T-424/25

Predbežné znenie

ROZSUDOK

VŠEOBECNÉHO SÚDU (štvrtá komora)

z 1. júla 2026( * )

„ Verejná služba – Dočasní zamestnanci – Zmluva na dobu určitú – Rozhodnutie Europolu o predĺžení zmluvných vzťahov až na desať rokov – Vylúčenie zamestnancov, ktorých zmluva už bola obnovená – Zamietnutie žiadosti o poskytnutie dodatočného roka služby – Námietka nezákonnosti – Rovnosť zaobchádzania – Časová pôsobnosť hmotnoprávnych pravidiel – Právna istota – Zodpovednosť “

Vo veciach T‑424/25 až T‑428/25 a T‑439/25 až T‑443/25,

KJ, v zastúpení: M. Velardo, advokátka,

žalobca vo veci T‑427/25,

KN, v zastúpení: M. Velardo,

žalobca vo veci T‑428/25,

KO, v zastúpení: M. Velardo,

žalobca vo veci T‑439/25,

KP, v zastúpení: M. Velardo,

žalobca vo veci T‑443/25,

proti

Agentúre Európskej únie pre spoluprácu v oblasti presadzovania práva (Europol), v zastúpení: O. Sajin, M. Mitkovic a A. Nunzi, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci A. Duron, advokátka,

žalovanej,

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora),

v zložení: predseda komory G. De Baere, sudcovia C. Mac Eochaidh (spravodajca) a D. Jočienė,

Okolnosti predchádzajúce sporu

2 Žalobcovia boli Europolom prijatí ako dočasní zamestnanci podľa článku 2 písm. f) Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „PZOZ“) na účely obsadenia „obmedzených pracovných miest“, teda pracovných miest, ktoré môžu obsadiť len zamestnanci zamestnaní príslušnými orgánmi členských štátov.

3 Každý zo žalobcov teda uzavrel s Europolom zmluvu dočasného zamestnanca na počiatočnú dobu piatich rokov (ďalej len „pôvodné zmluvy“), ktorá bola na základe vzájomnej dohody predĺžená o ďalšie štyri roky.

4 Dňa 12. februára 2024 výkonná riaditeľka Europolu informovala zamestnancov tejto agentúry, že má v úmysle predĺžiť celkové maximálne trvanie pracovných zmlúv zamestnancov na obmedzenom pracovnom mieste z deviatich na desať rokov, čo predstavuje súčet prvého päťročného obdobia činnosti, na ktoré sa vzťahuje ich pôvodná zmluva, a druhého päťročného obdobia činnosti vyplývajúceho z obnovenia uvedenej zmluvy.

5 Zástupca výkonného riaditeľa útvaru „Capabilities Directorate“ v oznámení zamestnancom z 8. marca 2024 uviedol, že pôvodným zámerom Europolu bolo uplatniť túto reformu na všetkých dočasných zamestnancov na obmedzenom pracovnom mieste. Na základe právnej analýzy však Europol dospel k záveru, že túto zmenu nie je možné uplatniť na dočasných zamestnancov na obmedzenom pracovnom mieste, ktorých zmluva už bola obnovená, a to najmä z dôvodu článku 53 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/794 z 11. mája 2016 o [Europole], ktorým sa nahrádzajú a zrušujú rozhodnutia Rady 2009/371/SVV, 2009/934/SVV, 2009/935/SVV, 2009/936/SVV a 2009/968/SVV (Ú. v. EÚ L 135, 2016, s. 53).

11 Žalobcovia v podstate navrhujú, aby Všeobecný súd:

– zrušil napadnuté rozhodnutia,

– zrušil rozhodnutia o zamietnutí sťažností,

– uložil Europolu povinnosť nahradiť majetkovú ujmu súvisiacu s nepoberaním ich platu počas jedného roka, majetkovú ujmu týkajúcu sa straty ich dôchodkových príspevkov, ako aj nemajetkovú ujmu odhadovanú ex æquo et bono pre každého z nich na 2 000 eur, zvýšenú o úroky a menovú infláciu odo dňa vzniku nároku až do skutočného zaplatenia,

– uložil Europolu povinnosť nahradiť trovy konania.

12 Europol navrhuje, aby Všeobecný súd:

14 Svojím druhým žalobným návrhom sa žalobcovia domáhajú zrušenia rozhodnutí o zamietnutí sťažností.

15 V tejto súvislosti majú podľa ustálenej judikatúry návrhy na zrušenie, ktoré formálne smerujú proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti, za následok to, že Všeobecný súd začne konať o akte, proti ktorému bola sťažnosť podaná, pokiaľ tieto návrhy nemajú ako také samostatný obsah (pozri rozsudok z 23. marca 2022, OT/Parlament, T‑757/20, EU:T:2022:156, bod 51 a citovanú judikatúru).

16 Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti iba potvrdzujú napadnuté rozhodnutia, čo žalobcovia nespochybňujú, návrhy na zrušenie rozhodnutí o zamietnutí sťažností nemajú samostatný obsah, a preto nie je potrebné prijať osobitné rozhodnutie o týchto návrhoch. Pri preskúmaní zákonnosti napadnutých rozhodnutí je však potrebné vziať do úvahy odôvodnenie rozhodnutí, ktorými sa zamietajú sťažnosti, pričom toto odôvodnenie sa považuje za zhodné s odôvodnením napadnutých rozhodnutí (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. marca 2022, OT/Parlament, T‑757/20, EU:T:2022:156, bod 52 a citovanú judikatúru).

O veci samej

O návrhoch na zrušenie

17 Na podporu svojich návrhov na zrušenie žalobcovia uvádzajú dva žalobné dôvody.

Túto zmluvu možno obnoviť len raz na dobu určitú. Toto obnovenie bude v zásade na dobu určitú v trvaní piatich rokov.“

21 Článok 6 rozhodnutia z 21. marca 2024 stanovuje:

„Celková maximálna hranica desiatich rokov uvedená v článku 1 ods. 5 písm. b) [rozhodnutia z 21. marca 2024] sa neuplatňuje na dočasných zamestnancov prijatých podľa článku 2 písm. f) PZOZ na obsadenie obmedzených pracovných miest, ktorých zmluvy boli už raz obnovené na dobu určitú a v čase nadobudnutia účinnosti [uvedeného] rozhodnutia, už vstúpili v platnosť, okrem prípadov, keď sú dočasní zamestnanci prijatí nanovo po úspešnom absolvovaní výberového konania na iné obmedzené pracovné miesto.“

22 Okrem toho na pojednávaní a v odpovedi na otázku Všeobecného súdu žalobcovia pripustili, že článok 1 ods. 5 písm. b) rozhodnutia z 21. marca 2024, na ktorý odkazuje článok 6 toho istého rozhodnutia, sa na ich situáciu neuplatní, pretože nespĺňajú podmienky jeho uplatnenia. Žalobcovia spresnili, že svojou námietkou nezákonnosti článku 6 rozhodnutia z 21. marca 2024 sa na základe zásady rovnosti zaobchádzania v skutočnosti snažia dosiahnuť uplatnenie celkovej maximálnej hranice desiatich rokov stanovenej v článku 1 ods. 5 písm. b) tohto rozhodnutia, a to prostredníctvom uplatnenia článku 1 ods. 2 toho istého rozhodnutia.

23 V tejto súvislosti Všeobecný súd v prvom rade konštatuje, že článok 1 ods. 2 rozhodnutia z 21. marca 2024 stanovuje, že pôvodná zmluva a jej obnovenie majú „v zásade“ päťročnú platnosť.

24 Z týchto skutočností a najmä z výrazu „v zásade“ teda vyplýva, že Europol disponuje voľnou úvahou, ktorá mu umožňuje ponúknuť svojim zamestnancom, aby doba trvania ich pôvodnej zmluvy a doba obnovenia tejto zmluvy boli iné ako päť rokov, a to pokiaľ je dodržaná celková maximálna hranica desiatich rokov. Všeobecný súd navyše uvádza, že článok 2 ods. 1 rozhodnutia z 21. marca 2024 výslovne stanovuje možnosť uzatvárať zmluvy, ktorých doba platnosti je kratšia ako doba stanovená v ustanoveniach článku 1 toho istého rozhodnutia, ak to odôvodňuje záujem služby.

28 Ako počas správneho konania, ako aj vo svojich písomných podaniach pred Všeobecným súdom pripomenul Europol, článok 8 prvý odsek PZOZ stanovuje, že zmluva dočasného zamestnanca prijatého na základe článku 2 písm. f) PZOZ na dobu určitú môže byť obnovená len raz na dobu určitú a že každé ďalšie obnovenie tejto zmluvy musí byť na dobu neurčitú. Podľa judikatúry nie je cieľom článku 8 prvého odseku PZOZ zabezpečiť určitú stabilitu alebo určitú trvalosť pracovnoprávnych vzťahov dočasných zamestnancov, ktorí majú zmluvu na dobu určitú, ale zabrániť zneužívaniu opakovane uzatváraných zmlúv na dobu určitú, a teda zabezpečiť, aby inštitúcia, ktorá ho prijíma, rešpektovala ochranu dočasného zamestnanca pred takýmto zneužitím (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. septembra 2015, EMA/Drakeford, T‑231/14 P, EU:C:2015:639, body 23 a 30 a citovanú judikatúru, a z 5. júla 2023, SE/Komisia, T‑223/21, EU:C:2023:375, bod 89 a citovanú judikatúru).

29 Článok 53 ods. 2 nariadenia 2016/794 navyše stanovuje, že dočasným zamestnancom zamestnaným Europolom na obsadenie obmedzených pracovných miest možno udeliť len zmluvy na dobu určitú, ktoré sú obnoviteľné len raz na dobu určitú. Tento článok konkretizuje zámer normotvorcu Únie vyjadrený v odôvodnení 59 uvedeného nariadenia, podľa ktorého by doba pracovnej činnosti týchto dočasných zamestnancov mala byť obmedzená, aby sa zachovala zásada striedania, keďže následné znovuzačlenenie takýchto zamestnancov do služobného pomeru v ich príslušnom orgáne uľahčuje úzku spoluprácu Europolu s príslušnými orgánmi členských štátov.

34 V prípade, ak takéto osobitné oprávnenie zo strany normotvorcu Únie neexistuje, by prijatie tvrdenia žalobcov a umožnenie Europolu predĺžiť ich druhé obdobie činnosti o jeden rok bolo v rozpore so zákazom zneužívania opakovane uzatváraných zmlúv na dobu určitú, ktorý je uvedený v článku 8 prvom odseku PZOZ, či už vykladanom samostatne, alebo so zreteľom na smernicu Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP (Ú. v. ES L 175, 1999, s. 43; Mim. vyd. 05/003, s. 368) (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 5. júla 2023, SE/Komisia, T‑223/21, EU:T:2023:375, body 79 až 84), ako aj na zásadu striedania stanovenú v článku 53 ods. 2 nariadenia 2016/794 (pozri body 28 a 29 tohto rozsudku).

35 Napokon na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia, a bez ohľadu na predchádzajúce úvahy, rozhodnutie z 21. marca 2024 ako všeobecne záväzný akt nemôže v žiadnom prípade samo osebe a bez akéhokoľvek opätovného prerokovania zmluvy predĺžiť ich druhé obdobie činnosti.

36 Podľa ustálenej judikatúry totiž na rozdiel od úradníkov, ktorých stabilita zamestnania je zaručená Služobným poriadkom úradníkov Európskej únie, dočasní zamestnanci podliehajú inému režimu, a to na základe pracovnej zmluvy uzavretej s príslušnou inštitúciou. Z článku 47 písm. b) PZOZ vyplýva, že trvanie pracovného pomeru medzi inštitúciou a dočasným zamestnancom prijatým na dobu určitú sa riadi práve podmienkami stanovenými v zmluve uzavretej medzi zmluvnými stranami (pozri rozsudky z 9. novembra 2022, QM/Europol, T‑164/21, EU:T:2022:695, bod 86 a citovanú judikatúru, a zo 14. decembra 2022, SU/EIOPA, T‑296/21, EU:C:2022:808, bod 49 a citovanú judikatúru).

40 Všeobecný súd sa podobne ako Europol domnieva, že vzhľadom na zásady zákonnosti a hierarchie noriem zmluvné strany nemôžu zmeniť uvedené ustanovenie zmluvy s cieľom predĺžiť druhé obdobie činnosti žalobcov zo štyroch na päť rokov bez toho, aby porušili článok 8 prvý odsek PZOZ a článok 53 ods. 2 nariadenia 2016/794. Ak by sa totiž zmluvným stranám povolilo predĺžiť toto druhé obdobie činnosti o jeden rok, bolo by to v rozpore s cieľom sledovaným normotvorcom Únie, ktorým je zákaz druhého obnovenia zmlúv na dobu určitú (pozri body 28 a 29 tohto rozsudku).

41 Všetky predchádzajúce úvahy teda bránia téze obhajovanej žalobcami, podľa ktorej rozhodnutie z 21. marca 2024 ako všeobecne záväzný akt zo zákona ( ex lege ) zmenilo trvanie všetkých („účinok erga omnes “) platných zmlúv dočasných zamestnancov na obmedzených pracovných miestach, ktoré už boli pred nadobudnutím účinnosti tohto rozhodnutia obnovené.

42 Námietku nezákonnosti článku 6 rozhodnutia z 21. marca 2024 treba napokon zamietnuť ako neúčinnú. Aj keby sa na článok 6 rozhodnutia z 21. marca 2024 neprihliadalo, z článku 1 ods. 2 toho istého rozhodnutia nie je možné vyvodiť žiadne právo na akékoľvek obnovenie. Článok 1 ods. 2 rozhodnutia z 21. marca 2024, článok 8 prvý odsek PZOZ a článok 53 ods. 2 nariadenia 2016/794 navyše bránia tomu, aby pôvodné zmluvy dotknutých dočasných zamestnancov mohli byť druhýkrát obnovené. Napokon na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobcovia, a bez ohľadu na vyššie uvedené, Europol nemôže jednostranne predĺžiť dobu služby dočasného zamestnanca na obmedzenom pracovnom mieste, tak ako bola dohodnutá pri obnovení jeho pôvodnej zmluvy, a to ani prostredníctvom všeobecne záväzného aktu.

47 Pokiaľ ide o zásadu rovnosti zaobchádzania, Všeobecný súd pripomína, že podľa judikatúry citovanej v bode 31 tohto rozsudku musí byť táto zásada uvedená do súladu s požiadavkou dodržiavania zákonnosti. Údajné rozdielne zaobchádzanie však nevyplýva ani z rozhodnutia z 21. marca 2024, ani z napadnutých rozhodnutí, ale z rozhodnutí prijatých normotvorcom Únie v článku 8 prvom odseku PZOZ a v článku 53 ods. 2 nariadenia 2016/794, ktorých zákonnosť žalobcovia nespochybnili.

48 Všeobecný súd napokon konštatuje, že žalobcovia síce vo svojich písomných podaniach spomenuli zásadu ochrany legitímnej dôvery, táto zmienka však nie je podložená žiadnou argumentáciou. Aj za predpokladu, že žalobcovia Europolu vytýkajú, že túto zásadu porušil, čo zo žalôb jasne nevyplýva, túto výhradu treba zamietnuť ako neprípustnú, keďže nespĺňa minimálne požiadavky stanovené v článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku. V každom prípade oznámenie zamestnancom z 8. marca 2024, ako je uvedené v bode 5 tohto rozsudku, stačí na vylúčenie existencie akýchkoľvek presných, nepodmienených a zhodujúcich sa záruk, že druhé obdobie činnosti žalobcov mohlo byť o rok predĺžené.

49 Z uvedeného vyplýva, že druhý žalobný dôvod treba zamietnuť.

50 V dôsledku toho treba návrhy na zrušenie zamietnuť.

O návrhoch na náhradu škody

51 Žalobcovia navrhujú, aby bola Europolu uložená povinnosť nahradiť majetkovú ujmu súvisiacu s nepoberaním ich platu počas jedného roka, majetkovú ujmu týkajúcu sa straty ich dôchodkových príspevkov, ako aj nemajetkovú ujmu odhadovanú ex æquo et bono pre každého z nich na 2 000 eur, zvýšenú o úroky a menovú infláciu odo dňa vzniku nároku do skutočného zaplatenia.

57 Keďže žalobcovia nemali vo veci úspech, je opodstatnené uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi Europolu.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)

rozhodol takto:

1. Veci T ‑ 424/25 až T ‑ 428/25 a T ‑ 439/25 až T ‑ 443/25 sa spájajú na účely vyhlásenia rozsudku.

2. Žaloby sa zamietajú.

* Jazyk konania: taliančina.