III. ÚS 102/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2013 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom sp. zn. 41 Cob 9/2013 a jeho uznesením z 27. júna 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“). Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľke je vedená exekúcia na základe právoplatného platobného rozkazu vydaného Okresným súdom Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Rob 55/2008 z 20. februára 2008. Sťažovateľka uvádza, že „si v tej dobe nebola vôbec vedomá, že súd, ktorý vydal platobný rozkaz, rozhodol v rozpore s právom na ochranu spotrebiteľa a tým porušil komunitárne právo. Túto skutočnosť sa... dozvedela až od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej len ,,združenie“), ktoré je vedľajším účastníkom tohto konania. Nebyť kontaktu navrhovateľky so združením, nevedela by o stránke Ministerstva spravodlivosti SR, kde sú zverejnené viaceré rozhodnutia súdov relevantné pre jej prípad. Napokon... nemala ani dôvod sa o najnovšiu judikatúru súdov zaujímať, keďže je dôchodkyňou, a teda to nesúvisí s jej pracovnou náplňou.“.

Napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka tieto nedostatky: „a) postupom súdu, nevykonaním dôkazov a neoboznámením so zmenou právneho posúdenia odvolacím súdom pri súčasnom neumožnení sa k zmene právneho posúdenia vyjadriť sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom, b) rozhodnutie je arbitrárne, založené na nesprávnom právnom posúdení veci, c) rozhodnutie je nepreskúmateľné, d) rozhodnutie súdu je v rozpore s európskymi normami na ochranu spotrebiteľa a porušuje práva spotrebiteľa podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie.“ Odňatie možnosti konať pred súdom spočíva podľa sťažovateľky v tom, že všeobecný súd ju vôbec nekonfrontoval v sporných otázkach a „Formalisticky.

Sťažovateľka je toho názoru, že napadnuté uznesenie krajského súdu je založené na „neopodstatnených tvrdeniach, ktoré sú mimo rámec zákona ako aj nesprávnej aplikácií ustanovení právnej úpravy pojednávajúcej o inštitúte obnovy konania (napr. nesprávna aplikácia zásady právnej istoty účastníkov konania ako aj tretích osôb

Podľa sťažovateľky „Extrémna arbitrárnosť výkladu spôsobila, že právo navrhovateľa na obranu svojich práv bolo iba iluzórne a nevykonanie dokazovania viedlo k odňatiu prístupu k súdu a porušeniu práva povinného podľa čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Nesprávneho právneho posúdenia sa mal krajský súd podľa sťažovateľky dopustiť vo vzťahu k posúdeniu dôvodov obnovy konania a splnenia subjektívnej lehoty. Podľa sťažovateľky „Konajúci súd výhradne formalistický konštatoval, že navrhovateľkou podaný návrh na obnovu konania nebol podaný včas z dôvodu nezachovania 3­mesačnej subjektívnej lehoty. Konajúci súd však nesprávne právne posúdil splnenie subjektívnej lehoty pre povolenie obnovy konania, ktorú OSP v § 230 ods. 1 špecifikuje ako 3 mesiace od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo keď ju mohol uplatniť.“. Sťažovateľka namieta, že „odvolací súd nevykonal žiadne relevantné dôkazy, ktoré by mohli viesť k odôvodnenému úsudku, že návrh na obnovu konania bol podaný oneskorene“, a že „odvolací súd tak rozhodoval čisto formalisticky“. Sťažovateľka ďalej uvádza, že „Ak by sa konajúci súd našim návrhom podrobne a precízne zaoberal, nemohol by v žiadnom prípade dôjsť k takémuto záveru. Od súdu by sa minimálne očakávalo, že vyzve navrhovateľku na odstránenie prípadných nejasností a sporných tvrdení uvedených v návrhu. Len obyčajným doplňujúcim podaním mohla navrhovateľka súdu objasniť otázku, kedy sa presne o možnosti obnovy konania dozvedela.“.

Podľa názoru sťažovateľky odvolací súd počítanie trojmesačnej subjektívnej lehoty nesprávne odvíjal od účinnosti rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor“) uverejnených v Úradnom vestníku Európskej únie. Krajský súd uviedol, že rozsudky Súdneho dvora mohol ako dôvod obnovy konania navrhovateľ obnovy použiť najneskôr v lehote troch mesiacov od právoplatného platobného rozkazu. Odvolací súd je dokonca toho názoru, že navrhovateľka mala skutočnosti uvedené v rozhodnutiach Súdneho dvora namietať už v odpore, pritom však pri vydávaní platobného rozkazu mal spotrebiteľku ochrániť práve súd. Uvedeným výkladom konajúci súd zo subjektívnej lehoty spravil lehotu objektívnu, čím de facto znemožnil uplatnenie inštitútu obnovy konania navrhovateľke. Správne mal podľa názoru sťažovateľky všeobecný súd subjektívnu lehotu vykladať tak, že «počiatok jej plynutia sa má odvíjať od oboznámenia sa navrhovateľky s rozsudkami Súdneho dvora EÚ. Niet racionálneho základu pre taký výklad § 230 ods. 1 OSP aký uplatnil súd. Je zjavne arbitrárne, keď počiatok plynutia lehoty subjektívnej konajúci súd odvodil od účinnosti citovaných rozsudkov v úradnom vestníku ES, resp. od právoplatnosti platobného rozkazu. Takéto počítanie lehoty priamo neguje jej subjektívny charakter a znemožňuje v dôsledku arbitrárneho výkladu procesných podmienok prístup navrhovateľky k súdu a k mimoriadnemu opravnému prostriedku. Subjektívny prvok každej lehoty je daný práve tým, že jej počítanie sa odvíja od subjektívne daného momentu zistenia, oboznámenia sa so skutočnosťami opodstatňujúcimi začatie plynutia subjektívnej lehoty. (K tomu porovnaj a contrario dikciu § 230 ods. 2 OSP). V tom spočíva podstata subjektivizmu počítania lehoty. Na publikovanie rozhodnutí sa vôbec neuplatní prezumpcia ich znalosti (na rozdiel od všeobecne záväzných právnych aktov). To, že rozhodnutia Súdneho dvora EU boli zverejnené už skôr, neznamená, že sa s nimi človek nemôže oboznámiť neskôr, a to tak, že bude splnená podmienka subjektívnej lehoty ­ ako to bolo aj v prípade navrhovateľky. Navrhovateľka sa o najnovšiu judikatúru súdov nezaujíma, a teda ju ani pravidelne neštuduje, čo je aj pochopiteľné, nakoľko to nesúvisí s jej pracovnou náplňou a rovnako štúdium judikatúry nepatrí medzi jej záľuby, ktoré by rozvíjala vo svojom voľnom čase. Keby ju na rozhodnutia neupozornil vedľajší účastník, nepoučil ju v „ľudskej reči“ o ich obsahu a o tom, že ich môže použiť na svoju obranu, nikdy by sa o nich nedozvedela. V tomto zmysle hodnotíme argumenty súdu ako nesprávne.».

Tretiu sťažovateľkou vytýkanú vadu, ktorá mala mať za následok porušenie jej základných práv, konkrétne nepreskúmateľnosť rozhodnutia, sťažovateľka zakladá na nedostatku dôvodov rozhodnutia a porušení zásad dokazovania v civilnom konaní. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že „konajúci súd... pre ustálenie otázky zachovania subjektívnej lehoty pre povolenie obnovy konania nesprávne vyhodnotil, resp. považoval za nedostatočné a nedôveryhodné tvrdenia navrhovateľky a súčasne pri nesprávnej úvahe dospeli nesprávne k skutkovým zisteniam“. Postupu odvolacieho súdu sťažovateľka vytýka, že nevykonal nijaké dokazovanie, „nedopytoval sťažovateľku, ktorej tvrdenia spochybňoval, rovnako konajúce súdy nedopytovali ani Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, na ktoré sa sťažovateľka odvolávala....“. Sťažovateľka tvrdí, že odvolací súd neurobili nič, aby „jasne preverili a osvedčili dôvodnosť a zákonnosť návrhu na obnovu konania“. Odvolací súd tak podľa sťažovateľky „nielenže zle a nesprávne vyhodnotili dôkazy v spise, ale najmä ani nevykonali potrebné dôkazy pre správne a zákonné rozhodnutie o návrhu na obnovu konania“. Sťažovateľka poukazuje na to, že „napadnuté rozhodnutie krajského súdu neobsahuje nijaké dôvody, pre ktoré došlo k zamietnutiu návrhu na odklad a zastavenie exekúcie a potvrdeniu tohto zamietnutia. Rozhodnutia súdov sú tak založené výhradne na konštatovaniach súdov bez akéhokoľvek ďalšieho preskúmateľného zdôvodnenia. Takýto stav je ústavnoprávne neakceptovateľný a zakladá rozpor postupu súdu s cieľmi OSP vymedzenými v čl. 1 OSP.“. Sťažovateľka uzatvára, že „napadnuté rozhodnutie je v celom rozsahu nepreskúmateľné“ a že «namiesto dokazovania sa súdy „spoľahli“ len na svoje vlastné úvahy a konštatovania, a to bez opory v relevantných dôvodoch rozhodnutia ­ rezignovali dokonca aj na tak imanentnú skutočnosť, akou je skúmanie zachovania subjektívnej lehoty». Podľa sťažovateľky sa ,,súd nevysporiadal náležite a nespochybniteľne so žiadnym z dôvodov návrhu na obnovu konania, celé odôvodnenie spočívalo len v zdôvodňovaní uplynutia subjektívnej lehoty a v poučovaní sťažovateľky ako mal a nemal postupovať...“.

Sťažovateľka uvádza, že porušenie jej práv „ako spotrebiteľky garantovaných v čl. 38 Charty základných práv EÚ a čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ spôsobil odvolací súd tým, že neprihliadol na vysoký záujem európskeho práva na ochrane spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami tak ako to ukladá kogentné ustanovenie a pravidlo postavené na roveň verejného poriadku ­ čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa najnovšej judikatúry Súdneho dvora EÚ majú súdy členských štátov poskytnúť ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami aj v skrátenom konaní pri vydávaní platobného rozkazu.“. Odvolávajúc sa na relevantnú judikatúru Súdneho dvora (rozsudok Súdneho dvora vo veci C­618/10 Banco Espaňol de Crédito SA/Joaquín Calderón Camino) sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že „vnútroštátny súd je povinný ex offo preskúmať prípadnú nekalú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, pokiaľ má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel“.

S ohľadom na nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru sťažovateľka uvádza, že „odvolací súd nesprávne a neodôvodnene vykladá Európske právo, konkrétne čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. V zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora v prípade Cilfit, ak prejednávaná vec súvisí s európskym právom a nie je splnená podmienka acta claire konajúci vnútroštátny súd je povinný predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ. Súdy mali možnosť a v zmysle záverov CILFIT aj povinnosť predložiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku. Takto však nepostupovali, a teda konali nezákonne, porušujúc normy európskeho práva ­ na úkor práv sťažovateľa ­ spotrebiteľa a záväzku lojality k EÚ a jej supranacionálnemu právnemu poriadku (rozsudok Van Gend en Loos).“.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu na to zákon poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojej veci dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

V závere ústavný súd považuje za potrebné dodať, že sťažovateľka vo svojej sťažnosti porušenie svojho práva na súdnu ochranu nenamieta rozhodnutím, ale postupom krajského súdu.

Podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pojem „postup“ ústava ani zákon o ústavnom súde nedefinuje. Za postup všeobecného súdu preskúmateľný v ústavnom súdnictve predovšetkým možno považovať jeho činnosť, ktorou súd realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi. Pod činnosťou sa rozumie spravidla aktívny postup podľa procesných i hmotnoprávnych noriem, ktoré súd oprávňujú a zaväzujú na úkony (aj čiastkové rozhodnutia) v priebehu konania. Postup všeobecného súdu je zákonný vtedy, ak nevybočuje z medzí týchto noriem, najmä ich hypotéz a dispozícií.

Samotný postup všeobecných súdov bez toho, že by vyústil do vydania rozhodnutia, môže byť preto predmetom preskúmania ústavným súdom len vtedy, ak ide o nečinnosť [čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2015