III. ÚS 109/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 109/2016-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, zastúpenej obchodnou spoločnosťou JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Roman Kvasnica, pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 26 CoE/52/2015-81 z 31. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) prvým výrokom uznesenia č. k. 10 Er/1457/2013-60 z 30. decembra 2014 námietkam povinných proti exekúcii vyhovel, keď po vykonaní dokazovania „dospel k záveru, že... sú dôvodné, nakoľko svoj dlh v celom rozsahu dňa 25. 05. 2005 splnili“, pretože tento bol vo forme zrážok zo mzdy povinných súdnym exekútorom , exekútorský úrad, , zasielaný na „exekučný depozitný účet “. V tejto súvislosti okresný súd zdôraznil, že „po právoplatnosti uznesenia, ktorým súd námietkam povinných proti exekúcii vyhovel, súd exekúciu zastaví“. Druhým výrokom citovaného uznesenia okresný súd rozhodol, že námietky povinných proti trovám exekúcie zamieta. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia pritom poukázal na to, že takáto procesná obrana povinných je neopodstatnená vzhľadom na to, že „trovy uvedené v upovedomení o začatí exekúcie sú vždy trovami predbežnými“. V okolnostiach daného prípadu totiž „súdny exekútor nemohol mať pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie oprávneným vedomosť o prípadnej úhrade dlžnej sumy povinnými, preto v upovedomení o začatí exekúcie vychádzal z návrhu oprávneného“.

Proti prvému výroku uvedeného uznesenia okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala, že nedostatočne zistil skutkový stav veci a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože „do 01. 06. 2014 plnenie súdnemu exekútorovi nemalo za následok zánik dlhu (§ 46 ods. 3 Exekučného poriadku)“.

Krajský súd napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu v napadnutej časti potvrdil, pretože dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak Ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).

V súvislosti s uplatnenou argumentáciou krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že „je nesporné, že na základe predmetného exekučného titulu už povinní v 1. a 2 . rade v plnom rozsahu plnili pohľadávku oprávneného, a to zrážkami zo mzdy, čo vyplýva z obsahu exekučného spisu EX 012/01. Bolo by v rozpore s dobrými mravmi, aby na základe toho istého exekučného titulu bola opätovne vykonaná exekúcia na tých istých povinných, ktorí už raz svoj dlh splnili. Odvolací súd v danom prípade poukazuje na oprávneným namietané ustanovenie § 46 ods. 3 Exekučného poriadku, ktoré bolo zavedené novelou účinnou od 01. 11. 2013 a vzťahuje sa aj na konania začaté pred 01. 11. 2013 (§ 243b ods. 2) v zmysle ktorého plnenie exekútorovi má rovnané účinky, ako keby povinný plnil oprávnenému, to znamená, že tým, že povinní v 1. a 2. rade dlh plnili exekútorovi a ak by aj tento exekútor z uvedenej sumy nepoukázal oprávnenému nič, aj tak má takéto plnenie rovnaké účinky ako keby povinní plnili oprávnenému. Povinnosť povinných v 1. a 2. rade zanikla, pričom následne nároky oprávneného na poukázanie sumy vymoženej v rámci exekúcie voči súdnemu exekútorovi bolo potrebné uplatniť v rámci exekučného konania EX 012/01 a nie v novom konaní EX 2904/13.“.

Ústavný súd konštatuje, že námietku porušenia označených práv sťažovateľka nespája s princípmi spravodlivého súdneho procesu vyplývajúcimi z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016