T-99/25
ECLI:EU:T:2026:380
- Súd
- Všeobecný súd Európskej únie
- IČS
- 62025TJ0099
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
ROZSUDOK
VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá komora zasadajúca v päťčlennom zložení)
z 10. júna 2026( * )
„ Inštitucionálne právo – Vyšetrovanie zo strany Európskej prokuratúry – Odmietnutie Dvora audítorov zrušiť povinnosť zachovávať mlčanlivosť v prípade osôb, ktoré majú byť vypočuté ako svedkovia v rámci vyšetrovania – Žaloba o neplatnosť – Akt, ktorý možno napadnúť žalobou – Prípustnosť – Lojálna spolupráca – Článok 19 služobného poriadku – Záujmy Únie “
Vo veci T‑99/25,
Európska prokuratúra, v zastúpení: L. De Matteis a E. Farhat, splnomocnení zástupcovia,
žalobkyňa,
proti
Európskemu dvoru audítorov, v zastúpení: B. Schäfer a A‑M. Feipel‑Cosciug, splnomocnené zástupkyne,
žalovanému,
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora zasadajúca v päťčlennom zložení),
v zložení: predseda komory G. De Baere, sudcovia J. Svenningsen (spravodajca), C. Mac Eochaidh, R. Meyer a D. Jočienė,
tajomníčka: S. Spyropoulos, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania,
po pojednávaní z 10. marca 2026,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojou žalobou podanou na základe článku 263 ZFEÚ sa Európska prokuratúra domáha zrušenia stanoviska Európskeho dvora audítorov pripojeného k listu, ktorý zaslala vedúca jeho právnej služby 9. decembra 2024 (ďalej len „napadnuté stanovisko“) a ktorým bola zamietnutá jej žiadosť z 26. septembra 2024 smerujúca k tomu, aby sa v rámci vyšetrovania týkajúceho sa určitých osôb (ďalej len „vyšetrované osoby“) zrušila povinnosť zachovávať mlčanlivosť v prípade dvanástich úradníkov Európskej únie (ďalej len „dvanásť úradníkov“) s cieľom vypočuť ich ako svedkov v rámci tohto vyšetrovania.
Okolnosti predchádzajúce sporu
2 Dňa 14. júla 2022 Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) informoval Európsku prokuratúru o možných nezrovnalostiach pri prijímaní do zamestnania a menovaní do funkcie osoby, ktorá sa stala úradníkom Dvora audítorov.
3 Európska prokuratúra následne otvorila spis a po overení získaných informácií dospela k záveru, že existujú skutočnosti, na základe ktorých možno konštatovať, že bol spáchaný trestný čin patriaci do jej právomoci v zmysle článku 26 ods. 1 nariadenia Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry (Ú. v. EÚ L 283, 2017, s. 1).
4 Dňa 20. decembra 2022 európsky delegovaný prokurátor v Luxembursku (ďalej len „delegovaný prokurátor“) rozhodol o začatí vyšetrovania v súlade s tým istým ustanovením.
5 Dňa 7. februára 2023 vzhľadom jednak na nedotknuteľnosť priestorov, budov a archívov Únie stanovenú v článkoch 1 a 2 Protokolu (č. 7) o výsadách a imunitách Európskej únie (Ú. v. EÚ C 83, 2010, s. 266, ďalej len „protokol č. 7“), ktorú požíva Dvor audítorov, a jednak na imunitu úradníkov a zamestnancov Únie uznanú v článku 11 tohto protokolu, zaručenú vyšetrovaným osobám, delegovaný prokurátor navrhol hlavnej európskej prokurátorke, aby požiadala o ich zrušenie.
6 V období od 13. februára 2023 do 7. apríla 2024 hlavná európska prokurátorka opakovane požiadala predsedu Dvora audítorov o zrušenie nedotknuteľnosti priestorov, budov a archívov tejto inštitúcie a o zbavenie imunity vyšetrovaných osôb.
7 Predseda Dvora audítorov vo svojich odpovediach z 15. marca, 27. apríla, 23. mája, 10. júla a 1. septembra 2023 uviedol, že obmedzené informácie, ktoré poskytla hlavná európska prokurátorka, mu neumožňujú vyhovieť obom žiadostiam. Pokiaľ ide o žiadosť o zbavenie vyšetrovaných osôb imunity, uviedol, že požiadavke hlavnej európskej prokurátorke, aby tieto osoby neboli informované o tomto rozhodnutí, ktoré sa ich týka, nemožno vyhovieť. Predseda Dvora audítorov navrhol aj stretnutie so zástupcami Európskej prokuratúry s cieľom poskytnúť im ďalšie informácie a dokumenty týkajúce sa vyšetrovania.
8 Predseda Dvora audítorov 13. októbra 2023 v nadväznosti na svoj list z 1. septembra 2023, v ktorom oznámil, že bude informovať vyšetrované osoby, aby mohli predniesť svoje stanoviská, a že Dvor audítorov môže následne prijať rozhodnutie, informoval hlavnú európsku prokurátorku, že tieto osoby sú k dispozícii na predloženie písomných pripomienok a na vypočutie so zachovaním ich imunity.
9 S cieľom pokračovať vo vyšetrovaní delegovaný prokurátor e‑mailom z 26. septembra 2024 adresovaným vedúcej právnej služby Dvora audítorov požiadal jednak o poskytnutie určitých dokumentov týkajúcich sa vyšetrovania popri tých, ktoré už boli zaslané, a jednak v súlade s článkom 19 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) o zrušenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť v prípade dvanástich úradníkov na účely ich vypočutia ako svedkov v rámci vyšetrovania na základe článku 28 ods. 1 nariadenia 2017/1939.
10 E‑mailom z 24. októbra 2024 vedúca právnej služby Dvora audítorov odpovedala tak, že poskytla niektoré z požadovaných dokumentov, pričom spresnila, že ostatné požadované dokumenty už boli poskytnuté alebo neexistujú. Okrem toho zopakovala návrh na stretnutie medzi Európskou prokuratúrou a Dvorom audítorov s cieľom objasniť určité aspekty týkajúce sa vyšetrovania.
11 Delegovaný prokurátor, ktorý odmietol myšlienku stretnutia, sa nasledujúci deň opätovne obrátil na Dvor audítorov so svojou žiadosťou o zrušenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť, ako bola oznámená e‑mailom z 26. septembra 2024.
12 Dňa 9. decembra 2024 Dvor audítorov napadnutým stanoviskom zamietol žiadosť o zrušenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť v prípade dvanástich úradníkov. Na jednej strane sa domnieval, že tak ako v prípade žiadosti o zbavenie vyšetrovaných osôb imunity, Európska prokuratúra neposkytla dostatočné informácie a dôkazy o podozreniach z trestných činov vytýkaných vyšetrovaným osobám. Dvor audítorov sa teda domnieval, že zrušenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť v prípade týchto dvanástich úradníkov by bolo v rozpore so záujmami Únie v zmysle článku 19 služobného poriadku. Na druhej strane a predovšetkým uviedol, že žiadosť o zrušenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť by de facto obchádzala to, že nedošlo k zbaveniu imunity vyšetrovaných osôb. Dvor audítorov preto dospel k záveru, že vyšetrovanie by sa malo v súlade s článkom 39 nariadenia 2017/1939 zastaviť.
Návrhy účastníkov konania
13 Európska prokuratúra navrhuje, aby Všeobecný súd zrušil napadnuté stanovisko.
14 Dvor audítorov navrhuje, aby Všeobecný súd:
– v prvom rade zamietol žalobu ako neprípustnú,
– subsidiárne zamietol žalobu ako nedôvodnú,
– uložil Európskej prokuratúre povinnosť nahradiť trovy konania.
Právny stav
O námietkach neprípustnosti vznesených Dvorom audítorov
15 Dvor audítorov uvádza dve námietky neprípustnosti, z ktorých prvá je založená na neexistencii napadnuteľného aktu a druhá na neexistencii záujmu na konaní.
O prvej námietke neprípustnosti založenej na neexistencii napadnuteľného aktu
16 Dvor audítorov tvrdí, že napadnuté stanovisko nie je napadnuteľným aktom v zmysle článku 263 ZFEÚ. Toto stanovisko sa obmedzuje na pripomenutie komunikácie medzi ním a Európskou prokuratúrou a na vysvetlenie, že vzhľadom na nedostatok informácií, ktoré by umožňovali zabezpečiť, aby požadované opatrenia nepoškodzovali záujmy Únie, nebolo odôvodnené zrušiť povinnosť zachovávať mlčanlivosť v prípade dvanástich úradníkov.
17 Dvor audítorov ďalej uvádza, že Európska prokuratúra založila svoju žiadosť o zrušenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť na článku 19 služobného poriadku, ktorý sa týka pracovnoprávneho vzťahu medzi inštitúciami Únie a ich úradníkmi, a nie výsadných práv vnútroštátnych vyšetrovacích orgánov a súdnych orgánov. Iba rozhodnutie prijaté príslušným menovacím orgánom v rámci takéhoto pracovnoprávneho vzťahu však vyvoláva právne účinky, ktoré môžu byť predmetom preskúmania súdom Únie, čo nie je prípad prejednávanej veci.
18 Európska prokuratúra spochybňuje túto námietku neprípustnosti.
19 Treba pripomenúť, že podľa článku 263 prvého odseku ZFEÚ súd Únie preskúmava zákonnosť aktov inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Únie, ktoré „zakladajú právne účinky voči tretím stranám“.
20 Z toho vyplýva, že žalobu o neplatnosť upravenú v článku 263 ZFEÚ možno podať proti všetkým opatreniam alebo ustanoveniam prijatým inštitúciami, orgánmi, úradmi alebo agentúrami Únie, ktoré majú vyvolávať záväzné právne účinky, a to bez ohľadu na ich povahu alebo formu (pozri rozsudok z 15. júla 2021, FBF, C‑911/19, EU:C:2021:599, bod 36 a citovanú judikatúru).
21 Na určenie toho, či určité opatrenie sleduje vyvolanie takýchto účinkov, a teda či môže byť predmetom takejto žaloby, treba vychádzať z podstaty tohto opatrenia a posúdiť tieto účinky z hľadiska objektívnych kritérií, ako je jeho obsah, a prípadne zohľadniť kontext, v akom bolo prijaté, ako aj právomoci inštitúcie, orgánu, úradu alebo agentúry, ktorá je jeho autorom, pričom tieto právomoci treba chápať nie abstraktne, ale ako prvky, ktoré môžu objasniť konkrétnu analýzu obsahu tohto opatrenia (pozri rozsudok z 13. februára 2025, Swissgrid/Komisia, C‑121/23 P, EU:C:2025:83, bod 37 a citovanú judikatúru).
22 V prejednávanej veci, pokiaľ ide najprv o kontext prijatia napadnutého stanoviska, treba poznamenať, že toto stanovisko bolo zaslané v odpovedi na žiadosť o zrušenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť v prípade dvanástich úradníkov, ktorú predložil delegovaný prokurátor v súlade s článkom 19 služobného poriadku 26. septembra 2024 a zopakoval ju 25. októbra 2024.
23 Pokiaľ ide ďalej o právomoci autora aktu, delegovaný prokurátor sa mohol dôvodne domnievať, že napadnuté stanovisko bolo prijaté príslušným menovacím orgánom, najmä vzhľadom na sprievodný list vedúcej právnej služby Dvora audítorov, ktorým tento orgán zaslal „v mene kolégia členov“ Dvora audítorov stanovisko Dvora audítorov k žiadosti o zrušenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť v prípade dvanástich úradníkov (pozri analogicky rozsudok z 19. januára 1984, Erdini/Rada, 65/83, EU:C:1984:24, bod 7).
24 Pokiaľ ide napokon o obsah napadnutého stanoviska, treba uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Dvor audítorov, toto stanovisko sa neobmedzuje na pripomenutie komunikácie medzi ním a Európskou prokuratúrou. V záverečnej časti napadnutého stanoviska totiž Dvor audítorov v podstate odmietol zrušiť povinnosť zachovávať mlčanlivosť v prípade dvanástich úradníkov, keďže sa domnieval, že žiadosť Európskej prokuratúry nebola dostatočne odôvodnená a že toto zrušenie by bolo v rozpore so záujmami Únie a predstavovalo by obchádzanie postupu na účely zbavenia osôb, ktorých sa týka vyšetrovanie, imunity.
25 Keďže v prípade absencie takéhoto zrušenia povinnosti zachovávať mlčanlivosť v zmysle článku 19 služobného poriadku delegovaný prokurátor nemohol zhromaždiť svedecké výpovede dvanástich úradníkov s cieľom posunúť svoje vyšetrovanie proti osobám, ktorých sa týka, treba konštatovať, že napadnuté stanovisko vyvolalo právne účinky vo vzťahu k Európskej prokuratúre. Zbavilo totiž Európsku prokuratúru možnosti vykonávať svoje vyšetrovacie právomoci v súlade s článkom 28 ods. 1 nariadenia 2017/1939.
26 Tento záver nie je spochybnený tvrdením Dvora audítorov, podľa ktorého by rozhodnutie prijaté na základe článku 19 služobného poriadku v podstate spôsobilo úradníkovi ujmu len v rámci žaloby podanej na základe článku 270 ZFEÚ.
27 V tejto súvislosti treba konštatovať, že ak by sa malo prijať toto tvrdenie Dvora audítorov, znamenalo by to, že ak inštitúcia, orgán, úrad alebo agentúra Únie odmietne zrušiť povinnosť zachovávať mlčanlivosť v prípade úradníka na základe článku 19 služobného poriadku, európsky delegovaný prokurátor by nemohol vykonávať svoje právomoci podľa článku 28 nariadenia 2017/1939, pričom by ani nemohol napadnúť na súde Únie zákonnosť takéhoto odmietnutia, ktoré bráni jeho vyšetrovaniu.
28 Okrem toho treba poznamenať, že Súdny dvor už uznal prípustnosť žaloby založenej na článku 263 ZFEÚ, ktorú podala spoločnosť a ktorej cieľom bolo zrušiť rozhodnutie Európskej komisie, ktorým sa zamieta žiadosť o zrušenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť v prípade úradníka na účely jeho svedeckej výpovede pred vnútroštátnym súdom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. februára 1992, Weddel/Komisia, C‑54/90, EU:C:1992:75, bod 17).
29 Z toho vyplýva, že napadnuté stanovisko je napadnuteľným aktom, ktorý môže byť predmetom žaloby o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ, takže prvú námietku neprípustnosti treba zamietnuť.
O druhej námietke neprípustnosti založenej na neexistencii záujmu na konaní
30 Po prvé Dvor audítorov uvádza, že 13. februára 2023 v súlade s článkom 29 ods. 2 nariadenia 2017/1939 hlavná európska prokurátorka požiadala o zbavenie vyšetrovaných osôb imunity, pričom to považovala za predpoklad a nevyhnutnú podmienku pre riadny priebeh tohto vyšetrovania.
31 Ak by však nedošlo k zbaveniu vyšetrovaných osôb imunity, zrušenie napadnutého stanoviska by Európskej prokuratúre neprinieslo žiadny prospech. Prípadné dôkazy získané na základe svedeckých výpovedí dvanástich úradníkov nemožno použiť ani na podanie novej žiadosti o zbavenie imunity v rámci vyšetrovania, ani na súdne stíhanie a odsúdenie týchto osôb.
32 Na podporu tohto tvrdenia Dvor audítorov odkazuje na zásady stanovené v judikatúre a najmä v uznesení zo 16. januára 2024, Kaili/Parlament a Európska prokuratúra (T‑46/23, neuverejnené, EU:T:2024:14, bod 22), v ktorom Všeobecný súd rozhodol, že žiadosť o zbavenie imunity je predbežným a nevyhnutným opatrením, ktoré normotvorca Únie poskytol Európskej prokuratúre na zabezpečenie účinnosti vyšetrovania, ak imunita, ktorú požíva osoba, predstavuje prekážku vyšetrovania, ktoré sa jej týka.
33 Dvor audítorov tiež odkazuje na rozsudok z 30. novembra 2021, LR Ģenerālprokuratūra (C‑3/20, EU:C:2021:969, body 87 a 88), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že v rámci vyšetrovania a pred podaním žaloby na súd, ak sa orgány, ktoré vedú vyšetrovanie, domnievajú, že podozrivý požíva imunitu v súlade s článkom 11 protokolu č. 7 v súvislosti s činnosťami, ktoré sú predmetom ich vyšetrovania, prináleží im požiadať o jej zbavenie, keďže táto imunita bráni akémukoľvek použitiu získaných dôkazov s cieľom postaviť pred súd a odsúdiť podozrivého za skutok, na ktorý sa vzťahuje uvedená imunita.
34 Po druhé Dvor audítorov poznamenáva, že článok 39 nariadenia 2017/1939 stanovuje, že imunita podozrivej osoby má za následok zastavenie vyšetrovania, pokiaľ jej nebola pozbavená. V bode 43 žaloby samotná Európska prokuratúra uznala, že nepodala žalobu o neplatnosť proti „rozhodnutiam“ obsiahnutým v listoch predsedu Dvora audítorov z 15. marca a 27. apríla 2023. Dvor audítorov z toho vyvodzuje, že Európska prokuratúra nechala uplynúť lehotu na podanie opravného prostriedku s cieľom napadnúť „nezbavenie imunity vyšetrovaných osôb“ a devätnásť mesiacov po liste z 13. februára 2023 predložila žiadosť o zrušenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť v prípade dvanástich úradníkov.
35 Po tretie sa Dvor audítorov domnieva, že skutočnosť, že prípadné svedecké výpovede môžu poskytnúť dôkazy odôvodňujúce novú žiadosť o zbavenie vyšetrovaných osôb imunity, je jednak hypotetická a jednak v rozpore s článkom 26 nariadenia 2017/1939, podľa ktorého pred začatím vyšetrovania treba overiť, či existujú opodstatnené dôvody domnievať sa, že bol spáchaný trestný čin, ktorý patrí do právomoci Európskej prokuratúry.
36 Európska prokuratúra spochybňuje túto námietku neprípustnosti.
37 Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry každá žaloba o neplatnosť podaná fyzickou alebo právnickou osobou podľa článku 263 ZFEÚ musí byť založená na záujme tejto osoby na konaní. Existencia takéhoto záujmu predpokladá, že samotné zrušenie napadnutého aktu môže priniesť tejto osobe prospech (pozri rozsudok z 15. júla 2025, ECB a Komisia/Corneli, C‑777/22 P a C‑789/22 P, EU:C:2025:580, bod 86 a citovanú judikatúru).
38 V prejednávanej veci treba konštatovať, že hoci predseda Dvora audítorov v liste z 23. mája 2023 oznámil hlavnej európskej prokurátorke začatie konania o prijatí rozhodnutia týkajúceho sa žiadosti o zbavenie vyšetrovaných osôb imunity, nič to nemení na tom, že v spise v prejednávanej veci sa nenachádza žiadne rozhodnutie takejto povahy adresované hlavnej európskej prokurátorke, teda rozhodnutie, ktoré navyše – ako uviedol samotný predseda Dvora audítorov vo svojich listoch z 27. apríla a 10. júla 2023 – mali prijať členovia Dvora audítorov za pomoci svojho generálneho tajomníka.
39 Okrem toho Dvor audítorov na pojednávaní v odpovedi na otázku Všeobecného súdu uznal, že nebolo prijaté žiadne výslovné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o zbavenie vyšetrovaných osôb imunity.
40 Tvrdenie, ktoré Dvor audítorov uviedol aj na pojednávaní, podľa ktorého je list jeho predsedu z 13. októbra 2023 implicitným rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o zbavenie vyšetrovaných osôb imunity, nemožno prijať. Tento list pochádza od predsedu Dvora audítorov, ktorý nemá právomoc prijať takéto rozhodnutie, a to ani implicitné, na čo sám poukázal v listoch uvedených v bode 38 vyššie. Na druhej strane uvedený list neobsahuje žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné dospieť k záveru, že predstavuje konečné stanovisko Dvora audítorov k žiadosti o zbavenie imunity, ktorú predložila Európska prokuratúra.
41 To isté platí pre tvrdenie Dvora audítorov, podľa ktorého Európska prokuratúra uznala, že nespochybnila „rozhodnutia“ o odmietnutí zbavenia vyšetrovaných osôb imunity, ktoré sa nachádzajú v listoch jej predsedu z 15. marca a 27. apríla 2023. Z bodu 38 vyššie totiž vyplýva, že predseda Dvora audítorov uviedol, že jeho listy nemohli obsahovať takéto rozhodnutia.
42 Z toho vyplýva, že vzhľadom na to, že nebolo prijaté žiadne rozhodnutie o odmietnutí zbavenia vyšetrovaných osôb imunity, ktoré by poškodzovalo Európsku prokuratúru, Dvor audítorov nemôže voči tejto prokuratúre platne namietať uplynutie lehoty na podanie opravného prostriedku proti výslovnému alebo implicitnému aktu, ktorý nenadobudol právoplatnosť a ktorý nebol prijatý vo forme požadovanej príslušným orgánom.
43 Okrem toho treba dodať, že aj keby Dvor audítorov prijal rozhodnutie o odmietnutí zbavenia imunity v súlade s jeho vlastnými pravidlami, na rozdiel od toho, čo tvrdí, nemožno vylúčiť, že by hlavná európska prokurátorka mohla pred prípadným zastavením vyšetrovania podať novú žiadosť o zbavenie imunity.
44 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na jednej strane v súlade s postupom stanoveným v článku 39 ods. 1 písm. d) nariadenia 2017/1939 až vtedy, keď európsky delegovaný prokurátor konajúci vo veci usúdi, že nemožno začať trestné stíhanie, stála komora Európskej prokuratúry na základe správy, ktorú jej predložil európsky delegovaný prokurátor, rozhodne o odmietnutí veci vo vzťahu k určitej osobe z dôvodu imunity, ktorá jej bola priznaná. Na druhej strane článok 39 ods. 2 tohto nariadenia stanovuje, že „rozhodnutie podľa odseku 1 nebráni ďalšiemu vyšetrovaniu na základe nových skutočností, ktoré neboli Európskej prokuratúre známe v čase vydania rozhodnutia a ktoré vyšli najavo po rozhodnutí“ a že „rozhodnutie pokračovať vo vyšetrovaní na základe takýchto nových skutočností prijme príslušná stála komora“.
45 Treba však konštatovať, že článok 39 ods. 1 písm. d) nariadenia 2017/1939 nemožno vykladať v tom zmysle, že odmietnutie zbaviť vyšetrovanú osobu imunity automaticky a s konečnou platnosťou bráni Európskej prokuratúre pokračovať vo vyšetrovaní konania tejto osoby a neumožňuje obnoviť jej žiadosť predložením doplňujúcich skutočností.
46 Okrem toho článok 39 ods. 2 nariadenia 2017/1939 tým, že výslovne stanovuje možnosť začať nové vyšetrovanie v nadväznosti na nové skutočnosti, odráža zásadu, podľa ktorej rozhodnutia prijaté na základe stavu veci v určitom okamihu vyšetrovania možno opätovne preskúmať, ak sa objavia nové skutočnosti. V tejto súvislosti požadovať zastavenie vyšetrovania, aby bolo možné podať novú žiadosť o zbavenie imunity, by zaviedlo formalitu, ktorá nie je funkčne potrebná, a mohlo by ohroziť účinnosť systému trestného stíhania zavedeného nariadením 2017/1939 s cieľom chrániť finančné záujmy Únie.
47 Článok 39 ods. 1 písm. d) a článok 39 ods. 2 nariadenia 2017/1939 teda nebránia európskemu delegovanému prokurátorovi, aby predtým, ako konštatuje nemožnosť začať trestné stíhanie, a teda navrhne zastavenie vyšetrovania, vyhľadal doplňujúce dôkazy.
48 Tento záver nie je spochybnený tvrdením založeným na bodoch 87 a 88 rozsudku z 30. novembra 2021, LR Ģįenerālprokuratūra (C‑3/20, EU:C:2021:969). Z týchto dvoch bodov totiž vyplýva, že ak je vyšetrovanie ukončené bez toho, aby boli osoby, ktorých sa týka toto vyšetrovanie, zbavené imunity, tieto osoby nemôžu byť súdené a odsúdené za skutky, na ktoré sa vzťahuje táto imunita. Toto konštatovanie však nebráni tomu, aby delegovaný prokurátor mohol získať doplňujúce dôkazy tak, aby hlavná európska prokurátorka doplnila nevybavenú žiadosť alebo, ak bola takáto žiadosť zamietnutá, podala novú žiadosť založenú na nových skutočnostiach. Následne sa tieto dôkazy môžu použiť na súdenie a odsúdenie osôb, na ktoré sa vzťahuje imunita, avšak za predpokladu, že imunita im bola odňatá najneskôr v čase ukončenia vyšetrovania, na základe ktorého možno začať trestné stíhanie v súlade s právom členského štátu konajúceho európskeho delegovaného prokurátora.
49 To isté platí pre tvrdenie založené na bode 22 uznesenia zo 16. januára 2024, Kaili/Parlament a Európska prokuratúra (T‑46/23, neuverejnené, EU:T:2024:14). V tejto súvislosti stačí konštatovať, že z bodu 48 vyššie vyplýva, že skutočnosť, že prebieha konanie o žiadosti o zbavenie imunity, nebráni tomu, aby delegovaný prokurátor mohol zhromaždiť doplňujúce dôkazy na to, aby hlavná európska prokurátorka mohla túto žiadosť doplniť.
50 Napokon, hoci tvrdenie Dvora audítorov, podľa ktorého Európska prokuratúra po tom, čo podala žiadosť o zbavenie vyšetrovaných osôb imunity, čakala devätnásť mesiacov na to, aby požiadala o zrušenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť v prípade dvanástich úradníkov, sa má chápať tak, že sa ním Európskej prokuratúre vytýka oneskorené podanie tejto žiadosti, treba uviesť, že ani toto tvrdenie nemôže uspieť.
51 Zo spisu totiž vyplýva, že predseda Dvora audítorov viackrát uviedol, že neexistencia dostatočne jasných a presných informácií zo strany Európskej prokuratúry, pokiaľ ide o podozrenia z trestných činov vytýkaných vyšetrovaným osobám, neumožňuje Dvoru audítorov rozhodnúť o žiadosti o zbavenie ich imunity. V tejto súvislosti treba konštatovať, že európsky delegovaný prokurátor mohol platne požiadať o zrušenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť v prípade dvanástich úradníkov, a to aj devätnásť mesiacov po podaní žiadosti o zbavenie imunity, s cieľom získať doplňujúce dôkazy, ktoré by mohli prípadne podporiť túto žiadosť.
52 Keďže Dvor audítorov ešte neprijal riadne konečné rozhodnutie o žiadosti o zbavenie imunity, Európska prokuratúra si zachováva záujem na konaní proti napadnutému stanovisku v rozsahu, v akom jej toto stanovisko bráni v tom, aby zhromaždila doplňujúce dôkazy, ktoré by jej umožnili podložiť túto žiadosť o zbavenie imunity alebo konštatovať, že už nie je potrebné pokračovať v konaní začatom proti vyšetrovaným osobám.
53 Okrem toho treba uviesť, že posúdenie priebehu a časového rozvrhu vyšetrovaní vedených Európskou prokuratúrou patrí do voľnej úvahy, ktorou disponuje Európska prokuratúra pri výkone svojich vyšetrovacích právomocí, a Všeobecný súd ho v zásade nemôže spochybniť.
54 Vzhľadom na tieto skutočnosti treba konštatovať, že Európska prokuratúra má záujem na konaní proti napadnutému stanovisku a že aj druhú námietku neprípustnosti treba zamietnuť.
O veci samej
55 Európska prokuratúra na podporu svojej žaloby uvádza päť žalobných dôvodov, z ktorých prvý je založený na zneužití právomoci, druhý na porušení článku 13 ods. 2 ZEÚ, tretí na porušení článku 108 ods. 5 nariadenia 2017/1939, štvrtý na porušení článku 6 ods. 1 nariadenia 2017/1939 a piaty v podstate na porušení protokolu č. 7 a článku 19 prvého odseku druhej vety služobného poriadku.
56 Najskôr treba preskúmať piaty žalobný dôvod.
57 Na podporu tohto žalobného dôvodu Európska prokuratúra tvrdí, že Dvor audítorov v napadnutom stanovisku zamieňa situáciu vyšetrovaných osôb so situáciou dvanástich úradníkov, keďže imunita stanovená protokolom č. 7 sa vzťahuje na vyšetrované osoby, ale nie na týchto dvanástich úradníkov, ktorí podľa práva Únie nepožívajú žiadnu osobitnú imunitu. Podľa Európskej prokuratúry tak v podstate vypočutie týchto dvanástich úradníkov nemohlo byť odmietnuté z dôvodu, že by to viedlo k porušeniu imunity vyšetrovaných osôb, ale len z dôvodu, že toto odmietnutie by bolo odôvodnené záujmom Únie v zmysle článku 19 prvého odseku druhej vety služobného poriadku, čo nie je prípad prejednávanej veci.
58 Dvor audítorov spochybňuje toto striktné rozlišovanie Európskej prokuratúry medzi zbavením vyšetrovaných osôb imunity a zrušením povinnosti zachovávať mlčanlivosť v prípade dvanástich úradníkov, pričom opakuje, že keďže tieto vyšetrované osoby neboli zbavené imunity, zrušenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť v prípade týchto úradníkov by nemalo vplyv na vyšetrovanie vzhľadom na zásady vyplývajúce z rozsudku z 30. novembra 2021, LR Ģenerālprokuratūra (C‑3/20, EU:C:2021:969).
59 Okrem toho Dvor audítorov tvrdí, že v každom prípade nemožno prijať reštriktívny výklad pojmu „záujmy Únie“, ako ho navrhuje Európska prokuratúra. Na jednej strane v bodoch 139 a 140 rozsudku z 23. marca 2022, NV/eu‑LISA (T‑661/20, EU:T:2022:154), Všeobecný súd uznal, že fungovanie a povesť inštitúcie možno zohľadniť pri uplatňovaní článku 19 služobného poriadku. Na druhej strane, keďže podmienky nevyhnutné na zbavenie vyšetrovaných osôb imunity nie sú splnené, zrušenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť v prípade dvanástich úradníkov by bolo v rozpore so záujmami Únie.
60 Najskôr treba pripomenúť, že článok 13 ods. 2 prvá veta ZEÚ stanovuje, že každá inštitúcia Únie koná v medziach právomocí, ktoré sú jej zverené Zmluvami, a v súlade s postupmi, podmienkami a cieľmi v nich stanovenými. Podľa judikatúry sa v tomto ustanovení premieta zásada inštitucionálnej rovnováhy, ktorou sa vyznačuje inštitucionálna štruktúra Únie, z ktorej vyplýva, že každá inštitúcia pri výkone svojich právomocí rešpektuje právomoci ostatných inštitúcií. Článok 13 ods. 2 druhá veta ZEÚ navyše stanovuje, že inštitúcie Únie navzájom v plnej miere spolupracujú [pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. apríla 2024, Komisia/Rada (Podpis medzinárodných dohôd), C‑551/21, EU:C:2024:281, body 62 a 63 a citovanú judikatúru].
61 Ďalej treba v prvom rade konštatovať, že ako vyplýva z bodov 45 a 52 vyššie, európsky delegovaný prokurátor mohol podať žiadosť o zrušenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť v prípade dvanástich úradníkov bez ohľadu na to, či už bolo prijaté rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o zbavenie imunity alebo či o tejto žiadosti ešte nebolo rozhodnuté.
62 Z toho vyplýva, že vzťah medzi zrušením povinnosti zachovávať mlčanlivosť v prípade dvanástich úradníkov, ktorých sa vyšetrovanie netýka, a zbavením vyšetrovaných osôb imunity nie je relevantný na posúdenie existencie záujmu Únie v zmysle článku 19 prvého odseku druhej vety služobného poriadku. Žiadosť o zrušenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť sa totiž týka len dvanástich úradníkov, ktorých by delegovaný prokurátor mohol vypočuť ako svedkov, ale nijako sa netýka vyšetrovaných osôb.
63 Dvor audítorov sa teda nemohol v podstate uspokojiť s konštatovaním, že keďže nevyhovel žiadosti o zbavenie vyšetrovaných osôb imunity, bol tiež oprávnený nevyhovieť žiadosti o zrušenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť v prípade dvanástich úradníkov, pričom sa opieral o rovnaké odôvodnenie založené najmä na neexistencii dostatočných informácií na posúdenie prípadného poškodenia záujmov Únie.
64 Dvor audítorov bol totiž povinný samostatne posúdiť túto žiadosť o zrušenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť s prihliadnutím na článok 19 prvý odsek druhú vetu služobného poriadku a s prihliadnutím na skutočnosť, že sa netýkala tých istých osôb, nesledovala rovnaký cieľ a nemala rovnaké dôsledky ako žiadosť o zbavenie vyšetrovaných osôb imunity.
65 V druhom rade, aj keby sa pripustilo, že vzťah medzi zrušením povinnosti zachovávať mlčanlivosť v prípade dvanástich úradníkov a zbavením vyšetrovaných osôb imunity sa musí zohľadniť, treba uviesť, že dôvod obsiahnutý v napadnutom stanovisku, podľa ktorého žiadosť o zrušenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť v prípade dvanástich úradníkov predstavuje obchádzanie toho, že vyšetrované osoby neboli zbavené imunity, a preto je v rozpore so záujmami Únie, porušuje pojem „záujmy Únie“ uvedený v článku 19 prvom odseku druhej vete služobného poriadku.
66 Z reštriktívnej formulácie tohto ustanovenia totiž vyplýva, že „záujmy Únie“, ktoré môžu odôvodniť odmietnutie povolenia poskytnúť informácie v súdnom konaní súvisiace s plnením povinností, musia byť nevyhnutne záujmami značného významu, ktoré sú nevyhnutne významné pre Úniu (pozri rozsudky z 13. júna 2002, Ferrer de Moncada/Komisia, T‑74/01, EU:T:2002:158, bod 58 a citovanú judikatúru, a z 23. marca 2022, NV/eu‑LISA, T‑661/20, EU:T:2022:154, bod 142).
67 Treba teda konštatovať, že výklad pojmu „záujmy Únie“, na ktorom Dvor audítorov zakladá svoje odmietnutie, nie je v súlade s reštriktívnym výkladom tohto pojmu, ktorý vyplýva z judikatúry. Dvor audítorov nemohol platne tvrdiť, že imunita, ktorú požívajú vyšetrované osoby, zodpovedá požiadavke spojenej so zachovaním životne dôležitých záujmov Únie, ktorá môže odôvodniť jeho odmietnutie povoliť dvanástim úradníkom, aby svedčili v rámci tohto vyšetrovania.
68 Okrem toho, ak by sa táto argumentácia Dvora audítorov mala prijať, znamenalo by to, že by sa každej inštitúcii, na ktorú bola podaná žiadosť o zbavenie imunity, umožnilo posúdiť kvalifikáciu vyšetrovaných skutkov a určiť podmienky, za ktorých je Európska prokuratúra oprávnená viesť toto vyšetrovanie, čo by ju zbavilo možnosti v plnej miere vykonávať právomoci, ktoré jej priznáva článok 28 ods. 1 nariadenia 2017/1939.
69 Naopak, je v samotnom záujme Únie umožniť Európskej prokuratúre počas celého vyšetrovania zhromažďovať dôkazy, a to aj prostredníctvom svedeckých výpovedí úradníkov Únie, aby mohla prípadne rozhodnúť o zastavení vyšetrovania.
70 Treba dodať, že tvrdenie Dvora audítorov, podľa ktorého reštriktívny výklad pojmu „záujmy Únie“, ktorý navrhuje Európska prokuratúra, nemožno prijať, je založené na nesprávnom výklade rozsudku z 23. marca 2022, NV/eu‑LISA (T‑661/20, EU:T:2022:154).
71 V bode 140 rozsudku z 23. marca 2022, NV/eu‑LISA (T‑661/20, EU:T:2022:154), sa totiž Všeobecný súd uspokojil s konštatovaním, že článok 19 prvý odsek druhá veta služobného poriadku môže zahŕňať prípad, keď úradník chce poskytnúť v súdnom konaní informácie týkajúce sa konfliktného vzťahu na pracovisku, na ktoré sa vzhľadom na ich povahu nevzťahuje služobné tajomstvo, ale ktoré by mohli ovplyvniť fungovanie a dobré meno inštitúcie. Nekonštatoval však, že prípadný zásah do fungovania alebo dobrého mena inštitúcie by mohol predstavovať dôvod na odmietnutie zrušenia povinnosti zachovávať mlčanlivosť v prípade dotknutého úradníka z dôvodu ochrany záujmov Únie.
72 Okrem toho treba konštatovať, že v bode 142 rozsudku z 23. marca 2022, NV/eu‑LISA (T‑661/20, EU:T:2022:154), Všeobecný súd pripomenul, že uvedené ustanovenie je predmetom reštriktívnej formulácie, podľa ktorej „záujmy Únie“, ktoré môžu odôvodniť odmietnutie povolenia poskytnúť informácie v súdnom konaní súvisiace s plnením povinností, musia byť nevyhnutne záujmami Únie značného významu, ktoré sú významné pre Úniu.
73 Treba preto konštatovať, že napadnuté stanovisko je v rozpore s pojmom „záujmy Únie“, ktoré v zmysle článku 19 prvého odseku druhej vety služobného poriadku odôvodňujú odmietnutie zrušenia povinnosti mlčanlivosti v prípade dvanástich úradníkov.
74 Preto treba vyhovieť piatemu žalobnému dôvodu a zrušiť napadnuté stanovisko bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o ostatných žalobných dôvodoch.
O trovách
75 Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
76 V prejednávanej veci, hoci Dvor audítorov nemal vo veci úspech, Európska prokuratúra nenavrhla uložiť mu povinnosť nahradiť trovy konania. Je preto opodstatnené rozhodnúť, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora zasadajúca v päťčlennom zložení),
rozhodol takto:
1. Stanovisko Európskeho dvora audítorov zaslané listom z 9. decembra 2024, ktorým bola zamietnutá žiadosť Európskej prokuratúry z 26. septembra 2024 o zrušenie povinnosti zachovávať mlčanlivosť v prípade dvanástich úradníkov Európskej únie, ktorí mali byť vypočutí ako svedkovia v rámci vyšetrovania, sa zrušuje.
2. Európska prokuratúra a Dvor audítorov znášajú svoje vlastné náklady.
De Baere
Svenningsen
Mac Eochaidh
Meyer
Jočienė
Rozsudok
bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 10. júna 2026.
Podpisy
* Jazyk konania: angličtina.