T-195/25

žalobca,

proti

Európskej komisii , v zastúpení: J.‑F. Brakeland a S. Chantre, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora),

na poradách v zložení: predseda komory J. Svenningsen, sudcovia J. Martín y Pérez de Nanclares (spravodajca) a M. Stancu,

–

rozhodnutie zo 4. júla 2025 spojiť konanie o námietke neprípustnosti s konaním vo veci samej,

–

opatrenia na zabezpečenie priebehu konania zo 7. júla 2025 a odpoveď Komisie podanú do kancelárie Všeobecného súdu 18. júla 2025,

po pojednávaní zo 17. decembra 2025,

vyhlásil tento

3

Od 1. januára 1996 do 31. októbra 1998 bol žalobca pridelený na GR pre hospodársku súťaž a následne bol v záujme služby preložený na Súdny dvor Európskej únie až do 30. septembra 2004. Od 1. októbra 2004 je pridelený do právnej služby Komisie (ďalej len „právna služba“). Dňa 1. marca 2014 bol v rámci tejto služby vymenovaný za „právneho poradcu“. Odvtedy bol povýšený do platovej triedy AD 14. Napokon bol 1. novembra 2021 vymenovaný za zástupcu hlavného právneho poradcu, ktorý riadi tím právnej služby pre „Inštitúcie“.

4

Dňa 14. mája 2024 bolo uverejnené oznámenie o voľnom pracovnom mieste na pracovné miesto riaditeľa (platová trieda AD 14/AD 15) v rámci riaditeľstva G „International“ GR pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka (oznámenie COM/2024/1108) (ďalej len „oznámenie o voľnom pracovnom mieste“) na základe článku 29 ods. 1 písm. a) bodov i) a iii) Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“).

5

V časti „Politika prijímania zamestnancov“ bolo výberové konanie opísané takto:

E‑mailom z 11. júna 2024 zamestnanec oddelenia „HR.02 – Executive Staff“ GR Komisie pre ľudské zdroje a bezpečnosť informoval žalobcu o tom, že jeho kandidatúra nemôže byť zohľadnená z dôvodu, že nespĺňa všetky podmienky oprávnenosti, najmä spornú podmienku.

9

E‑mailom z 13. júna 2024 bol žalobca pozvaný na pohovor s komisiou pre predbežný výber GR pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka v rámci výberového konania COM/2024/1108, pričom tento pohovor bol naplánovaný na 25. jún 2024.

10

E‑mailom zo 14. júna 2024 zamestnanec oddelenia „R.5 – People & Organisation“ GR pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka informoval žalobcu, že keďže GR pre ľudské zdroje a bezpečnosť nepovažovalo jeho kandidatúru za oprávnenú, bola pozvánka, ktorá je uvedená v bode 9 vyššie, už platná.

11

Dňa 11. decembra 2024 bolo žalobcovi doručené rozhodnutie menovacieho orgánu o zamietnutí jeho sťažnosti (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti“).

Návrhy účastníkov konania

15

Žalobca v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:

–

zrušil e‑mail z 11. júna 2024,

–

vyhlásil žalobu za neprípustnú a v každom prípade za nedôvodnú,

–

uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy konania.

Právny stav

O prípustnosti žaloby

20

Po tretie e‑mail z 11. júna 2024 nemal za následok, že by bol žalobca definitívne vylúčený z výberového konania alebo že by ním bol menovací orgán viazaný. Ako totiž vyplýva zo zápisnice z 28. novembra 2024 na 2505. zasadnutí kolégia komisárov (ďalej len „zápisnica zo zasadnutia kolégia komisárov“), menovaciemu orgánu bol predložený úplný zoznam osôb, ktoré predložili kandidatúru na predmetné pracovné miesto. Menovací orgán preto prijal svoje konečné rozhodnutie s vedomím úplného zoznamu uchádzačov.

21

Žalobca spochybňuje tvrdenia Komisie.

22

Podľa článkov 90 a 91 služobného poriadku je prípustnosť žaloby o neplatnosť v oblasti verejnej služby podmienená existenciou aktu spôsobujúceho ujmu.

26

Okrem toho, pokiaľ ide o akty alebo rozhodnutia, ktorých vypracovanie prebieha vo viacerých štádiách, predovšetkým na konci interného postupu, za napadnuteľné akty sa v zásade považujú len tie opatrenia, ktoré obsahujú konečné stanovisko inštitúcie na konci tohto postupu, s vylúčením predbežných opatrení, ktorých cieľom je pripraviť konečné rozhodnutie (rozsudok z 2. februára 2022, LU/EIB, T‑536/20 , neuverejnený, EU:T:2022:40 , bod 38 ; pozri tiež v tomto zmysle uznesenie zo 16. novembra 2018, OT/Komisia, T‑552/16 , neuverejnené, EU:T:2018:807 , bod 43 a citovanú judikatúru).

27

Napokon v súlade s článkami 90 a 91 služobného poriadku môžu úradníci a zamestnanci inštitúcií Európskej únie predložiť na preskúmanie Všeobecnému súdu iba akty menovacieho orgánu a orgánu oprávneného uzatvárať pracovné zmluvy (pozri uznesenie zo 16. novembra 2018, OT/Komisia, T‑552/16 , neuverejnené, EU:T:2018:807 , bod 46 a citovanú judikatúru).

28

V prejednávanej veci Komisia vo svojej námietke neprípustnosti v podstate tvrdí, že len rozhodnutie o vymenovaní predstavuje akt spôsobujúci ujmu, keďže pochádza od menovacieho orgánu, teda kolégia komisárov, ktorému bol predložený úplný zoznam osôb, ktoré predložili svoje kandidatúry na predmetné pracovné miesto. Žalobca sa naopak domnieva, že pred prijatím tohto rozhodnutia, ktoré mu navyše nebolo oznámené, menovací orgán zohľadnil len kandidatúry navrhnuté poradným výborom pre menovania (ďalej len „PVM“) s vylúčením jeho kandidatúry, ktorá bola zamietnutá ako neoprávnená pred fázou predbežného výberu, takže e‑mail z 11. júna 2024 predstavuje konečné rozhodnutie o zamietnutí jeho kandidatúry, a teda akt spôsobujúci ujmu.

Podľa tohto postupu je návrh oznámenia o voľnom pracovnom mieste pripravený generálnym riaditeľstvom povereným prijímaním do zamestnania po dohode so spravodajcom výberového konania a následne sa toto oznámenie o voľnom pracovnom mieste uverejní po jeho schválení menovacím orgánom (prvá fáza). Komisia pre predbežný výber ďalej zostaví zoznam uchádzačov o predmetné pracovné miesto, ktorí sú najkvalifikovanejší z hľadiska uverejnených kritérií (druhá fáza). Na základe správy tejto komisie PVM identifikuje uchádzačov, ktorí sú najvhodnejší na pohovor, a následne prijme svoje predbežné stanovisko (tretia fáza). Po uskutočnení pohovorov s vybranými uchádzačmi PVM prijme svoje stanovisko a zostaví rezervný zoznam spolu s hodnotiacimi listinami každého uchádzača (štvrtá fáza). Uchádzači z rezervného zoznamu, ktorý zostavil PVM, musia absolvovať pohovory s jedným alebo viacerými členmi kolégia komisárov, ktoré pristúpi k vymenovaniu uchádzača vybraného na predmetné pracovné miesto (piata a posledná fáza).

31

Z toho vyplýva, že kolégium komisárov je menovacím orgánom príslušným vo veci vymenovania riadiacich úradníkov na úrovni vyššieho manažmentu a že rozhodnutie o vymenovaní sa prijíma na konci výberového konania pozostávajúceho z viacerých fáz, počas ktorých sa vypracúvajú prípravné akty. V zásade a v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 26 a 27 vyššie teda len rozhodnutie o vymenovaní predstavuje akt, ktorý žalobcovi spôsobuje ujmu.

32

Judikatúra však už pripustila, že rozhodnutie prijaté na konci jednej z fáz výberového konania môže predstavovať akt spôsobujúci ujmu dotknutej osobe, keďže ju zbavuje možnosti zúčastniť sa na ďalšej fáze uvedeného výberového konania a v dôsledku toho akejkoľvek možnosti na vymenovanie v rámci oznámenia o voľnom pracovnom mieste (pozri v tomto zmysle uznesenie z 22. apríla 2015, ED/ENISA, F‑105/14 , EU:F:2015:33 , body 31 a 32 ).

36

Podľa Komisie orgány, ktoré zasiahli do výberového konania po GR pre ľudské zdroje a bezpečnosť, boli schopné analyzovať podmienky oprávnenosti a mohli dospieť k odlišnej analýze ako GR pre ľudské zdroje a bezpečnosť. Inak povedané, komisia pre predbežný výber, PVM alebo tiež kolégium komisárov mali možnosť posúdiť kandidatúru žalobcu ako oprávnenú, takže e‑mail z 11. júna 2024 by nebol aktom spôsobujúcim ujmu.

37

Za osobitných okolností prejednávanej veci však Všeobecný súd konštatuje, že odkaz na túto jedinú možnosť nemôže predstavovať dostatočné tvrdenie na vylúčenie toho, že e‑mail z 11. júna 2024 mal povahu aktu spôsobujúceho ujmu. Vzhľadom na dôsledky, ktoré skutočne nastali, pokiaľ ide o situáciu žalobcu, a na informácie, ktoré mu boli poskytnuté, musí totiž Komisia predložiť indície preukazujúce, že tieto jednotlivé orgány, ktoré mali zasiahnuť do výberového konania a prinajmenšom do predbežného výberu, skutočne prijali jeho kandidatúru a analyzovali podmienky jej oprávnenosti. Keďže takéto indície neboli predložené, treba dospieť k záveru, že GR pre ľudské zdroje a bezpečnosť zrejme s konečnou platnosťou zaujalo stanovisko k tomu, či žalobca spĺňal podmienky oprávnenosti.

38

Po prvé, pokiaľ ide o komisiu pre predbežný výber, formulácia použitá v e‑maile zo 14. júna 2024, spomenutá v bode 10 vyššie, vylučuje, že by vykonala analýzu oprávnenosti kandidatúry žalobcu, či dokonca naznačuje, že táto komisia usúdila, že je viazaná posúdením, ktoré vykonalo GR pre ľudské zdroje a bezpečnosť.

–

stanovisko PVM z 3. októbra 2024.

40

Z oznámenia z 11. júna 2024 vyplýva, že spomedzi siedmich predložených kandidatúr nebola oprávnená iba kandidatúra žalobcu, pričom táto kandidatúra nebola ani postúpená komisárovi pre rozpočet a administratívu, čo bolo potvrdené na pojednávaní. Komisárovi, od ktorého pochádzal návrh predložený kolégiu komisárov (pozri bod 12 vyššie), tak nebola predložená kandidatúra žalobcu.

41

Pokiaľ ide o predbežné stanovisko PVM z 22. augusta 2024, toto stanovisko zahrnulo do zoznamu oprávnených kandidatúr nielen kandidatúru žalobcu, ale aj kandidatúru osoby, ktorá však svoju kandidatúru vzala späť ešte pred fázou predbežného výberu. Počet oprávnených kandidatúr tak predstavoval osem namiesto šiestich. Komisia, ktorej bola na pojednávaní položená otázka týkajúca sa tohto rozdielu v čísle, uznala, že tento nesúlad môže vyvolať otázky, avšak neposkytla žiadne ďalšie vysvetlenia.

45

Dokumenty a vysvetlenia, ktoré poskytla Komisia, preto neumožňujú dospieť k záveru, že by PVM skutočne prijal všetky kandidatúry, a už vôbec nie to, že by opätovne preskúmal podmienky oprávnenosti, ani konkrétnejšie, že by posúdil oprávnenosť žalobcu.

46

Zoznam uvedený v predbežnom stanovisku PVM z 22. augusta 2024 sa teda javí ako jednoduchý súhrnný zoznam všetkých mien uchádzačov, ktorí sa prihlásili, bez ohľadu na oprávnenosť ich kandidatúr, pričom prídavné meno „oprávnené“ treba chápať ako chybu v písaní, keďže Komisia neposkytla presvedčivé vysvetlenia.

47

Komisia preto nepredložila dôkaz o tom, že by PVM preskúmal kandidatúru žalobcu a dospel k záveru o jej oprávnenosti, a to v rozpore so záverom, ku ktorému dospelo GR pre ľudské zdroje a bezpečnosť a ktorý bol navyše prijatý bez overenia komisiou pre predbežný výber.

51

Skutočnosť, že v zápisnici zo zasadnutia kolégia komisárov je uvedené, že mu bol predložený zoznam kandidatúr, však nestačí na preukázanie toho, že by skutočne prijal kandidatúru žalobcu a preskúmal jej oprávnenosť. Predloženie zoznamu totiž nie je nevyhnutne synonymom skutočného predloženia kandidatúr, ako to potvrdzuje oznámenie z 11. júna 2024, v ktorom sa síce uvádzal zoznam kandidatúr, avšak komisárovi pre rozpočet a administratívu sa ním predkladali len oprávnené kandidatúry.

52

Okrem toho treba uviesť, že e‑mail z 11. júna 2024 bol žalobcovi doručený v ten istý deň o 16.56 hod., teda približne hodinu po elektronickom podpise oznámenia z 11. júna 2024 o 15.49 hod., čo potvrdzuje zámer informovať žalobcu o rozhodnutí, ktoré bolo voči nemu prijaté a takmer súčasne postúpené príslušnému komisárovi.

53

Za okolností prejednávanej veci preto treba konštatovať, že e‑mail z 11. júna 2024 tým, že mal za následok vylúčenie kandidatúry žalobcu pred fázou predbežného výberu, znamenal pre žalobcu ukončenie výberového konania a predstavuje tak konečné zamietnutie jeho kandidatúry, a je teda aktom spôsobujúcim ujmu (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), takže jeho žaloba je prípustná.

56

Na podporu svojej žaloby žalobca uvádza dva žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na zjavne nesprávnom posúdení a druhý na námietke nezákonnosti oznámenia o voľnom pracovnom mieste a pravidiel, na ktoré toto oznámenie odkazuje.

57

Okrem toho žalobca vo svojich pripomienkach k námietke neprípustnosti uviedol nový žalobný dôvod založený na nedostatku právomoci autora aktu.

O novom žalobnom dôvode založenom na nedostatku právomoci autora aktu

58

V prejednávanej veci bolo napadnuté rozhodnutie prijaté zamestnancom oddelenia „HR.02. – Executive Staff“ GR pre ľudské zdroje a bezpečnosť. Ako však bolo uvedené v bode 31 vyššie, menovacím orgánom príslušným na vymenovanie riadiacich úradníkov na úrovni vyššieho manažmentu je kolégium komisárov.

62

Je pravda, že z analýzy prípustnosti žaloby vyplýva, že komisia pre predbežný výber, PVM a kolégium komisárov v skutočnosti neanalyzovali podmienky oprávnenosti kandidatúr a že táto úloha bola zverená GR pre ľudské zdroje a bezpečnosť.

63

Okrem toho, ako sa konštatuje v bode 53 vyššie, napadnuté rozhodnutie znamenalo pre žalobcu koniec výberového konania.

64

Okrem toho treba uviesť, že prejednávaná vec sa odlišuje od veci, v ktorej bolo vydané uznesenie z 22. apríla 2015, ED/ENISA ( F‑105/14 , EU:F:2015:33 , bod 31 ), uvedené v bode 32 vyššie. V tejto poslednej uvedenej veci bol totiž akt spôsobujúci ujmu prijatý príslušným orgánom, pretože tento akt obsahoval stanovisko orgánu oprávneného uzatvárať pracovné zmluvy v súvislosti so zamietnutím kandidatúry žalobcu v prvej fáze výberového konania, a to po jej podrobnom posúdení výberovou komisiou.

68

Za týchto podmienok treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté orgánom, ktorý nemá právomoc, takže ho treba zrušiť.

69

Riadny výkon spravodlivosti si však na účely stanovenia správneho právneho rámca, v rámci ktorého musí Komisia prijať opatrenia potrebné na vykonanie tohto rozsudku v súlade s článkom 266 ZFEÚ, vyžaduje zaoberať sa aj prvým žalobným dôvodom, ktorý predložil žalobca.

O prvom žalobnom dôvode založenom na zjavne nesprávnom posúdení a nesprávnom právnom posúdení

73

Žalobca z toho vyvodzuje dva rôzne scenáre.

74

Podľa prvého scenára by sa malo dospieť k záveru, že keďže sa rozhodnutie o poradcoch nevzťahuje na právnych poradcov právnej služby, potom sa na nich vzťahuje rozhodnutie o strednom manažmente. V takom prípade by sa však právni poradcovia mali vzhľadom na osobitnú štruktúru právnej služby považovať za vedúcich oddelení.

75

Keďže menovací orgán nezaobchádzal so žalobcom, ktorý je právnym poradcom právnej služby, ako s vedúcim oddelenia, napadnuté rozhodnutie by malo byť zrušené z dôvodu, že porušilo rozhodnutie o strednom manažmente.

79

Komisia spochybňuje tvrdenia žalobcu. Konkrétne tvrdí, že právni poradcovia právnej služby sú vylúčení z pôsobnosti rozhodnutia o strednom manažmente nie „v rozsahu, v akom“ nevykonávajú riadiace funkcie, ale „pretože“ takéto funkcie nevykonávajú. Tento výklad článku 2 ods. 3 rozhodnutia o strednom manažmente potvrdzuje anglická verzia tohto rozhodnutia, ktorá používa pojem „as“, a nemecká verzia, ktorá používa pojem „da“.

80

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že úlohou oznámenia o voľnom pracovnom mieste je na jednej strane čo najpresnejšie informovať záujemcov o povahe podmienok vyžadovaných na obsadenie pracovného miesta, aby mohli posúdiť, či je vhodné, aby podali prihlášku, a na druhej strane vymedziť právny rámec, na základe ktorého sa bude vykonávať porovnávacie hodnotenie zásluh uchádzačov. Z tejto druhej funkcie vyplýva, že sú stanovené požiadavky, ktoré sú dostatočne presné na to, aby bolo možné vykonať uvedené porovnávacie hodnotenie a odôvodniť uskutočnený výber (pozri rozsudok z 1. júna 2022, OG/EDA, T‑632/20 , neuverejnený, EU:T:2022:308 , bod 51 a citovanú judikatúru). Podľa judikatúry tak všeobecné podmienky uvedené v zhrnutí oznámení o voľnom pracovnom mieste, ako aj osobitné podmienky uvedené v súvislosti s dotknutým pracovným miestom predstavujú podmienky vyžadované na základe oznámenia o voľnom pracovnom mieste (rozsudok zo 7. februára 2019, Duym/Rada, T‑549/17 , neuverejnený, EU:T:2019:72 , bod 60 ).

81

Z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že výkon širokej miery voľnej úvahy, ktorou disponuje menovací orgán v oblasti vymenovania, predpokladá dôkladné preskúmanie spisov uchádzačov a svedomité dodržiavanie požiadaviek stanovených v oznámení o voľnom pracovnom mieste, takže menovací orgán je povinný vylúčiť každého uchádzača, ktorý nespĺňa tieto požiadavky. Oznámenie o voľnom pracovnom mieste totiž predstavuje právny rámec, ktorý menovací orgán sám sebe stanovuje a ktorý je povinný prísne dodržiavať (rozsudky z 18. marca 1993, Parlament/Frederiksen, C‑35/92 P , EU:C:1993:104 , body 15 a 16 ; z 12. mája 1998, Wenk/Komisia, T‑159/96 , EU:T:1998:86 , bod 63 , a z 9. júla 2019, VY/Komisia, T‑253/18 , neuverejnený, EU:T:2019:488 , bod 20 ).

85

V každom prípade, keďže sporná podmienka je súčasťou právneho rámca, do ktorého patrí oznámenie o voľnom pracovnom mieste, uplatňovala sa na žalobcu v rozsahu, v akom predložil svoju kandidatúru na predmetné pracovné miesto.

86

V prejednávanej veci treba uviesť, že v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti menovací orgán najprv konštatoval, že úlohy vykonávané žalobcom ako zástupcom vedúceho tímu nemožno považovať za ekvivalent stáleho a nepretržitého riadenia tímu v zmysle rozhodnutia o strednom manažmente, a následne, že rozhodnutie o strednom manažmente vylučuje jeho uplatňovanie na právnych poradcov. Napokon sa domnieval, že napriek rozsiahlej odbornej praxi žalobcu v rámci Komisie nezískal manažérske skúsenosti potrebné na to, aby bol spôsobilý na danú pozíciu.

87

Žalobca v prvom rade tvrdí, že s právnymi poradcami právnej služby treba zaobchádzať ako s vedúcimi oddelení v rozsahu, v akom nie sú vylúčení z pôsobnosti rozhodnutia o strednom manažmente. Subsidiárne, ak by sa dospelo k záveru, že právni poradcovia právnej služby sú vylúčení z pôsobnosti rozhodnutia o strednom manažmente, potom by v súvislosti s nimi existovalo právne vákuum, keďže sú tiež vylúčení z rozhodnutia o poradcoch. V takom prípade mal menovací orgán posúdiť in concreto , či mal žalobca spôsobilosti a riadiace skúsenosti, ktoré sa na predmetné pracovné miesto vyžadujú.

91

Komisia sa nevyjadrila k relevantnosti rozhodnutia o poradcoch na účely pochopenia pojmu „poradca“ v zmysle článku 2 ods. 3 rozhodnutia o strednom manažmente. Tvrdí však, že právni poradcovia patria do kategórie pracovnej pozície „poradca alebo rovnocenný pracovník“ a že poradcovia, rovnako ako právni poradcovia, nevykonávajú riadiace funkcie, takže sú vylúčení z pôsobnosti rozhodnutia o strednom manažmente. Okrem toho z rôznych textov a judikatúry vyvodzuje, že kolégiu komisárov bolo jasné, že právny poradca právnej služby nie je ekvivalentom vedúceho oddelenia. Toto konštatovanie, ku ktorému treba pripojiť aj nízky počet právnych poradcov, je podľa Komisie vysvetlené tým, že právni poradcovia nie sú uvedení v rozhodnutí o strednom manažmente.

92

Podľa ustálenej judikatúry treba na účely výkladu ustanovenia práva Únie zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou. Aj z genézy ustanovenia práva Únie môžu vyplývať skutočnosti relevantné na účely jeho výkladu (rozsudok z 2. septembra 2021, CRCAM, C‑337/20 , EU:C:2021:671 , bod 31 ; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok z 10. marca 2021, AM/EIB, T‑134/19 , EU:T:2021:119 , bod 60 ).

93

V prvom rade treba konštatovať, že článok 2 ods. 3 rozhodnutia o strednom manažmente vylučuje „poradcov“ z pôsobnosti uvedeného rozhodnutia, a nie „poradcov alebo rovnocenných pracovníkov“, ktorí však predstavujú označenie tejto kategórie pracovného miesta, ako to vyplýva z prílohy I k služobnému poriadku a článku 30 prílohy XIII k služobnému poriadku, ale aj z prílohy rozhodnutia Komisie C(2013) 8979 final zo 16. decembra 2013 o typoch pracovných miest a názvoch pracovných miest.

97

Na druhej strane, pokiaľ ide o cieľ sledovaný rozhodnutím o poradcoch, treba uviesť, že z odôvodnenia 2 tohto rozhodnutia výslovne vyplýva, že Komisia mala v úmysle „stanoviť jasnejšie rozlišovanie medzi kariérou zamestnancov stredného manažmentu a kariérou odborníkov“.

98

Tento cieľ je navyše pripomenutý v bode 3.3 oznámenia Komisii C(2017) 5231 final z 31. júla 2017 o organizačnej štruktúre generálnych riaditeľstiev a útvarov Komisie. Z toho totiž vyplýva, že rozhodnutie o poradcoch „zmodernizovalo politiku týkajúcu sa poradcov v rámci jej celkovej stratégie riadenia talentov tak, že jasne rozlišovalo medzi kariérou vedúceho oddelenia a kariérou poradcu“.

99

Z kontextu prijatia rozhodnutia o strednom manažmente, vrátane cieľa sledovaného rozhodnutím o poradcoch, vyplýva, že cieľom článku 2 ods. 3 rozhodnutia o strednom manažmente je odkázať na poradcov, na ktorých sa vzťahuje rozhodnutie o poradcoch.

103

V čase prijatia rozhodnutia o strednom manažmente tak kolégium komisárov vedelo alebo nemohlo nevedieť, že pojem „poradca“ nezahŕňa právnych poradcov právnej služby a že na to, aby sa na nich vzťahovalo vylúčenie stanovené v článku 2 ods. 3 uvedeného rozhodnutia, by sa mal použiť pojem „poradca alebo rovnocenný pracovník“.

104

Na rozdiel od toho, čo z toho vyvodzuje žalobca, to však neznamená, že s právnymi poradcami právnej služby sa má automaticky zaobchádzať ako s vedúcimi oddelenia.

105

Funkcie, ktoré sa v zásade považujú za funkcie patriace do stredného manažmentu, sú totiž vymenované v článku 2 ods. 1 rozhodnutia o strednom manažmente. Ide o funkcie vedúceho oddelenia a útvaru, ale aj vedúceho zastúpenia v členských štátoch a vedúceho pracovnej skupiny. Funkcie právnych poradcov v ňom teda nie sú uvedené.

109

Na jednej strane treba totiž uviesť, že článok 2 ods. 1 rozhodnutia o strednom manažmente stanovuje, že „zamestnancom na úrovni stredného manažmentu je každá osoba pridelená na funkciu, ktorá zároveň spĺňa tieto dve kritériá“, a teda nielen kategórie, ktoré sú ďalej identifikované, pripomenuté v bode 105 vyššie.

110

Na druhej strane v bode 3.1 oznámenia Komisii C(2017) 5231 final z 31. júla 2017 o organizačnej štruktúre generálnych riaditeľstiev a útvarov Komisie je stanovený predpoklad, že vo výnimočných prípadoch môže riadiaca funkcia existovať mimo generálneho riaditeľstva, riaditeľstva alebo oddelenia.

111

Za týchto podmienok v zásade nič nebráni tomu, aby sa osoba, akou je žalobca, pokúsila preukázať, že spĺňa podmienky stanovené v článku 2 ods. 1 rozhodnutia o strednom manažmente.

O trovách

115

Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

116

Keďže Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené rozhodnúť, že znáša svoje vlastné trovy konania, a uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania žalobcu v súlade s jeho návrhmi.

Z týchto dôvodov

Svenningsen

Martín y Pérez de Nanclares

Stancu

Rozsudok

bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 11. marca 2026.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: francúzština.