T-13/25
ECLI:EU:T:2026:378
- Súd
- Všeobecný súd Európskej únie
- IČS
- 62025TJ0013
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
62025TJ0013
ROZSUDOK
VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá komora)
z 10. júna 2026 ( *1 )
„Verejná služba – Dočasní zamestnanci – Zmluva na dobu neurčitú – Článok 2 písm. c) PZOZ – Ukončenie zmluvy – Článok 47 písm. c) bod i) PZOZ – Narušenie vzťahu dôvery – Nesprávne právne posúdenie – Zodpovednosť – Nemajetková ujma“
Vo veci T‑13/25,
HC , v zastúpení: L. Levi, advokátka,
žalobkyňa,
proti
Súdnemu dvoru Európskej únie , v zastúpení: Á. Almendros Manzano a G. Bittoni, splnomocnení zástupcovia,
žalovanému,
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora),
v zložení: predseda komory G. De Baere, sudcovia R. Meyer (spravodajca) a D. Jočienė,
tajomník: H. Eriksson, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania,
po pojednávaní zo 14. januára 2026,
vyhlásil tento
Rozsudok
1
Svojou žalobou podanou na základe článku 270 ZFEÚ sa žalobkyňa HC domáha jednak zrušenia rozhodnutia žalovaného z 2. júla 2024, ktorým bola ukončená jej zmluva dočasného zamestnanca na dobu neurčitú (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) na základe článku 47 Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“), a jednak náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá jej vznikla v dôsledku tohto rozhodnutia.
Okolnosti predchádzajúce sporu
2
Žalobkyňa bola žalovaným prijatá do zamestnania 4. septembra 2001. Od júna 2016 bola zamestnaná ako dočasný zamestnanec podľa článku 2 písm. c) PZOZ na základe zmluvy na dobu neurčitú v kabinete sudcu Všeobecného súdu Európskej únie (ďalej len „člen“).
3
Dňa 6. septembra 2022 vznikol medzi členom a žalobkyňou spor týkajúci sa dní dovolenky vyčerpaných žalobkyňou a ich schválenia.
4
Od 9. septembra 2022 bola žalobkyňa práceneschopná.
5
E‑mailom z 15. septembra 2022 zaslaným sekretariátu riaditeľstva ľudských zdrojov a správy zamestnancov žalovaného (ďalej len „riaditeľstvo pre ľudské zdroje“) žalobkyňa informovala o pracovnej situácii, ktorá sa stala „neznesiteľnou“, a vyjadrila želanie, aby bola vypočutá a mohla opísať psychické obťažovanie, ktorého sa údajne voči nej člen dopustil. Uviedla, že má v úmysle podať žiadosť o pomoc. V ten istý deň riaditeľstvo pre ľudské zdroje odpovedalo žalobkyni zaslaním interných pravidiel inštitúcie týkajúcich sa obťažovania a vyzvalo ju, aby sa na riaditeľstvo znova obrátila začiatkom októbra 2022 na účely zorganizovania pohovoru.
6
Dňa 4. októbra 2022 sa v kancelárii člena uskutočnilo stretnutie medzi generálnym riaditeľom pre administratívne záležitosti a členom.
7
Listom svojho zástupcu z 26. októbra 2022 žalobkyňa podala predsedovi Všeobecného súdu žiadosť o pohovor s cieľom nájsť „konštruktívne riešenia“ ťažkostí, ktoré mala s členom, pričom spresnila, že táto žiadosť nie je súčasťou formálneho konania. Následne sa 16. novembra 2022 uskutočnil pohovor, na ktorom sa zúčastnili žalobkyňa a jej zástupca, predseda Všeobecného súdu a právny poradca pre administratívne záležitosti žalovaného.
8
Memorandom zo 16. decembra 2022 (ďalej len „memorandum zo 16. decembra 2022“) člen informoval žalobkyňu o svojom zámere ukončiť ich pracovný pomer z dôvodu narušenia vzťahu dôvery pre správanie, ktorého sa údajne dopustila pri výkone svojich pracovných povinností v jeho kabinete v mesiacoch pred 9. septembrom 2022. Člen konkrétne žalobkyni vytýkal veľmi nedostatočnú dostupnosť, čo podľa neho svedčí o nedostatku profesijnej etiky, k čomu sa údajne pridával prehlbujúci sa nedostatok produktivity, proaktívnej činnosti a motivácie, ako aj autonómie a dotiahnutia do konca niektorých úloh. Člen vyzval žalobkyňu, aby mu predložila prípadné pripomienky, čo urobila listom z 5. januára 2023.
9
Memorandom z 1. februára 2023 (ďalej len „memorandum z 1. februára 2023“) člen požiadal tajomníka Všeobecného súdu, aby podnikol potrebné administratívne kroky na ukončenie zmluvy žalobkyne ako dočasného zamestnanca. Člen odkázal na svoje memorandum zo 16. decembra 2022, ktoré pripojil k uvedenému memorandu, pričom informoval žalobkyňu o svojom zámere ukončiť jej zmluvu a o dôvodoch, ktoré ho viedli k tomuto rozhodnutiu.
10
Dňa 15. februára 2023 žalobkyňa podala na základe článku 90 ods. 1 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) žiadosť o pomoc v zmysle článku 24 služobného poriadku (ďalej len „žiadosť o pomoc“). Na podporu tejto žiadosti podrobne uviedla rad prejavov správania, ktoré podľa nej viedli k tomu, že bola práceneschopná. Žiadala jednak, aby orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy (ďalej len „OOUPZ“) začal administratívne vyšetrovanie s cieľom zistiť skutkové okolnosti a vyvodiť z toho primerané dôsledky, a jednak aby bol zastavené konanie smerujúce k ukončeniu pracovného pomeru.
11
Rozhodnutím z 25. mája 2023 komisia Všeobecného súdu zodpovedná za poskytovanie pomoci (ďalej len „komisia pre poskytovanie pomoci“) zamietla žiadosť žalobkyne o pomoc. Žalobkyňa podala 17. augusta 2023 proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku.
12
Listom zo 6. septembra 2023 riaditeľstvo pre ľudské zdroje informovalo žalobkyňu, ktorá bola od 9. septembra 2022 práceneschopná, o tom, že sa podľa článku 59 ods. 4 služobného poriadku obrátilo na posudkovú komisiu pre otázky invalidity, aby určila, či jej zdravotný stav umožňuje pokračovať v plnení jej povinností v rámci žalovanej inštitúcie.
13
Rozhodnutím z 8. septembra 2023 OOUPZ prerušil konanie o ukončení zmluvy žalobkyne ako dočasného zamestnanca do vydania rozhodnutia posudkovej komisie pre otázky invalidity, a to v záujme riadneho priebehu konania pred uvedenou komisiou.
14
Rozhodnutím z 9. októbra 2023 komisia Všeobecného súdu s právomocou rozhodovať o sťažnostiach (ďalej len „komisia pre sťažnosti“) zrušila rozhodnutie komisie pre poskytovanie pomoci z 25. mája 2023. V podstate jednak rozhodla, že komisia pre poskytovanie pomoci nesprávne posúdila pôsobnosť článku 24 služobného poriadku, a jednak, že sa nesprávne domnievala, že žiadosť o pomoc bola založená len na tvrdeniach bez akéhokoľvek aspoň neúplného dôkazu.
15
Dňa 6. decembra 2023 posudková komisia pre otázky invalidity dospela k záveru, že žalobkyňa netrpí trvalou invaliditou, ktorá by bola považovaná za úplnú a znemožnila by jej vykonávať funkcie zodpovedajúce pracovnému miestu jej funkčnej skupiny, a že z tohto dôvodu je povinná pokračovať vo výkone svojej činnosti.
16
Rozhodnutím zo 14. decembra 2023 OOUPZ, ktorý sa vzhľadom na závery posudkovej komisie pre otázky invalidity domnieval, že žalobkyňa je schopná vykonávať pracovnú činnosť a že od 8. januára 2024 sa má vrátiť späť na svoje pracovné miesto, predbežne a preventívne rozhodol o jej pridelení na iné oddelenie žalovaného so zachovaním jej platovej triedy a stupňa.
17
Rozhodnutím z 20. februára 2024 (ďalej len „rozhodnutie z 20. februára 2024“) komisia pre poskytovanie pomoci rozhodla, že opatrenie spočívajúce v pridelení žalobkyne na iné oddelenie žalovaného predstavuje vhodné opatrenie, ktorým sa vyhovelo žiadosti o pomoc. V zostávajúcej časti túto žiadosť zamietla. Vzhľadom na to, že proti uvedenému rozhodnutiu nebola podaná sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku, nadobudlo právoplatnosť 20. mája 2024.
18
Listom zo 6. júna 2024 riaditeľstvo pre ľudské zdroje informovalo žalobkyňu, že vzhľadom na to, že rozhodnutie komisie pre poskytovanie pomoci z 20. februára 2024 nadobudlo právoplatnosť, OOUPZ ukončil opatrenie spočívajúce v prerušení konania o ukončení jej zmluvy dočasného zamestnanca. Tiež ju informovalo o zámere OOUPZ ukončiť jej zmluvu na základe článku 47 písm. c) bodu i) PZOZ z dôvodu narušenia vzťahu dôvery. V tejto súvislosti riaditeľstvo pre ľudské zdroje v tomto liste poukázalo na existenciu „problematického, či dokonca konfliktného vzťahu“ medzi žalobkyňou a členom, ako bolo potvrdené rozhodnutím komisie pre poskytovanie pomoci z 20. februára 2024. Riaditeľstvo pre ľudské zdroje žalobkyni oznámilo, že môže predložiť pripomienky k zámeru OOUPZ ukončiť jej zmluvu dočasného zamestnanca do 20. júna 2024.
19
Dňa 20. júna 2024 predložila žalobkyňa svoje pripomienky. Konkrétne tvrdila, že údajné narušenie vzťahu dôvery sa zakladá na iných skutočnostiach, než ktoré uviedol člen v memorande z 1. februára 2023, pričom OOUPZ nebol oprávnený nahradiť dôvody, ktoré uvedený člen uviedol na opísanie narušenia vzťahu dôvery, inými dôvodmi.
20
OOUPZ 2. júla 2024 prijal napadnuté rozhodnutie, ktorým ukončil zmluvu žalobkyne ako dočasného zamestnanca podľa článku 47 písm. c) bodu i) PZOZ s desaťmesačnou výpovednou lehotou. V napadnutom rozhodnutí OOUPZ najmä konštatoval, že existencia „problematického, či dokonca konfliktného vzťahu“ medzi žalobkyňou a členom, u ktorého vykonávala svoje pracovné činnosti na základe zmluvy podľa článku 2 písm. c) PZOZ, je dôkazom straty vzťahu dôvery medzi nimi.
21
Dňa 17. augusta 2024 podala žalobkyňa sťažnosť proti napadnutému rozhodnutiu na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku.
22
Komisia pre sťažnosti rozhodnutím R‑8/24 z 1. októbra 2024 zamietla sťažnosť žalobkyne (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti“).
23
Vzhľadom na to, že výpovedná lehota stanovená v napadnutom rozhodnutí bola predĺžená z dôvodu, že žalobkyňa bola práceneschopná, bola jej zmluva dočasného zamestnanca ukončená s účinnosťou od začiatku augusta 2025, teda menej než jeden mesiac pred jej odchodom do dôchodku.
Návrhy účastníkov konania
24
Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:
–
zrušil napadnuté rozhodnutie a v prípade potreby rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti,
–
uložil žalovanému povinnosť nahradiť jej škodu vo výške 50000 eur, ktorá jej vznikla,
–
uložil žalovanému povinnosť nahradiť trovy konania.
25
Žalovaný navrhuje, aby Všeobecný súd:
–
žalobu čiastočne zamietol ako nedôvodnú a čiastočne ako neprípustnú,
–
uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
O návrhu na zrušenie
O predmete návrhov na zrušenie
26
Na úvod treba konštatovať, že z návrhov na zrušenie vyplýva, že žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd zrušil nielen napadnuté rozhodnutie, ale v prípade potreby aj rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti.
27
Podľa ustálenej judikatúry návrhy na zrušenie formálne smerujúce proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti majú za následok to, že súd začne konať o akte, proti ktorému je sťažnosť podaná, ak nemajú ako také samostatný obsah (pozri rozsudok z 13. júla 2018, Curto/Parlament, T‑275/17 , EU:T:2018:479 , bod 63 a citovanú judikatúru).
28
V tomto prípade, keďže rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti iba potvrdzuje napadnuté rozhodnutie, pričom spresňuje dôvody na jeho podporu, je potrebné konštatovať, že návrhy na zrušenie rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti nemajú samostatný obsah, a preto nie je potrebné prijať osobitné rozhodnutie o týchto návrhoch. Pri preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia je však potrebné vziať do úvahy odôvodnenie rozhodnutia, ktorým sa zamieta sťažnosť, pričom toto odôvodnenie sa považuje za zhodné s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. apríla 2019, Wattiau/Parlament, T‑737/17 , EU:T:2019:273 , bod 43 a citovanú judikatúru).
O veci samej
29
Na podporu svojej žaloby žalobca uvádza štyri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod, ktorý sa skladá z troch častí, je založený na zjavne nesprávnom posúdení a nesprávnom právnom posúdení, ktorým je poznačený dôvod ukončenia jej zmluvy dočasného zamestnanca, na porušení článku 47 PZOZ a článku 24 služobného poriadku a na porušení povinnosti náležitej starostlivosti a povinnosti starostlivosti. Druhý žalobný dôvod je založený na zjavne nesprávnom posúdení, ktorým je poznačené odôvodnenie pokračovanie konania o ukončení zmluvy, na „protiprávnom uplatnení“ článku 47 písm. c) PZOZ a zneužití právomoci. Tretí žalobný dôvod je založený na porušení práva byť vypočutý a povinnosti odôvodnenia. Štvrtý dôvod je založený na porušení článku 12a a 22a služobného poriadku.
30
Konkrétne v prvej časti prvého žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že OOUPZ porušil svoju diskrečnú právomoc, dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia a prekročil právomoci, ktoré mu zveruje článok 47 písm. c) PZOZ, pretože návrh na ukončenie zmluvy dočasného zamestnanca sa zakladá na narušení vzťahu dôvery. Podľa žalobkyne OOUPZ na jednej strane nepreveril vecnú správnosť skutkových zistení a výhrad, ktoré uviedol člen v návrhu na ukončenie zmluvy, a na druhej strane OOUPZ nahradil tieto zistenia a výhrady na účely preukázania narušenia vzťahu dôvery svojimi vlastnými dôvodmi.
31
Žalovaný spochybňuje tvrdenia žalobkyne uvedené v rámci prvej časti prvého žalobného dôvodu, pričom tvrdí, že žiadne ustanovenie neukladá OOUPZ povinnosť zohľadniť pri posudzovaní návrhu na ukončenie zmluvy dočasného zamestnanca, ktorý vykonáva úlohy na základe zmluvy založenej na článku 2 písm. c) PZOZ, z dôvodu narušenia vzťahu dôvery len skutočnosti uvedené nadriadeným, u ktorého tento zamestnanec vykonáva svoju pracovnú činnosť. Tvrdí, že OOUPZ musí mať vzhľadom na širokú diskrečnú právomoc, ktorou v danej oblasti disponuje, možnosť zohľadniť všetky relevantné okolnosti.
32
Podľa žalovaného sa žalobkyňa mýli, pokiaľ ide o výklad uplatniteľnej judikatúry, a tvrdí, že zákaz, ktorý OOUPZ znemožňuje nahradiť posúdenie nadriadeného, ku ktorému je dotknutý zamestnanec pridelený, vlastným posúdením, sa týka len existencie narušenia vzťahu dôvery, a nie posúdenia dôvodov, ktoré môžu túto skutočnosť preukázať. Žalovaný okrem toho tvrdí, že z judikatúry vyplýva, že hoci dotknutému nadriadenému prináleží podať návrh na ukončenie pracovnej zmluvy, je výlučne na OOUPZ, aby rozhodol o tomto ukončení a vymedzil jeho dôvody, takže prípadne môže založiť svoje rozhodnutie na iných skutočnostiach, než sú tie, ktoré boli uvedené na podporu pôvodného návrhu.
33
Žalovaný dodáva, že ak by OOUPZ nemal možnosť založiť ukončenie zmluvy dočasného zamestnanca na iných dôvodoch, než sú dôvody uvedené členom, u ktorého tento zamestnanec vykonáva svoje povinnosti, bolo by to v rozpore s vyvíjajúcou sa povahou konania pred podaním žaloby.
34
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 2 písm. c) PZOZ stanovuje možnosť prijímať dočasných zamestnancov, aby pomáhali osobe, ktorá zastáva funkciu ustanovenú v Zmluve o EÚ alebo Zmluve o FEÚ, ako sú najmä členovia Všeobecného súdu. V súlade s článkom 8 tretím odsekom PZOZ sa dočasní zamestnanci, ktorí vykonávajú svoju činnosť u člena Všeobecného súdu, prijímajú do zamestnania na dobu neurčitú, ktorá je však obmedzená maximálne na dĺžku funkčného obdobia dotknutého člena.
35
Podľa článku 47 písm. c) bodu i) PZOZ pracovný pomer dočasného zamestnanca zaniká, ak je zmluva uzatvorená na dobu neurčitú, na konci výpovednej doby ustanovenej v zmluve s tým, že výpovedná doba nesmie byť kratšia ako jeden mesiac za každý dokončený rok služobného pomeru, pričom najkratšia výpovedná doba je tri mesiace a najdlhšia je 10 mesiacov.
36
Pokiaľ ide o dôvody, ktoré možno uviesť na podporu ukončenia zmluvy na dobu neurčitú dočasného zamestnanca prijatého na základe článku 2 písm. c) PZOZ, z judikatúry vyplýva, že takúto zmluvu možno ukončiť z dôvodu narušenia vzťahu dôvery, pričom základným prvkom tejto pracovnej zmluvy intuitu personae je vzájomná dôvera (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júla 2023, SE/Komisia, T‑223/21 , EU:T:2023:375 , bod 138 a citovanú judikatúru, a z 24. februára 2010, P/Parlament, F‑89/08 , EU:F:2010:11 , bod 32 ).
37
V tejto súvislosti judikatúra vyžaduje, aby OOUPZ výslovne uviedol skutkové okolnosti, ktoré odhaľujú alebo odôvodňujú narušenie vzťahu dôvery (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. novembra 2019, WN/Parlament, T‑431/18 , neuverejnený, EU:T:2019:781 , bod 31 ).
38
Okrem toho z ustálenej judikatúry vyplýva, že OOUPZ neprináleží nahrádzať posúdenie priameho nadriadeného žalobkyne svojím vlastným posúdením, pokiaľ ide o existenciu narušenia vzťahu dôvery. OOUPZ však musí vykonať analýzu v troch krokoch. OOPZ však musí najskôr overiť, či sa neexistencia alebo strata vzťahu dôvery skutočne uplatňuje, následne sa musí ubezpečiť o vecnej správnosti uvádzaného skutkového stavu a napokon sa musí ubezpečiť, že vo vzťahu k uvádzaným dôvodom nie je návrh na ukončenie zmluvy postihnutý vadou spočívajúcou v porušení základných práv alebo v zneužití právomoci (pozri rozsudok z 8. mája 2024, UF/Komisia, T‑24/23 , EU:T:2024:293 , bod 57 a citovanú judikatúru).
39
S prihliadnutím na tieto úvahy treba preskúmať, či, ako tvrdí žalobkyňa, bol OOUPZ, ktorému člen podal návrh na ukončenie jej zmluvy, povinný preskúmať vecnú správnosť skutkových okolností uvádzaných členom a následne sa obmedziť na dôvody, ktoré tento člen uviedol na odôvodnenie narušenia vzťahu dôvery, a preto ich nemohol nahradiť svojimi vlastnými dôvodmi.
40
V prvom rade pokiaľ ide o dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí na ukončenie zmluvy žalobkyne, OOUPZ najmä konštatoval, že medzi žalobkyňou a členom existuje „problematický, či dokonca konfliktný vzťah“, ako bolo potvrdené rozhodnutím komisie pre poskytovanie pomoci z 20. februára 2024, ktorý „sám osebe preukazuje narušenie vzťahu dôvery“ medzi žalobkyňou a členom.
41
Rovnako tak v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti komisia pre sťažnosti najmä uviedla, že medzi členom a žalobkyňou existuje „problematický, či dokonca konfliktný vzťah“ podľa rozhodnutia komisie pre poskytovanie pomoci z 20. februára 2024 a že „nemožno dôvodne spochybniť, že za takýchto okolností treba vzťah dôvery… považovať za narušený“.
42
V memorande zo 16. decembra 2022, pripojenom k jeho memorandu z 1. februára 2023, pritom člen na odôvodnenie narušenia vzťahu dôvery žalobkyni vytýkal veľmi nedostatočnú dostupnosť, čo podľa neho svedčí o nedostatku profesijnej etiky, k čomu sa údajne pridával prehlbujúci sa nedostatok produktivity, proaktívnej činnosti a motivácie, ako aj autonómie a dotiahnutia do konca niektorých úloh. Člen v ňom neuviedol existenciu „problematického, či dokonca konfliktného vzťahu“.
43
V tejto súvislosti treba uviesť, že ak nemá byť režim stanovený v článku 2 písm. c) PZOZ zbavený svojho zmyslu, nemôže OOUPZ svojím konaním zasahovať do intuitu personae pracovného pomeru medzi nadriadeným a dočasným zamestnancom, teda do časti osobného uváženia, ktorou sa riadi v súlade s judikatúrou citovanou v bode 36 vyššie. Tak by to pritom bolo v prípade, ak by OOUPZ namiesto nadriadeného rozhodoval o tom, čo viedlo k narušeniu vzťahu dôvery.
44
Narušenie vzťahu dôvery medzi nadriadeným a dočasným zamestnancom, ktorým je ovplyvnené zachovanie vzťahu intuitu personae , ktorý má charakterizovať ich pracovný pomer, totiž nemožno odôvodniť skutkovými okolnosťami, ktorých existencie sa samotný nadriadený nedovolával, inak by mu boli pripísané výhrady, ktoré nevzniesol, a v konečnom dôsledku by bolo nahradené jeho posúdenie dôvodov, ktoré ho viedli k tomu, že spolupracovníkovi dôveroval.
45
OOUPZ tým, že napadnuté rozhodnutie založil na dôvodoch, ktoré člen neuviedol, porušil článok 2 písm. c) PZOZ a z tohto dôvodu sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia.
46
V druhom rade z judikatúry citovanej v bode 38 vyššie vyplýva, že overenie vecnej správnosti skutkových okolností, čo je povinnosť OOUPZ, sa týka preskúmania skutočností vytýkaných nadriadeným dočasného zamestnanca, pri ktorom sa navrhuje ukončenie zmluvy z dôvodu narušenia vzťahu dôvery.
47
V prejednávanej veci pritom z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že OOUPZ sa obmedzil na tvrdenie, že mu prináleží „zohľadniť všetky relevantné skutočnosti, medzi ktoré patria nielen tie, ktoré boli uvedené vo vyššie uvedených memorandách [člena zo 16. decembra 2022 a 1. februára 2023], ale aj tie, ktoré sú uvedené v rozhodnutí [komisie pre poskytovanie pomoci] z 20. februára 2024, ktoré medzičasom nadobudlo právoplatnosť“. Žiadna zo skutočností „uvedených vo vyššie uvedených memorandách“ člena však nebola v napadnutom rozhodnutí preskúmaná, posúdená ani zmienená.
48
Z rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti tiež vyplýva, že komisia pre sťažnosti sa nevyjadrila ani ku skutočnostiam, ktoré člen vytýkal žalobkyni, aby odôvodnil narušenie vzťahu dôvery. Uvedená komisia pre sťažnosti sa len domnievala, že „OOUPZ musí mať na základe svojej širokej diskrečnej právomoci možnosť zohľadniť všetky okolnosti, medzi ktoré v prejednávanej veci patrí výsledok postupu pomoci začatého samotnou sťažovateľkou“.
49
Z toho vyplýva, že ani OOUPZ, ani komisia pre sťažnosti nepreskúmali ani neoverili vecnú správnosť skutočností vytýkaných žalobkyni členom v memorandách zo 16. decembra 2022 a 1. februára 2023.
50
Za týchto okolností treba konštatovať, že OOUPZ tým, že neoveril skutočnosti vytýkané žalobkyni členom, nesplnil požiadavky, ktoré mu ukladá judikatúra citovaná v bode 38 vyššie, a že sa z tohto dôvodu dopustil nesprávneho právneho posúdenia.
51
Závery uvedené v bode 45 a 50 vyššie nemožno spochybniť ani ďalšími tvrdeniami uvedenými žalovaným.
52
Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, podľa ktorého z rozsudku zo 7. novembra 2019, WN/Parlament ( T‑431/18 , neuverejnený, EU:T:2019:781 , body 33 až 36 a 53 ), vyplýva, že hoci dotknutému nadriadenému prináleží podať návrh na ukončenie zmluvy, iba OOUPZ má právomoc rozhodnúť o uvedenom ukončení zmluvy a určiť dôvody tohto rozhodnutia, a teda ho môže založiť na iných dôvodoch, než sú dôvody uvedené v uvedenom návrhu, treba konštatovať, že uvedený rozsudok nie je v prejednávanej veci relevantný.
53
Rozsudok
zo 7. novembra 2019, WN/Parlament ( T‑431/18 , neuverejnený, EU:T:2019:781 ), sa totiž týkal rozhodnutia o ukončení zmluvy prijatého OOUPZ, ktoré bolo kritizované z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, keďže v ňom boli prevzaté len niektoré dôvody, ktoré nadriadený uviedol vo svojom návrhu na ukončenie zmluvy. V tejto súvislosti sa rozhodlo, že takáto okolnosť nemôže predstavovať porušenie povinnosti OOUPZ uviesť odôvodnenie, keďže len OOUPZ má právomoc rozhodnúť o ukončení zmluvy a určiť dôvody takéhoto ukončenia. Tento rozsudok sa teda netýkal dôvodnosti dotknutého rozhodnutia o ukončení zmluvy, ako je to v prejednávanej veci, ale nedostatočného odôvodnenia a porušenia práva na obhajobu, takže sa ho žalovaný nemôže účinne dovolávať. V každom prípade treba konštatovať, že prístup, ktorý OOUPZ zaujal vo veci, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, je v súlade s úlohou OOUPZ, ako vyplýva z judikatúry citovanej v bode 38 vyššie. Je totiž povinný overiť vecnú správnosť uvádzaných skutočností. Toto overenie môže viesť k vylúčeniu niektorých z týchto skutočností, ak sa nezdá, že by vierohodne odôvodňovali narušenie vzťahu dôvery. Naproti tomu v prejednávanej veci OOUPZ v napadnutom rozhodnutí neprevzal žiadny z poznatkov uvádzaných členom a rozhodol sa uplatniť odlišné dôvody, čo žalovaný navyše vo svojich písomných podaniach pripúšťa.
54
Rovnako tak rozsudok zo 14. júla 2021, BG/Parlament ( T‑253/19 , EU:T:2021:459 , body 54 až 56 ), na ktorý sa odvoláva žalovaný, nie je v prejednávanej veci relevantný, keďže body, na ktoré odkazuje, sa tiež týkajú nedostatočného odôvodnenia dotknutého rozhodnutia, a nie dôvodnosti tohto rozhodnutia. V každom prípade sa tento rozsudok týka situácie, keď bolo uvedené rozhodnutie o ukončení zmluvy prijaté OOUPZ kritizované z dôvodu, že dôvody uvedené nadriadeným na odôvodnenie ukončenia zmluvy sa počas správneho konania zmenili. V prejednávanej veci pritom nejde o otázku, či člen mohol zmeniť dôvody na podporu narušenia vzťahu dôvery v priebehu správneho konania, ale o to, či OOUPZ mohol uviesť iné dôvody, než sú dôvody uvedené členom na podporu jeho návrhu na ukončenie zmluvy žalobkyne.
55
Okrem toho tvrdenia žalovaného, podľa ktorých, ak by OOUPZ nemal možnosť založiť ukončenie zmluvy dočasného zamestnanca na iných dôvodoch, než sú dôvody uvedené nadriadeným, u ktorého tento zamestnanec vykonával svoju pracovnú činnosť, takáto nemožnosť by bola v rozpore s vyvíjajúcou sa povahou konania pred podaním žaloby, nemôžu spochybniť závery uvedené v bodoch 45 a 50 vyššie.
56
V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že vzhľadom na samotný účel konania pred podaním žaloby, ktorým je umožniť administratíve preskúmať svoje rozhodnutia, sa uvedené konanie vyznačuje vyvíjajúcou povahou, takže v systéme opravných prostriedkov stanovenom v článkoch 90 a 91 služobného poriadku môže administratíva pri zamietnutí sťažnosti zároveň zmeniť dôvody, na základe ktorých prijala napadnutý akt. Cieľom konania o sťažnosti je totiž umožniť menovaciemu orgánu alebo OOUPZ opätovné preskúmanie napadnutého aktu s ohľadom na výhrady uvádzané sťažovateľom, pričom prípadne dôjde k zmene dôvodov, o ktoré sa opiera jeho výrok (pozri rozsudok z 26. júna 2024, Paraskevaidis/Rada a Komisia, T‑698/21 , EU:T:2024:425 , bod 17 a citovanú judikatúru).
57
Nemožnosť OOUPZ nahradiť dôvody uvedené nadriadeným svojimi vlastnými dôvodmi, ktorá skutočne obmedzuje vyvíjajúcu sa povahu konania pred podaním žaloby, je pritom dôsledkom osobitnej povahy zmluvy uvedenej v článku 2 písm. c) PZOZ a intuitu personae , ktorým sa vyznačuje. OOUPZ totiž nemôže v žiadnom prípade nahradiť posúdenie dotknutého nadriadeného svojím vlastným posúdením tým, že uvedie iné dôvody, ktoré nadriadený neuviedol, či už vo fáze pôvodného aktu, alebo vo fáze odpovede na sťažnosť. Tým nie je dotknutá možnosť OOUPZ po overení vecnej správnosti skutočností vytýkaných nadriadeným rozhodnúť, že vo fáze odpovede na sťažnosť uvedie len niektoré z týchto dôvodov, hoci vo fáze prijímania napadnutého aktu uviedol všetky dôvody (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. novembra 2019, WN/Parlament, T‑431/18 , neuverejnený, EU:T:2019:781 , body 33 až 36 ).
58
Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že prvej časti prvého žalobného dôvodu treba vyhovieť a v dôsledku toho zrušiť napadnuté rozhodnutie, pričom nie je potrebné rozhodnúť o ostatných žalobných dôvodoch uvedených žalobkyňou, ani o prípustnosti dodatočných dôkazov, ktoré žalobkyňa predložila 2. júla 2025, keďže tieto dôkazy sa týkajú skutočností uvedených na podporu štvrtého žalobného dôvodu.
O návrhu na náhradu škody
59
Žalobkyňa predkladá návrhy na náhradu škody, na podporu ktorých tvrdí, že pochybenie, ktorého sa dopustila administratíva pri ukončení jej zmluvy dočasného zamestnanca, jej spôsobilo nemajetkovú ujmu, ktorú nemožno napraviť zrušením napadnutého rozhodnutia. Okolnosti, za ktorých bolo napadnuté rozhodnutie prijaté, totiž podľa nej vážne narušujú jej dôstojnosť a poškodzujú jej zdravie. Dodáva, že z dôvodu tohto ukončenia zmluvy jej žalovaný neumožnil dôstojne ukončiť svoju kariéru v rámci inštitúcie, „pretože bola nútená [začať] konanie“ a podstúpiť s tým súvisiace útrapy. Svoju ujmu odhaduje ex æquo et bono na 50000 eur.
60
Žalovaný spochybňuje argumenty žalobkyne a tvrdí, že návrhy na náhradu škody úzko súvisia s návrhmi na zrušenie, ktoré musia byť samy osebe zamietnuté. Podľa žalovaného sa preto návrhy na náhradu škody musia zamietnuť ako nedôvodné. V každom prípade žalobkyňa podľa žalovaného nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by mohol preukázať existenciu a rozsah nemajetkovej ujmy, ktorú uplatňuje.
61
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zrušenie nezákonného aktu môže predstavovať samo osebe primeranú a v zásade dostatočnú nápravu akejkoľvek nemajetkovej ujmy, ktorú tento akt mohol spôsobiť, pokiaľ žalobca nepreukáže, že mu vznikla nemajetková ujma, ktorá nemôže byť v plnom rozsahu napravená týmto zrušením [pozri v tomto zmysle uznesenie z 3. septembra 2019, FV/Rada, C‑188/19 P , neuverejnené, EU:C:2019:690 , bod 4 (stanovisko generálnej advokátky Kokott, bod 26), a rozsudok z 28. apríla 2021, Correia/EHSV, T‑843/19 , EU:T:2021:221 , bod 86 ].
62
Už tak bolo rozhodnuté, že ak je zrušenie aktu úplne zbavené potrebného účinku, nemôže predstavovať samo osebe primeranú a dostatočnú náhradu akejkoľvek nemajetkovej ujmy spôsobenej zrušeným aktom (pozri rozsudky z 29. januára 2020, Aquino a i./Parlament, T‑402/18 , EU:T:2020:13 , bod 91 a citovanú judikatúru, a zo 14. decembra 2022, SU/EIOPA, T‑296/21 , EU:T:2022:808 , bod 109 a citovanú judikatúru).
63
Na druhej strane Všeobecný súd uznal možnosť, že nemajetková ujma úradníka alebo zamestnanca nebude v celom rozsahu napravená zrušením dotknutého aktu, ak sa žalobkyňa ocitla v stave neistoty, pokiaľ ide o jej profesijnú budúcnosť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júna 2019, Siragusa/Rada, T‑616/17 RENV , neuverejnený, EU:T:2019:372 , bod 83 , a z 25. júna 2020, XH/Komisia, T‑511/18 , EU:T:2020:291 , bod 181 ), alebo ak utrpela pocit nespravodlivosti a frustrácie, ktorý jej spôsobila nutnosť začať konanie pred podaním žaloby a potom sporové konanie, aby dosiahla uznanie svojich práv (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2024, TU/Parlament, T‑793/22 , EU:T:2024:614 , bod 237 a citovanú judikatúru).
64
Pokiaľ ide o úlohu súdu v danej oblasti, treba tiež pripomenúť, že z článku 91 ods. 1 druhej vety služobného poriadku vyplýva, že v sporoch finančného charakteru má Všeobecný súd neobmedzenú právomoc. „Spory finančného charakteru“ v zmysle tohto ustanovenia predstavujú najmä žaloby o určenie zodpovednosti podané zamestnancami proti inštitúciám (pozri tiež rozsudok z 10. septembra 2015, Preskúmanie Missir Mamachi di Lusignano/Komisia, C‑417/14 RX‑II , EU:C:2015:588 , bod 39 a citovanú judikatúru).
65
Všeobecný súd má v súvislosti s neobmedzenou právomocou povinnosť rozhodnúť spor, ktorý mu bol predložený v celom rozsahu (pozri rozsudok z 20. mája 2010, Gogos/Komisia, C‑583/08 P , EU:C:2010:287 , bod 49 a citovanú judikatúru). Táto právomoc má Všeobecnému súdu umožniť, aby zabezpečil praktickú účinnosť ním vydaných zrušovacích rozsudkov v sporoch týkajúcich sa verejnej služby, takže pokiaľ nestačí zrušenie aktu spôsobujúceho ujmu na presadenie práv žalobkyne alebo na účinnú ochranu jej záujmov, môže jej súd Únie priznať náhradu škody aj ex offo . V takomto prípade prináleží Všeobecnému súdu, aby vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci vyčíslil ujmu, ktorú utrpela dotknutá osoba, ex aequo et bono (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. septembra 2015, Preskúmanie Missir Mamachi di Lusignano/Komisia, C‑417/14 RX‑II , EU:C:2015:588 , bod 39 a citovanú judikatúru; z 12. júla 2011, Komisia/Q, T‑80/09 P , EU:T:2011:347 , bod 57 a citovanú judikatúru, a zo 14. decembra 2022, SU/EIOPA, T‑296/21 , EU:T:2022:808 , bod 79 ).
66
V prejednávanej veci treba pripomenúť, že zmluva žalobkyne bola ukončená protiprávne.
67
Po prvé zrušenie napadnutého rozhodnutia má pritom len obmedzený potrebný účinok, keďže ukončenie zmluvy žalobkyne nadobudlo účinnosť menej než jeden mesiac pred dátumom jej odchodu do dôchodku. Zrušenie napadnutého rozhodnutia teda samo osebe nepredstavuje dostatočnú nápravu.
68
Po druhé ukončenie zmluvy nadobudlo účinnosť až po ukončení neprimerane dlhého sporového konania. Toto konanie totiž začalo 16. decembra 2022 a bolo ukončené až napadnutým rozhodnutím 2. júla 2024, pričom ukončenie zmluvy nadobudlo účinnosť v auguste 2025. Počas tohto obdobia takmer troch rokov sa žalobkyňa nachádzala v neistej situácii vo veku, v ktorom sa zamestnanci po prepustení osobitne stretávajú s ťažkosťami opätovného začlenenia sa do pracovného procesu. Hoci túto dĺžku nemožno v celom rozsahu pripísať žalovanému a žalobkyňa mohla byť naďalej zamestnaná žalovaným až do doby niekoľkých týždňov pred jej odchodom do dôchodku, napriek tomu žalobkyňa z dôvodu tohto konania o ukončení zmluvy, ktoré bolo poznačené nezrovnalosťami, zažívala stav obáv a neistoty, pokiaľ ide o jej profesijnú budúcnosť, počas dlhšieho obdobia v zmysle judikatúry citovanej v bode 63 vyššie.
69
Po tretie okolnosti, ktoré sprevádzali postup ukončenia zmluvy žalobkyne, jej neumožnili, aby dôstojne ukončila svoju kariéru v inštitúcii, v ktorej pracovala viac ako dvadsať rokov.
70
Žalobkyni teda vznikla nemajetková ujma z dôvodu konania žalovaného, ktorá nemôže byť v celom rozsahu napravená samotným zrušením napadnutého rozhodnutia.
71
Za týchto okolností Všeobecný súd rozhodol, že vzniknutá nemajetková ujma bude spravodlivo nahradená tak, že sa žalobkyni prizná suma 10000 eur ex aequo et bono .
O trovách
72
Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
73
Keďže žalovaný nemal vo veci úspech, je opodstatnené uložiť mu povinnosť znášať vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli žalobkyni, v súlade s jej návrhmi.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)
rozhodol takto:
1.
Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie z 2. júla 2024 o ukončení zmluvy na dobu neurčitú uzavretú s HC ako dočasným zamestnancom sa zrušuje.
2.
Súdny dvor Európskej únie je povinný zaplatiť HC sumu vo výške 10000 eur ako náhradu spôsobenej nemajetkovej ujmy.
3.
Súdny dvor Európskej únie je povinný nahradiť trovy konania.
De Baere
Meyer
Jočienė
Rozsudok
bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 10. júna 2026.
Podpisy
( *1 ) Jazyk konania: francúzština.