T-254/26

Žaloba podaná 23. apríla 2026 – Bier a i./ECB

(Vec T-254/26)

(C/2026/3303)

Jazyk konania: angličtina

Účastníci konania

Žalobcovia: Werner Philipp Bier (Frankfurt nad Mohanom, Nemecko) a ďalších deväť žalobcov (QE, QF, QG, QH, QI, QJ, QK, SC, SD) (v zastúpení: S. Orlandi, advokát)

pokiaľ ide o SC a SD [ďalej len „žalobcovia Track-(ii)“]: zrušil rozhodnutia generálneho riaditeľa pre ľudské zdroje z 25. novembra 2025, ktorými boli zamietnuté žiadosti o administratívne preskúmanie podľa článku 8.1.2 Služobného poriadku ECB, potvrdené rozhodnutiami prezidenta ECB z 13. marca 2026, ktorými boli zamietnuté individuálne sťažnosti podané v januári 2026 podľa článku 8. 1.5 Služobného poriadku ECB, v rozsahu, v akom potvrdzujú zamietnutie vyplatenia kompenzačných úrokov zo súm neoprávnene zadržaných ako zdanenie platieb vyplatených z dôvodu ukončenia služobného pomeru, a následne vrátených v septembri 2025;

—

subsidiárne, vo vzťahu ku všetkým žalobcom: určiť na základe článku 277 ZFEÚ, že rozhodnutie Výkonnej rady Európskej centrálnej banky z 18. marca 2025 je vo vzťahu k žalobcom neuplatniteľné, najmä v rozsahu, v akom obmedzuje retroaktívne nápravné opatrenia na platby uskutočnené 1. novembra 2021 alebo neskôr, a v rozsahu, v akom vylučuje platbu kompenzačných úrokov z vrátených súm, a v dôsledku toho zrušiť napadnuté individuálne rozhodnutia v rozsahu, v akom sa opierajú o parametre v nich stanovené;

—

uložil Európskej centrálnej banke povinnosť nahradiť trovy konania.

Dôvody a hlavné tvrdenia

Druhý žalobný dôvod je založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania (článok 20 Charty základných práv Európskej únie).

—

Žalobcovia tvrdia, že ECB nezákonne obmedzila nápravný mechanizmus na platby uskutočnené v období od 1. novembra 2021 do 31. marca 2025, čím vylúčila bývalých zamestnancov, ktorí sa nachádzali v objektívne rovnakej situácii a ktorých sa týkala rovnaká nezákonná metodika zdaňovania.

3.

Tretí žalobný dôvod je založený na porušení práva na dobrú správu vecí verejných (článok 41 Charty) a povinnosti náležitej starostlivosti, keďže ECB nevykonala dôkladné a individuálne preskúmanie situácie žalobcov.

4.

Žalobcovia tvrdia, že podľa ustálenej judikatúry musia byť sumy, ktoré inštitúcia Únie neoprávnene vybrala alebo zadržala, vrátené spolu s kompenzačnými úrokmi, ktoré sa počítajú odo dňa splatnosti sumy do dňa jej skutočného vrátenia. Vlastná predchádzajúca administratívna prax ECB v rokoch 2018 – 2019, v rámci ktorej boli kompenzačné úroky vyplatené vo výške sadzby hlavných refinančných operácií zvýšenej o 3,5 percentuálneho bodu, potvrdzuje, že takéto vrátenie nie je diskrečné, ale je neoddeliteľnou súčasťou úplného vrátenia. Odmietnutie priznania kompenzačných úrokov preto predstavuje porušenie zásady integrálnej náhrady, ktorá je priamym dôsledkom prednosti a účinnosti práva Únie.

6.

Šiesty žalobný dôvod, uplatnený subsidiárne, založený na nezákonnosti rozhodnutia výkonnej rady z 18. marca 2025 podľa článku 277 ZFEÚ.

—

Dôvody nezákonnosti sú uvedené v prvom až piatom žalobnom dôvode, ktoré žalobcovia výslovne mutatis mutandis prenášajú do rozhodnutia výkonnej rady. Konkrétne ide o to, že časový hraničný dátum 1. november 2021 a vylúčenie kompenzačných úrokov z pôsobnosti nápravného mechanizmu porušujú články 3, 6 a 10 nariadenia č. 260/68, článok 20, článok 31 ods. 2, články 41 a 47 Charty a všeobecnú zásadu úplnej náhrady uznanú judikatúrou Súdneho dvora.

( 1 ) Nariadenie Rady (EHS, Euratom, ESUO) č. 260/68 z 29. februára 1968, ktorým sa určujú podmienky a postup uplatňovania dane v prospech Európskych spoločenstiev ( Ú. v. ES L 56, 1968, s. 8 ).