C-24/26

Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

JULIANE KOKOTT

prednesené 16. apríla 2026( 1 )

Vec C ‑ 24/26 PPU [Casotta] ( i )

CV

1. Ako uvádza smernica (EÚ) 2016/343 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní( 2 ), právo podozrivých alebo obvinených osôb byť prítomný na súdnom konaní je založené na práve na spravodlivý proces, ktoré je jednou zo základných zásad demokratickej spoločnosti.

2. Ako však táto smernica spresňuje, právo byť prítomný na súdnom konaní nie je absolútnym právom.( 3 ) Členské štáty môžu stanoviť, že rozsudok vydaný v neprítomnosti môže byť vykonaný bez toho, aby bolo potrebné začať nové súdne konanie. Podmienkou však je, že dotknutá osoba, ktorá bola riadne informovaná, sa dobrovoľne a jednoznačne vzdala práva byť prítomný na súdnom konaní a teda že jej neprítomnosť je výsledkom jej vedomého rozhodnutia.( 4 ) Naproti tomu, ak existencia takéhoto rozhodnutia nie je potvrdená, výkon rozsudku vydaného v neprítomnosti je možný len pod podmienkou, že dotknutá osoba má právo na nové súdne konanie, ak o to požiada.

3. V rámci tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa Corte d’appello di Roma (Odvolací súd Rím, Taliansko) pýta, či smernica 2016/343 bráni vnútroštátnemu ustanoveniu, ktoré mu neumožňuje pri posudzovaní takéhoto návrhu zohľadniť správanie obžalovanej osoby s cieľom preskúmať, či sa táto osoba dobrovoľne vyhýbala informáciám o konaní. Inými slovami pýta sa, či právo Únie ukladá členským štátom povinnosť nielen zaručiť právo dotknutej osoby na obhajobu, ale aj zabrániť jeho zneužitiu.

4. Predkladajúci vnútroštátny súd sa okrem toho pýta, či smernica 2012/29/EÚ, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov a ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SVV( 5 ), bráni vnútroštátnemu ustanoveniu, ktoré pri preskúmaní návrhu na nové súdne konanie po vyhlásení rozsudku v neprítomnosti nestanovuje vo vzťahu k obeti daného trestného činu žiadnu formu informovania alebo účasti.

(20) Postavenie obetí v systéme trestného súdnictva, a to, či sa môžu aktívne zúčastňovať na trestnom konaní, sa v členských štátoch líši v závislosti od vnútroštátneho systému a je určené jedným alebo viacerými z týchto kritérií… Členské štáty by mali stanoviť, ktoré z týchto kritérií sa uplatňuje na stanovenie rozsahu práv ustanovených v tejto smernici, v ktorých sa odkazuje na postavenie obete v príslušnom systéme trestného súdnictva.

…

(22) Moment podania trestného oznámenia by sa mal na účely tejto smernice považovať za moment spadajúci do kontextu trestného konania. Mali by sem patriť aj prípady, keď orgány na vlastný podnet začnú trestné konanie v dôsledku trestného činu, ktorý bol voči obeti spáchaný.

…

(26) Poskytnuté informácie by mali byť dostatočne podrobné, aby sa zaistilo, že sa s obeťami bude zaobchádzať s rešpektom a umožní sa im informovane sa rozhodnúť o účasti na konaní. V tejto súvislosti sú obzvlášť dôležité informácie, ktoré obeti umožnia zistiť aktuálny stav konania. …

…

Článok 6

Právo na informácie o svojom prípade

1. Členské štáty zaistia, aby obete boli bez zbytočného odkladu poučené o svojom práve získať nasledujúce informácie o trestnom konaní začatom v dôsledku oznámenia trestného činu spáchaného voči obeti a aby sa im na ich žiadosť poskytli tieto informácie:

a) akékoľvek rozhodnutie prerušiť alebo zastaviť vyšetrovanie alebo nestíhať páchateľa;

b) miesto a čas súdneho pojednávania a povaha obvinení voči páchateľovi.

2. Členské štáty zaistia, aby obete boli v súlade so svojím postavením v príslušnom systéme trestného súdnictva bez zbytočného odkladu poučené o svojom práve na nasledujúce informácie o trestnom konaní začatom v dôsledku oznámenia trestného činu spáchaného voči nim a aby sa im na ich žiadosť poskytli tieto informácie:

…

Článok 10

Právo byť vypočutý

1. Členské štáty zaistia možnosť vypočutia obetí počas trestného konania a umožnia obeti predložiť dôkazy. …

2. Procesné pravidlá, podľa ktorých môžu byť obete počas trestného konania vypočuté a môžu predložiť dôkazy, sa stanovia vo vnútroštátnom práve.

…

Bez toho, aby boli dotknuté práva na obhajobu, a v súlade so zásadami voľnej úvahy justičných orgánov členské štáty zabezpečia, aby počas vyšetrovania:

…

b) bol počet výsluchov obetí čo najmenší a aby sa uskutočňovali iba vtedy, ak je to nevyhnutné na účely vyšetrovania trestného činu[.]“

2. Smernica 2016/343

7. Smernica 2016/343 bola prijatá na základe článku 82 ods. 2 písm. b) ZFEÚ a jej odôvodnenia 3, 9, 10, 33, 35, 36, 37, 38, 39, 42 a 48 znejú takto:

„(3) Podľa Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) je justičná spolupráca v trestných veciach v Únii založená na zásade vzájomného uznávania rozsudkov a iných súdnych rozhodnutí.

(35) Právo podozrivých a obvinených osôb byť prítomný na súdnom konaní nie je absolútnym právom. Podozrivé a obvinené osoby by za určitých okolností mali mať možnosť sa tohto práva vzdať, a to výslovne alebo konkludentne, avšak jednoznačne.

(36) Za určitých okolností by malo byť možné rozhodnutie o vine alebo nevine podozrivej alebo obvinenej osoby vyniesť aj za jej neúčasti na súdnom konaní. Takýto prípad by mohol nastať, ak bola podozrivá alebo obvinená osoba včas informovaná o súdnom konaní a o dôsledkoch neúčasti, a napriek tomu sa nedostaví. Pod informovaním podozrivej alebo obvinenej osoby o súdnom konaní by sa malo rozumieť, že táto osoba bola predvolaná osobne alebo iným spôsobom, pričom jej bola doručená úradná informácia o čase a mieste konania tak, že sa mohla o súdnom konaní dozvedieť. Pod informovaním podozrivej alebo obvinenej osoby o dôsledkoch neúčasti by sa malo rozumieť najmä to, že táto osoba bola informovaná o tom, že za jej neúčasti na súdnom konaní možno vyniesť rozhodnutie.

(37) Súdne konanie, ktorého výsledkom môže byť vyhlásenie rozhodnutia o vine alebo nevine, by sa malo môcť viesť aj za neprítomnosti podozrivej alebo obvinenej osoby, ak táto osoba bola o konaní informovaná a splnomocnila obhajcu, ktorého určila ona sama alebo štát, aby ju v konaní zastupoval, a ktorý túto podozrivú alebo obvinenú osobu zastupoval.

(38) Pri zvažovaní, či je spôsob poskytnutia informácie postačujúci na to, aby sa zabezpečila vedomosť dotknutej osoby o konaní, by sa podľa potreby mala venovať osobitná pozornosť aj snahe orgánov verejnej moci informovať dotknutú osobu, ako aj snahe dotknutej osoby získať informáciu, ktorá jej bola určená.

8. Článok 1, článok 8 ods. 1 až 4 a článok 9 smernice 2016/343 stanovujú:

„Článok 1

Predmet úpravy

Touto smernicou sa stanovujú spoločné minimálne pravidlá týkajúce sa:

a) určitých aspektov prezumpcie neviny v trestnom konaní;

b) práva byť prítomný na súdnom konaní v trestnom konaní.

b) podozrivú alebo obvinenú osobu, ktorá bola informovaná o súdnom konaní, zastupuje splnomocnený obhajca, ktorého určila buď podozrivá, alebo obvinená osoba, alebo štát.

3. Rozhodnutie, ktoré bolo prijaté v súlade s odsekom 2, sa môže voči dotknutej osobe vykonať.

4. Ak členské štáty umožňujú viesť súdne konania v neprítomnosti podozrivých alebo obvinených osôb, ale nie je možné splniť podmienky stanovené v odseku 2 tohto článku, pretože podozrivú alebo obvinenú osobu nebolo možné napriek primeranému úsiliu nájsť, členské štáty môžu stanoviť, že rozhodnutie sa i tak môže vyniesť a vykonať. V takom prípade členské štáty zabezpečia, aby vtedy, keď sú podozrivé alebo obvinené osoby informované o rozhodnutí, najmä pri zadržaní, boli tiež informované o možnosti napadnúť rozhodnutie a o práve na nové súdne konanie alebo iný opravný prostriedok v súlade s článkom 9.

…

Článok 9

Právo na nové súdne konanie

2. Súd koná v neprítomnosti obžalovaného aj vtedy, ak považuje za inak preukázané, že obžalovaný má skutočnú vedomosť o prebiehajúcom súdnom konaní a že jeho neprítomnosť na pojednávaní je výsledkom dobrovoľného a vedomého rozhodnutia. Na tieto účely súd zohľadní spôsob doručenia, úkony obžalovaného vykonané pred pojednávaním, menovanie obhajcu zvoleného obžalovaným a všetky ostatné relevantné skutočnosti.

3. Súd koná v neprítomnosti aj okrem prípadov uvedených v odsekoch 1 a 2, ak bol obžalovaný vyhlásený za osobu na úteku alebo skrývajúcu sa alebo sa iným spôsobom dobrovoľne vyhol informácii o prebiehajúcom súdnom konaní.

4. V prípadoch uvedených v odsekoch 1, 2 a 3 súd vyhlási obžalovaného za neprítomného. Pokiaľ zákon nestanovuje inak, obžalovaného vyhláseného za neprítomného zastupuje obhajca.

5. Okrem prípadov uvedených v odsekoch 1, 2 a 3 súd pred vykonaním postupu podľa článku 420‑quater odročí pojednávanie a nariadi, aby oznámenie podľa článku 419, obžalobu a zápisnicu z pojednávania doručil obžalovanému osobne Polizia giudiziaria [policajný útvar] príslušný pre dané trestné stíhanie.

6. Uznesenie o vyhlásení obžalovaného za neprítomného súd zruší aj ex offo , ak sa obžalovaný pred rozhodnutím dostaví na súd. Obžalovanému sa umožní navrátenie lehoty na výkon práv, o ktoré prišiel:

a) ak preukáže, že v dôsledku náhodnej udalosti, vyššej moci alebo inej oprávnenej prekážky bolo pre neho absolútne nemožné dostaviť sa včas s cieľom uplatniť práva, o ktoré prišiel, pričom bez vlastného zavinenia nemohol bezodkladne predložiť dôkaz o existencii takejto prekážky;

3. Corte d’appello [odvolací súd] postupuje podľa článku 127 a ak návrhu vyhovie, rozsudok zruší a rozhodne o postúpení spisu súdu príslušnému vo fáze alebo v stupni konania, kedy nastal dôvod neplatnosti.

4. Uplatňujú sa články 635 a 640.“

III. Okolnosti predchádzajúce sporu

11. Rozsudkom z 23. októbra 2023 Tribunale ordinario di Roma (Všeobecný súd Rím, Taliansko) odsúdil CV na trest odňatia slobody v trvaní piatich rokov a troch mesiacov a na zaplatenie peňažného trestu vo výške 1 500 eur ako spolupáchateľa trestných činov ťažkého ublíženia na zdraví a lúpeže.

12. Vzhľadom na to, že CV nepodal odvolanie, tento rozsudok sa stal právoplatným 14. apríla 2024 a CV bol 19. novembra 2024 zatknutý na účely výkonu uloženého trestu.

13. Dňa 19. decembra 2024 CV podal na Corte d’appello di Roma (Odvolací súd Rím) návrh na zrušenie rozsudku Tribunale ordinario di Roma (Všeobecný súd Rím), s odôvodnením, že bol vyhlásený za neprítomného bez splnenia podmienok stanovených v článku 420‑bis Trestného poriadku. Nemal tak vedomosť o tom, že voči nemu prebiehalo súdne konanie.

19. Tejto žiadosti bolo vyhovené a Giudice per le indagini preliminari (sudca poverený predbežným vyšetrovaním) vrátil vec CV na Tribunale ordinario de Roma (Všeobecný súd Rím) na účely jej okamžitého prejednania na pojednávaní konanom 4. októbra 2022.

20. Dňa 9. mája 2022 polícia navštívila vyššie uvedenú „mensa per i poveri“ (stravovacie zariadenie pre ľudí v núdzi) na účely doručenia uznesenia o okamžitom prejednaní veci, ale CV tam nenašla a uznesenie nechala u jednej z osôb poverených riadením združenia. Táto osoba vyhlásila, že CV sa tam nachádzal dva dni predtým a ubezpečila políciu, že uznesenie o okamžitom prejednaní veci vloží do osobnej poštovej schránky CV.

21. Dňa 13. júla 2022 obhajca, ktorého si určil CV, zaslal CV telegram do jeho bydliska v „mensa per i poveri“, aby ho informoval o tom, že sa vzdáva svojho plnomocenstva z dôvodu, že ho nevie nájsť.

22. Dňa 4. októbra 2022 bolo uznesenie o okamžitom prejednaní veci doručené certifikovanou elektronickou poštou obhajcovi určenému CV, pretože miesto bydliska, ktoré uviedol CV, nebolo na tento účel vhodné.

23. Na pojednávaní 4. októbra 2022 Tribunale ordinario di Roma (Všeobecný súd Rím) ustanovil CV iného obhajcu ex offo z dôvodu, že obhajca určený CV sa vzdal svojho plnomocenstva.

24. Na záver tohto pojednávania 4. októbra 2022 Tribunale ordinario di Roma (Všeobecný súd Rím) konštatoval, že uznesenie o okamžitom prejednaní veci nebolo obžalovanému doručené a vrátil spis kancelárii súdu na opätovné doručenie.

31. Na pojednávaní 23. októbra 2023 Tribunale ordinario di Roma (Všeobecný súd Rím) konštatoval, že uznesenie o okamžitom prejednaní veci bolo doručené matke žijúcej v spoločnej domácnosti, a preto sa bolo možné domnievať, že bolo zabezpečené, že obžalovaný mal vedomosť o súdnom konaní.

32. Tribunale ordinario di Roma (Všeobecný súd Rím) preto nariadil uskutočniť pojednávanie v neprítomnosti CV s tým, že bolo preukázané, že mal skutočne vedomosť o súdnom konaní a že jeho neprítomnosť na pojednávaní treba považovať za jeho dobrovoľné a vedomé rozhodnutie podľa článku 420‑bis ods. 3 Trestného poriadku.

33. Dňa 23. októbra 2023 bolo v rámci ústnej časti pojednávania vypočuté svedectvo obete trestného činu a po vyjadrení účastníkov konania Tribunale ordinario di Roma (Všeobecný súd Rím) odsúdil CV na trest odňatia slobody v trvaní piatich rokov a troch mesiacov a na zaplatenie peňažného trestu vo výške 1 500 eur, ako spolupáchateľa trestných činov ťažkého ublíženia na zdraví a lúpeže. Tento rozsudok sa stal právoplatným 14. apríla 2024.

34. CV bol zatknutý 19. novembra 2024 a podal návrh na zrušenie rozsudku uvedený v bode 13 vyššie.

IV. Konanie na Súdnom dvore a prejudiciálne otázky

35. V rámci tohto konania Corte d’appello di Roma (Odvolací súd Rím) uznesením zo 7. januára 2026 doručeným do kancelárie Súdneho dvora 22. januára 2026 rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

37. Talianska vláda a Európska komisia predložili písomné pripomienky v konaní pred Súdnym dvorom. Títo účastníci konania sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa konalo 18. marca 2026.

V. Posúdenie

A. O druhej prejudiciálnej otázke

38. Druhou prejudiciálnou otázkou, ktorú navrhujem preskúmať ako prvú, sa predkladajúci vnútroštátny súd pýta na výklad článkov 8 a 9 smernice 2016/343 v spojení s článkami 47 a 54 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a článkami 6 a 17 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“). Pýta sa, či tieto ustanovenia bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v súlade s jej výkladom v relevantnej judikatúre vylučuje, aby súd, na ktorý bol podaný návrh na nové súdne konanie z dôvodu odsúdenia v neprítomnosti, mohol zo správania dotknutej osoby a z nepriamych dôkazov vyvodiť, že dotknutá osoba sa dobrovoľne vyhla informácii o pôvodnom konaní.

1. Požiadavky relevantných ustanovení

39. Podľa článku 8 ods. 2 a 3 smernice 2016/343 môžu členské štáty stanoviť, že súdne konanie, ktoré môže viesť k vykonateľnému rozhodnutiu o vine alebo nevine dotknutej osoby, sa môže konať v jej neprítomnosti. Je to možné pod podmienkou, že dotknutá osoba bola buď včas informovaná o súdnom konaní, ako aj o dôsledkoch neúčasti [článok 8 ods. 2 písm. a)], alebo bola len informovaná o súdnom konaní, ak je okrem toho zastúpená splnomocneným obhajcom, ktorého si určila buď sama, alebo ktorého určil štát [článok 8 ods. 2, písm. b)].( 7 ) V súlade s odsekom 4 tohto článku ak nie je možné splniť tieto podmienky, pretože dotknutú osobu nebolo možné napriek primeranému úsiliu nájsť, rozhodnutie sa i tak môže vyniesť a vykonať, ale dotknutá osoba musí mať právo na nové súdne konanie, tak ako je stanovené v článku 9 tejto smernice.

41. Súdny dvor v tomto rozsudku uznal, že je tiež prípadne možné zastávať názor, že osoba bola o súdnom konaní informovaná a že sa dobrovoľne a jednoznačne vzdala svojho práva byť prítomná na ňom, pokiaľ ju nie je možné nájsť na účely doručenia predvolania na súdne konanie. To môže nastať v prípade, keď existujú presné a objektívne skutočnosti o tom, že dotknutá osoba, hoci bola oficiálne informovaná o tom, že je obvinená zo spáchania trestného činu, a teda vedela, že sa proti nej bude viesť súdne konanie, sa úmyselne vyhla oficiálnemu získaniu informácií týkajúcich sa dátumu a miesta súdneho konania. Existenciu takýchto presných a objektívnych skutočností možno konštatovať napríklad vtedy, keď dotknutá osoba, tak ako vo veci, ktorá viedla k vyhláseniu rozsudku Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému), zámerne poskytla príslušným vnútroštátnym orgánom nesprávnu adresu alebo sa už nenachádza na adrese, ktorú poskytla.( 9 )

42. Situácia takejto osoby, ktorá zabránila orgánom, aby ju včas oficiálne informovali o súdnom konaní prostredníctvom úradného dokumentu, spadá pod hypotézu stanovenú v článku 8 ods. 2 smernice 2016/343.( 10 ) Navyše za týchto okolností včasné zaslanie úradného dokumentu príslušnými orgánmi, v ktorom je uvedený dátum a miesto súdneho konania, na adresu, ktorú dotknutá osoba týmto orgánom oznámila, a predložený dôkaz o tom, že tento dokument bol skutočne na túto adresu doručený, sú rovnocenné s informovaním tejto osoby, ktorú nie je možné nájsť, pokiaľ ide o tento dátum a miesto, v súlade s článkom 8 ods. 2 smernice 2016/343. Tak to však môže byť len pod podmienkou, že uvedené orgány vynaložili primerané úsilie s cieľom nájsť uvedenú osobu a osobne ju predvolať alebo ju inými prostriedkami oficiálne informovať o čase a mieste tohto súdneho konania.( 11 )

47. Vzhľadom na túto argumentáciu treba pripomenúť, že konanie podľa článku 267 ZFEÚ vychádza z jasného rozdelenia právomocí medzi vnútroštátne súdy a Súdny dvor, pričom výlučne Súdny dvor je oprávnený rozhodovať o otázkach výkladu alebo platnosti aktov Únie uvedených v tomto článku. V rámci toho Súdnemu dvoru neprináleží posudzovať výklad ustanovení vnútroštátneho práva ani rozhodnúť, či je výklad tohto práva zo strany vnútroštátneho súdu správny. Z toho vyplýva, že Súdnemu dvoru prináleží, aby zohľadnil skutkový a právny kontext, z ktorého vyplývajú prejudiciálne otázky, tak ako je vymedzený v rozhodnutí predkladajúceho vnútroštátneho súdu. V prejednávanej veci sa teda treba oprieť o výklad talianskej právnej úpravy vyplývajúci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý je predpokladom otázky položenej Súdnemu dvoru.( 13 )

48. Podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu článok 420‑bis Trestného poriadku síce vymenúva skutočnosti, pri ktorých možno dospieť k záveru, že obžalovaná osoba mala v úmysle vyhnúť sa informáciám o súdnom konaní a že jej neprítomnosť vyplýva z vedomého rozhodnutia. Podľa judikatúry Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko) však návrh na nové súdne konanie možno zamietnuť len vtedy, ak sa predloží priamy dôkaz o úmysle vyhnúť sa informáciám o konaní.

49. Podľa predkladajúceho vnútroštátneho súdu to de facto znamená vyžadovať od dotknutej osoby výslovné vyhlásenie o tom, že sa chce vyhnúť súdnemu konaniu. Nie je prijateľné dospieť k záveru, že nemožnosť nájsť túto osobu vyplýva zo správania, ktoré nepriamo, ale s istotou preukazuje takúto vôľu. Nie je teda možné zohľadniť nedbanlivosť svedčiacu o vedomej akceptácii rizika, že nezíska vedomosť o súdnom konaní, a ktorú možno považovať za úmyselné vyhýbanie sa týmto informáciám. Za okolností prejednávanej veci je preto predkladajúci vnútroštátny súd povinný vyhovieť návrhu na nové súdne konanie z dôvodu neexistencie priameho dôkazu o vôli CV vyhnúť sa informáciám o pôvodnom konaní.

54. Je pravda, že členské štáty môžu v zásade poskytnúť vyššiu úroveň ochrany práva na obhajobu, než je úroveň stanovená smernicou 2016/343. Záruka tohto práva však nesmie brániť účelu smernice a jej účinnému uplatňovaniu. Ak totiž akt Únie priznáva členským štátom slobodu výberu medzi viacerými spôsobmi uplatňovania, výkon tejto diskrečnej právomoci predstavuje vykonávanie práva Únie. Preskúmanie súladu vnútroštátnych pravidiel zavedených na tento účel preto spadá do rámca výkladu uvedenej smernice s ohľadom na všeobecné zásady práva Únie.( 18 )

55. Rovnako sú členské štáty pri vykonávaní týchto pravidiel viazané požiadavkami Charty. Môžu síce uplatniť vnútroštátne štandardy ochrany základných práv, avšak pod podmienkou, že toto uplatnenie neohrozí úroveň ochrany vyplývajúcu z Charty, ani prednosť, jednotnosť a účinnosť práva Únie.( 19 )

56. V súlade s týmito zásadami Súdny dvor už rozhodol, že ustanovenia smernice 2016/343 týkajúce sa práva byť prítomný na súdnom konaní a práva na nové súdne konanie sa majú vykladať tak, aby sa zabránilo tomu, aby osoba, ktorá napriek tomu, že bola informovaná o súdnom konaní, ktorá sa výslovne alebo konkludentne, avšak jednoznačne vzdala účasti na súdnom konaní, mohla po odsúdení v neprítomnosti žiadať o nové súdne konanie, a tým neoprávnene brániť účinnému trestnému stíhaniu a riadnemu výkonu spravodlivosti.( 20 )

57. Podľa Súdneho dvora tento výklad vyplýva z účelu smernice 2016/343, ktorým je, ako sa uvádza v jej odôvodneniach 9 a 10, posilniť právo na spravodlivý proces v trestnom konaní posilnením vzájomnej dôvery členských štátov v systém trestného súdnictva iných členských štátov. Predpoklad, že ak sú splnené podmienky stanovené v článku 8 ods. 2 uvedenej smernice, dotknutá osoba, ktorá bola riadne informovaná, sa dobrovoľne a jednoznačne vzdala práva byť prítomný na súdnom konaní, zaručuje dodržanie uvedeného účelu.( 21 )

4. Záver týkajúci sa druhej prejudiciálnej otázky

62. Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že keď príslušný súd skúma, či sú splnené podmienky na uplatnenie práva na nové súdne konanie v prípade rozsudku v neprítomnosti, ktoré je zakotvené v článku 9 smernice 2016/343, musí disponovať právomocou voľnej úvahy.

63. Pri výkone tejto právomoci musí mať daný súd možnosť preskúmať, či sú splnené podmienky zhrnuté v bodoch 39 až 43 vyššie. Musí teda posúdiť, či existujú presné a objektívne nepriame dôkazy, že dotknutá osoba, ktorá hoci bola oficiálne informovaná o tom, že je obvinená zo spáchania trestného činu, a teda vedela, že sa proti nej bude viesť súdne konanie, sa úmyselne vyhla oficiálnemu získaniu informácií týkajúcich sa dátumu a miesta súdneho konania. Pritom musí náležite zohľadniť osobitnú situáciu zraniteľných osôb uvedených okrem iného v odôvodnení 42 smernice 2016/343.( 27 ) Napokon predkladajúci vnútroštátny súd musí pri tomto preskúmaní určiť, či je splnená jedna z alternatívnych podmienok stanovených v článku 8 ods. 2 písm. a) a b) tejto smernice, teda či dotknutá osoba bola informovaná o dátume a mieste súdneho konania, ako aj o dôsledkoch neúčasti na konaní, alebo bola počas celého tohto konania zastúpená riadne splnomocneným obhajcom.( 28 )

64. Iba v prípade, keď na základe tohto preskúmania dospeje k záveru, že dotknutá osoba úmyselne spôsobila, že jej neboli oficiálne oznámené informácie o súdnom konaní, a že je okrem toho splnená jedna z uvedených podmienok, môže byť právo danej osoby na nové konanie odopreté. Inak by to mohlo byť len v prípade, ak by sa ukázalo, že dotknutá osoba úmyselne zabránila splneniu týchto podmienok, napríklad vyhnutím sa získaniu informácií o dátume a mieste konania a o následkoch rozsudku vyhláseného v neprítomnosti, alebo vedomým a opakovaným prerušením kontaktov so svojím obhajcom. V takom prípade by všeobecná zásada zákazu zneužitia práva mohla svedčiť proti začatiu nového súdneho konania.

67. Predkladajúci vnútroštátny súd musí okrem toho preskúmať, či je v prejednávanej veci splnená jedna z dvoch podmienok stanovených v článku 8 ods. 2 písm. a) a b) smernice 2016/343. V tejto súvislosti mu na jednej strane prislúcha určiť, či je možné domnievať sa, že CV bol zastúpený riadne splnomocneným obhajcom počas celého konania, vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci (pozri body 15, 21 a 23 vyššie).( 30 )

68. Na druhej strane, pokiaľ ide o podmienku stanovenú v článku 8 ods. 2 písm. a) smernice 2016/343, predkladajúci vnútroštátny súd musí posúdiť, či doručenie oznámenia o nariadení okamžitého prejednania veci do „mensa per i poveri“ (stravovacie zariadenie pre ľudí v núdzi), spravovanom „Comunità di Sant’Egidio“, možno považovať za informovanie CV o dátume a mieste súdneho konania, v súlade s článkom 8 ods. 2 písm. a) tejto smernice (pozri bod 42 vyššie). Okrem toho musí preskúmať, či je dostatočne preukázané, že CV bol včas oficiálne informovaný, najmä počas výsluchu konaného 4. apríla 2022, o dôsledkoch nedostavenia sa na súdne konanie.

71. Podľa článku 1 ods. 1 prvého pododseku smernice 2012/29 je jej účelom zaistiť, aby sa obetiam trestných činov poskytli náležité informácie, podpora a ochrana a aby sa im umožnilo zúčastniť sa na trestnom konaní.

72. Na tento účel článok 6 smernice 2012/29 stanovuje právo obete na získanie informácií o svojom prípade. Toto ustanovenie sa netýka výslovne konania o návrhu na začatie nového súdneho konania, ako je to v prejednávanej veci, v priebehu ktorého príslušný súd skúma, či boli v pôvodnom konaní splnené podmienky pre vyhlásenie rozsudku v neprítomnosti. Rovnako na účely práva obete na získanie v zásade všetkých informácií, ktoré jej umožnia poznať stav trestného konania, zakotveného konkrétne v článku 6 ods. 2 písm. b) tejto smernice, tento článok 6 ods. 2 odkazuje, tak ako jej odôvodnenie 20, na postavenie obetí v dotknutom systéme trestného súdnictva.

73. Článok 10 smernice 2012/29, ktorý zakotvuje právo obetí na vypočutie, tiež iba všeobecne odkazuje na „trestné konania“.

74. Zo všeobecnej štruktúry a účelu smernice 2012/29 však vyplýva, že táto smernica je založená na zohľadnení závažných dôsledkov konaní vedených proti páchateľom trestných činov pre obete týchto trestných činov a že jej cieľom je zabezpečiť, aby sa obete mohli primerane a aktívne zúčastňovať na uvedených konaniach.

75. Z tohto hľadiska odôvodnenie 26 smernice 2012/29 zdôrazňuje význam poskytnutia informácií obetiam, ktoré im umožnia zistiť stav konania. Odôvodnenie 31 tejto smernice okrem toho uvádza, že právo na informácie o mieste a čase súdneho konania by sa malo vzťahovať aj na informácie o mieste a čase pojednávania v súvislosti s odvolaním sa voči rozsudku v danom prípade.

80. Navyše v rámci konania o zrušenie rozsudku nejde o trestný čin ako taký a svedecká výpoveď obete týkajúca sa tohto trestného činu sa nezohľadňuje pri skúmaní podmienok začatia nového konania vo veci samej.

81. Je však možné, že obeť môže predložiť dôkazy, ktoré pomôžu príslušnému súdu užitočne objasniť, či mal obžalovaný v úmysle vedome sa vyhnúť pôvodnému súdnemu konaniu. Platí to najmä napríklad v situáciách domáceho násilia, v ktorých sa obžalovaný a obeť poznajú alebo udržiavajú blízke vzťahy.

82. Z toho vyplýva, že v odpovedi na prvú otázku predkladajúceho vnútroštátneho súdu treba uviesť, že práva zaručené obeti smernicou 2012/29 vyžadujú, aby bola obeť informovaná o každom návrhu smerujúcom k zabezpečeniu nového súdneho konania. Rovnako musí mať možnosť byť vypočutá pri preskúmaní takéhoto návrhu, aby mohla poskytnúť všetky informácie, ktoré môžu byť prípadne relevantné na účely posúdenia správania obžalovaného.

VI. Návrh

83. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Corte d’appello di Roma (Odvolací súd Rím, Taliansko), takto:

Články 8 a 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní, ako aj články 6, 10 a 18 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov a ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SVV,

2 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 9. marca 2016 (Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1). Pozri jej odôvodnenie 33.

3 Odôvodnenie 35 uvedenej smernice. Pozri tiež rozsudok z 26. februára 2013, Melloni (C‑399/11, EU:C:2013:107, bod 49).

4 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. mája 2022, Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému) (C‑569/20, ďalej len „rozsudok Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému)“, EU:C:2022:401, body 34 a 35).

5 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 25. októbra 2012 (Ú. v. EÚ L 315, 2012, s. 57).

6 Ú. v. EÚ C 378, 2013, s. 8.

7 Rozsudky z 19. mája 2022, Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému) (body 33, ako aj 39 až 43); zo 16. januára 2025, Stangalov (C‑644/23, EU:C:2025:16, bod 37), a z 20. mája 2025, Kačev (C‑135/25 PPU, EU:C:2025:366, bod 34 a nasl).

14 Rozsudky z 13. februára 2020, Specializirana prokuratura (Pojednávanie v neprítomnosti obvinenej osoby) (C‑688/18, EU:C:2020:94, body 29 a 30), a Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému) (bod 43 a citovaná judikatúra).

15 Kurzívou zvýraznil generálny advokát.

16 Rozsudok z 15. septembra 2022, HN (Konanie voči obvinenému odsunutému z územia) (C‑420/20, EU:C:2022:679, body 37 až 39).

17 Rozsudok z 15. septembra 2022, HN (Konanie voči obvinenému odsunutému z územia) (C‑420/20, EU:C:2022:679, body 40 a 47).

18 Pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 25. mája 2016, Meroni (C‑559/14, EU:C:2016:349, bod 39); z 9. marca 2017, Milkova (C‑406/15, EU:C:2017:198, body 52 a 53), ako aj z 13. júna 2017, Florescu a i. (C‑258/14, EU:C:2017:448, bod 48).

19 Rozsudky z 26. februára 2013, Melloni (C‑399/11, EU:C:2013:107, bod 60), a Åkerberg Fransson (C‑617/10, EU:C:2013:105, bod 29).

26 Pozri k tejto poslednej uvedenej zásade rozsudok z 9. marca 1999, Centros (C‑212/97, EU:C:1999:126, bod 24); z 5. júla 2007, Kofoed (C‑321/05, EU:C:2007:408, bod 38); z 2. júna 2016, Bogendorff von Wolffersdorff (C‑438/14, EU:C:2016:401, bod 57), a z 26. februára 2019, T Danmark a Y Denmark (C‑116/16 a C‑117/16, EU:C:2019:135, bod 70).

27 Pozri v tomto zmysle rozsudok Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému) (bod 48), ako aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Richard de la Tour vo veci Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému) (C‑569/20, EU:C:2022:26, bod 54).

28 Pozri v tomto smere rozsudok z 20. mája 2025, Kačev (C‑135/25 PPU, EU:C:2025:366, body 59 až 63), ako aj návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Medina vo veci Kačev (C‑135/25 PPU, EU:C:2025:306, body 61 až 67).

29 Pozri v súvislosti s podmienkami požadovanými na tento účel rozsudky Specializirana prokuratura (Konanie proti ušlému obvinenému) (bod 56); zo 16. januára 2025, Stangalov (C‑644/23, EU:C:2025:16, bod 48), a z 20. mája 2025, Kačev (C‑135/25 PPU, EU:C:2025:366, body 41 a 61).

30 Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 20. mája 2025, Kačev (C‑135/25 PPU, EU:C:2025:366, body 59 až 63), ako aj návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Medina vo veci Kačev (C‑135/25 PPU, EU:C:2025:306, body 61 až 67).

31 Pozri v tejto súvislosti rozsudky zo 16. januára 2025, VB II (Informovanie o práve na nové súdne konanie) (C‑400/23, EU:C:2025:14, body 63 a 64), a z 20. mája 2025, Kačev (C‑135/25 PPU, EU:C:2025:366, body 67 až 70), ako aj návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Medina vo veci Kačev (C‑135/25 PPU, EU:C:2025:306, bod 80).