III. ÚS 106/2015

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 30 D 344/09 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje priebeh napadnutého konania a skutkové okolnosti svojho prípadu, a poukazuje pritom na skutočnosť, že posledné pojednávanie vo veci bolo uskutočnené ešte 5. decembra 2011. Vzhľadom na celkovú nečinnosť okresného súdu, ako aj ním povereného notára v konaní o dedičstve sťažovateľ podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní z 8. júla 2014. Predseda okresného súdu vo svojej odpovedi sp. zn. 1 SprS 272,308/2014 z 8. septembra 2014 sťažnosť podanú podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) uzavrel ako opodstatnenú, sťažovateľa informoval o tom, že v jeho veci boli prijaté opatrenia na nápravu tohto stavu, ako aj o realizácii ďalšieho dohľadu predsedu okresného súdu nad plynulosťou konania vo veci.

K dôvodom podania sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ ďalej uvádza, že jeho „snaha domôcť sa objektívneho a spravodlivého prejednania dedičstva po otcovi ma stála nemalé úsilie a to i s poukazom na to, že väčšina mojich návrhov a žiadostí zostala bez odozvy. Neviem si nijako vysvetliť, prečo notár nekoná vo veci. Znova poznamenávam, že dedičské konanie sa vedie od roku 2009. Sme len 3 dedičia a riadne sa dostavujeme na každé pojednávanie, čiže prieťahy nie sú na našej strane. Navyše, súdny komisár robí tieto úkony za odplatu.“. Návrh na priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 eur sťažovateľ odôvodnil poukazom na judikatúru ústavného súdu a psychické vypätie spôsobené pocitom neistoty a obavy, pokiaľ ide o dosiahnutie spravodlivosti.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v tomto prípade zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci rozhodoval len o porušení tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iného ustanovenia ústavy (čl. 20 ods. 1 ústavy), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať za súčasť argumentácie sťažovateľov (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala verejne bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola... v primeranej lehote prejednaná... súdom.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Podľa § 175zb ods. 1 OSP súd môže odňať vec poverenému notárovi, ak napriek predchádzajúcemu upozorneniu spôsobí zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Súd potom poverí úkonmi v konaní o dedičstve iného notára podľa rozvrhu práce.

V danom prípade sťažovateľ nepreukázal a ani netvrdil, že by v napadnutom konaní žiadal okresný súd o výmenu notára ako súdneho komisára podľa už uvádzaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

V prípadoch namietaného porušenia základných práv v dôsledku zbytočných prieťahov v konaní zapríčinených všeobecným súdom ústavný súd skúma, či sťažovateľ využil právne prostriedky, ktoré mu na ochranu jeho práv poskytuje zákon o súdoch v ustanoveniach § 3 ods. 7 a § 62 a nasl., ako aj platné procesnoprávne predpisy (najmä § 175zb OSP). O sťažnosti, ktorej predmetom je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, že sťažovateľ preukáže účinné využitie právnych prostriedkov upravených podľa zákona o súdoch a prípadne ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde) [obdobne napr. III. ÚS 197/05, III. ÚS 13/06].

V danom prípade ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľ nevyužil všetky právne prostriedky nápravy a sťažnosť predsedovi okresného súdu bola zo strany sťažovateľa iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostal primeranú lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom v napadnutom konaní (obdobne napr. II. ÚS 101/06, III. ÚS 137/07). Takéto využitie právneho prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažovateľom nepredstavuje dostatočný časový priestor na poskytnutie možnosti napadnutému všeobecnému súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený jeho prípadnou nečinnosťou.