III. ÚS 102/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 102/2016-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , , zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 5 T 81/2013 z 2. decembra 2015 a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 6 Tos 195/2015-2089 zo 17. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Predmetom sťažovateľom napádaného postupu okresného súdu a krajského súdu bolo rozhodovanie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, ktorej dôvod bol založený na tvrdení o nesprávnej právnej kvalifikácii skutku, z ktorého je sťažovateľ obžalovaný. Sťažovateľ uvádza, že „dôvody a nevyhnutný čas trvania väzby je súd v súdnom konaní povinný skúmať aj vo vzťahu k právnej kvalifikácii. Ak teda vyjde najavo dôvod pre zmenu právnej kvalifikácie, súd dokonca bez návrhu, sa s týmto musí vysporiadať, a to aj vo vzťahu k trvaniu väzby. Uvedený postup súdu prikazuje ust. § 79 ods. 6 a § 79 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré konkretizujú čl. 17 ods. 5 Ústavy SR. Z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že súd je zároveň povinný skúmať dôvody väzby v každom štádiu podľa § 79 ods. 2 prvá veta Trestného poriadku.“. Sťažovateľ namieta, že okresný súd ani krajský súd sa touto jeho námietkou nezaoberali a dôvodnosť väzby posudzovali len z hľadiska, či tieto dôvody aj naďalej trvajú. Krajským súdom uvádzané právne závery, ktoré podľa sťažovateľa vylučujú aplikáciu § 79 ods. 9 Trestného poriadku v skutočnosti vedú k porušeniu ním označených práv. Poukazuje pritom na „nereparovateľnosť obmedzenia osobnej slobody... v prípade prekvalifikovania skutku, pre ktorý bola na sťažovateľa podaná obžaloba“, keďže väzba je „dočasný inštitút... aplikujúci sa vo vzťahu k osobe, voči ktorej platí prezumpcia neviny... Ignoráciou posudzovania právnej kvalifikácie skutku, pre ktorý bola podaná obžaloba na sťažovateľa vo vzťahu k vykonaným dôkazom v súdnom konaní, tak zo strany Okresného súdu Trnava, ako aj Krajského súdu Trnava dochádza k porušovaniu práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 4 Dohovoru, nakoľko právna kvalifikácia explicitne determinuje celkovú lehotu väzby.“.

S ohľadom na čl. 5 ods. 3 dohovoru sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namieta aj celkovú dĺžku konania pred súdom, keďže väzobné veci je všeobecný súd povinný prerokúvať prednostne a urýchlene. Poukazuje pritom na 19-mesačnú nečinnosť okresného súdu od podania obžaloby a za prieťahy má zodpovedať okresný súd. Porušenie práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ vidí v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení, ktoré nespĺňajú „ústavné požiadavky“. Okresný súd sa podľa názoru sťažovateľa v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal jeho námietkami o nesprávnej právnej kvalifikácii skutku, zo spáchania ktorého bol sťažovateľ obžalovaný. Namieta aj nedostatočnosť právneho zdôvodnenia uznesenia okresného súdu, pokiaľ ide o trvanie väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, a to aj v spojitosti s „inštitútom zahladenia odsúdenia“. V konečnom dôsledku konajúce všeobecné súdy podľa sťažovateľa meritórne nepreskúmali ani alternatívu nahradenia väzby ponúknutým sľubom sťažovateľa, resp. dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal v jeho veci rozhodnutie, ktorým vysloví, že „uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 5T/81/2013 zo dňa 02.12.2015 a uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 6Tos/195/2015-2089 zo dňa 17.12.2015 boli porušené základné práva, a to podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c/, čl. 5 ods. 3 a 4, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, sťažovateľa a následne zrušil

uznesenie

Okresného súdu Trnava sp. zn. 5T/81/2013 zo dňa 02.12.2015 a uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 6Tos/195/2015-2089 zo dňa 17.12.2015 a prikázal Okresnému súdu v Trnave, aby prepustil neodkladne z väzby na slobodu alebo prikázal, aby Okresný súd Trnava vec znova prejednal a rozhodol“. Sťažovateľ tiež požaduje priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 eur.

Pokiaľ ide o ústavný prieskum uznesenia okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

V sťažovateľovom prípade mal pred zásahom do základných práv a slobôd okresným súdom právomoc poskytnúť právnu ochranu krajský súd, ktorý konal o riadnom opravnom prostriedku proti uzneseniu okresného súdu. Právo podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu pritom sťažovateľ využil. Pre rozhodnutie ústavného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy, a to krajský súd ako súd sťažnostný (obdobne III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti a zákonnosti (III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na ten účel patrí všeobecnému súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného o prepustenie na slobodu (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991). Obvinený držaný vo väzbe musí mať možnosť v primeraných intervaloch žiadať o súdnu kontrolu zákonnosti väzby (Bezicheri c. Taliansko z 25. 10. 1989) vrátane možnosti žiadať, aby jeho väzba bola nahradená zárukou.

Z doterajšej judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 dohovoru druhej vete, ktorá sa vytvárala postupne, vyplýva, že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej útekovej väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnosti na pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov. V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. 2. 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. 6. 2001).

V sťažovateľovom prípade krajský súd uznesením č. k. 6 Tos/195/2015-2089 zo 17. decembra 2015 zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, neprijatý ním daný sľub podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku a nenahradená ani jeho väzba dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Sú nimi jednak atribúty materiálne, ako i formátno - procesné. Formálno - procesnými atribútmi je sama skutočnosť, že o podanej žiadosti bolo rozhodované zákonným spôsobom (v príslušných lehotách). Materiálnymi atribútmi sú jednak samotné realizované trestné konanie, ktoré na základe doposiaľ nazhromaždených dôkazov je vedené nie na nedôvodnom základe. Súčasne z doposiaľ realizovaných dôkazov je zrejmé, že dôvodne podozrivým zo spáchania tejto (šetrenej trestnej činnosti) má byť práve obžalovaný . Jeho (podiel na posudzovanej trestnej činnosti) v podobe osoby dôvodne podozrivej je objektivizovaný práve výpoveďou poškodenej a . I zo zabezpečenej zvukovej nahrávky možno dedukovať naplnenie znakov protiprávneho

. Túto (objektívnu mieru zavinenia) je kompetentný posudzovať konajúci súd v rámci rozhodovania vo veci samej. K definitívnym záverom umožňujúcim vysloviť objektívne závery o príslušnej právnej kvalifikácii posúdenia konania obžalovaného je možné pristúpiť po vykonaní všetkých vo veci nazhromaždených dôkazov po ich vyhodnotení, a to tak v smere dôkazov usvedčujúcich, resp. obžalovaného vyviňujúcich zo spáchania príslušnej (trestnej činnosti).

rokov). Súčasne je potrebné v súlade s argumentáciou nachádzajúcou sa v napadnutom uznesení konštatovať, že v čase vzatia obžalovaného do väzby sa tento v mieste trvalého bydliska nezdržiaval, ale prespával na rôznych miestach, ktorá okolnosť potencuje dôvodnú hrozbu ďalšieho marenia trestného konania v prípade, že by tento obžalovaný bol z väzby prepustený na slobodu. Dôvody väzby „preventívne“ sú rovnako, podľa názoru odvolacieho súdu, objektivizované skutočnosťami nachádzajúcimi sa v napadnutom uznesení v tom smere, že trestná činnosť závažného charakteru mala mať zo strany tohto (obžalovaného

zohľadnenia. Naopak pri skúmaní osobného profilu osoby páchateľa je potrebné brať na zreteľ aj tieto okolnosti (viažuce sa k samotnej osobe obžalovaného). Vo vzťahu k samotným (pretrvávajúcim dôvodom väzby ustáleným okresným súdom) si toto ako správne zistené osvojil aj súd odvolací. Vo vzťahu k namietaným (prieťahom konania) zo strany obžalovaného, tunajší odvolací súd považuje za potrebné uviesť (v súlade s argumentáciou nachádzajúcou sa v napadnutom uznesení), že doposiaľ realizované trestné konanie prebiehalo plynulé až do momentu, keď vo veci došlo k zmene v zložení senátu. Z chronologického postupu úkonov trestného konania z pohľadu odvolacieho súdu nie sú zistené zjavné subjektívne prieťahy konajúceho súdu. Nestotožnil sa preto odvolací súd so sťažnostnými námietkami obžalovaného v smere porušenia práv obžalovaného na prejednanie veci v primeranej lehote. Za zákonne súladné ako je vyššie konštatované považuje tunajší odvolací súd aj výroky uznesenia okresného súdu neprijímajúce sľub obžalovaného ako náhradu za väzbu, resp. nenahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka

Sama táto skutočnosť však neznamená, že by sa jednalo o výroky nesúladné so zákonom. Naopak odvolací súd preskúmavajúc napadnuté uznesenie zisťoval, či v danom prípade je možné nahradiť pretrvávajúce („útekové“ a „preventívne“ dôvody väzby) ponúknutým (písomným sľubom, resp. dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obžalovaným), pričom dospel k záveru, že takéto (väzbu nahradzujúce opatrenia) vzhľadom na charakter trestnej činnosti majúcej sa spáchať samotným obžalovaným, ako aj vzhľadom na jeho osobu, nie je možné akceptovať. V prípade ich realizácie by zrejme došlo k zmareniu dosiahnutia účelu trestného konania realizovaného práve prostredníctvom obmedzenia osobnej slobody páchateľa vo väzbe. Súčasne odvolací súd nezistil zjavnú neprimeranosť medzi charakterom trestnej činnosti majúcej sa spáchať osobou páchateľa a dobou doteraz realizovanej väzby u tohto v kontexte eventuálneho (možného) nahradenia väzby inštitútmi alternatívnymi. Záverom tunajší odvolací súd vo vzťahu k ostatným námietkam obžalovaného prezentovaným v sťažnosti nevylučuje možnosť prípadnej revízie dôvodov väzby v ďalšom priebehu dokazovania pre prípad, Že by došlo k zásadnej zmene (dôkaznej situácie), ktorú skutočnosť v čase aktuálneho rozhodovania, odvolací súd nezistil. Tiež upriamuje tunajší (odvolací súd) pozornosť súdu I. stupňa na ustanovenia § 2 ods. 6 Trestného poriadku, podľa ktorého (zákonného ustanovenia) orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene. Aj pri nedodržaní vyššie (citovaného zákonného ustanovenia) nie je vylúčené prípadne modifikovať pôvodne ustálené dôvody väzby v posudzovanej veci. Odvolací súd v aktuálnom štádiu trestného konania realizovaného proti nezistil dôvod na zmenu, resp. zrušenie napadnutého uznesenia, preto rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto uznesenia.».

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd sa vo svojom uznesení vyjadril aj k námietke sťažovateľa vzťahujúcej sa na právnu kvalifikáciu skutku, pričom jeho právny názor o možnosti objektívneho ustálenia záveru o zmene právnej kvalifikácie až po vykonaní všetkých vo veci nazhromaždených dôkazov je ústavne akceptovateľný. Ústavný súd v súvislosti s uvedeným pripomína, že mu neprislúcha, aby v rámci konania o ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal výsledky doteraz vykonaného dokazovania a svojím rozhodnutím zasahoval do právomoci všeobecného súdu na posúdenie právnej kvalifikácie skutku, z ktorého je sťažovateľ obžalovaný. Na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov v trestnom konaní sú totiž funkčne uspôsobené všeobecné súdy, a preto sťažovateľom iniciovaný ústavný prieskum jeho väzobného rozhodnutia môže spočívať len v posúdení, či k zamietnutiu žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby došlo z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanovuje Trestný poriadok. Keďže všeobecný súd príslušný v danom prípade ku dňu vydania uznesenia okresného súdu, resp. uznesenia krajského súdu neupozornil sťažovateľa na zmenu právnej kvalifikácie skutku, v dôsledku ktorej by došlo k prekročeniu celkovej lehoty väzby podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku, nemožno považovať uznesenie krajského súdu za nezlučiteľné s obsahom základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy, resp. práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 dohovoru.

Rovnako nedôvodná je aj námietka porušenia práva zaručeného čl. 5 ods. 3 dohovoru z dôvodu nedodržania primeranej lehoty rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Zo sťažnosti, ako aj z uznesenia okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ podal svoju žiadosť o prepustenie z väzby na hlavnom pojednávaní konanom 2. decembra 2015 a okresný súd o žiadosti rozhodol ešte v ten istý deň na tomto hlavnom pojednávaní. O sťažnosti proti uvedenému uzneseniu rozhodol krajský súd uznesením č. k. 6 Tos/195/2015-2089 zo 17. decembra 2015. Uvedené okolnosti tak vylučujú akýkoľvek relevantný zásah do označeného základného práva z hľadiska neprimeranej dĺžky rozhodovania o zákonnosti držania sťažovateľa vo väzbe napadnutým uznesením krajského súdu. Ústavný súd berúc na zreteľ svoju viazanosť petitom sťažnosti, ktorá bola podaná sťažovateľom kvalifikovane právne zastúpeným, ani neskúmal celkovú dĺžku súdneho konania v sťažovateľovej veci, pretože tento žiadal vyslovenie porušenia označených práv len uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu. V súvislosti s ich vydaním však ústavný súd nepovažuje okolnosti odôvodňujúce zásah ústavného súdu za naplnené.

Ústavný súd zároveň dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu bolo dostatočne odôvodnené a nemožno ho hodnotiť ako arbitrárne. Ústavný súd sa nemôže stotožniť s argumentáciou sťažovateľa, podstatou ktorej je spochybnenie naplnenia „útekových“

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že pre vyslovenie namietaného porušenia označených práv nestačí subjektívny názor sťažovateľa o ich porušení, ale k takémuto porušeniu práv aj reálne musí dôjsť. Pri svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľových základných práv už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Ústavný súd tak konštatuje, že v sťažovateľovom prípade sa nepreukázala neoprávnenosť rozhodnutia obmedzujúceho osobnú slobodu sťažovateľa, resp. preukázala sa jeho udržateľnosť vo vzťahu k dosiahnutiu legitímneho cieľa. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia v zásade nevyplýva nič relevantné, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi vrátane základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru, ktoré mali byť podľa tvrdenia sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu porušené. Ústavný súd preto považoval sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

2.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

Ústavný súd považuje za nevyhnutné uviesť, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej o vine obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden celok. Rovnako tak aj procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru sa týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby. Neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie o osobnej slobode potvrdzuje aj judikatúra ESĽP (napr. rozsudok vo veci De Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, séria A, č. 12, § 76).

Na základe toho ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti (najmä návrhom na zrušenie napadnutých uznesení, priznanie finančného zadosťučinenia a prepustenie sťažovateľa z väzby).