III. ÚS 103/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 103/2016-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti CEE COLLECT FOUND 1 LTD, Agiou Nikolaou 67 – 69, 1st floor, Flat/Office 103, Egkomi, 2408 Nikózia, Cyprus, zastúpenej advokátkou Mgr. Monikou Dubskou, Šoltésovej 13, Ružomberok, pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Co/95/2014-103 z 1. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti CEE COLLECT FOUND 1 LTD o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C/303/2013-65 z 10. decembra 2013 návrh sťažovateľky zamietol, keď po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že sťažovateľka v danej veci nie je aktívne vecne legitimovaná, pretože „zmluvu o postúpení pohľadávky zo Všeobecnej úverovej banky, a. s., na navrhovateľa súd považuje na neplatnú“, a teda tu ide o „neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. b) Občianskeho zákonníka, nakoľko právny predchodca navrhovateľa postúpil pohľadávku na navrhovateľa bez súhlasu spotrebiteľa“. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že «z prehľadu histórie transakcií na úverovom účte odporkyne je zrejmé, že do dňa podania žalobného návrhu odporkyňa uhradila na istine sporu sumu 168,03 eura. Z oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 23. 8. 2012 súd zistil, že Všeobecná úverová banka, a. s., oznámila odporkyni, že ku dňu 20. 8. 2012 postúpila svoju pohľadávku spolu s príslušenstvom a právami z akéhokoľvek zabezpečenia na navrhovateľa a že momentom tohto postúpenia je povinná záväzky zo zmluvy plniť výhradne postupníkovi.“. Podľa názoru okresného súdu «VÚB, a. s., ako banka... nemohla postúpiť navrhovateľovi ako „nebanke“ tzv. živý úver, pretože bankové úvery môže poskytovať a spravovať iba banka. Súd mal za preukázané, že navrhovateľ sám vyhlásil mimoriadnu splatnosť listom zo dňa 21. 5. 2013, pričom... navrhovateľ nemohol účinne vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, pretože úver bol už ako splatný predmetom postúpenia pohľadávky. Súd má za to, že ide o nekalú obchodnú praktiku navrhovateľa a poukazuje tiež na ďalšiu nekalú obchodnú praktiku navrhovateľa, ktorý v samotnom návrhu uvádza, že ku dňu 23. 8. 2012 predstavoval dlh odporkyne sumu vo výške 1 823,61 eura, avšak k tomu istému dňu zaslal odporkyni výzvu k úhrade dlžnej sumy, v ktorej požadoval zaplatiť sumu vo výške 3 026,78 eura, teda takmer dvojnásobok dlžnej sumy a v liste zo dňa 21. 5. 2013... oznámila odporkyni, že pohľadávka navrhovateľa predstavuje sumu v celkovej výške 3 273,41 eura a vyzval ju, aby v lehote do 15 dní odo dňa doručenia výzvy uhradila túto pohľadávku na účet navrhovateľa. V prípade, že by odporkyňa reagovala na výzvu, zaplatila by dvojnásobok žalovanej sumy. Z uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa zamietol.».

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že okresný súd aj krajský súd „správne judikovali, že sa jedná o určenie práv a povinností, teda povinnosti plniť, vrátiť poskytnuté finančné prostriedky medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Avšak ani prvostupňový konajúci súd ani druhostupňový odvolací súd neaplikovali správne právne predpisy, a to zákony predstavujúce transpozície predpisov o spotrebiteľských úveroch ani správne neinterpretovali smernicu 93/13/EHS.“. Osobitne krajskému súdu sťažovateľka vytýka, že „sa pri svojej argumentácii zaoberal len § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z., § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ustanoveniami týkajúcimi sa práva spotrebiteľa, poskytol extenzívny výklad klauzule nevýhodného postúpenia pre spotrebiteľa, ktoré vztiahol aj na dodávateľa“. Podľa názoru sťažovateľky „odôvodnenie rozsudku krajského súdu... vykazuje takmer všetky známky arbitrárnosti. Odôvodnenie nedáva odpoveď na tvrdenie súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie v vzťahu k ostatným právnym predpisom, ale prejudikuje rozpor s dobrými mravmi len preto, lebo sťažovateľ ako postupník je zahraničnou právnickou osobou.“. Napadnutý rozsudok tak porušuje právo sťažovateľky na spravodlivý súdny proces a zároveň, vzhľadom na jej „nedomáci pôvod“ , ktorý ju „len z dôvodu inej štátnej príslušnosti, resp. zriadenia ako právnickej osoby v inom členskom štáte Európskej únie“ diskriminuje, aj právo sťažovateľky vlastniť majetok.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co/95/2014-103 z 1. októbra 2014 bolo porušené jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zákaz diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a aby napadnutý rozsudok zrušil. Sťažovateľka zároveň žiada priznať finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľky, ktorým si na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uplatnila proti odporkyni nárok na zaplatenie sumy 1 823,61 € s príslušenstvom.

Sťažovateľka krajskému súdu vytýka, že jej neposkytol náležitú súdnu ochranu, pretože v dôsledku nesprávneho výkladu a aplikácie komunitárneho práva, ktoré „je prednostne aplikovateľné pred akýmikoľvek ustanoveniami vnútroštátneho práva“, v predmetnej občiansko-právnej veci rozhodol rozhodnutím, ktoré je nielen arbitrárne, ale aj zmätočné a nedostatočne odôvodené.

Pre účely overenia sťažnostných námietok sa ústavný súd oboznámil s relevantnou časťou napadnutého rozsudku krajského súdu, z ktorej vyplýva: „Odvolací súd si osvojil odôvodnenie súdu prvého stupňa, že zo strany dodávateľa ide o nekalú obchodnú praktiku a v súvislosti s podaným odvolaním navrhovateľa dopĺňa dôvody...

V súvislosti s uplatnenými námietkami ústavný súd poukazuje na to, že otázkou nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách sa viackrát zaoberal aj Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), pričom judikoval: - „Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný“ (rozsudok vo veci

C-40/08 zo 6. 10. 2009, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira);

- „Článok 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená. V každom prípade zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Vnútroštátny súd musí na účely vykonania preskúmania prípadnej nekalej povahy zmluvnej podmienky, na ktorej bol založený návrh, ktorý mu bol podaný, vziať do úvahy všetky ostatné ustanovenia zmluvy“ (rozsudok vo veci C-472/11 z 21.2. 2013, Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a Viktória Csipai);

Rovnako to bolo aj v danom prípade.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné hmotno-právne, ako aj procesno-právne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie danej veci, interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne akceptovateľné. Krajský súd svoje rozhodnutie presvedčivo odôvodnil, a tak sa nemožno stotožniť s argumentáciou sťažovateľky o arbitrárnej podstate napadnutého rozhodnutia, keďže vychádza z konkrétnych (skutkových) okolností prípadu zohľadňovaných pri rozhodovaní v tomto type konania.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom krajského súdu nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Napokon, pokiaľ sa sťažovateľka domnieva, že krajský súd jej ako aktívne procesne legitimovanému subjektu neposkytol náležitú súdnu ochranu z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom, mohla ním vydaný rozsudok napadnúť prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, čo však neurobila. Takýto postup je nepochopiteľný obzvlášť v prípade, ak sťažovateľka bez tomu zodpovedajúcej procesnej aktivity presviedča ústavný súd, ktorý nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02), o opodstatnenosti svojej sťažnosti.