv a neistoty, pokiaľ ide o jej profesijnú budúcnosť, počas dlhšieho obdobia v zmysle judikatúry citovanej v bode 63 vyššie.

69

Po tretie okolnosti, ktoré sprevádzali postup ukončenia zmluvy žalobkyne, jej neumožnili, aby dôstojne ukončila svoju kariéru v inštitúcii, v ktorej pracovala viac ako dvadsať rokov.

70

Žalobkyni teda vznikla nemajetková ujma z dôvodu konania žalovaného, ktorá nemôže byť v celom rozsahu napravená samotným zrušením napadnutého rozhodnutia.

71

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)

rozhodol takto:

1.

Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie z 2. júla 2024 o ukončení zmluvy na dobu neurčitú uzavretú s HC ako dočasným zamestnancom sa zrušuje.

2.

Rozsudok

bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 10. júna 2026.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: francúzština.