T-256/26
- Súd
- Všeobecný súd Európskej únie
- IČS
- 62026TN0256
- Zdroj
- eur-lex.europa.eu ↗
C_202603304SK.000101.fmx.xml
Úradný vestník Európskej únie
SK
Séria C
C/2026/3304
29.6.2026
Žaloba podaná 23. apríla 2026 – LS a i./ECB
(Vec T-256/26)
(C/2026/3304)
Jazyk konania: angličtina
Účastníci konania
Žalobcovia: LS a ďalších 19 žalobcov (v zastúpení: S. Orlandi, advokát)
Žalovaná: Európska centrálna banka
Návrhy
Žalobcovia navrhujú, aby Všeobecný súd:
—
zrušil rozhodnutia generálneho riaditeľa pre ľudské zdroje z júla 2025, ktorými boli zamietnuté žiadosti žalobcov o rozhodnutie podľa článku 8.1.1 Služobného poriadku ECB, potvrdené rozhodnutiami z novembra 2025, ktorými boli zamietnuté ich žiadosti o administratívne preskúmanie podľa článku 8.1. 2 a rozhodnutím prezidenta ECB z 12. marca 2026 o zamietnutí sťažnosti podanej 12. januára 2026 podľa článku 8.1.5 Služobného poriadku ECB, ktorá sa týkala zákonnosti a úplnosti platieb, ktoré im boli vyplatené z dôvodu ukončenia služobného pomeru, vrátane metodiky výpočtu náhrady za nevyčerpanú platenú ročnú dovolenku a jej daňového režimu,
—
uložil Európskej centrálnej banke povinnosť nahradiť trovy konania.
Dôvody a hlavné tvrdenia
Na podporu svojej žaloby žalobcovia uvádzajú šesť žalobných dôvodov.
1.
Prvý žalobný dôvod týkajúci sa porušenia nariadenia č. 260/68 ( 1 ) a zneužitia postupu.
—
Žalobcovia tvrdia, že ECB pred 1. aprílom 2025 systematicky nahrádzala „základ dane“ v zmysle článku 6 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 260/68 „zdaniteľnou čiastkou“, čím mechanicky navyšovala uplatniteľnú sadzbu dane. Tým, že výkonná rada v marci 2025 uznala metodickú odchýlku od praxe Európskej komisie, pripustila dlhodobé nedodržiavanie článku 10 uvedeného nariadenia, ktorý ukladá zásadnú povinnosť medziinštitucionálnej spolupráce s cieľom zabezpečiť jednotné uplatňovanie dane v prospech Únie. Žalobcovia tvrdia, že opravné platby, o ktorých sa rozhodlo v marci 2025, nemožno charakterizovať ako dobrovoľné alebo „ex gratia“, ale predstavujú nápravu nezákonnej administratívnej praxe, takže ECB bola povinná odstrániť všetky jej dôsledky. Tým, že ECB túto nápravu vykresľuje ako diskrečný mechanizmus a z jeho pôsobnosti vylučuje časť príjemcov, dopúšťa sa zneužitia postupu.
2.
Druhý žalobný dôvod je založený na porušení zásady rovnosti zaobchádzania (článok 20 Charty základných práv Európskej únie).
—
Žalobcovia tvrdia, že všetci príjemcovia platieb z dôvodu ukončenia služobného pomeru podliehali rovnakej nezákonnej metodike zdaňovania. Rozhodnutie výkonnej rady z 18. marca 2025 však obmedzuje nápravný mechanizmus na platby vykonané 1. novembra 2021 alebo neskôr, teda v deň, keď sa ECB podľa svojho tvrdenia interne dozvedela o možnom nesúlade s Európskou komisiou. Toto časové kritérium nemá žiadnu vnútornú súvislosť so zákonnosťou uplatnenej metodiky zdaňovania, ani s existenciou, povahou a rozsahom vzniknutého nadmerného zdanenia, a v rozpore s článkom 20 Charty stavia osoby v objektívne rovnakých situáciách do neodôvodnene odlišného právneho postavenia. Samotné uznanie metodologických rozdielov výkonnou radou navyše predstavuje novú a podstatnú skutočnosť v zmysle ustálenej judikatúry, ktorá odôvodňuje opätovné otvorenie situácií, ktoré ECB považuje za „konečné“; spoliehanie sa ECB na konečný charakter výplatných pások – ktoré neodhaľovali použitú metodiku zdaňovania podľa článku 6 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 260/68 – je v každom prípade v rozpore s jej vlastnou praxou selektívneho opätovného otvárania porovnateľných situácií. Napokon, finančné dôsledky úplnej náhrady nespočívajú na vlastných zdrojoch ECB, keďže sporná daň bola vybraná v prospech rozpočtu Únie, ktorý spravuje Európska komisia.
3.
Tretí žalobný dôvod je založený na porušení práva na dobrú správu vecí verejných a povinnosti náležitej starostlivosti (článok 41 Charty základných práv Európskej únie).
—
Žalobcovia tvrdia, že ECB sa nemôže odvolávať na dvojmesačnú lehotu na spochybnenie výplatných pások, ktoré odrážajú platby uskutočnené z dôvodu ukončenia služobného pomeru, aby sa postavila proti tvrdeniam žalobcov. Vo výplatných páskach neboli uvedené parametre výpočtu potrebné na overenie zákonnosti metodiky zdaňovania a samotná ECB potrebovala niekoľko rokov internej analýzy a medziinštitucionálnej koordinácie na zistenie rozdielov. Je preto nezlučiteľné s článkom 41 Charty očakávať, aby jednotliví príjemcovia v priebehu dvoch mesiacov zistili systémové nesprávne uplatňovanie daňového práva Únie, o ktorom samotná správa nevedela. ECB po viac ako troch rokoch internej kontroly uznala existenciu dlhodobej metodickej odchýlky, ale svojvoľne obmedzila rozsah nápravných opatrení, čím nekonala dôsledne, spravodlivo a nestranne, čím porušila svoju povinnosť náležitej starostlivosti.
4.
Štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení článku 31 ods. 2 Charty základných práv a článku 7 smernice 2003/88 ( 2 ) [1], keďže ECB nevypočítala náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok na rovnakom základe ako platenú dovolenku za kalendárny rok.
5.
Piaty žalobný dôvod založený na porušení zásady úplnej náhrady a nároku na kompenzačné úroky.
—
Žalobcovia tvrdia, že ECB odmietla priznať kompenzačné úroky z neoprávnene zadržaných súm. Takéto úroky sú však neoddeliteľnou súčasťou úplnej náhrady, ktorá má za cieľ neutralizovať stratu v užívaní zadržaných súm v priebehu času. Žalobcovia sa domáhajú uplatnenia sadzby hlavných refinančných operácií ECB zvýšenej o 3,5 % v súlade s vlastnou administratívnou praxou ECB, o ktorej svedčia jej opravy v rokoch 2018 – 2019.
6.
Šiesty žalobný dôvod, uplatnený subsidiárne, založený na nezákonnosti rozhodnutia výkonnej rady z 18. marca 2025 podľa článku 277 ZFEÚ.
—
Dôvody nezákonnosti sú uvedené v prvom až piatom žalobnom dôvode, ktoré žalobcovia výslovne mutatis mutandis prenášajú do rozhodnutia výkonnej rady. Konkrétne ide o to, že časový hraničný dátum 1. november 2021 a vylúčenie kompenzačných úrokov z pôsobnosti nápravného mechanizmu porušujú články 3, 6 a 10 nariadenia č. 260/68, článok 20, článok 31 ods. 2, články 41 a 47 Charty a všeobecnú zásadu úplnej náhrady uznanú judikatúrou Súdneho dvora.
( 1 ) Nariadenie Rady (EHS, Euratom, ESUO) č. 260/68 z 29. februára 1968, ktorým sa určujú podmienky a postup uplatňovania dane v prospech Európskych spoločenstiev ( Ú. v. ES L 56, 1968, s. 8 ).
( 2 ) Smernica 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času ( Ú. v. EÚ L 299, 2003, s. 9 ; Mim. vyd. 05/004, s. 381).
ELI: http://data.europa.eu/eli/C/2026/3304/oj
ISSN 1977-1037 (electronic edition)