T-184/25

62025TJ0184

ROZSUDOK

VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora zasadajúca v päťčlennom zložení)

zo 17. júna 2026 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Dane – Spoločný systém DPH – Oslobodenia od dane – Článok 135 ods. 1 písm. b) až d) smernice 2006/112/ES – Správa úverov osobou, ktorá ich poskytla – Prevzatie úverových záruk alebo inej záruky za peňažný záväzok – Transakcie vrátane dojednávania týkajúceho sa vkladov, bežných účtov, platieb, prevodov platieb, dlhov, šekov a iných obchodovateľných nástrojov s výnimkou vymáhania dlhov – Postúpenie úverov – Správcovské služby fakturované postupcom nadobúdateľovi“

Vo veci T‑184/25,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Korkein hallinto‑oikeus (Najvyšší správny súd, Fínsko) z 28. februára 2025 a doručený Súdnemu dvoru 28. februára 2025, ktorý súvisí s konaním začatým na návrh

tajomník: V. Di Bucci,

so zreteľom na to, že Súdny dvor 18. marca 2025 postúpil návrh na začatie prejudiciálneho konania Všeobecnému súdu podľa článku 50b tretieho odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie,

so zreteľom na oblasť uvedenú v článku 50b prvom odseku písm. a) Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a vzhľadom na neexistenciu nezávislej otázky týkajúcej sa výkladu v zmysle článku 50b druhého odseku uvedeného Štatútu,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 135 ods. 1 písm. b) až d) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty ( Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1 ; ďalej len „smernica o DPH“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Veronsaajien oikeudenvalvontayksikkö (Úrad daňovej správy pre ochranu práv príjemcov daní, Fínsko) a spoločnosťou A Oy vo veci žiadosti o daňové stanovisko týkajúce sa zaobchádzania v oblasti DPH s úvermi predanými tretej spoločnosti, ako aj so službami spočívajúcimi v správe úverov a záruk týkajúcich sa predaných úverov.

c)

poskytovanie služieb za odplatu na území členského štátu zdaniteľnou osobou, ktorá koná ako taká.

…“

4

Článok 9 ods. 1 smernice o DPH stanovuje:

„‚Zdaniteľná osoba‘ je každá osoba, ktorá nezávisle a na akomkoľvek mieste vykonáva ekonomickú činnosť, odhliadnuc od účelu alebo výsledkov tejto činnosti.

„1. Členské štáty oslobodia od dane tieto transakcie [činnosti – neoficiálny preklad ]:

…

b)

poskytovanie a dojednávanie úverov a správa úverov osobou, ktorá ich poskytla;

c)

dojednávanie a prevzatie úverových záruk alebo inej záruky za peňažný záväzok, ako aj správa úverových záruk osobou, ktorá úver poskytla;

8

Podľa § 1 prvého odseku bodu 1 zákona o DPH sa vo Fínsku z predaja tovaru alebo služieb v rámci obchodnej činnosti platí DPH štátu.

9

Podľa § 18 ods. 2 zákona o DPH sa za „predaj služby“ považuje vykonanie alebo iné poskytnutie služby za odplatu.

10

Z § 41 zákona o DPH vyplýva, že predaj finančnej služby nepodlieha DPH.

Spoločnosť B je dcérskou spoločnosťou vo výlučnom vlastníctve spoločnosti A, ale nie sú súčasťou tej istej skupiny na účely DPH.

14

Veľká časť úverov na bývanie poskytovaných spoločnosťou A je predaná spoločnosti B za trhovú cenu po čerpaní úveru. Odplata sa skladá z nesplatenej sumy úveru dlžníkom a z nesplatených úrokov splatných podľa zmluvy k dátumu prevodu. Úvery sú väčšinou v deň v okamihu ich poskytnutia predané spoločnosti B, keď ešte neboli splatné úroky. V tomto prípade cena priamo zodpovedá nominálnej hodnote úveru. Ak sa úver čerpá v splátkach, môže sa predať po čerpaní prvej splátky. Samotná spoločnosť B neposkytuje úvery na bývanie, ale nakupuje ich od spoločnosti A.

15

Všetky práva a povinnosti týkajúce sa predmetných úverov sa spolu s nimi prevedú na spoločnosť B odo dňa prevodu, ktorý navyše nevyžaduje nijaký zásah zo strany dlžníka.

16

Cena za služby spočívajúce v správe úverov a záruk, ktoré spoločnosť A predala spoločnosti B, sa vypočíta na základe skutočne vynaložených mesačných nákladov. Odplata pozostáva zo skutočných nákladov, ako aj dohodnutej prirážky k týmto nákladom. Spoločnosť A fakturuje svoje služby spoločnosti B v závislosti od skutočne vynaložených nákladov, zvýšených o prirážku.

20

Spoločnosť A požiadala keskusverolautakunta (Ústredný daňová komisia Fínsko) o daňové stanovisko v súvislosti s posúdením zaobchádzania s úvermi, ktoré predala spoločnosti B, ako aj so službami spočívajúcimi v správe úverov a zárukami súvisiacimi s predanými úvermi na účely DPH.

21

Podľa daňového stanoviska, ktoré vydala Ústredná daňová komisia vo vzťahu k spoločnosti A, sú predaje úverov spoločnosťou A spoločnosti B finančnými službami oslobodenými od DPH v zmysle § 41 a 42 prvého odseku bodu 2 zákona o DPH. Služby spočívajúce vo vymáhaní dlhov, ktoré spoločnosť A predáva spoločnosti B, sú službami podliehajúcimi DPH v zmysle § 1 prvého odseku bodu 1 zákona o DPH. Pokiaľ ide o služby spočívajúce v správe úverov a záruk, ktoré sa vzťahujú na úvery predané spoločnosti B, ide o správu úverov vykonávanú veriteľom, v dôsledku čoho predstavujú finančné služby oslobodené od DPH v zmysle § 41 a 42 prvého odseku bodu 3 zákona o DPH.

22

Má sa v prípade, keď finančná spoločnosť predá inej finančnej inštitúcii úvery, ktoré poskytla klientele, a po ich predaji naďalej sama pokračuje v správe týchto úverov za odplatu, článok 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH, ktorý sa týka oslobodenia od DPH správy úverov osobou, ktorá ich poskytla, vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje aj na prípad, keď prvá uvedená spoločnosť ďalej pokračuje v správe týchto úverov, ktoré sama poskytla a ktoré predala tejto inej finančnej inštitúcii?

2.

V prípade zápornej odpovede na prvú otázku a ak správa úverov prvou uvedenou spoločnosťou sa týka úverov slúžiacich na zabezpečenie dlhopisu vydaného inou finančnou inštitúciou, má sa článok 135 ods. 1 písm. c) smernice o DPH, ktorý sa týka oslobodenia prevzatia úverových záruk alebo inej záruky za peňažný záväzok, vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje aj na prípad, keď prvá uvedená spoločnosť spravuje úvery slúžiace na zabezpečenie dlhopisu vydaného inou finančnou inštitúciou?

3.

V prípade zápornej odpovede na druhú otázku, má sa článok 135 ods. 1 písm. d) smernice o DPH, ktorý sa týka oslobodenia transakcií týkajúcich sa pohľadávkach od dane, vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje aj na prípad, keď prvá uvedená spoločnosť spravuje pohľadávky prevedené na inú finančnú inštitúciu?“

O prejudiciálnych otázkach

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že ustanovenia práva Únie sa majú vykladať a uplatňovať jednotne na základe verzií vypracovaných vo všetkých jazykoch Únie. V prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými verziami právnych textov Únie sa má dotknuté ustanovenie vykladať podľa všeobecnej systematiky a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou [pozri rozsudky z 26. septembra 2013, Komisia/Francúzsko, C‑296/11 , neuverejnený, EU:C:2013:612 , bod 49 a citovanú judikatúru, a z 8. októbra 2020, United Biscuits (Pensions Trustees) a United Biscuits Pension Investments, C‑235/19 , EU:C:2020:801 , bod 46 a citovanú judikatúru].

28

Čo sa týka znenia podmienky „osobou, ktorá ich poskytla“ nachádzajúcej sa v článku 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH, táto podmienka neposkytuje jednoznačnú odpoveď na otázku, kto by mal byť oslobodený od dane v prípade správy úverov.

29

32

Okrem toho treba uviesť, že z článku 135 ods. 1 písm. b) tejto smernice vyplýva, že členské štáty oslobodia od dane „poskytovanie a dojednávanie úverov“ a „správu úverov osobou, ktorá ich poskytla“. Táto formulácia naznačuje, že oslobodenie od dane stanovené v tomto ustanovení sa týka správy úverov spojenej s poskytovaním týchto úverov. Ako uviedla generálna advokátka v bode 35 svojich návrhov, cieľom tejto formulácie je zabezpečiť, aby všetky služby poskytnuté v rámci úverového vzťahu boli oslobodené od DPH. Tento kontext a obmedzenie pôsobnosti tohto oslobodenia od dane na služby vykonávané „osobou, ktorá ich poskytla“, naznačuje, že ide o vzťah medzi poskytovateľom úveru a dlžníkom a že tento vzťah sa nevzťahuje na služby poskytované mimo tohto vzťahu. Doslovný výklad výnimky stanovenej v článku 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH tak bráni uplatneniu tohto oslobodenia od dane na každú situáciu, keď tento vzťah zanikol.

33

V prejednávanej veci, keďže pôvodný veriteľ postúpil svoje pohľadávky v prospech tretej osoby, ktorá je nadobúdateľom, správa týchto úverov už nie je súčasťou pôvodného právneho vzťahu, ktorý zakladá nárok na oslobodenie od dane, hoci túto správu z vecného hľadiska vykonáva samotný pôvodný veriteľ. Takáto činnosť preto predstavuje poskytovanie služieb za odplatu priamo v prospech tretej osoby, ktorá je nadobúdateľom.

34

Ako v podstate uviedla generálna advokátka v bodoch 34 a 35 svojich návrhov, treba tiež zohľadniť okolnosť, že normotvorca Únie sa tým, že obmedzil osobnú pôsobnosť oslobodenia od dane týkajúceho sa správy úverov, nesnažil dosiahnuť daňové zvýhodnenie externalizácie správy úverov na tretiu osobu. Z toho vyplýva, že uvedené oslobodenie od dane treba chápať tak, že sa vzťahuje na správu úverov vykonávanú v rámci úverového vzťahu existujúceho medzi pôvodným veriteľom a dlžníkom.

38

Pokiaľ ide o prvý cieľ, a to zmierniť ťažkosti spojené so stanovením základu dane, ako aj výšky odpočítateľnej DPH, Európska komisia správne tvrdí, že nejde o situáciu, o akú ide vo veci samej, v ktorej správu úverov vykonáva osoba, ktorá poskytla úvery, ale následne ich postúpila inej osobe.

39

Ťažkosti spojené s určením základu dane a výšky odpočítateľnej DPH sa totiž spravidla objavujú vo vzťahu medzi pôvodným veriteľom a dlžníkom, v ktorom môže byť ťažké odlíšiť odplatu za poskytnutie úveru, ktorý je oslobodený od dane, od odplaty za správu, ktorá s tým súvisí. V situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej je správa úverov predmetom odlišnej služby, ktorú spoločnosť A fakturuje spoločnosti B na základe skutočných nákladov a dohodnutej prirážky, však takéto ťažkosti chýbajú. Táto okolnosť potvrdzuje výklad, podľa ktorého sa oslobodenie od dane stanovené v článku 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH nevzťahuje na takto externe zabezpečované správcovské služby.

40

Výklad článku 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH z hľadiska druhého cieľa, ktorým je zabrániť zvýšeniu nákladov na spotrebiteľský úver, potvrdzuje tieto úvahy.

44

Z ustálenej judikatúry navyše vyplýva, že smernica o DPH sa má vykladať v súlade so zásadou daňovej neutrality, ktorá je vlastná spoločnému systému DPH a nepripúšťa, aby sa s hospodárskymi subjektmi, ktoré uskutočňujú rovnaké transakcie, zaobchádzalo pri vyberaní DPH rôzne. Akákoľvek činnosť členských štátov týkajúca sa výberu DPH musí byť v súlade s touto zásadou (pozri rozsudky zo 17. decembra 2015, WebMindLicenses, C‑419/14 , EU:C:2015:832 , bod 41 a citovanú judikatúru, a zo 7. apríla 2016, Degano Trasporti, C‑546/14 , EU:C:2016:206 , bod 21 a citovanú judikatúru).

45

Ako zdôraznila generálna advokátka v bode 36 svojich návrhov, nemalo by dochádzať k rozdielnemu zaobchádzaniu z hľadiska DPH medzi službami spočívajúcimi v správe úverov predaných nadobúdateľovi úverov podľa toho, či je poskytovateľom týchto služieb postupca, ktorý pôvodne poskytol úver, alebo iná osoba. V tomto poslednom uvedenom prípade je zrejmé, že správcovské služby podliehajú DPH.

46

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH sa má vykladať v tom zmysle, že oslobodenie od dane, ktoré stanovuje pre správu úverov, sa neuplatňuje na služby spočívajúce v správe úverov poskytované osobou, ktorá uvedené úvery poskytla, následne ich previedla a ktorá ich naďalej spravuje za odplatu pre nadobúdateľa.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že sa týka predovšetkým prvej časti tohto ustanovenia, a to otázky, či predmetné služby možno kvalifikovať ako prevzatie záväzkov, kaucií alebo iných záruk a záruk v zmysle článku 135 ods. 1 písm. c) smernice o DPH.

50

V tejto súvislosti treba konštatovať, že služby spočívajúce v správe úverov vykonávané prospech ich nadobúdateľa, o aké ide v prejednávanej veci, nemožno ako také kvalifikovať ako prevzatie záväzkov, kaucií alebo iných záruk a záruk v zmysle článku 135 ods. 1 písm. c) smernice o DPH. Takéto prevzatie totiž nemožno stotožňovať so správou úveru predstavujúcou záruku, a to o to viac, že jediná správcovská činnosť uvedená v tomto ustanovení ako činnosť, na ktorú sa vzťahuje oslobodenie od dane, sa týka správy úverových záruk vykonávanej osobou, ktorá úvery poskytla.

51

Okrem toho správa úverov je výslovne uvedená v článku 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH. Ako zdôraznila generálna advokátka v bode 44 svojich návrhov, uplatnenie článku 135 ods. 1 písm. c) smernice o DPH na správu úverov by zbavilo potrebného účinku obmedzenie pôsobnosti oslobodenia od DPH pri správe úverov, v prípade ktorého článok 135 ods. 1 písm. b) smernice o DPH stanovuje, že sa uplatňuje len na osobu, ktorá úver poskytla.

52

55

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že činnosti uvedené v článku 135 ods. 1 písm. d) smernice o DPH patria do oblasti finančných transakcií a týkajú sa najmä platobných nástrojov, ktorých spôsob fungovania zahŕňa prevod peňazí (pozri rozsudok z 1. augusta 2025, Határ Diszkont, C‑427/23 , EU:C:2025:596 , bod 68 , ako aj citovanú judikatúru).

56

Kritérium umožňujúce odlíšiť plnenie, ktoré vedie k prevodu finančných prostriedkov a vyvoláva právne a finančné zmeny, ktorá spadá pod oslobodenie stanovené v článku 135 ods. 1 písm. d) smernice o DPH, od plnenia, ktoré nemá takéto účinky, a teda nespadá pod predmetné oslobodenie od dane, spočíva v otázke, či dotknutou transakciou skutočne alebo potenciálne dochádza k prevodu vlastníctva predmetných finančných prostriedkov, alebo či plní osobitné a podstatné úlohy takéhoto prevodu (pozri rozsudok z 1. augusta 2025, Határ Diszkont, C‑427/23 , EU:C:2025:596 , bod 71 a citovanú judikatúru).

57

V prejednávanej veci nič v spise nenaznačuje, že by správcovské služby zodpovedajúce opisu poskytnutému predkladajúcim vnútroštátnym súdom spočívali v prevode vlastníckeho práva k finančným prostriedkom alebo mali za následok plnenie osobitných a podstatných úloh takéhoto prevodu, v dôsledku čoho takéto služby nepredstavujú jednu z transakcií týkajúcich sa pohľadávok stanovených v článku 135 ods. 1 písm. d) smernice o DPH.

Vzhľadom na to, že konanie pred Všeobecným súdom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Všeobecnému súdu a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora zasadajúca v päťčlennom zložení)

rozhodol takto:

1.

Článok 135 ods. 1 písm. b) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty

3.

Článok 135 ods. 1 písm. d) smernice 2006/112

sa má vykladať v tom zmysle, že:

oslobodenie od dane, ktoré stanovuje pre transakcie týkajúce sa pohľadávok, sa neuplatňuje na služby spočívajúce v správe úverov poskytované osobou, ktorá tieto úvery poskytla a ktoré sa týkajú úverov postúpených na inú finančnú spoločnosť.

Półtorak

Hesse