T-356/25

AY

proti

Anexartiti Archi Dimosion Esodon ,

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora zasadajúca v päťčlennom zložení),

v zložení: predseda komory S. Papasavvas, sudcovia M. Sampol Pucurull (spravodajca), T. Pynnä, J. Laitenberger a M. Stancu,

generálny advokát: J. Martín y Pérez de Nanclares,

– AY, v zastúpení: D. Finokaliotis a A. Finokalioti, dikigoroi,

– grécka vláda, v zastúpení: E.‑E. Krompa, I. Kotsoni a M. Tassopoulou, splnomocnené zástupkyne,

– Európska komisia, v zastúpení: N. Athanasiadou a P. Carlin, splnomocnené zástupkyne,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

Ak okrem toho zdaniteľnú transakciu uskutočňuje zdaniteľná osoba, ktorá nie je usadená v členskom štáte, v ktorom je DPH splatná, a ak neexistuje s krajinou, v ktorej je táto zdaniteľná osoba usadená alebo má svoje sídlo, žiadny právny nástroj týkajúci sa vzájomnej pomoci rozsahom podobnej pomoci, ktorú ustanovuje smernica Rady 76/308/EHS a nariadenie Rady (ES) č. 1798/2003, členské štáty môžu prijať opatrenia, ktoré stanovia, že osobou povinnou platiť daň je daňový zástupca určený neusadenou zdaniteľnou osobou,

Členské štáty však nesmú uplatniť možnosť uvedenú v druhom pododseku na zdaniteľnú osobu v zmysle článku 358a bodu 1, ktorá si zvolila osobitnú úpravu pre služby poskytované zdaniteľnými osobami neusadenými v rámci Spoločenstva.

2. Možnosť stanovená v prvom pododseku odseku 1 podlieha podmienkam a pravidlám ustanoveným každým členským štátom.“

4 Článok 205 smernice o DPH stanovuje:

„V situáciách uvedených v článkoch 193 až 200 a v článkoch 202, 203 a 204 môžu členské štáty stanoviť, že osoba iná ako osoba povinná platiť daň ručí spoločne a nerozdielne za platbu DPH.“

5 Článok 213 ods. 1 smernice o DPH znie takto:

…“

Grécke právo

7 Nomos 2859/2000 – Kyrosi Kodika Forou Prostithemenis Axias (zákon č. 2859/2000 o DPH) (FEK A’ 248), v znení účinnom v čase skutkových okolností, (ďalej len „zákon o DPH“) obsahoval článok 35 s názvom „Osoby povinné platiť daň“, ktorý v odseku 1 stanovoval:

„V prípade dodania tovaru, nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva a poskytovania služieb sú osobami povinnými platiť daň:

a) zdaniteľná osoba usadená v tuzemsku v súvislosti s úkonmi, ktoré uskutočnila a ktorých miesto zdanenia sa nachádza v tuzemsku…;

b) zdaniteľná osoba usadená v inom členskom štáte v súvislosti s úkonmi, ktoré uskutočnila a ktorých miesto zdanenia sa nachádza v tuzemsku, s výnimkou úkonov uvedených v písmenách e), f) a h) a pod podmienkou, že neurčila daňového zástupcu v súlade s článkom 36 ods. 4 písm. e);

8 Článok 36 zákona o DPH, s názvom „Povinnosti zdaniteľných osôb“, v odseku 4 písm. d) a e), ako aj v odseku 7 písm. d) stanovoval:

„4. Zdaniteľná osoba je tiež povinná:…

d) určiť daňového zástupcu pred uskutočnením akejkoľvek zdaniteľnej transakcie v tuzemsku, v prípade zdaniteľnej osoby, ktorá nie je trvalo usadená v tuzemsku alebo v inom členskom štáte a za ktorú je zástupca sám platiteľom dane v súlade s ustanoveniami článku 35. Určenie daňového zástupcu sa vykoná predložením kópie príslušného splnomocnenia riaditeľovi daňového úradu príslušnému pre daň z príjmov daňového zástupcu. Túto kópiu musí potvrdiť grécky konzulárny úrad v mieste, kde je zdaniteľná osoba usadená, alebo orgán poverený udeľovaním víz v súlade s Haagskym dohovorom z 5. októbra 1961.

e) Zdaniteľné osoby usadené v inom členskom štáte Európskej únie, ktoré nemajú prevádzkareň v Grécku, môžu tiež vymenovať daňového zástupcu v súlade s ustanoveniami písmena d) tohto odseku. V takom prípade daňový zástupca nie je povinný viesť účtovníctvo ani vystavovať účtovné doklady týkajúce sa transakcií uskutočnených jeho mandantom.

…

7. Povinnosti stanovené v tomto článku sa podľa potreby vzťahujú aj na tieto osoby:

d) Nezdaniteľná osoba v prípade dodania tovaru alebo poskytnutia služieb, pri ktorých je zdaniteľná osoba usadená mimo tuzemska alebo jej daňový zástupca určený ako osoba povinná platiť daň v súlade s ustanoveniami článku 35.“

10 Článok 8 Nomos 5104/2024 – Kodikas forologikis diadikasias… (zákon č. 5104/2024 o Daňovom poriadku…) (FEK A’ 58, ďalej len „Daňový poriadok“), s názvom „Daňový splnomocnenec a daňový zástupca“, stanovuje:

„1. Daňovník, ktorý je daňovým rezidentom v zahraničí, môže určiť fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá je daňovým rezidentom v Grécku, za daňového splnomocnenca na účely plnenia formálnych povinností vyplývajúcich z tohto poriadku a za príjemcu všetkej korešpondencie týkajúcej sa daňovníka.

2. Pokiaľ ide konkrétne o povinnosti týkajúce sa dane z pridanej hodnoty (DPH) a dane z poistného, vzťahuje sa na ne článok 36 ods. 4 písm. d) zákona o DPH (zákon č. 2859/2000, FEK A’ 248), ktorý upravuje ustanovenie daňového zástupcu.

3. Osoba určená za daňového splnomocnenca nie je zodpovedná za splnenie alebo nesplnenie daňových povinností daňovníka.“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

15 Za týchto podmienok AADE prijal voči spoločnosti O a AY ako daňovému zástupcovi tejto spoločnosti rozhodnutie, ktorým uložil okamžité a naliehavé zabezpečovacie opatrenia na účely ochrany verejného záujmu spočívajúce najmä v zmrazení časti vkladov, ktoré mali v úverových inštitúciách v Grécku.

16 AY podala proti tomuto rozhodnutiu žalobu o neplatnosť na Dioikitiko Protodikeio Thessalonikis (Správny súd prvej inštancie Solún, Grécko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania.

17 Na podporu svojej žaloby AY spochybňuje svoju registráciu ako daňového zástupcu spoločnosti O, ako aj vznik jej spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti za daňové dlhy tejto spoločnosti. Konkrétne tvrdí, že jej činnosť spočívala len v predkladaní daňových priznaní k DPH týkajúcich sa transakcií uskutočnených spoločnosťou O pod jej gréckym identifikačným číslom pre DPH a platení zodpovedajúcej dane, ale pre túto spoločnosť neviedla účtovníctvo ani neuzatvárala zmluvy, nevedela o transakciách uskutočnených spoločnosťou a nebola poverená prepravou dotknutého tovaru alebo platbami dodávateľom.

18 AADE tvrdí, že AY ako daňový zástupca spoločnosti O bola spoločne a nerozdielne zodpovedná za splnenie povinností tejto spoločnosti v oblasti DPH tak na základe článku 35 ods. 1 písm. c) zákona o DPH, ktorý sa týka postavenia daňových zástupcov zdaniteľných osôb usadených mimo Grécka ako osôb povinných platiť daň, ako aj článku 55 tohto zákona týkajúceho sa osôb, ktoré sú spoločne a nerozdielne zodpovedné s osobou povinnou platiť daň, a že jej z tohto dôvodu boli oprávnene uložené zabezpečovacie opatrenia.

„1. Majú sa článok 205 smernice [o DPH] a zásada proporcionality vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, akou je článok 55 písm. d) [zákona o DPH], podľa ktorej je za zaplatenie DPH spoločne a nerozdielne zodpovedná osoba, ktorá bez ohľadu na to, ako je kvalifikovaná podľa vnútroštátneho práva, t. j. daňový ‚zástupca‘ alebo daňový ‚splnomocnenec‘, nie je povinná viesť účtovníctvo, ani vystavovať účtovné doklady o transakciách uskutočnených jej mandantom, ktorý je zdaniteľnou osobou usadenou v inom členskom štáte, ale len podáva príslušné daňové priznania k DPH, ak toto vnútroštátne ustanovenie neumožňuje správcovi dane alebo následne ani príslušnému súdu preskúmať: (i) či sa táto osoba podieľala alebo nepodieľala na hospodárskej činnosti zdaniteľnej osoby; (ii) či vedela alebo musela vedieť, že daň týkajúca sa tejto transakcie alebo predchádzajúcej alebo následnej transakcie nebude zaplatená, a (iii) či konala v dobrej viere a prijala všetky primerané opatrenia v rámci svojich právomocí?

2. Môže byť daňový zástupca zdaniteľnej osoby na účely DPH usadenej v inom členskom štáte podľa článku 204 smernice [o DPH] považovaný za osobu povinnú platiť daň, ak sa nepodieľa na činnosti tejto zdaniteľnej osoby? Bráni toto ustanovenie vnútroštátnej právnej úprave, akou je článok 35 ods. 1 písm. c) [zákona o DPH], podľa ktorej sa daňový zástupca automaticky považuje za osobu povinnú platiť daň bez toho, aby správca dane alebo následne príslušný súd mal možnosť preskúmať, či sa táto osoba zúčastňuje na ekonomickej činnosti zdaniteľnej osoby?

25 Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a z diskusií na pojednávaní vyplýva, že AY tvrdí, že nie je ani daňovým zástupcom spoločnosti O, ani spoločne a nerozdielne zodpovednou za jej dlhy.

26 Okrem toho treba pripomenúť, že v rámci rozdelenia právomocí medzi súd Európskej únie a vnútroštátny súd je v zásade úlohou vnútroštátneho súdu, aby overil, či sú splnené skutkové podmienky na uplatnenie právnej normy Únie. Súd Únie, na ktorý bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, však môže poskytnúť spresnenia, ktorými sa má riadiť vnútroštátny súd pri jej výklade (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júna 2025, Makeleio a Zougla, C‑555/23 a C‑556/23, EU:C:2025:484, bod 37 a citovanú judikatúru).

27 Všeobecnému súdu preto prináleží poskytnúť predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu potrebné výkladové prvky týkajúce sa pojmu „daňový zástupca určený za osobu povinnú platiť daň“ v zmysle článku 204 smernice o DPH.

28 V tejto súvislosti treba uviesť, že smernica o DPH neobsahuje všeobecnú definíciu pojmu „daňový zástupca“. Z článku 204 ods. 1 tejto smernice však vyplýva, že sa osobitne týka daňových zástupcov určených za osoby povinné platiť DPH.

29 Daňoví zástupcovia určení za osoby povinné platiť DPH v zmysle článku 204 smernice o DPH sa tak odlišujú od iných sprostredkovateľov, akými sú daňoví zástupcovia konajúci výlučne ako sprostredkovatelia, ktorí majú postavenie osoby povinnej platiť DPH na účet svojho mandanta. Hoci smernica o DPH nestanovuje kritériá umožňujúce kvalifikovať daňového zástupcu ako osobu povinnú platiť daň najmä podľa povahy činností vykonávaných pre mandanta, nezakazuje ani to, aby vnútroštátna právna úprava mohla stanoviť, že povinnosť daňového zástupcu platiť DPH spočíva na takomto posúdení povahy týchto činností. Prináleží totiž členským štátom, aby stanovili podmienky a spôsoby takéhoto určenia, čo nevyhnutne znamená stanovenie pôsobnosti takéhoto ustanovenia v ich vnútroštátnej právnej úprave. Toto určenie však musí byť v súlade s právom Únie a najmä so všeobecnými zásadami, ktorými sa riadi spoločný systém DPH.

35 Taký výklad je podporený kontextom, do ktorého článok 204 smernice o DPH spadá.

36 Články 193 až 200 a 202 až 204 smernice o DPH, ktoré sú súčasťou oddielu 1 kapitoly 1 hlavy XI tejto smernice s názvom „Osoby povinné platiť daň správcovi dane“, určujú osoby povinné platiť DPH. Hoci článok 193 smernice o DPH stanovuje ako základné pravidlo, že DPH platí každá zdaniteľná osoba, ktorá uskutočňuje zdaniteľné dodanie tovaru alebo zdaniteľné poskytovanie služieb, znenie tohto článku spresňuje, že iné osoby môžu alebo musia byť povinné platiť túto daň v situáciách uvedených v článkoch 194 až 199b a článku 202 tejto smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. apríla 2025, Genzyński, C‑278/24, EU:C:2025:299, bod 43 a citovanú judikatúru).

37 Cieľom všetkých ustanovení, do ktorých patrí článok 204 smernice o DPH, je teda identifikovať osobu povinnú platiť DPH v závislosti od rôznych situácií s cieľom zabezpečiť pre správcu dane účinný výber DPH od osoby, ktorá je najvhodnejšia vzhľadom na dotknutú situáciu, najmä ak sa zmluvné strany nenachádzajú v tom istom členskom štáte alebo ak sa plnenie podliehajúce DPH týka transakcií, ktorých osobitosť vyžaduje identifikáciu inej osoby, než je osoba uvedená v článku 193 tejto smernice (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. mája 2021, ALTI, C‑4/20, EU:C:2021:397, bod 28, a z 13. októbra 2022, Direktor na Direkcija „Obžalvane i danăčno‑osiguritelna praktika“, C‑1/21, EU:C:2022:788, bod 49).

38 V rámci tejto identifikácie umožňuje určenie daňového zástupcu ako osoby povinnej platiť daň upravené v článku 204 ods. 1 prvom pododseku smernice o DPH, hoci je len možnosťou zdaniteľnej osoby, účinnejší výber DPH, než aký by vyplýval z uplatnenia bežných pravidiel, podľa ktorých je osobou povinnou platiť daň v zásade samotná zdaniteľná osoba (pozri analogicky rozsudok z 13. októbra 2022, Direktor na Direkcija „Obžalvane i danăčno‑osiguritelna praktika“, C‑1/21, EU:C:2022:788, body 49 a 50 a citovanú judikatúru).

43 Naopak skutočnosť, že sa nevyžaduje účasť na transakciách uskutočnených zastupovanou zdaniteľnou osobou, podporuje úplné a riadne uplatnenie možnosti stanovenej normotvorcom Únie, a tým zabezpečuje dosiahnutie cieľa spočívajúceho v účinnosti uplatňovania DPH a zabezpečení jej výberu.

44 Z toho vyplýva, že právomoc, ktorú členským štátom priznáva článok 204 ods. 2 smernice o DPH, podmieniť výkon možnosti určiť daňového zástupcu ako osoby povinnej platiť daň splnením podmienok alebo pravidiel, nemožno vykladať v tom zmysle, že neexistencia takýchto podmienok alebo pravidiel je sama osebe v rozpore s touto smernicou.

45 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 204 smernice o DPH sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa daňový zástupca zdaniteľnej osoby so sídlom v inom členskom štáte považoval za osobu povinnú platiť daň v zmysle uvedeného ustanovenia, aj keď tento daňový zástupca nie je zapojený do zdaniteľných transakcií uskutočnených zdaniteľnou osobou a pokiaľ bol ako taký určený touto zdaniteľnou osobou.

O prvej otázke

46 Prvou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 205 smernice o DPH v spojení so zásadou proporcionality vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby daňový zástupca, ktorý je poverený podávať daňové priznania k DPH na účet zdaniteľnej osoby usadenej v inom členskom štáte bez toho, aby musel viesť účtovníctvo alebo vystavovať účtovné doklady týkajúce sa transakcií uskutočnených touto zdaniteľnou osobou, mohol byť spoločne a nerozdielne zodpovedný za zaplatenie splatnej DPH, hoci ani daňový orgán, ani príslušný súd nemajú právomoc overiť, či sa podieľa na ekonomickej činnosti zdaniteľnej osoby, či vedela alebo mala vedieť, že daň nebude zaplatená, a či konala v dobrej viere a prijala všetky opatrenia, ktoré možno rozumne vyžadovať, na zabezpečenie splnenia povinností v oblasti DPH.

52 Opatrenia, ktoré môžu členské štáty prijať na základe článku 205 smernice o DPH, nemôžu ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na ochranu práv verejných financií. Najmä vnútroštátne opatrenia, ktoré v praxi vedú k zavedeniu systému spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti bez zavinenia, idú nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa. Tak je to najmä v prípade, keď iná osoba ako osoba, ktorá je povinná platiť DPH, má uhradiť DPH, ktorú táto osoba dlhuje, bez toho, aby mala možnosť zbaviť sa tejto spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti tým, že preukáže, že sa vôbec nepodieľala na konaní tejto osoby povinnej platiť daň. Bolo by totiž zjavne neprimerané, aby bola uvedenej osobe pripísaná bezpodmienečná zodpovednosť za stratu v daňových príjmoch spôsobenú správaním tretích zdaniteľných osôb, na ktoré nemá žiadny vplyv (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C‑499/10, EU:C:2011:871, bod 24 a citovanú judikatúru).

53 Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby iná osoba ako osoba povinná platiť daň prijala všetky opatrenia, ktoré od nej možno rozumne požadovať, aby sa uistila, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jej účasti na daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C‑499/10, EU:C:2011:871, bod 25 a citovanú judikatúru).

54 Preto okolnosti, že iná osoba ako osoba povinná platiť daň konala v dobrej viere, prijala všetky rozumné opatrenia, ktoré boli v jej moci, a jej účasť na podvode je vylúčená, predstavujú faktory, ktoré treba zohľadniť pri určení možnosti uložiť danej osobe povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne dlhovanú DPH (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C‑499/10, EU:C:2011:871, bod 26; pozri tiež analogicky rozsudok z 21. februára 2008, Netto Supermarkt, C‑271/06, EU:C:2008:105, bod 25).

58 Na úvod treba uviesť, že podľa článku 213 smernice o DPH je každá zdaniteľná osoba povinná oznámiť začatie činnosti, ktorú vykonáva v tomto postavení.

59 S cieľom splniť túto oznamovaciu povinnosť článok 214 smernice o DPH stanovuje, že zdaniteľné osoby sú identifikované na účely DPH, a ukladá členským štátom povinnosť prijať opatrenia potrebné na pridelenie individuálneho identifikačného čísla pre DPH každej osobe.

60 Cieľom identifikácie zdaniteľných osôb stanovenej v článku 214 smernice o DPH je zabezpečiť riadne fungovanie systému DPH tým, že sa predloží dôkaz o daňovom postavení zdaniteľných osôb na účely uplatnenia DPH, zjednodušia sa kontroly na účely zabezpečenia riadneho výberu dane a uľahčí sa určenie členského štátu, v ktorom dochádza ku konečnej spotrebe dodaného tovaru (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. marca 2013, Ablessio, C‑527/11, EU:C:2013:168, body 18 a 19 a citovanú judikatúru).

61 Vzhľadom na to, že každý členský štát prideľuje svoje vlastné individuálne identifikačné čísla pre DPH, musí byť zdaniteľná osoba, ktorá pôsobí vo viacerých členských štátoch, v zásade registrovaná v každom z nich.

62 Odpoveď na druhú prejudiciálnu otázku položenú predkladajúcim vnútroštátnym súdom treba teda formulovať vzhľadom na tieto úvahy.

63 Na úvod treba pripomenúť, že článok 204 smernice o DPH stanovuje rámec na určenie daňového zástupcu za osobu povinnú platiť daň tým, že dáva členským štátom možnosť povoliť zdaniteľnej osobe, ktorá nie je usadená v členskom štáte, v ktorom je DPH splatná, aby určila daňového zástupcu, ktorý ju nahradí ako osobu povinnú platiť DPH. Nič nenasvedčuje tomu, že uvedený článok sa neuplatňuje v situáciách, v ktorých bolo takejto zdaniteľnej osobe pridelené identifikačné číslo pre DPH členským štátom, v ktorom je DPH splatná.

68 Na tretiu otázku treba preto odpovedať tak, že okolnosť, že transakcia, za ktorú je DPH splatná, bola uskutočnená pod individuálnym identifikačným číslom pre DPH, ktoré zdaniteľnej osobe pridelil členský štát, v ktorom je usadená, alebo pod individuálnym identifikačným číslom, ktoré pridelil členský štát, v ktorom je DPH splatná, nemôže byť rozhodujúca pre odpovede na prvú a druhú otázku.

O štvrtej otázke

69 Štvrtou otázkou sa predkladajúci vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 205 smernice o DPH v spojení s článkom 204 ods. 1 uvedenej smernice vykladať v tom zmysle, že osoba sa môže považovať za osobu povinnú platiť DPH a zároveň byť spoločne a nerozdielne zodpovedná za zaplatenie DPH.

70 V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 204 ods. 1 smernice o DPH stanovuje, že úhradu dlhu zdaniteľnej osoby na DPH možno požadovať od osoby určenej za osobu povinnú zaplatiť daň a že článok 205 tejto smernice stanovuje povinnosť spoločného a nerozdielneho zaplatenia DPH súvisiacej s dlhom inej osoby.

71 Článok 205 smernice o DPH nespresňuje, ktoré osoby môžu členské štáty určiť ako spoločne a nerozdielne zodpovedné, ani nerozlišuje či osoba povinná platiť daň je alebo nie je zdaniteľnou osobou. Obmedzuje sa na konštatovanie, že zodpovednou môže byť iba osoba iná ako osoba povinná platiť daň.

72 Z toho vyplýva, že daňový zástupca určený ako osoba povinná platiť daň podľa článku 204 smernice o DPH nemôže byť spoločne a nerozdielne zodpovedný za dlh zdaniteľnej osoby na DPH, ktorú zastupuje, keďže článok 205 tejto smernice stanovuje, že spoločne a nerozdielne zodpovednou osobou nemôže byť osoba povinná platiť daň.

1. Článok 204 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, zmenenej smernicou Rady (EÚ) 2019/1995 z 21. novembra 2019,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nebráni tomu, aby sa daňový zástupca zdaniteľnej osoby so sídlom v inom členskom štáte považoval za osobu povinnú platiť daň v zmysle uvedeného ustanovenia, aj keď tento daňový zástupca nie je zapojený do zdaniteľných transakcií uskutočnených zdaniteľnou osobou a pokiaľ bol ako taký určený touto zdaniteľnou osobou.

2. Článok 205 smernice 2006/112, zmenenej smernicou 2019/1995, v spojení so zásadou proporcionality

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni tomu, aby daňový zástupca, ktorý nie je určený ako osoba povinná platiť daň z pridanej hodnoty (DPH) splatnú zdaniteľnou osobou usadenou v inom členskom štáte, ale ktorý je poverený na účet takejto zdaniteľnej osoby podávať daňové priznania k DPH bez toho, aby musel viesť účtovníctvo alebo vystavovať účtovné doklady týkajúce sa transakcií uskutočnených touto zdaniteľnou osobou, mohol byť spoločne a nerozdielne zodpovedný za zaplatenie splatnej DPH, hoci ani daňový orgán, ani príslušný súd nemajú právomoc overiť, či sa podieľa na ekonomickej činnosti zdaniteľnej osoby, či vedel alebo mal vedieť, že daň nebude zaplatená, a či konal v dobrej viere a prijal všetky opatrenia, ktoré možno rozumne vyžadovať, na zabezpečenie splnenia povinností v oblasti DPH.

Pynnä

Laitenberger

Stancu

Rozsudok

bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 8. júla 2026.

Podpisy

* Jazyk konania: gréčtina.