III. ÚS 108/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 108/2015­11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby , zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Podobom, Bratislavská 32, Dubnica nad Váhom, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom a jeho uznesením č. k. 1 T 190/2013­425 z 3. júna 2014 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 76/2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť odmieta.

Pretože obhajca sťažovateľa „mal na deň 03.06. 2014 predvolanie na hlavné pojednávanie na Okresnom súde Prievidza... a pre krátkosť času a spôsob upovedomenia zvolený obhajca nemohol za seba zohnať náhradného obhajcu, nemohol sa preto výsluchu obv. zúčastniť. Z toho dôvodu zvolený obhajca ešte popoludní dňa 02.06. 2014 faxom zaslal žiadosť o ospravedlnenie svojej neúčasti na výsluchu obž. aj so sťažnosťou na postup zákonného sudcu, vzhľadom na spôsob upovedomenia a krátkosť času pred konaním samotného výsluchu, nakoľko tak príslušný prokurátor, ako aj zákonný sudca v dostatočnom predstihu vedeli o dobe končenia súčasného trestu odňatia slobody , teda súd mal dostatočný priestor na včasné upovedomenie obhajcu o termíne konania výsluchu tak, aby zvolený obhajca zabezpečil právne zastupovania svojho klienta. Sťažnosť na postup zákonného sudcu bola podaná aj z toho dôvodu, že napriek písomnej žiadosti obhajcu zo dňa 04.04,2014 o vyhotovenie kópie trestného spisu, tak do dňa 02.06. 2014 nebola kópia spisu pre obhajcu vyhotovená.“.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť bezprostredne po jeho vyhlásení a zároveň uviedol, že dôvody sťažnosti doplní písomným podaním. O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením č. k. 23 Tos 76/2014­439 z 24. júna 2014 tak, že sťažnosť obvineného ako nedôvodnú zamietol. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 1 T 190/2013­425 z 3. júna 2014 bolo doručené jeho „zvolenému obhajcovi dňa 16.06. 2014, pričom obhajca v zákonnej lehote podal proti tomuto uzneseniu písomnú sťažnosť aj s odôvodnením“.

Namietaným postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu bolo podľa názoru sťažovateľa porušené jeho „základné ľudské právo na osobnú slobodu upravené v čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, moje základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, na právnu ochranu vyplývajúce z čl. 47 ods. 2 a právo na obhajobu vyplývajúce z čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ako aj z čl. 5 a 6 Dohovoru“, preto navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho označených základných práv podľa ústavy postupom a rozhodnutím okresného súdu a postupom krajského súdu, zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu a nariadil sťažovateľovo okamžité prepustenie z väzby na slobodu. Sťažovateľ si tiež uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 €, ktoré žiada uhradiť na účet jeho právneho zástupcu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd považoval za potrebné v zhode so svojou doterajšou judikatúrou (m. m. III. ÚS 135/04, I. ÚS 124/08, IV. ÚS 71/2012) poukázať na vzťah ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu k čl. 46 ods. 1 ústavy. Z obsahu čl. 17 ústavy vyplýva, že tento vo svojich ustanoveniach zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresnému súdu bol 13. mája 2014 doručený podnet prokurátora č. k. Pv 592/13/3304­120 z 12. mája 2014 na vzatie sťažovateľa do väzby v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 190/2013. Z predmetného podnetu vyplýva, že proti sťažovateľovi sa v tom čase viedlo trestné stíhanie pre zločin neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, elektronických peňazí alebo inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1 a 3 písm. b) Trestného zákona v súbehu s prečinom krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona. V tejto veci bol sťažovateľ pôvodne uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 25/2013 z 24. júla 2013 vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom vo väzbe bol „v priebehu celého prípravného konania“. Po podaní obžaloby na sťažovateľa okresný súd 3. decembra 2013 rozhodol o jeho prepustení z väzby na slobodu z dôvodu, že v rovnaký deň okresný súd nariadil sťažovateľovi výkon trestu odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov v skoršej trestnej veci sťažovateľa vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 133/2013. V čase podania podnetu prokurátora na vzatie sťažovateľa do väzby bol teda sťažovateľ vo výkone trestu odňatia slobody, pričom výkon trestu mal trvať do 3. júna 2014.

Okresný súd 2. júna 2014 oznámil sťažovateľovi a jeho obhajcovi, že 3. júna 2014 uskutoční výsluch sťažovateľa k rozhodovaniu o jeho vzatí do väzby. Obhajca obratom faxovým podaním označeným ako „vyjadrenie obhajcu k zaslanému vyrozumeniu o termíne výsluchu obvineného“, zrejme nesprávne datovaným 4. apríla 2014, okresnému súdu oznámil, že z dôvodu kolízie termínov sa nemôže výsluchu sťažovateľa zúčastniť. Zároveň týmto podaním podal sťažnosť na konajúceho sudcu, v ktorej namietal spôsob upovedomenia o výsluchu, ako aj krátkosť času pred konaním výsluchu. Namietal tiež skutočnosť, že mu nebol doručený „návrh prokurátora na vzatie do väzby“.

Z obsahu uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento preskúmal sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu ako aj postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, a dospel «k záveru, že v predmetnej trestnej veci boli splnené všetky formálne ako aj materiálne náležitosti, podmienky a predpoklady pre vzatie obvineného do väzby. V spisovom materiáli sa nachádza dostatok dôkazov, z ktorých vyplýva dôvodnosť podania obžaloby na obvineného za tam uvedenú trestnú činnosť. Takýmto spôsobom preukázaná zákonnosť trestného stíhania mala potom vplyv aj na posúdenie dôvodnosti väzby obvineného. Väzba nie je trestom, ale je výlučne len procesným opatrením, ktorého účelom je dočasne zaistiť osobu obvinenú z trestného činu pre potreby prebiehajúceho trestného konania obmedzením jej osobnej slobody. Trestný poriadok podmieňuje možnosť vzatia obvineného do väzby existenciou dôvodnej obavy, vyplývajúcej z konania obvineného alebo z ďalších konkrétnych skutočností vo vzťahu k niektorej nežiaducej forme správania označovanej ako dôvod väzby. Výklad zákonných znakov „konkrétnych skutočností“ je predovšetkým vecou súdu, ktorý pri dôkladnej znalosti skutkových okolností a dôkaznej situácie konkrétnej trestnej veci musí posúdiť, či vzatie do väzby je opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel ani pri vynaložení úsilia nemožno dosiahnuť inak. Pre aplikáciu tohto znaku nie sú dané objektívne a nemenné kritériá, ale tieto kritériá treba vždy vyvodiť z povahy konkrétnej a individualizovanej veci, vrátane osoby obvineného, jeho osobných pomerov a ďalších znakov upravených v tomto ustanovení. Osoba obvineného, ktorý bol v minulosti viackrát súdne trestaný, okrem iného aj pre majetkovú trestnú činnosť, nedáva žiadne záruky, ktoré by vylúčili obavu z pokračovania v trestnej činnosti. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva dôvodná obava, že pri ponechaní na slobode bude pokračovať v trestnej činnosti, čo zakladá dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Z týchto dôvodov považoval preto krajský súd napadnuté

uznesenie

súdu prvého stupňa za zákonné a správne a v celom rozsahu si osvojil závery uvedené v dôvodoch napadnutého uznesenia, ktoré viedli súd ku vzatiu obvineného do väzby. Z takto rozvedených dôvodov preto krajský súd sťažnosť obvineného nepovažoval za dôvodnú a túto podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. následne ako nedôvodnú zamietol.».

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že jeho výsluch na okresnom súde v súvislosti s ďalším ponechaním vo väzbe bol vykonaný bez prítomnosti zvoleného obhajcu z dôvodu, že okresný súd tohto o konaní výsluchu informoval iba jeden deň pred konaním samotného výsluchu, ústavný súd uvádza, že v zmysle § 72 ods. 2 Trestného poriadku je všeobecný súd povinný o čase a mieste výsluchu obvineného (v danom prípade sťažovateľa) vhodným spôsobom upovedomiť obhajcu, ak je dosiahnuteľný.

Jednou z procesných záruk pozbavenia osobnej slobody väzbou v súlade s čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy je aj právo obvineného podať sťažnosť proti uzneseniu prvostupňového súdu, v ktorej predloží súdu svoje argumenty proti uvaleniu väzby. Tomuto právu obvineného zodpovedá povinnosť súdu umožniť obvinenému uplatnenie jeho práv a rozhodnúť o sťažnosti v konaní v súlade so zákonom, t. j. Trestným poriadkom. Predpokladom úspešného uplatnenia ochrany základného práva podľa čl. 17 ústavy v konaní pred ústavným súdom je však riadne uplatnenie práva podať sťažnosť v konaní pred všeobecnými súdmi, t. j. domáhanie sa svojho práva v súlade so všetkými podmienkami ustanovenými zákonom pre tento typ konania. Obvinený, zvlášť v prípade, ak uplatňuje svoje práva za pomoci obhajcu, musí súčasne predvídať, že súd bude v konaní postupovať v časových limitoch, ktoré ustanovuje Trestný poriadok pre tento typ konania. Podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene.

Z obsahu zápisnice o výsluchu sťažovateľa z 3. júna 2014 vyplýva, že sťažovateľ pred sudcom okresného súdu predniesol svoje výhrady proti väzobnému stíhaniu, pričom zároveň využil svoje právo a proti uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť. Túto v čase výsluchu neodôvodnil s poukazom na to, že dôvody sťažnosti doručí v písomnom vyhotovení.

Sťažnosť sťažovateľa zahlásená pri jeho väzobnom výsluchu bola doplnená o dôvody až prostredníctvom sťažnosti podanej jeho obhajcom v zákonnej trojdňovej lehote 19. júna 2014, pričom z jej obsahu je zrejmé, že obhajca sťažovateľa v jej odôvodnení žiadnym spôsobom nenamietal existenciu dôvodov väzby sťažovateľa, ale výlučne postup okresného súdu pri oznamovaní termínu väzobného výsluchu.

Ústavnému súdu neuniklo, že postup okresného súdu, ktorý sťažnosť podanú obhajcom sťažovateľa nepredložil bezodkladne na rozhodnutie krajskému súdu, nebol správny, avšak ani v tomto pochybení okresného súdu nie je možné vidieť taký zásah do základných práv sťažovateľa, ktorých porušenie namieta (osobitne práva na obhajobu), ktorý by bol z ústavného hľadiska významný. Keďže obhajca sťažovateľa bol okresným súdom upovedomený o tom, že 3. júna 2015 bude vykonaný výsluch sťažovateľa na účely rozhodovania o jeho vzatí do väzby, a vedel tiež, že o zákonnosti a dôvodnosti sťažovateľovej väzby bude okresný súd, prípadne aj súd druhého stupňa rozhodovať, nič mu nebránilo v tom, aby v období od 3. júna 2015 (výsluch sťažovateľa) do 24. júna 2015 (deň rozhodnutia krajského súdu na neverejnom zasadnutí) náležite a včas odôvodnil sťažnosť zahlásenú priamo sťažovateľom pri jeho väzobnom výsluchu.

Zamietavým uznesením krajského súdu teda nadobudlo uznesenie okresného súdu právoplatnosť a bez využitia mimoriadnych opravných prostriedkov nemal krajský súd ďalšiu zákonnú možnosť toto rozhodnutie preskúmať, a to ani na základe oneskorene doručenej sťažnosti obhajcu sťažovateľa.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu neodmysliteľnou procesnou zárukou pri zásahu do základného práva jednotlivca do osobnej slobody musí byť právo dotknutej osoby vyjadriť sa, teda právo na vypočutie súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe (mutatis mutandis III. ÚS 84/06, II. ÚS 108/08). V okolnostiach prerokúvaného prípadu však sťažovateľ mal možnosť vyjadriť sa k dôvodom vzatia do väzby a argumenty sťažovateľa obidva všeobecné súdy zobrali do úvahy. Na základe opísaných dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že pokiaľ sa krajský súd vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s argumentmi sťažovateľa obsiahnutými v písomnom podaní obhajcu z dôvodu, že toto podanie nemal pri rozhodovaní k dispozícii, a súčasne ostatné záruky spravodlivého procesu vzťahujúce sa na rozhodovanie o väzbe, predovšetkým právo dotknutej osoby byť vypočutý súdom k dôvodom a okolnostiam vzatia do väzby boli zachované, nemôže to bez ďalšieho viesť k vysloveniu porušenia práva na osobnú slobodu vyplývajúceho z čl. 17 ústavy ani práva na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 ústavy alebo práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.

Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že z obsahu sťažnosti obhajcu je možné ustáliť, že obhajcom neboli v sťažnosti predložené také argumenty, ktoré by neboli, resp. nemohli byť vo veci konajúcim súdom známe z obsahu súdneho spisu a ktoré by zároveň boli spôsobilé privodiť zásadné prehodnotenie tých skutkových a právnych okolností, ktoré súdy brali do úvahy pri rozhodovaní o vzatí sťažovateľa vo väzbe.