← Späť na vyhľadávanie
Všeobecný súd Európskej únie·Rozsudok·1.7.2026

T-424/25

ECLI:EU:T:2026:429

ZamietaSpája konania
Súd
Všeobecný súd Európskej únie
IČS
62025TJ0424

Predbežné znenie

ROZSUDOK

VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá komora)

z 1. júla 2026( * )

„ Verejná služba – Dočasní zamestnanci – Zmluva na dobu určitú – Rozhodnutie Europolu o predĺžení zmluvných vzťahov až na desať rokov – Vylúčenie zamestnancov, ktorých zmluva už bola obnovená – Zamietnutie žiadosti o poskytnutie dodatočného roka služby – Námietka nezákonnosti – Rovnosť zaobchádzania – Časová pôsobnosť hmotnoprávnych pravidiel – Právna istota – Zodpovednosť “

Vo veciach T‑424/25 až T‑428/25 a T‑439/25 až T‑443/25,

KJ, v zastúpení: M. Velardo, advokátka,

žalobca vo veci T‑424/25,

KK, v zastúpení: M. Velardo,

žalobca vo veci T‑425/25,

KL, v zastúpení: M. Velardo,

žalobca vo veci T‑426/25,

KM, v zastúpení: M. Velardo,

žalobca vo veci T‑427/25,

KN, v zastúpení: M. Velardo,

žalobca vo veci T‑428/25,

KO, v zastúpení: M. Velardo,

žalobca vo veci T‑439/25,

KP, v zastúpení: M. Velardo,

žalobca vo veci T‑440/25,

KQ, v zastúpení: M. Velardo,

žalobca vo veci T‑441/25,

KR, v zastúpení: M. Velardo,

žalobca vo veci T‑442/25,

KS, v zastúpení: M. Velardo,

žalobca vo veci T‑443/25,

proti

Agentúre Európskej únie pre spoluprácu v oblasti presadzovania práva (Europol), v zastúpení: O. Sajin, M. Mitkovic a A. Nunzi, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci A. Duron, advokátka,

žalovanej,

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora),

v zložení: predseda komory G. De Baere, sudcovia C. Mac Eochaidh (spravodajca) a D. Jočienė,

tajomník: P. Núñez Ruiz, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania,

po pojednávaní z 24. marca 2026,

vyhlásil tento

Rozsudok

1 Svojimi žalobami založenými na článku 270 ZFEÚ sa žalobcovia, KJ, KK, KL, KM, KN, KO, KP, KQ, KR a KS, domáhajú zrušenia rozhodnutí Agentúry Európskej únie pre spoluprácu v oblasti presadzovania práva (Europol) z 15. a 16. októbra 2024, ako aj z 27. februára 2025, ktorými sa zamietajú ich žiadosti o zotrvanie v službe na ďalší jeden rok (ďalej spoločne len „napadnuté rozhodnutia“), a náhrady škody, ktorá im údajne vznikla.

Okolnosti predchádzajúce sporu

2 Žalobcovia boli Europolom prijatí ako dočasní zamestnanci podľa článku 2 písm. f) Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“) na účely obsadenia „obmedzených pracovných miest“, teda pracovných miest, ktoré môžu obsadiť len zamestnanci zamestnaní príslušnými orgánmi členských štátov.

3 Každý zo žalobcov teda uzavrel s Europolom zmluvu dočasného zamestnanca na počiatočnú dobu piatich rokov (ďalej len „pôvodné zmluvy“), ktorá bola na základe vzájomnej dohody predĺžená o ďalšie štyri roky.

4 Dňa 12. februára 2024 výkonná riaditeľka Europolu informovala zamestnancov tejto agentúry, že má v úmysle predĺžiť celkové maximálne trvanie pracovných zmlúv zamestnancov na obmedzenom pracovnom mieste z deviatich na desať rokov, čo predstavuje súčet prvého päťročného obdobia činnosti, na ktoré sa vzťahuje ich pôvodná zmluva, a druhého päťročného obdobia činnosti vyplývajúceho z obnovenia uvedenej zmluvy.

5 Zástupca výkonného riaditeľa útvaru „Capabilities Directorate“ v oznámení zamestnancom z 8. marca 2024 uviedol, že pôvodným zámerom Europolu bolo uplatniť túto reformu na všetkých dočasných zamestnancov na obmedzenom pracovnom mieste. Na základe právnej analýzy však Europol dospel k záveru, že túto zmenu nie je možné uplatniť na dočasných zamestnancov na obmedzenom pracovnom mieste, ktorých zmluva už bola obnovená, a to najmä z dôvodu článku 53 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/794 z 11. mája 2016 o [Europole], ktorým sa nahrádzajú a zrušujú rozhodnutia Rady 2009/371/SVV, 2009/934/SVV, 2009/935/SVV, 2009/936/SVV a 2009/968/SVV (Ú. v. EÚ L 135, 2016, s. 53).

6 Dňa 21. marca 2024 prijala výkonná riaditeľka Europolu rozhodnutie o dĺžke trvania pracovných zmlúv dočasných zamestnancov Europolu prijatých podľa článku 2 písm. f) PZOZ [Decision of the Executive Director on the Duration of Contracts of Employment for Temporary Agents under Article 2 písm. f) of the Conditions of Employment of Other Servants of the European Union at Europol; ďalej len „rozhodnutie z 21. marca 2024“]. Toto rozhodnutie nadobudlo účinnosť 22. marca 2024.

7 V dňoch 14., 16., 18. a 19. júna a 18. decembra 2024 každý zo žalobcov požiadal na základe rozhodnutia z 21. marca 2024 výkonnú riaditeľku Europolu, aby bola dĺžka ich druhého obdobia činnosti vyplývajúca z obnovenia ich pôvodnej zmluvy, chápaná ako päť rokov, a nie štyri roky.

8 V dňoch 15. a 16. októbra 2024 a 27. februára 2025 prijala výkonná riaditeľka Europolu napadnuté rozhodnutia, ktorými žiadosti žalobcov zamietla.

9 V dňoch 2., 3., 5., 6., 12. a 18. decembra 2024 a 24. marca 2025 podal každý zo žalobcov sťažnosť proti napadnutým rozhodnutiam.

10 Sťažnosti žalobcov boli 25. marca a 15. mája 2025 zamietnuté výborom pre sťažnosti správnej rady Europolu (ďalej spoločne len „rozhodnutia o zamietnutí sťažností“).

Návrhy účastníkov konania

11 Žalobcovia v podstate navrhujú, aby Všeobecný súd:

– zrušil napadnuté rozhodnutia,

– zrušil rozhodnutia o zamietnutí sťažností,

– uložil Europolu povinnosť nahradiť majetkovú ujmu súvisiacu s nepoberaním ich platu počas jedného roka, majetkovú ujmu týkajúcu sa straty ich dôchodkových príspevkov, ako aj nemajetkovú ujmu odhadovanú ex æquo et bono pre každého z nich na 2 000 eur, zvýšenú o úroky a menovú infláciu odo dňa vzniku nároku až do skutočného zaplatenia,

– uložil Europolu povinnosť nahradiť trovy konania.

12 Europol navrhuje, aby Všeobecný súd:

– zamietol žaloby v celom rozsahu,

– subsidiárne zamietol návrhy na náhradu škody,

– uložil žalobcom povinnosť nahradiť trovy konania.

Právny stav

13 Po vypočutí účastníkov konania Všeobecný súd rozhodol o spojení vecí T‑424/25 až T‑428/25 a T‑439/25 až T‑443/25 na účely tohto rozsudku v súlade s článkom 68 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku.

O predmete žaloby

14 Svojím druhým žalobným návrhom sa žalobcovia domáhajú zrušenia rozhodnutí o zamietnutí sťažností.

15 V tejto súvislosti majú podľa ustálenej judikatúry návrhy na zrušenie, ktoré formálne smerujú proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti, za následok to, že Všeobecný súd začne konať o akte, proti ktorému bola sťažnosť podaná, pokiaľ tieto návrhy nemajú ako také samostatný obsah (pozri rozsudok z 23. marca 2022, OT/Parlament, T‑757/20, EU:T:2022:156, bod 51 a citovanú judikatúru).

16 Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti iba potvrdzujú napadnuté rozhodnutia, čo žalobcovia nespochybňujú, návrhy na zrušenie rozhodnutí o zamietnutí sťažností nemajú samostatný obsah, a preto nie je potrebné prijať osobitné rozhodnutie o týchto návrhoch. Pri preskúmaní zákonnosti napadnutých rozhodnutí je však potrebné vziať do úvahy odôvodnenie rozhodnutí, ktorými sa zamietajú sťažnosti, pričom toto odôvodnenie sa považuje za zhodné s odôvodnením napadnutých rozhodnutí (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. marca 2022, OT/Parlament, T‑757/20, EU:T:2022:156, bod 52 a citovanú judikatúru).

O veci samej

O návrhoch na zrušenie

17 Na podporu svojich návrhov na zrušenie žalobcovia uvádzajú dva žalobné dôvody.

– O prvom žalobnom dôvode založenom na námietke nezákonnosti článku 6 rozhodnutia z 21. marca 2024

18 Svojím prvým žalobným dôvodom žalobcovia na základe článku 277 ZFEÚ vznášajú námietku nezákonnosti článku 6 rozhodnutia z 21. marca 2024 z dôvodu, že tento článok porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania. Žalobcovia tvrdia, že Europol zaobchádzal s dočasnými zamestnancami na obmedzených pracovných miestach odlišne, v závislosti od toho, či ich zmluva už bola pred 22. marcom 2024 obnovená, alebo nie, a to bez objektívneho odôvodnenia. Zamestnanci, ktorých pôvodná zmluva bola obnovená pred týmto dátum boli totiž, rovnako ako žalobcovia, vylúčení z uplatnenia rozhodnutia z 21. marca 2024. Celková dĺžka ich služby v Europole tak nemohla presiahnuť deväť rokov, čo predstavuje súčet prvého päťročného obdobia činnosti a druhého štvorročného obdobia činnosti. Naproti tomu, ak by pôvodná zmluva týchto zamestnancov bola obnovená až po 22. marci 2024, mohli by kumulovať dve päťročné obdobia činnosti, čo by znamenalo že ich celková dĺžka služby v Europole by bola desať rokov. Keďže článok 6 rozhodnutia z 21. marca 2024 porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania, nemalo by sa naň prihliadať, a v dôsledku toho by napadnuté rozhodnutia mali byť zrušené.

19 Europol túto argumentáciu spochybňuje.

20 Všeobecný súd na úvod uvádza, že článok 1 ods. 2 rozhodnutia z 21. marca 2024 stanovuje:

„Dočasným zamestnancom prijatým podľa článku 2 písm. f) PZOZ na obmedzené pracovné miesto možno poskytnúť len zmluvy na dobu určitú. Na základe ich pôvodnej zmluvy sú v zásade prijatí na dobu určitú v trvaní piatich rokov.

Túto zmluvu možno obnoviť len raz na dobu určitú. Toto obnovenie bude v zásade na dobu určitú v trvaní piatich rokov.“

21 Článok 6 rozhodnutia z 21. marca 2024 stanovuje:

„Celková maximálna hranica desiatich rokov uvedená v článku 1 ods. 5 písm. b) [rozhodnutia z 21. marca 2024] sa neuplatňuje na dočasných zamestnancov prijatých podľa článku 2 písm. f) PZOZ na obsadenie obmedzených pracovných miest, ktorých zmluvy boli už raz obnovené na dobu určitú a v čase nadobudnutia účinnosti [uvedeného] rozhodnutia, už vstúpili v platnosť, okrem prípadov, keď sú dočasní zamestnanci prijatí nanovo po úspešnom absolvovaní výberového konania na iné obmedzené pracovné miesto.“

22 Okrem toho na pojednávaní a v odpovedi na otázku Všeobecného súdu žalobcovia pripustili, že článok 1 ods. 5 písm. b) rozhodnutia z 21. marca 2024, na ktorý odkazuje článok 6 toho istého rozhodnutia, sa na ich situáciu neuplatní, pretože nespĺňajú podmienky jeho uplatnenia. Žalobcovia spresnili, že svojou námietkou nezákonnosti článku 6 rozhodnutia z 21. marca 2024 sa na základe zásady rovnosti zaobchádzania v skutočnosti snažia dosiahnuť uplatnenie celkovej maximálnej hranice desiatich rokov stanovenej v článku 1 ods. 5 písm. b) tohto rozhodnutia, a to prostredníctvom uplatnenia článku 1 ods. 2 toho istého rozhodnutia.

23 V tejto súvislosti Všeobecný súd v prvom rade konštatuje, že článok 1 ods. 2 rozhodnutia z 21. marca 2024 stanovuje, že pôvodná zmluva a jej obnovenie majú „v zásade“ päťročnú platnosť.

24 Z týchto skutočností a najmä z výrazu „v zásade“ teda vyplýva, že Europol disponuje voľnou úvahou, ktorá mu umožňuje ponúknuť svojim zamestnancom, aby doba trvania ich pôvodnej zmluvy a doba obnovenia tejto zmluvy boli iné ako päť rokov, a to pokiaľ je dodržaná celková maximálna hranica desiatich rokov. Všeobecný súd navyše uvádza, že článok 2 ods. 1 rozhodnutia z 21. marca 2024 výslovne stanovuje možnosť uzatvárať zmluvy, ktorých doba platnosti je kratšia ako doba stanovená v ustanoveniach článku 1 toho istého rozhodnutia, ak to odôvodňuje záujem služby.

25 Článok 1 ods. 2 rozhodnutia z 21. marca 2024 teda nemožno vykladať tak, že dočasným zamestnancom na obmedzených pracovných miestach, akými sú žalobcovia, priznáva akékoľvek právo na to, aby sa na nich uplatňovala maximálna dĺžka trvania zmluvy piatich rokov stanovená v tomto článku, a to vzhľadom na zmluvnú slobodu a diskrečnú právomoc Europolu uzatvárať alebo obnovovať takéto zmluvy na dobu, ktorá je kratšia než maximálna povolená doba (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 16. decembra 2010, Komisia/Petrilli, T‑143/09 P, EU:C:2010:531, bod 34).

26 Navyše, keďže v praxi a bez ohľadu na použitý postup (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. februára 2016, DE/EMA, F‑58/14, EU:F:2016:16, bod 43), by poskytnutie dodatočného roka predstavovalo druhé obnovenie pôvodnej zmluvy žalobcov, Všeobecný súd pripomína, že podľa ustálenej judikatúry sa zamestnanec s pracovnou zmluvou na dobu určitú nemôže domáhať žiadneho práva na obnovenie svojej zmluvy, keďže takéto obnovenie je len možnosťou ponechanou na posúdenie príslušného orgánu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. mája 2019, WP/EUIPO, T‑407/18, neuverejnený, EU:C:2019:290, body 57 a 74 a citovanú judikatúru, a z 10. júla 2024, RS/EIB, T‑624/22, neuverejnený, EU:C:2024:461, bod 55 a citovanú judikatúru).

27 V každom prípade článok 1 ods. 2 rozhodnutia z 21. marca 2024, ktorého zákonnosť žalobcovia nespochybňujú, výslovne spresňuje, že pôvodnú zmluvu možno obnoviť len raz. Článok 1 ods. 2 rozhodnutia z 21. marca 2024 teda len pripomína rozhodnutia prijaté normotvorcom Európskej únie v článku 8 prvom odseku PZOZ a v článku 53 ods. 2 nariadenia 2016/794.

28 Ako počas správneho konania, ako aj vo svojich písomných podaniach pred Všeobecným súdom pripomenul Europol, článok 8 prvý odsek PZOZ stanovuje, že zmluva dočasného zamestnanca prijatého na základe článku 2 písm. f) PZOZ na dobu určitú môže byť obnovená len raz na dobu určitú a že každé ďalšie obnovenie tejto zmluvy musí byť na dobu neurčitú. Podľa judikatúry nie je cieľom článku 8 prvého odseku PZOZ zabezpečiť určitú stabilitu alebo určitú trvalosť pracovnoprávnych vzťahov dočasných zamestnancov, ktorí majú zmluvu na dobu určitú, ale zabrániť zneužívaniu opakovane uzatváraných zmlúv na dobu určitú, a teda zabezpečiť, aby inštitúcia, ktorá ho prijíma, rešpektovala ochranu dočasného zamestnanca pred takýmto zneužitím (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. septembra 2015, EMA/Drakeford, T‑231/14 P, EU:C:2015:639, body 23 a 30 a citovanú judikatúru, a z 5. júla 2023, SE/Komisia, T‑223/21, EU:C:2023:375, bod 89 a citovanú judikatúru).

29 Článok 53 ods. 2 nariadenia 2016/794 navyše stanovuje, že dočasným zamestnancom zamestnaným Europolom na obsadenie obmedzených pracovných miest možno udeliť len zmluvy na dobu určitú, ktoré sú obnoviteľné len raz na dobu určitú. Tento článok konkretizuje zámer normotvorcu Únie vyjadrený v odôvodnení 59 uvedeného nariadenia, podľa ktorého by doba pracovnej činnosti týchto dočasných zamestnancov mala byť obmedzená, aby sa zachovala zásada striedania, keďže následné znovuzačlenenie takýchto zamestnancov do služobného pomeru v ich príslušnom orgáne uľahčuje úzku spoluprácu Europolu s príslušnými orgánmi členských štátov.

30 V prejednávanej veci je nesporné, že pred nadobudnutím účinnosti rozhodnutia z 21. marca 2024 bola pôvodná zmluva každého zo žalobcov už obnovená. Okrem toho žalobcovia nevzniesli námietku nezákonnosti ani proti článku 8 prvému odseku PZOZ, ani proti článku 53 ods. 2 nariadenia 2016/794. Zákonnosť týchto dvoch ustanovení teda žalobcovia nespochybnili.

31 V takejto situácii a vzhľadom na to, že zásada rovnosti zaobchádzania musí byť uvedená do súladu s požiadavkou dodržiavania zákonnosti (rozsudok z 28. júna 2018, EUIPO/Puma, C‑564/16 P, EU:C:2018:509, bod 22; pozri tiež rozsudok z 25. marca 2021, Slovak Telekom/Komisia, C‑165/19 P, EU:C:2021:239, bod 119 a citovanú judikatúru), žalobcovia nemôžu Europolu vytýkať, že porušil uvedenú zásadu, keďže článok 8 prvý odsek PZOZ a článok 53 ods. 2 nariadenia 2016/794 bránili tomu, aby táto agentúra mohla druhýkrát obnoviť ich pôvodnú zmluvu na dobu jedného roka.

32 Ako vysvetlil Europol vo svojich písomných podaniach, predĺženie pôvodných zmlúv žalobcov o jeden rok aj napriek tomu, že už boli obnovené, by mohol umožniť iba zásah normotvorcu Únie.

33 V tejto súvislosti Všeobecný súd pre porovnanie uvádza, že normotvorca Únie umožnil Európskej službe pre vonkajšiu činnosť (ESVČ), aby vo výnimočných prípadoch v záujme služby a na dobu určitú predĺžila zmluvy dočasných zamestnancov, ktoré už boli obnovené (článok 50b ods. 2 PZOZ). Tento článok tak potvrdzuje, že predĺženie zmluvy dočasného zamestnanca na dobu určitú v situácii, keď už táto zmluva bola obnovená, je možné len za predpokladu, že normotvorca Únie toto predĺženie vopred povolil.

34 V prípade, ak takéto osobitné oprávnenie zo strany normotvorcu Únie neexistuje, by prijatie tvrdenia žalobcov a umožnenie Europolu predĺžiť ich druhé obdobie činnosti o jeden rok bolo v rozpore so zákazom zneužívania opakovane uzatváraných zmlúv na dobu určitú, ktorý je uvedený v článku 8 prvom odseku PZOZ, či už vykladanom samostatne, alebo so zreteľom na smernicu Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP (Ú. v. ES L 175, 1999, s. 43; Mim. vyd. 05/003, s. 368) (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 5. júla 2023, SE/Komisia, T‑223/21, EU:T:2023:375, body 79 až 84), ako aj na zásadu striedania stanovenú v článku 53 ods. 2 nariadenia 2016/794 (pozri body 28 a 29 tohto rozsudku).

35 Napokon na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia, a bez ohľadu na predchádzajúce úvahy, rozhodnutie z 21. marca 2024 ako všeobecne záväzný akt nemôže v žiadnom prípade samo osebe a bez akéhokoľvek opätovného prerokovania zmluvy predĺžiť ich druhé obdobie činnosti.

36 Podľa ustálenej judikatúry totiž na rozdiel od úradníkov, ktorých stabilita zamestnania je zaručená Služobným poriadkom úradníkov Európskej únie, dočasní zamestnanci podliehajú inému režimu, a to na základe pracovnej zmluvy uzavretej s príslušnou inštitúciou. Z článku 47 písm. b) PZOZ vyplýva, že trvanie pracovného pomeru medzi inštitúciou a dočasným zamestnancom prijatým na dobu určitú sa riadi práve podmienkami stanovenými v zmluve uzavretej medzi zmluvnými stranami (pozri rozsudky z 9. novembra 2022, QM/Europol, T‑164/21, EU:T:2022:695, bod 86 a citovanú judikatúru, a zo 14. decembra 2022, SU/EIOPA, T‑296/21, EU:C:2022:808, bod 49 a citovanú judikatúru).

37 Navyše už bolo rozhodnuté, že platnosť pracovnej zmluvy dočasného zamestnanca predpokladá, že tento zamestnanec bezpodmienečne prijme všetky podstatné náležitosti potrebné na nástup na pracovné miesto, najmä dobu trvania tejto zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. februára 2019, TN/ENISA, T‑461/17, neuverejnený, EU:T:2019:63, bod 51). Nič nebráni tomu, aby sa toto riešenie vyplývajúce z judikatúry, ktoré je založené na nevyhnutnosti súhlasu dotknutého dočasného zamestnanca, rozšírilo na prípad obnovenia jeho zmluvy, a to o to viac, že článok 15 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie zakotvuje najmä právo na vykonávanie „slobodne“ zvoleného alebo prijatého povolania.

38 Z týchto skutočností a najmä z článku 15 ods. 1 Charty základných práv a článku 47 písm. b) PZOZ vyplýva, že doba trvania zmluvy dočasného zamestnanca je stanovená samotnou zmluvou, v dôsledku čoho táto doba nemôže byť predĺžená len na základe vôle administratívy alebo tohto zamestnanca, ale musí vyplývať zo slobodného a vzájomného súhlasu zmluvných strán.

39 Pre úplnosť treba dodať, že Europol na pojednávaní a v odpovedi na otázku Všeobecného súdu pripustil, že niektoré ustanovenia zmlúv žalobcov o obnovení mohli byť zmenené na základe vzájomnej dohody zmluvných strán. Pokiaľ však ide o ustanovenie, ktoré stanovuje dĺžku druhého obdobia činnosti žalobcov na štyri roky, Europol uviedol, že zmluvné strany ho nemohli zmeniť ani na základe vzájomnej dohody, a to z dôvodu ustanovení článku 8 prvého odseku PZOZ a článku 53 ods. 2 nariadenia 2016/794.

40 Všeobecný súd sa podobne ako Europol domnieva, že vzhľadom na zásady zákonnosti a hierarchie noriem zmluvné strany nemôžu zmeniť uvedené ustanovenie zmluvy s cieľom predĺžiť druhé obdobie činnosti žalobcov zo štyroch na päť rokov bez toho, aby porušili článok 8 prvý odsek PZOZ a článok 53 ods. 2 nariadenia 2016/794. Ak by sa totiž zmluvným stranám povolilo predĺžiť toto druhé obdobie činnosti o jeden rok, bolo by to v rozpore s cieľom sledovaným normotvorcom Únie, ktorým je zákaz druhého obnovenia zmlúv na dobu určitú (pozri body 28 a 29 tohto rozsudku).

41 Všetky predchádzajúce úvahy teda bránia téze obhajovanej žalobcami, podľa ktorej rozhodnutie z 21. marca 2024 ako všeobecne záväzný akt zo zákona ( ex lege ) zmenilo trvanie všetkých („účinok erga omnes “) platných zmlúv dočasných zamestnancov na obmedzených pracovných miestach, ktoré už boli pred nadobudnutím účinnosti tohto rozhodnutia obnovené.

42 Námietku nezákonnosti článku 6 rozhodnutia z 21. marca 2024 treba napokon zamietnuť ako neúčinnú. Aj keby sa na článok 6 rozhodnutia z 21. marca 2024 neprihliadalo, z článku 1 ods. 2 toho istého rozhodnutia nie je možné vyvodiť žiadne právo na akékoľvek obnovenie. Článok 1 ods. 2 rozhodnutia z 21. marca 2024, článok 8 prvý odsek PZOZ a článok 53 ods. 2 nariadenia 2016/794 navyše bránia tomu, aby pôvodné zmluvy dotknutých dočasných zamestnancov mohli byť druhýkrát obnovené. Napokon na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia, a bez ohľadu na vyššie uvedené, Europol nemôže jednostranne predĺžiť dobu služby dočasného zamestnanca na obmedzenom pracovnom mieste, tak ako bola dohodnutá pri obnovení jeho pôvodnej zmluvy, a to ani prostredníctvom všeobecne záväzného aktu.

43 V dôsledku toho treba prvý žalobný dôvod zamietnuť.

– O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad časovej postupnosti noriem, právnej istoty a rovnosti zaobchádzania

44 Svojím druhým žalobným dôvodom žalobcovia tvrdia, že tým, že Europol odmietol uplatniť ustanovenia rozhodnutia z 21. marca 2024 na ich situáciu, porušil zásady časovej postupnosti noriem a právnej istoty. Uvedené zásady totiž vyžadujú, aby sa nová norma, v prejednávanej veci rozhodnutie z 21. marca 2024, uplatňovala na situácie, ktoré vznikli za účinnosti predchádzajúcej normy, ktoré v čase nadobudnutia účinnosti uvedenej novej normy stále vyvolávajú právne účinky. Keďže pôvodné zmluvy žalobcov, v znení po ich obnovení, v čase nadobudnutia účinnosti rozhodnutia z 21. marca 2024 ešte vyvolávali právne účinky, toto rozhodnutie sa na nich malo uplatniť. Odmietnutie Europolu predĺžiť na základe uvedeného rozhodnutia ich druhé obdobie činnosti zo štyroch na päť rokov je tiež v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania.

45 Europol túto argumentáciu spochybňuje.

46 V tejto súvislosti a ako tvrdí Europol, tvrdenia žalobcov týkajúce sa zásad časovej postupnosti noriem a právnej istoty sú irelevantné. Článok 1 ods. 2 rozhodnutia z 21. marca 2024, článok 8 prvý odsek PZOZ a článok 53 ods. 2 nariadenia 2016/794 totiž bránia tomu, aby Europol mohol obnoviť pôvodnú zmluvu žalobcov druhýkrát (pozri bod 42 tohto rozsudku). Europol sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v napadnutých rozhodnutiach odmietol predĺžiť druhé obdobie činnosti žalobcov o jeden rok.

47 Pokiaľ ide o zásadu rovnosti zaobchádzania, Všeobecný súd pripomína, že podľa judikatúry citovanej v bode 31 tohto rozsudku musí byť táto zásada uvedená do súladu s požiadavkou dodržiavania zákonnosti. Údajné rozdielne zaobchádzanie však nevyplýva ani z rozhodnutia z 21. marca 2024, ani z napadnutých rozhodnutí, ale z rozhodnutí prijatých normotvorcom Únie v článku 8 prvom odseku PZOZ a v článku 53 ods. 2 nariadenia 2016/794, ktorých zákonnosť žalobcovia nespochybnili.

48 Všeobecný súd napokon konštatuje, že žalobcovia síce vo svojich písomných podaniach spomenuli zásadu ochrany legitímnej dôvery, táto zmienka však nie je podložená žiadnou argumentáciou. Aj za predpokladu, že žalobcovia Europolu vytýkajú, že túto zásadu porušil, čo zo žalôb jasne nevyplýva, túto výhradu treba zamietnuť ako neprípustnú, keďže nespĺňa minimálne požiadavky stanovené v článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku. V každom prípade oznámenie zamestnancom z 8. marca 2024, ako je uvedené v bode 5 tohto rozsudku, stačí na vylúčenie existencie akýchkoľvek presných, nepodmienených a zhodujúcich sa záruk, že druhé obdobie činnosti žalobcov mohlo byť o rok predĺžené.

49 Z uvedeného vyplýva, že druhý žalobný dôvod treba zamietnuť.

50 V dôsledku toho treba návrhy na zrušenie zamietnuť.

O návrhoch na náhradu škody

51 Žalobcovia navrhujú, aby bola Europolu uložená povinnosť nahradiť majetkovú ujmu súvisiacu s nepoberaním ich platu počas jedného roka, majetkovú ujmu týkajúcu sa straty ich dôchodkových príspevkov, ako aj nemajetkovú ujmu odhadovanú ex æquo et bono pre každého z nich na 2 000 eur, zvýšenú o úroky a menovú infláciu odo dňa vzniku nároku do skutočného zaplatenia.

52 Europol túto argumentáciu spochybňuje.

53 Podľa ustálenej judikatúry, ak návrh na náhradu škody úzko súvisí s návrhom na zrušenie, zamietnutie návrhu na zrušenie ako neprípustného alebo nepôvodného, znamená súčasne zamietnutie návrhu na náhradu škody (pozri rozsudok z 30. novembra 2022, KN/Parlament, T‑401/21, EU:T:2022:736, bod 29 a citovanú judikatúru).

54 Návrhy na zrušenie a návrhy na náhradu škody v prejednávanej veci úzko súvisia, čo uznávajú aj žalobcovia, keďže škoda, ktorej náhrady sa domáhajú, totiž vyplýva z protiprávnosti napadnutých rozhodnutí.

55 Návrhy na náhradu škody teda treba zamietnuť, a v dôsledku toho aj žaloby v celom rozsahu.

O trovách

56 Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

57 Keďže žalobcovia nemali vo veci úspech, je opodstatnené uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi Europolu.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)

rozhodol takto:

1. Veci T ‑ 424/25 až T ‑ 428/25 a T ‑ 439/25 až T ‑ 443/25 sa spájajú na účely vyhlásenia rozsudku.

2. Žaloby sa zamietajú.

3. KJ, KK, KL, KM, KN, KO, KP, KQ, KR a KS znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Agentúre Európskej únie pre spoluprácu v oblasti presadzovania práva (Europol).

De Baere

Mac Eochaidh

Jočienė

Rozsudok

bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 1. júla 2026.

Podpisy

* Jazyk konania: taliančina.

Text rozhodnutia bol prevzatý z verejne dostupných úradných zdrojov. Rozhodnutie je úradným dokumentom.
Rozsudok T-424/25 – Všeobecný súd Európskej únie | AI Pravnik