III. ÚS 100/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra 2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C/25/2014-124 z 21. októbra 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co/1/2015-167 z 13. júla 2015.

Sťažovateľka ako žalobkyňa sa návrhom doručeným okresnému súdu 28. apríla 2014 domáhala vrátenia daru, nehnuteľnosti značnej finančnej hodnoty, ktorý darovala darovacou zmluvou žalovanému a jeho manželke do podielového spoluvlastníctva pri príležitosti uzavretia ich manželstva. Dôvodom podania návrhu zo strany sťažovateľky bolo negatívne správanie žalovaného k svojej manželke, sťažovateľkinej praneteri. Hrubé správanie žalovaného vyplývalo aj zo spisov o priestupkovom konaní, ktoré boli pripojené do spisu konania na prvom stupni.

Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C/25/2014-124 z 21. októbra 2014 návrh sťažovateľky zamietol, keď konštatoval, že nebolo možné považovať za splnenú základnú zákonnú podmienku umožňujúcu darkyni domáhať sa voči žalovanému vrátenia daru v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka.

O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku súdu prvého stupňa rozhodoval krajský súd, ktorý rozsudkom č. k. 11 Co/1/2015-167 z 13. júla 2015 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V sťažnosti k tomu uvádza: «Okresný súd Dolný Kubín podľa nášho právneho názoru pochybil, keď vôbec nerešpektoval závery právoplatne skončených priestupkových konaní resp. závery o uznaní žalobcu za vinného zo spáchania viacerých priestupkov, naopak súd nezohľadnil argumentáciu sťažovateľky, v zmysle ktorej sťažovateľka uvádzala, že o predmetných

priestupku. Podľa nášho právneho názoru tak neprislúcha všeobecnému súdu predmetné skutky bez akéhokoľvek dokazovania vykonaného v tomto smere hodnotiť len ako „sebaobranu“ žalovaného a zmierňovať tak jeho vinu za spáchané skutky. Predmetné rozhodnutie Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. : 8 C/25/2014 - 124 napadla sťažovateľka v zákonnej lehote odvolaním, a to z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a), písm. b), písm. c), písm. d) a písm. f) O.s.p. v nadväznosti na ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., nakoľko cit. rozhodnutie okresného súdu je podľa právneho názoru sťažovateľky postihnuté tak závažnými vadami, ktoré spochybňujú jeho správnosť a zákonnosť – cit. rozhodnutie vychádzalo z nedostatočne preskúmaného skutkového stavu, pričom okresný súd vec po právnej stránke posúdil nesprávne, a zároveň bolo cit. rozhodnutie postihnuté tzv. „inou vadou rozsudku“ spočívajúcou v absencii riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia, resp. vysvetlenia úvah, ktoré viedli súd k prijatiu takéhoto rozhodnutia, a na základe tejto skutočnosti považujeme uvedené rozhodnutie

vyhodnotili ako „sebaobranu“ resp. za obranu proti útoku ktorý mala podľa ničím nepoložených tvrdení žalovaného vyvolať jeho manželka, hoci v takomto smere nebolo vykonané žiadne dokazovanie a ani z vykonaných dôkazov v rámci civilného a ani priestupkového konania nič nenasvedčovalo tomu, že by práve žalovaný mal byť fyzicky napadnutý a svojím počínaním iba odvracal bezprostredný fyzický útok voči svojej osobe.

Rovnako tak podľa nášho názoru neprislúcha súdu hodnotiť otázku závažnosti skutku - a skutočnosť že v priestupkovom konaní, bol žalovanému za fyzický útok voči manželke, ktorým jej spôsobil zranenia (okrem iného najmä stopy po škrtení) a vyžiadal si lekárske ošetrenie na pohotovosti sankcionoval iba pokarhaním pokutou vo výške 10 eur, nemožno podľa nášho názoru hodnotiť tak, že takéto očividne hrubé správanie v rozpore s dobrými mravmi bude súd bagatelizovať tým, že nakoľko boli žalovanému uložené iba veľmi mierne tresty, podľa vyjadrenia súdu sa má jednať iba o správanie ktorého spoločenská nebezpečnosť a intenzita je iba veľmi nízka.

S ohľadom na uvedené skutočnosti sme toho názoru, že rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp. zn.: 11 Co/1/2015 - 167 zo dňa 13. 7. 2015, v nadväzností na rozhodnutie

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľky rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 8 C/25/2014 z 21. októbra 2014, ústavný súd uvádza, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

V prípade sťažovateľkou napadnutého rozhodnutia okresného súdu bol súdom, ktorý preskúmaval jeho rozsudok na základe opravného prostriedku sťažovateľky, krajský súd.

Sťažovateľka teda využila na ochranu ňou označených práv zákonom poskytnutý opravný prostriedok. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľka namieta najmä potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, a to že krajský súd sa podobne ako okresný súd nesprávne vysporiadal s aplikáciou § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka upravuje osobitný spôsob zániku darovacieho vzťahu, ku ktorému dochádza na základe jednostranného právneho úkonu darcu voči obdarovanému, ktorý hrubo porušil dobré mravy svojím správaním k darcovi alebo k členom jeho rodiny. Ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka umožňuje vyvodiť zodpovednosť za porušenie morálnych pravidiel správania - súhrn určitých historicky nemenných a všeobecne v spoločnosti akceptovaných noriem etiky, morálky a mravnosti. Vrátenie daru možno považovať za sankciu, ktorou darca postihuje obdarovaného za jeho správanie, hrubo porušujúce tieto morálne pravidlá. Uvedené právo darcu na vrátenie daru nezakladá každé negatívne správanie sa obdarovaného voči darcovi. Predpokladom vrátenia daru je len také negatívne správanie sa obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky významné okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. V súlade s ustanovením § 630 Občianskeho zákonníka možno za právne relevantné považovať len také správanie sa obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo. Pritom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu (R 61/1997).

princípu vzájomnosti znamená, že pri skúmaní určitého správania obdarovaného z hľadiska, či vykazuje znaky hrubého porušenia dobrých mravov, sa vezme zreteľ tiež na správanie darcu za účelom posúdenia, či on sám sa nespráva, alebo nesprával voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi, a či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 2018/2010). V danom prípade navrhovateľka žiadala o vrátenie daru, resp. určených nehnuteľností z dôvodu, že odporca verbálne aj fyzicky napadol jej praneter , ktorá je bývalou manželkou odporcu. Ako dôkaz priložila rozhodnutie

Ako totiž z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, odporca nepopieral spáchanie predmetného skutku, avšak ako uviedol, konal z dôvodu, že sa bránil útoku svojej bývalej manželky. Rovnako na pojednávaní dňa 26.08.2014 uviedol, že ku konfliktu došlo tak, že si balil svoje veci do krabíc a vtedy jeho (bývalá) manželka začala niektoré veci vyhadzovať z krabíc, pretože tie kúpila ona, a teda, že si ich so sebou nezoberie. Začala mu nadávať a vznikla medzi nimi hádka, pričom je pravdou, že ju chytil za krk. Z uvedeného vyplýva, že odporca tvrdil rovnaké skutočnosti v konaní pred súdom ako v priestupkovom konaní. Ostatné priestupkové konania (PK - 2013/148, PK - 2013/158) boli odložené z dôvodu, že došlé oznámenia neodôvodňovali začatie konania o priestupku alebo postúpenie veci podľa § 71 Zákona o priestupkoch. Vzhľadom k tejto skutočnosti sa krajský súd k týmto priestupkovým konaniam nevyjadroval. Krajský súd mal síce preukázané, že odporca fyzicky napadol praneter navrhovateľky ( ), avšak do úvahy zobral aj skutočnosť, že medzi bývalými manželmi sú natoľko naštrbené vzťahy (možno dokonca hovoriť o nepriateľskom

K odvolacej námietke navrhovateľky, že okresný súd nevykonal potrebné dokazovanie, krajský súd uvádza, že táto je tiež nedôvodná, nakoľko okresný súd akceptoval všetky navrhované dôkazy zo strany navrhovateľky. Vypočul všetkých navrhovaných svedkov s výnimkou dcéry navrhovateľky , ktorá dlhodobo žije vo Švajčiarsku, z čoho možno usúdiť, že informácie o vzťahu medzi a odporcom má sprostredkované rodinnými príslušníkmi.

S poukazom na ustanovenie § 116 Občianskeho zákonníka, za členov rodiny darcu treba považovať predovšetkým jeho manžela, rodičov a deti a spravidla tiež ostatných príbuzných v priamom rade (predkov a potomkov), ako aj súrodencov, výnimočne aj ďalšie osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere, pokiaľ by darca ich ujmu dôvodne pociťoval ako vlastnú ujmu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 191/1996 zo dňa 21.08.1997).

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a k nej pripojených príloh konštatuje, že postup odvolacieho súdu a jeho posúdenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako aj tvrdenie všeobecných súdov o tom, že vzťah medzi sťažovateľkou a jej praneterou nedosahuje taký blízky a emocionálne založený stupeň, aby ujmu jej spôsobenú pociťovala sťažovateľka ako svoju vlastnú, nie je možné považovať za odporujúce čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti s prejavenou nespokojnosťou zo strany sťažovateľky s namietaným rozhodnutím krajského súdu ústavný súd po posúdení všetkých okolností prípadu dospel k názoru, že postup krajského súdu je ústavne akceptovateľný, výkladovo konzistentný a primerane argumentačne zdôvodnený. Napadnutý rozsudok preto nemožno považovať ani za svojvoľný či arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer. V súvislosti s prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.