III. ÚS 101/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra 2015 doručená sťažnosť , , a spoločnosti , (ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie čl. 1 Ústavy slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 24 C 84/2012 zo 6. marca 2014 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 214/2014 z 30. januára 2015.

Sťažovateľ v 1. rade návrhom z 23. mája 2012 žiadal súd, aby zaviazal odporcu v 1. rade na náhradu škody a ušlého zisku v dôsledku dopravnej nehody spôsobenej odporcom v 1. rade. Oznámením z 27. februára 2013 do konania vstúpila ako vedľajší účastník konania Okresný súd uznesením č. k. 24 C 84/2012-109 zo 7. februára 2013 pripustil vstup odporcu v 2. rade do konania a uznesením č. k. 24 C 84/2012-147 zo 4. apríla 2013 pripustil vstup sťažovateľa v 2. rade do konania ako navrhovateľa v 2. rade. Sťažovateľ v 1. rade na základe podania zo 7. novembra 2013 vzal žalobu v plnom rozsahu späť, a to proti odporcom v 1. aj 2. rade. Predmetom konania zostal návrh sťažovateľa v 2. rade smerujúci proti odporcovi v 2. rade. Súd vlastnou činnosťou zistil, že odporca v 2. rade zanikol výmazom z obchodného registra, čím stratil spôsobilosť byľ účastníkom konania.

Sťažovatelia podaním z 5. februára 2014 navrhli, aby súd ďalej v konaní pokračoval s vedľajším účastníkom ako riadnym účastníkom – odporcom v konaní. Okresný súd uznesením sp. zn. 24 C 84/2012 zo 6. marca 2014 rozhodol tak, že konanie proti odporcom v 1. aj 2. rade zastavil, zaviazal navrhovateľa v 1. rade na náhradu trov konania odporcovi v 2. rade, vyslovil, že žiadny z účastníkov konania proti odporcovi v 2. rade nemá právo na náhradu trov konania, a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú: «Konanie voči odporcovi 2 súd prvého stupňa zastavil s poukazom na ust. § 20 ods.2 OZ, § 19 ods.3 O. s. p. a § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p. keď súd vlastnou činnosťou zistil, že odporca 2 zanikol výmazom z obchodného registra ku dňu 20.09.2013 bez právneho nástupcu, čo malo v procesnej rovine za následok straty spôsobilosti byť účastníkom konania , keď ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, na ktorý musí súd prihliadať počas celého konania ex offo a ktorý vedie podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p. k zastaveniu konania. Navrhovatelia po zistení skutočnosti, že odporca 2 zanikol, požiadali súd s poukazom na ustanovenie § 93 O. s. p. v spojení s § 15 zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov aby súd ďalej pokračoval v konaní s vedľajším účastníkom konania - ako riadnym účastníkom konania. V tejto časti súd vyvodil záver, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky upravené v § 92 O. s. p. a v danom konaní neprichádza do úvahy ani zámena účastníka konania, ani pristúpenie ďalšieho účastníka konania a to z dôvodu zániku odporcu v 2 rade. Odvolací súd sa s týmto záverom prvostupňového súdu stotožnil a poukázal na to, že v čase zániku odporcu 2 žiadnym z postupov upravených v § 92 O. s. p. nemôže byť založené priame účastníctvo . Krajský súd v tejto časti doplnil, že nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je neodstrániteľnou vadou, ktorá bez ďalšieho vedie k zastaveniu konania. Preto pokiaľ v žalobe označený účastník nemá právnu subjektivitu, resp. túto v priebehu konania stratí, žiadnym procesným postupom nie je možné zhojiť tento (neodstrániteľný) nedostatok, nakoľko súd nemôže pripustiť, aby na jeho miesto vstúpil do už začatého konania subjekt s právnou subjektivitou. Preto považoval rozhodnutie súdu sa vecne správne a toto postupom podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil... S právnym názorom súdov vyslovených v odôvodnení napadnutých uznesení sa nestotožňujeme. Podľa § 93 ods. 1 O. s. p. ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto m á právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Základným prvkom právnej istoty, je istota občana, ž sa voči nemu bude zachovávať právo. Právnu istotu konkretizujú viaceré čiastkové princípy, z ktorých si dovoľujem poukázať najmä na princíp predvídateľnosti konania štátnych orgánov- konanie štátnych orgánov musí byť v rámci istých hraníc predvídateľné. Mám za to, že súd pri rozhodovaní vo veci mi odňal možnosť konať pred súdom, konkrétne tým, že nerozhodol o mojom návrhu na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného podľa § 92 ods. 1 O. s. p. Týmto postupom mi znemožnil uplatniť v súdnom konaní realizáciu mojich procesných práv priznaných mi Občianskym súdnym poriadkom za účelom uplatnenia a ochrany svojich práv a právom chránených záujmov.»

Sťažovatelia na základe uvedených skutočností navrhujú, aby ústavný súd uznesením prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a „po vykonaní dokazovania“ vyniesol tento nález: „1. Uznesením Okresného súdu Bratislava I. z 6. marca 2014 č.k.: 24 C 84/2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 30. januára 2015 č.k.: 3Co 214/2014 bol porušený čl. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. 2. Uznesenia Okresného súdu Bratislava I. z 6. marca 2014 č.k.: 24 C 84/2012 a Krajského súdu v Bratislave z 30.januára 2015 č.k.: 3Co 214 /2014 sa zrušujú 3. Okresnému súdu Bratislava IV. sa vec vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia tvrdia, že napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ich základné práva označené v petite ich sťažnosti zaručené ústavou.

Podľa čl. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

1. Vo vzťahu k rozsudku okresného súdu sťažovatelia vyjadrujú svoju nespokojnosť najmä z dôvodu, že okresný súd po zastavení konania proti odporcom v 1. aj 2. rade nepokračoval na ich návrh v konaní s vedľajším účastníkom konania ako s odporcom.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozsudku sp. zn. 3 Co 214/2014 z 30. januára 2015 uviedol: «V odôvodnení rozhodnutia sa prvostupňový súd vysporiadal aj s podaním navrhovateľov reagujúcim na zánik odporcu 2/, ktorým títo navrhli, aby súd ďalej pokračoval v konaní s vedľajším účastníkom - spoločnosťou , ako s riadnym účastníkom konania, a to s poukazom na ust. § 93 O. s. p. v spojení s § 15 zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uviedol, že prípady, v ktorých je možné meniť okruh účastníkov v priebehu konania, upravuje Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 92. Zmena účastníkov konania pritom môže spočívať v pristúpení účastníka do konania (§ 92 ods. 1 O. s. p.), zmene účastníkov konania (§ 92 ods. 2 a 3) alebo zámene účastníkov konania (§ 92 ods. 4). Procesný inštitút pristúpenia ďalšieho účastníka do konania v danom prípade prvostupňový súd vylúčil z dôvodu, že po právoplatnosti uznesenia súdu o pripustení vstupu ďalšieho účastníka do konania by v procesnej pozícii odporcu vystupoval len pristúpivší účastník (vzhľadom na zastavenie konania voči doterajším odporcom 1/ a 2/), čo je pri pristúpení účastníka do konania pojmovo vylúčené. K zmene účastníkov konania v danom prípade chýba skutočnosť zakladajúca prechod/prevod hmotnoprávnych povinností, o ktorých v konaní na strane odporcov ide, a to z odporcu 2/ (u odporcu 1/ pasívna vecná legitimácia absentovala už od podania žalobného návrhu) na vedľajšieho účastníka po podaní žalobného návrhu. Naopak s poukazom na ust. § 15 zák. č. 381/2001 Z. z. prvostupňový súd vyvodil, že vedľajšiemu účastníkovi konania svedčila pasívna vecná legitimácia už v čase začatia konania. Na mieste podľa prvostupňového súdu nie je ani aplikácia poslednej modality procesného nástupníctva v podobe zámeny účastníctva. V predmetnej veci by do úvahy prichádzala len zámena odporcu 1/, ktorý od začiatku nebol v konaní pasívne vecne legitimovaný, za vedľajšieho účastníka (zámena odporcu 2/ s vedľajším účastníkom je vylúčená z dôvodu, že obom svedčila pasívna vecná legitimácia). Na pripustenie zámeny účastníkov konania sa však vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to (i) návrh niektorého účastníka konania a (i) súhlas všetkých doterajších účastníkov konania so zámenou a z obsahu podania navrhovateľov nebolo podľa konajúceho súdu možné vyvodiť nepochybný zámer o uplatnení inštitútu zámeny v zmysle § 92 ods. 4 O. s. p..

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a k nej pripojených príloh konštatuje, že právny názor krajského súdu a jeho interpretáciu a aplikáciu príslušných zákonných ustanovení vo veci nie je možné považovať za odporujúce čl. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd pri uplatňovaní právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02). V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré treba považovať napadnuté rozhodnutie okresného súdu v okolnostiach danej veci za ústavne konformné.

Vedľajší účastník je tretia osoba, ktorá je odlišná od navrhovateľa aj od odporcu, konajúca sama za seba a vstupujúca do konania na strane tej sporovej strany, na úspechu ktorej má právny záujem. Vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti, ako účastník, na ktorého stranu sa pripojil, jeho postavenie je však obmedzené, pretože je vylúčený z procesných úkonov predstavujúcich dispozíciu predmetom konania. Ústavný súd v otázke posúdenia možnosti vedľajšieho účastníka konania pokračovať v konaní v pozícii odporcu nemá dôvod na odmietnutie právneho názoru krajského súdu.

Krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci (najmä § 92 a § 93 Občianskeho súdneho poriadku) a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.