C-24/26

Predbežné znenie

ROZSUDOK

SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)

z 23. apríla 2026( * )

„ Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Naliehavé prejudiciálne konanie – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Justičná spolupráca v trestných veciach – Smernica 2012/29/EÚ – Minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov – Články 6, 10 a 18 – Právo na informácie týkajúce sa veci a právo byť vypočutý – Vnútroštátna právna úprava stanovujúca mimoriadny opravný prostriedok v prospech osoby odsúdenej v neprítomnosti, smerujúci k zrušeniu odsudzujúceho rozhodnutia, ktoré sa stalo právoplatným – Neuznanie práva obete byť informovaná o podaní tohto mimoriadneho opravného prostriedku a práva zúčastniť sa konania, ktoré sa ho týka – Smernica (EÚ) 2016/343 – Prezumpcia neviny a právo zúčastniť sa súdneho konania vo svojej veci v rámci trestných konaní – Články 8 a 9 – Právo na nové súdne konanie alebo na iný zákonný opravný prostriedok umožňujúci nové posúdenie vo veci samej – Článok 47 Charty základných práv Európskej únie – Právo na spravodlivý proces – Článok 54 Charty základných práv – Zákaz zneužívania práv “

Vo veci C‑24/26 PPU [Casotta]( i )

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Corte d’appello di Roma (Odvolací súd Rím, Taliansko) zo 7. januára 2026, doručený Súdnemu dvoru 22. januára 2026, v trestnom konaní proti

tajomník: E. Sartori, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 18. marca 2026,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

– talianska vláda, v zastúpení: S. Fiorentino, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci M. Greco, vice avvocato generale, E. Feola a A. Trimboli, avvocati dello Stato,

– Európska komisia, v zastúpení: F. Tomat, J. Vondung a I. Zaloguin, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 16. apríla 2026,

3 Článok 6 EDĽP, nazvaný „Právo na spravodlivé súdne konanie“, stanovuje:

„1. Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. …

2. Každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

3. Každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

Charta

5 Článok 47 Charty, nazvaný „Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces“, stanovuje:

„Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.

Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.“

6 Článok 54 Charty s názvom „Zákaz zneužívania práv“ stanovuje:

…

(26) Poskytnuté informácie by mali byť dostatočne podrobné, aby sa zaistilo, že sa s obeťami bude zaobchádzať s rešpektom a umožní sa im informovane sa rozhodnúť o účasti na konaní. V tejto súvislosti sú obzvlášť dôležité informácie, ktoré obeti umožnia zistiť aktuálny stav konania. To platí aj pre informácie, ktoré pomôžu obeti pri rozhodovaní v otázke podania žiadosti o preskúmanie rozhodnutia skutok nestíhať.

…

(58) Obetiam, ktoré boli označené za zraniteľné voči sekundárnej a opakovanej viktimizácii, zastrašovaniu a pomste, by sa počas trestného konania mali navrhnúť primerané opatrenia na ich ochranu. Presná povaha takýchto opatrení by sa mala určiť na základe individuálneho posúdenia s prihliadnutím na želanie obete. Rozsah takýchto opatrení by sa mal určiť bez toho, aby boli dotknuté práva na obhajobu, a v súlade so zásadami voľnej úvahy justičných orgánov. Obavy obetí v súvislosti s konaním by mali byť kľúčovým faktorom pri určení potreby osobitných opatrení.“

8 Článok 1 ods. 1 tejto smernice, nazvaný „Ciele“, stanovuje:

„Účelom tejto smernice je zaistiť, aby sa obetiam trestných činov poskytli náležité informácie, podpora a ochrana a aby sa im umožnilo zúčastniť sa na trestnom konaní.

a) akýkoľvek konečný rozsudok v súdnom konaní;

b) informácie, ktoré obeti umožnia zistiť stav trestného konania, okrem výnimočných prípadov, keď by mohol byť ohrozený riadny priebeh veci takýmto oznámením.

3. Informácie stanovené v odseku 1 písm. a) a odseku 2 písm. a) obsahujú buď odôvodnenie, alebo krátke zhrnutie odôvodnenia takéhoto rozhodnutia s výnimkou rozhodnutia poroty alebo rozhodnutia, ktorého odôvodnenie je dôverné, v prípade ktorých sa odôvodnenia na základe vnútroštátneho práva neuvádzajú.

4. Želanie obete, aby sa jej poskytovali alebo neposkytovali informácie, je pre príslušný orgán záväzné, pokiaľ sa takéto informácie nemusia poskytovať z dôvodu nároku obete na aktívnu účasť na trestnom konaní. Členské štáty umožnia obetiam ich želanie kedykoľvek zmeniť a následne na túto zmenu prihliadajú.

5. Členské štáty zaistia, že obetiam sa ponúkne možnosť upovedomenia bez zbytočného odkladu v prípade, že osoba, ktorá bola vzatá do väzby, stíhaná alebo odsúdená za trestné činy súvisiace s obeťami, je prepustená alebo ušla z väzby alebo výkonu trestu odňatia slobody. Okrem toho členské štáty zabezpečia, aby sa obetiam poskytli informácie o akýchkoľvek príslušných opatreniach prijatých na ich ochranu v prípade prepustenia alebo úteku páchateľa.

6. Obetiam sa informácie uvedené v odseku 5 poskytnú na ich žiadosť, a to aspoň v prípadoch, v ktorých existuje nebezpečenstvo alebo identifikované riziko ujmy, pokiaľ v dôsledku takéhoto upovedomenia nehrozí identifikované riziko ujmy páchateľovi.“

12 Odôvodnenia 9, 33, 38 a 48 smernice 2016/343 stanovujú:

„(9) Účelom tejto smernice je posilniť právo na spravodlivý proces v trestnom konaní, a to stanovením spoločných minimálnych pravidiel týkajúcich sa určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na súdnom konaní.

…

(33) Právo na spravodlivý proces je jedna zo základných zásad demokratickej spoločnosti. Právo podozrivých a obvinených osôb byť prítomný na súdnom konaní je založené na uvedenom práve a malo by byť zaručené v celej [európskej] Únii.

…

(38) Pri zvažovaní, či je spôsob poskytnutia informácie postačujúci na to, aby sa zabezpečila vedomosť dotknutej osoby o konaní, by sa podľa potreby mala venovať osobitná pozornosť aj snahe orgánov verejnej moci informovať dotknutú osobu, ako aj snahe dotknutej osoby získať informáciu, ktorá jej bola určená.

14 Článok 8 uvedenej smernice s názvom „Právo byť prítomný na súdnom konaní“ stanovuje:

„1. Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé a obvinené osoby mali právo byť prítomné na súdnom konaní vo vlastnej veci.

2. Členské štáty môžu stanoviť, že súdne konanie, ktoré môže viesť k rozhodnutiu o vine alebo nevine podozrivej alebo obvinenej osoby, sa môže konať v jej neprítomnosti, ak:

a) podozrivá alebo obvinená osoba bola včas informovaná o súdnom konaní a o dôsledkoch neúčasti alebo

b) podozrivú alebo obvinenú osobu, ktorá bola informovaná o súdnom konaní, zastupuje splnomocnený obhajca, ktorého určila buď podozrivá, alebo obvinená osoba, alebo štát.

3. Rozhodnutie, ktoré bolo prijaté v súlade s odsekom 2, sa môže voči dotknutej osobe vykonať.

Talianske právo

16 Článok 420‑bis decreto del Presidente della Repubblica n. 447 – Approvazione del codice di procedura penale (dekrét prezidenta republiky č. 447, ktorým sa schvaľuje Trestný poriadok) z 22. septembra 1988 (GURI č. 250 z 24. októbra 1988, riadna príloha č. 92) (ďalej len „Trestný poriadok“), zmenený decreto legislativo n. 150, Attuazione della legge 27 settembre 2021, n. 134, recante delega al Governo per l’efficienza del processo penale, nonchè in materia di giustizia riparativa e disposizioni per la celere definizione dei procedimenti giudiziari (legislatívny dekrét č. 150, ktorým sa vykonáva zákon z 27. septembra 2021 č. 134 o poverení vlády na zvýšenie účinnosti trestného konania, ako aj v oblasti restoratívnej justície a ustanovení umožňujúcich rýchle ukončenie súdnych konaní), z 10. októbra 2022 (GURI č. 243 zo 17. októbra 2022, riadna príloha č. 38) s názvom „Neprítomnosť obžalovaného“ stanovuje:

„1. Ak obžalovaný, bez ohľadu na to, či je stíhaný na slobode alebo väzobne, nie je prítomný na pojednávaní, súd koná v jeho neprítomnosti:

a) ak bol obžalovaný predvolaný na pojednávanie prostredníctvom doručenia písomnosti do vlastných rúk alebo prostredníctvom osoby, ktorú výslovne poveril prevzatím písomnosti;

b) ak sa obžalovaný výslovne zriekol práva na účasť, alebo ak existuje prekážka podľa článku 420b a výslovne sa zriekol práva na jej uplatnenie.

2. Súd koná v neprítomnosti obžalovaného aj vtedy, ak považuje za inak preukázané, že obžalovaný má skutočnú vedomosť o prebiehajúcom súdnom konaní a že jeho neprítomnosť na pojednávaní je výsledkom dobrovoľného a vedomého rozhodnutia. Na tieto účely súd zohľadní spôsob doručenia, úkony obžalovaného vykonané pred pojednávaním, menovanie obhajcu zvoleného obžalovaným a všetky ostatné relevantné skutočnosti.

c) ak vyjde najavo, že podmienky na konanie v jeho neprítomnosti neboli v každom prípade splnené.

7. Okrem prípadu uvedeného v odseku 6, ak vyjde najavo, že podmienky na konanie v neprítomnosti neboli splnené, súd aj ex offo zruší uznesenie o vyhlásení obžalovaného za neprítomného a postupuje podľa odseku 5.“

17 Článok 629‑bis Trestného poriadku stanovuje:

„1. Okrem prípadov upravených v článku 628‑bis môže odsúdený alebo osoba, voči ktorej bolo prijaté ochranné opatrenie, a to na základe právoplatného rozsudku vyhláseného v konaní za neprítomnosti dotknutej osoby, dosiahnuť zrušenie rozsudku, ak táto osoba preukáže, že bola vyhlásená za neprítomnú bez splnenia podmienok stanovených v článku 420‑bis, pričom bez svojho zavinenia nemohla rozsudok včas napadnúť opravným prostriedkom, pokiaľ nevyjde najavo, že pred vyhlásením rozsudku mala skutočnú vedomosť o prebiehajúcom súdnom konaní.

2. Návrh podáva dotknutá osoba alebo obhajca s osobitným plnomocenstvom na odvolací súd, v ktorého obvode sídli súd, ktorý dotknuté rozhodnutie vydal, inak je návrh neprípustný, a to do tridsiatich dní odo dňa, keď sa o rozsudku dozvedela.

3. Odvolací súd postupuje podľa článku 127 a ak návrhu vyhovie, rozsudok zruší a rozhodne o postúpení spisu súdu príslušnému vo fáze alebo v stupni konania, kedy nastal dôvod neplatnosti.

22 Dňa 4. októbra 2022 bolo uznesenie o okamžitom prejednaní veci doručené certifikovanou elektronickou poštou obhajcovi, ktorého si určil CV, pretože miesto bydliska, ktoré uviedol CV, nebolo na tento účel vhodné.

23 Na pojednávaní zo 4. októbra 2022 vzhľadom na to, že obhajca CV sa vzdal svojho plnomocenstva z dôvodu, že nevedel CV nájsť, Tribunale ordinario di Roma (Všeobecný súd Rím) ustanovil CV iného obhajcu ex offo .

24 Na záver tohto pojednávania Tribunale ordinario di Roma (Všeobecný súd Rím) konštatoval, že uznesenie o okamžitom prejednaní veci nebolo CV doručené a v dôsledku toho vrátil spis kancelárii súdu na opätovné doručenie tohto uznesenia.

25 Z informácií, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že 30. decembra 2022 nadobudol účinnosť legislatívny dekrét č. 150 z 10. októbra 2022, ktorý v celom rozsahu nahradil pôvodný článok 420‑bis Trestného poriadku novým ustanovením, ktoré stanovuje, že v konaní už nemožno pokračovať v neprítomnosti dotknutej osoby, s výnimkou prípadu, keď sú splnené podmienky stanovené v tomto ustanovení, najmä ak tejto osobe bolo doručené oznámenie o predvolaní do vlastných rúk alebo do rúk osoby, ktorú výslovne poverila prevzatím písomnosti, alebo ak sa výslovne vzdala práva zúčastniť sa na súdnom konaní. Okrem toho podľa odseku 3 tohto článku 420a môže byť trestné konanie vedené aj v neprítomnosti dotknutej osoby, ak bola táto osoba na úteku alebo sa inak dobrovoľne vyhýbala vedomosti o prebiehajúcom konaní.

26 Na pojednávaní zo 17. januára 2023 Tribunale ordinario di Roma (Všeobecný súd Rím) konštatoval, že je potrebné vyhľadať dotknutú osobu, keďže nebolo preukázané, že CV skutočne vedel o trestnom konaní vedenom proti nemu.

32 Vzhľadom na to, že CV nepodal proti tomuto rozsudku odvolanie, tento rozsudok sa stal právoplatným 14. apríla 2024.

33 V nadväznosti na nariadenie výkonu predmetného trestu, ktoré vydal Pubblico ministero (prokuratúra) 11. októbra 2024, bol CV zatknutý príslušníkmi justičnej polície 19. novembra 2024.

34 Dňa 19. decembra 2024 podal CV podľa článku 629‑bis Trestného poriadku mimoriadny opravný prostriedok na Corte d’appello di Roma (Odvolací súd Rím, Taliansko), ktorý je vnútroštátnym súdom predkladajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania, s návrhom na zrušenie odsudzujúceho rozsudku z 23. októbra 2023, ktorý sa stal právoplatným, ako je uvedené v bode 32 tohto rozsudku, a prípadne začatie nového súdneho konania vo veci samej. Na podporu svojho opravného prostriedku uviedol, že bol vyhlásený za neprítomného pri porušení podmienok stanovených v článku 420‑bis Trestného poriadku a že nemohol bez svojho zavinenia podať odvolanie, keďže sa nikdy skutočne nedozvedel o konaní vedenom proti nemu.

35 Predkladajúci vnútroštátny súd má pochybnosti o zlučiteľnosti článkov 420‑bis a 629‑bis Trestného poriadku, ktoré upravujú záväzné podmienky potrebné na to, aby bolo možné stíhanú osobu súdiť v jej neprítomnosti, ako aj mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má k dispozícii odsúdená osoba, voči ktorej bolo vydané rozhodnutie v neprítomnosti, s právom Únie.

36 Tento súd predovšetkým po prvé uvádza, že tieto vnútroštátne ustanovenia by mohli byť v rozpore s právami obetí trestných činov zaručenými smernicou 2012/29.

37 V tejto súvislosti zdôrazňuje, že článok 629‑bis Trestného poriadku priznáva osobe, ktorá bola odsúdená v neprítomnosti, mimoriadny opravný prostriedok uvedený v bode 34 tohto rozsudku, bez toho, aby sa obeti predmetného trestného činu, ktorá nebola účastníkom adhézneho konania v rámci trestného konania, ktoré viedlo k vydaniu odsudzujúceho rozsudku, priznalo právo byť informovaná o podaní takéhoto opravného prostriedku osobou odsúdenou v neprítomnosti, ani právo zúčastniť sa na tomto konaní alebo predložiť pripomienky, hoci ide o konanie, ktoré môže viesť k zrušeniu tohto odsudzujúceho rozsudku vydaného v neprítomnosti.

42 Tento súd spresňuje, že vnútroštátna judikatúra vykladá tieto ustanovenia v tom zmysle, že dobrovoľnosť vyhýbania sa, zo strany obžalovanej osoby, vedomosti o trestnom konaní začatom proti nej nemožno predpokladať na základe nepriamych dôkazov alebo objektívneho správania tejto osoby, ktoré preukazujú, že táto osoba vedome akceptuje riziko, že sa nedozvie o konaní. Takéto správanie totiž možno preukázať len predložením priameho dôkazu, čo by de facto znamenalo vyžadovať výslovné vyhlásenie obžalovaného, že sa dobrovoľne chcel vyhnúť informáciám o uvedenom konaní.

43 Keďže je však mimoriadne ťažké získať takýto priamy dôkaz, súd, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku podľa článku 629‑bis Trestného poriadku, by v praxi musel takmer systematicky zrušiť odsudzujúci rozsudok vydaný v neprítomnosti, a to aj v prípade, keď sa preukáže, že správanie obžalovaného nepriamo, ale s istotou preukazuje jeho vôľu vyhnúť sa informáciám o trestnom konaní začatom voči nemu, alebo ak sa preukáže závažná nedbanlivosť pri oznamovaní, či akceptovanie rizika o nezískaní informácií o tomto konaní.

44 Tak je to práve v rámci sporu vo veci samej, keďže CV bol zadržaný príslušníkmi justičnej polície pri páchaní viacerých trestných činov a bol predvedený pred súd, ale na základe jeho následného správania bolo možné s veľkou mierou istoty predpokladať, že nezíska informácie o neskorších aktoch týkajúcich sa trestného konania začatého proti nemu, čím prejavil svoju vôľu vyhnúť sa vedomosti o tomto konaní.

45 V prípade neexistencie akéhokoľvek priameho dôkazu o takomto úmysle zo strany CV však články 420‑bis a 629‑bis Trestného poriadku, tak ako ich vykladá vnútroštátna judikatúra, ukladajú povinnosť zrušiť odsudzujúci rozsudok vydaný voči nemu v neprítomnosti.

48 Podľa neho však tento rozsudok nemožno vykladať ani použiť ako rozsudok zakladajúci všeobecné a bezpodmienečné práva na začatie nového konania vo veci samej vo všetkých prípadoch, keď bol odsudzujúci rozsudok vyhlásený v neprítomnosti obvinenej osoby. V takej situácii totiž právo na začatie nového konania nie je koncipované ako absolútne právo, ale ako nástroj určený na zabezpečenie spravodlivého konania. Uvedený rozsudok preto nemôže ani legitimizovať správania umožňujúce obvinenej osobe vyhnúť sa vedomosti o trestnom konaní začatom proti nej, ani zmeniť právo na začatie nového konania na mechanizmus, ktorý by mohol odmeniť obchádzajúce stratégie tejto osoby, jej zavinenú nečinnosť alebo vedomé prijatie rizika, že nezíska písomnosti o úkonoch, ktoré sa jej týkajú, s rizikom podporovania štrukturálneho rizika zneužívania práva na obhajobu, ktoré je zakázané podľa článku 17 EDĽP. V tejto súvislosti predkladajúci vnútroštátny súd pripomína, že práva priznané týmto dohovorom, v prejednávanej veci právo na spravodlivý proces, tak ako je zakotvené v jeho článku 6, nemožno využívať spôsobom, ktorý by skresľoval ich funkciu a ohrozil práva iných osôb, ako aj všeobecný záujem na riadnom výkone spravodlivosti.

49 V prejednávanej veci by však predmetné vnútroštátne ustanovenia, tak ako sú vykladané vo vnútroštátnej judikatúre, mali za následok podnecovanie obvinenej osoby k oportunistickému správaniu, ktoré by mohlo spadať pod hrubú nedbanlivosť alebo stratégiu obchádzania, a teda viesť k zneužitiu mimoriadneho opravného prostriedku smerujúceho k zrušeniu odsudzujúceho rozsudku vydaného v neprítomnosti, ktorý sa stal právoplatným.

O návrhu na uplatnenie naliehavého prejudiciálneho konania

52 Predkladajúci vnútroštátny súd navrhol, aby bol tento návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v naliehavom prejudiciálnom konaní upravenom v článku 23a Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a v článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

53 Z týchto ustanovení vyplýva, že uplatnenie tohto konania podlieha dvom kumulatívnym podmienkam. Na jednej strane návrh na začatie prejudiciálneho konania musí vyvolávať otázky výkladu týkajúce sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý je upravený v hlave V tretej časti Zmluvy o FEÚ. Na druhej strane okolnosti sporu vo veci samej, tak ako ich opísal predkladajúci vnútroštátny súd, musia byť charakterizované existenciou naliehavej situácie.

54 Pokiaľ ide o prvú podmienku, treba uviesť, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smerníc 2012/29 a 2016/343, ktoré patria do oblastí uvedených v hlave V tretej časti Zmluvy o FEÚ týkajúcej sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. V súlade s článkom 23a prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článkom 107 ods. 1 rokovacieho poriadku teda tento návrh môže byť prejednaný v naliehavom prejudiciálnom konaní.

55 Pokiaľ ide o druhú podmienku, táto podmienka je splnená najmä vtedy, ak dotknutá osoba v spore vo veci samej je v súčasnosti pozbavená slobody a jej ponechanie vo väzbe závisí od rozhodnutia Súdneho dvora, keďže odpoveď Súdneho dvora na položené otázky by mohla viesť k jej okamžitému prepusteniu, pričom je nutné spresniť, že situáciu dotknutej osoby je potrebné posudzovať ku dňu preskúmania návrhu, ktorým sa požaduje, aby bol návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v naliehavom konaní (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. júla 2016, JZ, C‑294/16 PPU, EU:C:2016:610, bod 29; z 19. septembra 2018, Milev, C‑310/18 PPU, EU:C:2018:732, body 35 a 36, ako aj zo 4. septembra 2025, Adrar, C‑313/25 PPU, EU:C:2025:647, bod 34 a citovaná judikatúra).

60 Okrem toho treba pripomenúť, že článok 47 Charty zabezpečuje v práve Únie ochranu priznanú článkom 6 ods. 1 a článkom 13 EDĽP, preto je namieste odkázať výlučne na prvé uvedené ustanovenie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. mája 2017, Berlioz Investment Fund, C‑682/15, EU:C:2017:373, bod 54 a citovanú judikatúru). Rovnako, keďže článok 54 Charty stanovuje podobne ako článok 17 EDĽP zákaz zneužívania práv, treba odkázať výlučne na prvé uvedené ustanovenie.

61 Pokiaľ ide v prejednávanej veci o otázku, za akých podmienok možno správanie osoby obvinenej a následne odsúdenej v neprítomnosti považovať za zneužívajúce v zmysle článku 54 Charty v spojení s článkom 47 Charty, treba konštatovať, že táto otázka nesúvisí s právami obete v trestnom konaní, a preto sa ňou treba zaoberať v rámci druhej prejudiciálnej otázky.

62 Za týchto podmienok sa treba domnievať, že predkladajúci vnútroštátny súd sa svojou prvou otázkou v podstate pýta, či sa články 6, 10 a 18 smernice 2012/29 v spojení s článkom 47 Charty majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá v prípade, že obeť trestného činu nebola účastníkom adhézneho konania podľa vnútroštátneho práva v trestnom konaní, ktoré viedlo k vydaniu odsudzujúceho rozhodnutia v neprítomnosti a ktoré nadobudlo právoplatnosť, nestanovuje v rámci mimoriadneho opravného prostriedku podaného odsúdenou osobou, ktorým sa domáha zrušenia uvedeného rozhodnutia z dôvodu, že toto rozhodnutie nemohlo byť prijaté v jej neprítomnosti, a prípadne začatia nového konania vo veci samej, ani povinnosť informovať túto obeť o podaní tohto mimoriadneho opravného prostriedku, ani možnosť uvedenej obete zúčastniť sa na tomto konaní.

67 Odsek 2 tohto článku 6 stanovuje, že členské štáty zaistia, aby obete boli „v súlade so svojím postavením v príslušnom systéme trestného súdnictva“ bez zbytočného odkladu poučené o svojom práve na informácie uvedené v tomto odseku 2 o trestnom konaní začatom v dôsledku oznámenia trestného činu spáchaného voči nim a aby sa im na ich žiadosť poskytli tieto informácie. Uvedený článok 6 ods. 2 odkazuje v tejto súvislosti v písmene a) na akýkoľvek konečný rozsudok v súdnom konaní a v písmene b) na informácie, ktoré obeti umožnia „zistiť stav trestného konania“, okrem výnimočných prípadov, keď by takýmto oznámením mohol byť ohrozený riadny priebeh veci.

68 Zo znenia článku 6 smernice 2012/29 teda vyplýva, že právo obete získať informácie uvedené v jeho odseku 2 závisí od právneho postavenia, ktoré jej priznáva vnútroštátne právo v rámci tohto konania, takže členské štáty nie sú povinné informovať obeť o jej práve získať tieto informácie, ani jej poskytnúť uvedené informácie, ak to nie je v súlade s uvedeným postavením.

69 Tento výklad je podporený posúdením kontextu, do ktorého patrí tento článok 6.

70 Konkrétne odôvodnenie 20 tejto smernice spresňuje, že postavenie obetí v systéme trestného súdnictva a to, či sa môžu aktívne zúčastňovať na trestnom konaní, sa v členských štátoch líši v závislosti od vnútroštátneho systému a je určené viacerými kritériami uvedenými v tomto odôvodnení, a že prináleží členským štátom stanoviť, ktoré z týchto kritérií sa uplatňuje na stanovenie rozsahu práv ustanovených v tejto smernici, ak sa odkazuje na postavenie obete v príslušnom systéme trestného súdnictva. Medzi tieto kritériá patrí najmä kritérium týkajúce sa otázky, či vnútroštátny systém priznáva obeti právne postavenie účastníka trestného konania.

74 V tejto súvislosti sa treba domnievať, že na informácie týkajúce sa podania mimoriadneho opravného prostriedku, o aký ide vo veci samej, sa môže vzťahovať článok 6 ods. 2 písm. b) smernice 2012/29, ktorý odkazuje na „stav trestného konania“, pokiaľ na jednej strane predmetné trestné konanie bolo začaté v nadväznosti na oznámenie trestného činu spáchaného voči obeti v zmysle tohto ustanovenia, a na druhej strane právo obete na získanie takýchto informácií, ak o ne požiada, je v súlade s postavením, ktorá sa jej priznáva vo vnútroštátnom systéme trestného súdnictva.

75 Z toho vyplýva, že článok 6 ods. 2 písm. b) tejto smernice nevyžaduje, aby vo vnútroštátnom systéme, ktorý stanovuje pre obeť možnosť byť účastníkom adhézneho konania, bola táto obeť informovaná o takom opravnom prostriedku, o aký ide vo veci samej, pokiaľ nie je účastníkom konania podľa vnútroštátneho práva z dôvodu, že nebola účastníkom adhézneho konania.

76 Treba však ešte zdôrazniť, že touto analýzou nie sú dotknuté práva obete získať informácie o prípadnom prepustení na slobodu osoby, ktorá bola pôvodne odsúdená v neprítomnosti, v súlade s odsekmi 5 a 6 článku 6 smernice 2012/29.

77 Okrem toho treba tiež pripomenúť, že ako sa uvádza v odôvodnení 11 smernice 2012/29, táto smernica ustanovuje minimálne pravidlá a členské štáty môžu rozšíriť práva stanovené v tejto smernici s cieľom poskytnúť vyššiu úroveň ochrany.

78 Pokiaľ ide v druhom rade o právo obete byť vypočutá v rámci mimoriadneho opravného prostriedku, o aký ide vo veci samej, článok 10 smernice 2012/29 v odseku 1 stanovuje, že členské štáty zaistia možnosť vypočutia obete počas trestného konania a umožnia obeti predložiť dôkazy. Toto ustanovenie tak všeobecne stanovuje právo obete byť vypočutá „počas trestného konania“, avšak bez toho, aby sa vyžadovalo, aby bola vypočutá v každej fáze tohto konania.

84 Z toho vyplýva, že článok 10 smernice 2012/29 nevyžaduje, aby bola obeť vypočutá v rámci mimoriadneho opravného prostriedku, o aký ide vo veci samej.

85 Ako je spresnené v bode 77 tohto rozsudku, takýmto výkladom však nie je dotknuté právo členských štátov rozšíriť práva definované v tejto smernici s cieľom poskytnúť vyšší stupeň ochrany.

86 V treťom rade, pokiaľ ide o otázku, či by na základe článku 18 smernice 2012/29 mohla mať obeť právo byť informovaná o mimoriadnom opravnom prostriedku, o aký ide vo veci samej, a byť tiež vypočutá v rámci tohto konania, treba konštatovať, že zo znenia tohto článku vyplýva, že ochranné opatrenia, ktoré stanovuje, majú zabezpečiť „ochranu obetí a ich rodinných príslušníkov pred sekundárnou a opakovanou viktimizáciou, zastrašovaním a pomstou vrátane ochrany pred rizikom emocionálnej alebo psychickej ujmy spôsobenej obetiam a na ochranu ich dôstojnosti počas výsluchu a svedeckej výpovede“.

87 Opatrenia určené na predchádzanie sekundárnej viktimizácii však nemožno samé osebe chápať tak, že obeti môžu priznať právo zúčastniť sa na takom konaní, o aké ide vo veci samej, s jediným cieľom zabrániť novému súdnemu konaniu, ani právo byť vypočutá v rámci takéhoto konania.

88 Okrem toho Súdny dvor už rozhodol, že zo znenia článku 18 smernice 2012/29 nevyplýva, že normotvorca Únie stanovil medzi opatreniami, ktoré majú chrániť obeť trestného činu, obmedzenie len na jej jediný výsluch počas súdneho konania (rozsudok z 29. júla 2019, Gambino a Hyka, C‑38/18, EU:C:2019:628, bod 51).

89 Okrem toho článok 18 smernice 2012/29 priznáva obeti právo na ochranu „bez toho, aby bolo dotknuté právo na obhajobu“. V rovnakom zmysle odôvodnenie 58 tejto smernice stanovuje, že rozsah primeraných ochranných opatrení počas trestného konania pre obete, ktoré boli označené za zraniteľné voči sekundárnej a opakovanej viktimizácii, zastrašovaniu a pomste, by sa mal určiť „bez toho, aby boli dotknuté práva na obhajobu, a v súlade so zásadami voľnej úvahy justičných orgánov“ (rozsudok z 29. júla 2019, Gambino a Hyka, C‑38/18, EU:C:2019:628, bod 52).

O druhej otázke

94 Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa články 8 a 9 smernice 2016/343 v spojení s článkami 47 a 54 Charty majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá tak, ako ju vykladá vnútroštátna judikatúra, ukladá vnútroštátnemu súdu v prípade neexistencie priameho dôkazu o tom, že osoba odsúdená v neprítomnosti sa úmyselne vyhla vedomosti o trestnom konaní, ktoré viedlo k vydaniu odsudzujúceho rozhodnutia voči nej, aby vyhovel opravnému prostriedku podanému touto osobou s cieľom dosiahnuť zrušenie tohto rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť, z dôvodu, že nemohlo byť prijaté v jej neprítomnosti, a prípadne aby bolo nariadené začatie nového konania vo veci samej.

95 Na úvod treba pripomenúť, že cieľom smernice 2016/343 je v súlade s jej článkom 1 stanoviť spoločné minimálne pravidlá týkajúce sa určitých skutočností v trestnom konaní, medzi ktorými „práva byť prítomný na súdnom konaní“. Ako to výslovne potvrdzuje odôvodnenie 33 tejto smernice, toto právo je neoddeliteľnou súčasťou základného práva na spravodlivý proces (rozsudok z 20. mája 2025, Kačev, C‑135/25 PPU, EU:C:2025:366, bod 31 a citovaná judikatúra).

96 V tejto súvislosti článok 8 ods. 1 uvedenej smernice ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby podozrivé a obvinené osoby mali právo byť prítomné na súdnom konaní vo vlastnej veci.

97 Podľa odseku 2 tohto článku 8 však členské štáty môžu stanoviť, že súdne konanie, ktoré môže viesť k rozhodnutiu o vine alebo nevine podozrivej alebo obvinenej osoby, sa môže konať v jej neprítomnosti, ak sú splnené určité podmienky. Jeho odsek 2 totiž podmieňuje túto možnosť podmienke, aby v súlade s písmenom a) tohto odseku bola podozrivá alebo obvinená osoba včas informovaná o súdnom konaní a o dôsledkoch neúčasti, alebo v súlade s písmenom b) tohto odseku, aby podozrivú alebo obvinenú osobu, ktorá bola informovaná o súdnom konaní, zastupoval splnomocnený obhajca, ktorého určila buď podozrivá alebo obvinená osoba, alebo štát.

102 Z článkov 8 a 9 tejto smernice však vyplýva, že osoba odsúdená v neprítomnosti môže byť zbavená práva na nové súdne konanie, ak sú splnené podmienky stanovené v článku 8 ods. 2 tejto smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. mája 2025, Kačev, C‑135/25 PPU, EU:C:2025:366, bod 33 a citovanú judikatúru).

103 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že písmená a) a b) článku 8 ods. 2 smernice 2016/343 sa uplatňujú alternatívne a že každé z nich stanovuje dve kumulatívne podmienky, z ktorých prvá, ktorá je spoločná pre obe písmená, vyžaduje, aby bola podozrivá alebo obvinená osoba včas informovaná o súdnom konaní (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. mája 2025, Kačev, C‑135/25 PPU, EU:C:2025:366, bod 34).

104 Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora na účely určenia, či je táto prvá podmienka splnená, z odôvodnenia 38 tejto smernice vyplýva, že treba venovať osobitnú pozornosť jednak snahe orgánov verejnej moci informovať osobu odsúdenú v neprítomnosti o súdnom konaní v jej veci a jednak snahe tejto osoby získať informácie, ktoré s tým súvisia. V dôsledku toho sú na účely tohto posúdenia relevantné presné a objektívne indície o tom, že dotknutá osoba, hoci bola úradne informovaná o tom, že je obvinená zo spáchania trestného činu, a teda vedela, že proti nej bude vedené súdne konanie, sa úmyselne vyhýba úradnému doručeniu informácií týkajúcich sa dátumu a miesta tohto konania, napríklad vtedy, keď táto osoba zámerne poskytla nesprávnu adresu, alebo sa už nenachádza na adrese, ktorú poskytla (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. mája 2025, Kačev, C‑135/25 PPU, EU:C:2025:366, bod 35).

106 Druhá podmienka vyžadovaná na to, aby osoba odsúdená v neprítomnosti mohla byť zbavená práva na nové súdne konanie, môže byť splnená buď vtedy, keď táto osoba bola v súlade s článkom 8 ods. 2 písm. a) a článkom 8 ods. 4 smernice 2016/343 včas informovaná o dôsledkoch neúčasti na súdnom konaní v jej veci, alebo ak uvedenú osobu bolo možné podľa článku 8 ods. 2 písm. b) a článku 8 ods. 4 tejto smernice považovať za zastúpenú na súdnom konaní splnomocneným obhajcom, ktorého určila sama alebo štát (rozsudok z 20. mája 2025, Kačev, C‑135/25 PPU, EU:C:2025:366, bod 38). V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora samotná skutočnosť, že osobu odsúdenú v neprítomnosti obhajoval počas celého súdneho konania vedeného v jej neprítomnosti advokát ustanovený ex offo , nepostačuje na splnenie tejto podmienky, keďže je nevyhnutné, aby táto osoba určila osobitne obhajcu, aby ju zastupoval v jej neprítomnosti na súdnom konaní (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. mája 2025, Kačev, C‑135/25 PPU, EU:C:2025:366, body 41, 59, 61 a 62).

107 Ak sú tieto podmienky splnené v takej situácii, o akú ide vo veci samej, smernica 2016/343 nebráni tomu, aby dotknutý členský štát odmietol priznať odsúdenej osobe právo na nové súdne konanie.

108 Pokiaľ ide o prejednávanú vec, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že najmä v nadväznosti na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 1. marca 2006, Sejdovic v. Taliansko (ECLI:CE:ECHR:2006:0301JUD005658100), vnútroštátny právny rámec upravujúci konanie v neprítomnosti a mimoriadny opravný prostriedok, o ktorý ide vo veci samej, najmä články 420‑bis a 629‑bis Trestného poriadku, tak ako ich vykladá Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko), v podstate vyžaduje, aby v prípade uvedenom v odseku 3 tohto článku 420‑bis bolo právo na nové konanie vždy priznané odsúdenej osobe, ktorá bola súdená v neprítomnosti, okrem prípadu, ak sa potvrdí „priamy“ dôkaz o jej „úmyselnom vyhýbaní sa“ vedomosti o trestnom konaní vedenom proti nej.

113 V tejto súvislosti, ako zdôrazňuje jej odôvodnenie 48, uvedená smernica ponecháva členským štátom možnosť rozšíriť práva stanovené v tejto smernici s cieľom poskytnúť vyššiu úroveň ochrany.

114 Smernica 2016/343 preto nebráni tomu, aby členské štáty rozšírili právo na nové súdne konanie aj na situácie, v ktorých sú splnené podmienky stanovené v článku 8 ods. 2 tejto smernice, ani tomu, aby posúdenie úsilia, ktoré preukázala obvinená osoba na účely získania informácií týkajúcich sa trestného konania vedeného proti nej, bolo založené na dôkazných štandardoch, podľa ktorých len priamy dôkaz umožňuje preukázať, že táto osoba sa dobrovoľne vyhýbala tomuto konaniu.

115 Pokiaľ ide o články 47 a 54 Charty týkajúce sa postupne práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces, ako aj zákazu zneužívania práv, ktoré zodpovedajú článkom 6 a 17 EDĽP, tak ako ich uvádza predkladajúci vnútroštátny súd v rámci svojej druhej otázky, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že predkladajúci vnútroštátny súd sa v podstate domnieva, že vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej, tak ako ju vykladá vnútroštátna judikatúra, umožňuje osobe odsúdenej v neprítomnosti zneužiť na úkor obete trestného činu svoje právo na spravodlivý proces zaručené v článku 47 Charty, pri porušení článku 54 Charty. Pýta sa preto, či sa články 8 a 9 smernice 2016/343 v spojení s týmito článkami 47 a 54 Charty majú vykladať v tom zmysle, že bránia takejto vnútroštátnej právnej úprave.

116 V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že pokiaľ má tak ako v prejednávanej veci súd členského štátu preskúmať súlad so základnými právami v prípade vnútroštátneho ustanovenia alebo opatrenia vykonávajúceho právo Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty – v situácii, keď postup členských štátov nie je úplne upravený právom Únie – vnútroštátne orgány a súdy môžu uplatniť vnútroštátne štandardy ochrany základných práv, ak toto uplatnenie neohrozí úroveň ochrany stanovenú Chartou, ako ju vykladá Súdny dvor, ani prednosť, jednotnosť a účinnosť práva Únie (rozsudky z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson, C‑617/10, EU:C:2013:105, bod 29, a z 24. júla 2023, Lin, C‑107/23 PPU, EU:C:2023:606, bod 110 a citovaná judikatúra).

121 Okrem toho vzhľadom na to, že podmienky na podanie mimoriadneho opravného prostriedku, o aký ide vo veci samej, stanovené vo vnútroštátnom práve, tak ako ho vykladá vnútroštátna judikatúra, majú za cieľ zabezpečiť obvinenej osobe vyššiu úroveň ochrany práva byť prítomný na súdnom konaní vo vlastnej veci, než vyžaduje právo Únie, táto osoba, ktorá požíva túto vyššiu úroveň vnútroštátnej ochrany, nevykonáva právo, ktoré jej vyplýva z práva Únie.

122 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že články 8 a 9 smernice 2016/343 v spojení s článkami 47 a 54 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá, tak ako ju vykladá vnútroštátna judikatúra, ukladá vnútroštátnemu súdu v prípade neexistencie priameho dôkazu o tom, že osoba odsúdená v neprítomnosti sa dobrovoľne vyhýbala vedomosti o trestnom konaní, ktoré viedlo k prijatiu odsudzujúceho rozhodnutia voči nej, aby vyhovel opravnému prostriedku podanému touto osobou s cieľom dosiahnuť zrušenie tohto rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť, z dôvodu, že nemohlo byť prijaté v jej neprítomnosti, a prípadne nariadenie začatia nového konania vo veci samej.

O trovách

123 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred predkladajúcim vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá, tak ako ju vykladá vnútroštátna judikatúra, ukladá vnútroštátnemu súdu v prípade neexistencie priameho dôkazu o tom, že osoba odsúdená v neprítomnosti sa dobrovoľne vyhýbala vedomosti o trestnom konaní, ktoré viedlo k prijatiu odsudzujúceho rozhodnutia voči nej, aby vyhovel opravnému prostriedku podanému touto osobou s cieľom dosiahnuť zrušenie tohto rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť, z dôvodu, že nemohlo byť prijaté v jej neprítomnosti, a prípadne nariadenie začatia nového konania vo veci samej.

Podpisy

* Jazyk konania: taliančina.

i Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.