III. ÚS 110/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 110/2016-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016 predbežne prerokoval sťažnosti , , a , , obaja zastúpení advokátom JUDr. Bohumilom Novákom, advokátska kancelária, Horná 27, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia „a) čl. 12 ods. 1, čl. 36 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s čl. 21 ods. 1, čl. 41 Charty základných práv Európskej únie, čl. 2 ods. 1, čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, čl. 2 ods. 2 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, b) čl. 1 ods. 1, ods. 2, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, samostatne aj čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, opatreniami č. 11 a 13 predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorými sa mení a dopĺňa Rozvrh práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2015“; a vo veci namietaného porušenia základného práva „na dobrú správu vecí verejných podľa čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 41 Charty základných práv Európskej únie a základného práva podľa čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 36 ods. 1 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky mať za rovnakých podmienok prístup na plnenie funkčných povinností sudcu v domácom prostredí, Rozhodnutím predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. októbra 2015, Spr 853/2015“ a takto

rozhodol:

Sťažnosti a odmieta.

Zo sťažností doručených ústavnému súdu 14. októbra 2015 (sťažnosť sťažovateľa v 1. rade) a 27. októbra 2015 (sťažnosť sťažovateľa v 2. rade) a ich príloh vyplýva, že „Opatrením č. 11, Spr 956/2015, ktorým sa mení a dopĺňa Rozvrh práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2015 z 26. augusta 2015, s účinnosťou od 1. septembra 2015, bolo zmenené zloženie senátov trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Funkčný senát 1T v zložení , a bol rozpustený a členovia tohto senátu boli začlenení každý do iného senátu. Pôvodný senát 1T zostal znefunkčnený – neobsadený.“.

Podľa názoru sťažovateľov k tomu došlo po medializácii „názorov niektorých politikov“ na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 8/2015 z 23. februára 2015, sp. zn. 1 To 1/2015 z 29. mája 2015 a sp. zn. 1 To 4/2015 z 15. júla 2015 a „osobitne na absenciu bezúhonnosti sudcu okresného súdu [týka sa sťažnosti sťažovateľa v 2. rade, pozn.] a inštitucionálnej nezávislosti policajnej inšpekcie od orgánu exekutívy [týka sa oboch sťažovateľov, pozn.]. Sťažovatelia sú presvedčení, že predsedníčka najvyššieho súdu „začala členov senátu 1T najskôr kritizovať, a potom aj postihovať...“.

Sťažovateľ v 1. rade uviedol, že podľa «Opatrenia č. 11 a č. 13 bol zaradený do senátu 5T. Ide o senát, ktorému predsedá ;... V tomto senáte sú aj sudcovia, ktorých vzájomná averzia je medzi sudcami najvyššieho súdu známa už dlhodobo a bola aj v médiách prezentovaná. Potvrdzujú to i opakované vyjadrenia predsedu senátu..., ktorý sa vyjadril..., že „ bude síce vedený v senáte 5T, ale na rozhodovacej činnosti senátu sa nebude podieľať... dôvodom pre takýto postup je pretrvávajúca odborná a morálna disharmónia medzi pôvodnými členmi senátu 5T a sudcom , ktorá bráni akejkoľvek pracovnej a medziľudskej komunikácii..., ktorú nie je možné prekonať a ktorá by mohla vyústiť až do fyzických konfliktov.“ Pokiaľ ide o tvrdenie predsedníčky, že novým zložením senátov má dôjsť k zásadnému zlepšeniu funkčnosti a zvýšeniu efektívnosti pri vybavovaní agendy... a ku zlepšeniu celkovej situácie v medziľudských vzťahoch, predseda senátu 5T to vyvrátil... Aj predsedníčkou súdu prezentovaný argument o zlepšení situácie v medziľudských vzťahoch, je v kontexte už vyjadreného evidentné, že len formálne prekrýva skutočný dôvod, ktorým je odstavenie a vyradenie sťažovateľa od nezávislého rozhodovania, ktoré nekorešponduje s vôľou aktuálnych držiteľov politickej (výkonnej) moci a časťou verejnosti. Vyjadrenia predsedníčky súdu pri odôvodňovaní preradenia a rozdelenia členov pôvodného senátu 1T z dôvodu nesúhlasu s právnym názorom vyjadreným v rozsudkoch..., spolu s verejnými vyjadreniami predsedu senátu 5T, v ktorom je sťažovateľ podľa Opatrenia č. 11 od 1. septembra 2015 členom, sú v tomto smere jednoznačné. Zaradenie sťažovateľa do senátu 5T je typicky účelovou zmenou, ktorou sa predsedníčka snaží eliminovať rozhodovaciu činnosť sťažovateľa, ktorého právne názory nevyhovujú ministrovi vnútra, ministrovi spravodlivosti a verejnosti a naviac mu tam hrozí fyzický atak zo strany , pri prezentovaní právnych názorov nesúladných s jeho názormi.».

Podľa presvedčenia sťažovateľov „Trestný poriadok a zákon o sudcoch umožňuje najvyššiemu súdu v trestnom konaní rozhodovať v senátoch len ak sú trojčlenné alebo päťčlenné. Dvojčlenný (3T) [týka sa sťažovateľa v 2. rade, pozn.] alebo štvorčlenný (5T) senát Trestný poriadok, ale ani Zákon o sudcoch nepozná a svojvoľné kreovanie trojčlenného senátu v zložení zo štyroch sudcov je porušením práva fyzických osôb na spravodlivý súdny proces.“ .

Sťažovateľ v 1. rade k tomu dodáva, že „V tejto spojitosti ako typicky účelové sa ukazuje aj zloženie senátu 3T iba z dvoch kmeňových sudcov... a sudcu , dočasne prideleného na výkon funkcie v tomto senáte, hoci senát 5 T má štyroch kmeňových sudcov... Na najvyššom súde sa doposiaľ uplatňovala zásada, že za takejto situácie, práve dočasne pridelený sudca nikdy nepôsobil ako tretí člen senátu. Dôvodom na zrušenie každého rozhodnutia štvorčlenného senátu je okolnosť, že predseda súdu alebo riadiaci predseda senátu bude arbitrárne určovať zo senátu, zloženého zo štyroch sudcov, troch na rozhodnutie v konkrétnej veci. Takýto postup porušuje aj práva fyzických osôb na zákonného sudcu a sudcovi, zaradenému v senáte zo štyroch sudcov, v prípade rozhodovania v senáte z troch sudcov, hrozí opodstatnene disciplinárny postih za to, že v rozpore so zákonom konal a rozhodoval, hoci nie je zákonným sudcom.“.

Podľa názoru sťažovateľov „V opatreniach predsedníčky najvyššieho súdu č. 11 a č. 13 nie je určený mechanizmus, z ktorého by bol dopredu daný presný a ničím nezameniteľný spôsob prideľovania veci konkrétnemu sudcovi - spravodajcovi a kreovania trojčlenného senátu pre takto pridelenú konkrétnu trestnú vec napadnutú cez elektronickú podateľňu...“.

Sťažovatelia sa zhodujú, že „Opatreniami predsedníčky súdu ako individuálnymi správno-riadiacimi aktmi bolo zasiahnuté do“ ich „základného práva... na dobrú správu veci verejných, na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, do práva na ochranu pred diskrimináciou v zamestnaní za právne presvedčenie, zmýšľanie, resp. názor a do práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok...“.

Ako uvádzajú, „čl. 36 písm. b) Ústavy je tým ustanovením, ktoré vyplýva zo skutkového stavu uvedeného v sťažnosti a porušenie základného práva, ktorého reálnosť možno odôvodiť, nie zo samotnej zmeny rozvrhu práce súdu, ale z odôvodnení jeho zmeny predsedníčkou súdu, čo je zachytené v zápisnici z prerokovávania rozvrhu v sudcovskej rade“.

Sťažovatelia tvrdia, že «Právo podľa čl. 36 Ústavy zahŕňa jednak právo na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a podľa výslovného znenia v písm. b) aj ochranu pred diskrimináciou v zamestnaní. Tým, že splnomocnenie pre zákonodarcu na obsah, resp. predmet úpravy zákona, ktorý má vydať, je formulovaný demonštratívne (slovom „najmä“), je možno pod toto právo nasubsumovať aj osobitné práva sudcu vyplývajúce z ustanovenia § 34 ods. 1 (nadpis „základné práva sudcu“) priznáva každému sudcovi za rovnakých podmienok rovnaké práva a povinnosti. Podľa výslovného znenia tohto ustanovenia zákona o súdoch „sudca nemôže byť zvýhodňovaný alebo znevýhodňovaný pre jeho právne názory vyjadrené v rozhodovaní alebo pre jeho názory a postoje sudcu.“».

Sťažovateľ v 1. rade vo vzťahu k namietanému čl. 30 ods. 4 ústavy uvádza, že v zmysle ustanovenia tohto článku ústavy „občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám. Toto základné ľudské právo v zmysle nespochybniteľnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu implicitne v sebe zahŕňa aj právo na zotrvanie vo funkcii a v jeho rámci treba vidieť i zotrvanie vo funkcii s reálnym výkonom povinností vyplývajúcich z obsahovej náplne danej funkcie. Predsedníčka súdu vyjadreniami pri odôvodňovaní preradenia a rozdelenia členov pôvodného senátu 1T z dôvodu nesúhlasu s právnym názorom, spolu s verejnými vyjadreniami predsedu senátu 5T, prezentovala zjavný zámer zabrániť sťažovateľovi v rozhodovaní, čo je jediná náplň funkcie sudcu.“.

Sťažovatelia zhodne tvrdia, že „Pred zmenami rozvrhu práce, predsedníčka súdu opatrenie č. 11“ s nimi „prerokovala... iba formalisticky a opatrenie č. 13“ s nimi „neprerokovala vôbec, a ani“ ich „nevypočula pred prijatím tohto individuálneho opatrenia“, ktoré sa ich osôb „nepriaznivo dotýka.“.

V ďalšom sťažovatelia poukázali na Bangalórske zásady správania sudcov; odporúčanie CM/Rec (2010) 12 Výboru ministrov Rady Európy členským štátom o sudcoch: nezávislosť, efektívnosť a zodpovednosť zo 17. novembra 2010 a dodatok k nemu; základné princípy nezávislosti súdnictva OSN A/COF.121/22/Rev. 1 59 (1985); Európsku Chartu o štatúte sudcov (1998) (DAJ/DOC(98)23); správu pracovnej skupiny Európskej siete Súdnych rád – SUDCOVSKÁ ETIKA, 2009 – 2010; správu PORADNEJ RADY EURÓPSKYCH SUDCOV CCJE(2011)6 o situácii súdnych mocí a sudcov v rôznych členských štátoch, Štrasburg, 9. novembra 2011; MAGNU CHARTU SUDCOV (Základné princípy), CCJE(2010)3, Štrasburg, 17. novembra 2010; odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy členským štátom o nezávislosti, spôsobilosti a postavení sudcov R (94) 12 z 13. októbra 1994; rezolúciu EAJ – preskúmavanie súdnych rozhodnutí výkonnou mocou.

2. Opatrenia č. 11 a č. 13 predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorými sa mení a dopĺňa Rozvrh práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2015 z 26. augusta 2015, Spr 956/2015 a z 10. septembra 2015, Spr 1083/2015 sa zrušujú v časti týkajúcej sa sťažovateľa. 3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi nemajetkovú ujmu v sume 100 000 eur [sťažovateľovi v 1. rade] 80 000 Eur [sťažovateľovi v 2. rade]... na účet sťažovateľa, na ktorý mu je zasielaný plat, do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu. 4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 355,72 eur [každému]... na účet jeho právneho zástupcu Bohumila Nováka do 1 mesiaca od doručenia tohto nálezu.“.

Sťažovatelia zároveň navrhli vo veci rozhodnúť o dočasnom opatrení podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorým ústavný súd odloží vykonateľnosť opatrení predsedníčky najvyššieho súdu č. 11 a č. 13, ktorými sa mení a dopĺňa rozvrh práce, s odôvodnením, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky bude konať a rozhodovať v senátoch trestného kolégia v takom zložení, ktoré je v rozpore s ústavnými a zákonnými úpravami, takže bude dochádzať aj k porušovaniu základného práva na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy...“.

Rovnako sťažovatelia zhodne tvrdia, že v ich prípade ide o naliehavú vec, ktorá spĺňa predpoklady na postup podľa § 26 ods. 1 zákona o ústavnom súde, preto navrhli prednostné rozhodnutie o týchto sťažnostiach, „pretože od 1., resp. 11. septembra 2015 dochádza k nerešpektovaniu ústavného imperatívu na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy u fyzických osôb v trestnom konaní na Najvyššom súde Slovenskej republiky“.

Tvrdia, že predsedníčka najvyššieho súdu ich „nevypočula a ani“ im „nedala... príležitosť vyjadriť sa, hoci v zmysle čl. 17 odporúčania Výboru ministrov Rady Európy Rec (2007/7 z 20. júna 2007 o dobrej správe musia byť správne rozhodnutia formulované v jednoduchej, jasnej a zrozumiteľnej podobe a musia obsahovať primerané zdôvodnenie, zahŕňajúce skutkové a právne dôvody, pre ktoré bolo vydané“.

Podľa názoru sťažovateľov predsedníčka najvyššieho súdu pri prijímaní dotknutého rozhodnutia v danom prípade prekročila ústavné a zákonné kompetencie, rozhodla arbitrárne (svojvoľne), v rozpore s povinnosťami ustanovenými pri jej riadení a správe najvyššieho súdu, ako aj v rozpore s podmienkami, pre ktoré možno zrušiť sudcovi povolenie plniť si svoje funkčné povinnosti v domácom prostredí. Sťažovatelia sú presvedčení, že predsedníčka najvyššieho súdu rozhodla „na preukázaný nátlak politika“, a to pre ich názory a postoje a právne názory vyjadrené v rozhodnutiach pri rozhodovaní. Rovnako sťažovatelia tvrdia, že predsedníčka najvyššieho súdu nekonala v súlade s princípmi o dobrej verejnej správe a o ochrane pred diskrimináciou v zamestnaní a porušila ich základné právo na dobrú správu vecí verejných a mať možnosť za rovnakých podmienok plniť si funkčné povinnosti sudcu v domácom prostredí. Zároveň, ako to uvádzajú sťažovatelia, predsedníčka najvyššieho súdu nedbala na zásady demokratického procesu, vládu práva, nediskrimináciu, zodpovednosť a transparentnosť.

Sťažovatelia uznávajú, že „Zákon o sudcoch síce umožňuje predsedovi súdu zrušiť sudcovi prácu v domácom prostredí avšak nemôže byť toto rozhodnutie svojvoľné. Na zrušenie sa vyžaduje splnenie niektorej zo zákonom ustanovených podmienok predpokladaných v ustanovení § 41 ods. 1 písm. a) citovaného zákona. Musí byť preukázaný nedostatočný výkon funkcie sudcu alebo porušenie sudcovských povinností.“.

Predsedníčka najvyššieho súdu napadnuté rozhodnutie sp. zn. Spr 853/2015 z 19. októbra 2015 odôvodnila „vedením disciplinárneho konania“ proti sťažovateľom. Títo však tvrdia, že «Vedenie disciplinárneho konania proti sudcovi môže byť základom pre zrušenie povolenia o plnení funkčných povinností sudcu v domácom prostredí, ale až na podklade právoplatného rozhodnutia disciplinárneho senátu, ktorým uznal sudcu za vinného zo spáchania disciplinárneho previnenia, čo sa v ustanovení § 41 ods. 2 citovaného zákona predpokladá pod písm. b). Až právoplatné rozhodnutie disciplinárneho senátu, ktorým uznal sudcu za vinného zo spáchania disciplinárneho previnenia sa uvádza ako samostatný dôvod na zrušenie [sťažovateľ v 2. rade zvýraznil, že „už vydaného“] povolenia o plnení funkčných povinností sudcu v domácom prostredí práve preto, aby len formálne podanie disciplinárneho návrhu, bez reálneho dôkazného základu, nebolo pre predsedu súdu nástrojom na bezdôvodné šikanovanie názorovo mu nepohodlných

Predsedníčkou najvyššieho súdu. . ., použitý čl. V bod 1 a 2 Zásad neupravuje zrušenie povolenia plniť funkčné povinnosti sudcu v domácom prostredí a bod 1 uvedených Zásad neobsahuje ani písm. a). Čl. VI. bod 2) týchto Zásad predsedovi súdu síce formálne umožňuje zrušenie alebo obmedzenie výkonu práce v domácom prostredí aj v prípade podania návrhu na disciplinárne konanie proti sudcovi, avšak ide o svojvoľné a nezákonné rozšírenie postihu sudcu Súdnou radou a ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky, pretože zákon o sudcoch v ustanovení § 41 ods. 1 takýto postup neumožňuje.

. ., pretože by išlo o zmenu zákona parlamentu, čiže o zásah do pôsobnosti zákonodarnej moci a do hierarchie právnych noriem. . . . . . Zásady prijaté Súdnou radou a ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky sú normami nižšej právnej sily v porovnaní so zákonom o sudcoch, vydaným Národnou radou Slovenskej republiky. Účelová argumentácia predsedníčky súdu obsahom Zásad na zmenu obsahu ustanovenia § 41 ods. 1 zákona o sudcoch tykajúceho sa výlučne iba určenia rozsahu v akom sa majú plniť funkčné povinnosti sudcu v domácom prostredí a nie úpravy rušenia, resp. obmedzovania už povoleného plnenia funkčných povinnosti sudcu v domácom prostredí, je nezákonná a neústavná. Rozhodnutím o povolení plniť funkčné povinnosti sudcu v domácom prostredí z 3. septembra 2014, sp. zn. 891/2014 bol prijatý nespochybniteľný záver, že povinnosti sudcu si sťažovateľ plní na takej úrovni, že to nebránilo vyhoveniu jeho žiadosti.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažností na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že: „1. Základné právo sťažovateľa “ a„ na dobrú správu vecí verejných podľa čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 41 Charty základných práv Európskej únie a základného práva podľa čl. 12 ods. 2 v spojení s čl. 36 ods. 1 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky mať za rovnakých podmienok prístup na plnenie funkčných povinnosti sudcu v domácom prostredí Rozhodnutím predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. októbra 2015, Spr. 853/2015, porušené bolo.

2. Rozhodnutie predsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým bolo sťažovateľovi zrušené povolnie o plnení funkčných povinnosti sudcu v domácom prostredí vydané 3. septembra 2014, Spr 891 pod/2014 zrušuje. 3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi nemajetkovú ujmu v sume 10 000 eur... na účet sťažovateľa, na ktorý mu je zasielaný plat, do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu. 4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 355,72 eur [každému] na účet jeho právneho zástupcu Bohumila Nováka do 1 mesiaca od doručenia tohto nálezu.“.

Aj v týchto sťažnostiach sťažovatelia navrhli rozhodnúť o dočasnom opatrení, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia predsedníčky najvyššieho súdu s odôvodnením, že „U predsedníčky najvyššieho súdu ide o ďalší v sérií šikanóznych krokov proti sťažovateľovi za jeho právne názory, po rozpustení senátu 1T, iniciovaní odvolávania z funkcie predsedu kolégia [vo vzťahu k sťažovateľovi v 1. rade] a iniciovaní disciplinárneho stíhania [vo vzťahu k obom sťažovateľom]“.

V konaní o sťažnosti sťažovateľa v 1. rade doručenej ústavnému súdu 14. októbra 2015 sudkyňa III. senátu ústavného súdu Jana Baricová prípisom z 27. októbra 2015 v zmysle ustanovenia § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde oznámila predsedníčke ústavného súdu skutočnosti, ktoré by mohli vyvolať pochybnosť o jej nezaujatosti a nestrannosti ako sudkyne ústavného súdu v tejto veci. O vyhlásení predpojatosti sudkyne Jany Baricovej rozhodol ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 494/2015-5 z 18. novembra 2015 tak, že ju z výkonu sudcovskej funkcie vo veci v tom čase vedenej pod sp. zn. Rvp 14039/2015 nevylúčil.

Sťažovateľ v 1. rade v oboch svojich sťažnostiach doručených 14. októbra 2015 a 18. novembra 2015 vzniesol námietku zaujatosti sudcov ústavného súdu Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ (v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení iných práv, resp. iným subjektom uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu, ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.

Podstata námietok sťažovateľov spočíva v ich tvrdení, že predsedníčka najvyššieho súdu napadnutými opatreniami č. 11 a č. 13, ktorými došlo k zmene rozvrhu práce (najvyššieho súdu na rok 2015) spočívajúcej v zmene zloženia (obsadenia) jednotlivých senátov trestnoprávneho kolégia, sledovala postih sťažovateľov za ich právny názor vyjadrený v rozsudkoch najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 8/2015 z 23. februára 2015, sp. zn. 1 To 1/2015 z 29. mája 2015 a sp. zn. 1 To 4/2015 z 15. júla 2015. Dôvody, pre ktoré malo dôjsť k prijatiu napadnutých opatrení, prezentované predsedníčkou najvyššieho súdu (zlepšenie funkčnosti, zvýšenie efektívnosti pri vybavovaní agendy a zlepšenie medziľudských vzťahov), sťažovatelia nepovažujú za skutočné, za tie považujú ich „odstavenie a vyradenie... od nezávislého rozhodovania, ktoré nekorešponduje s vôľou aktuálnych držiteľov politickej (výkonnej) moci a časťou verejnosti“. Podľa ich presvedčenia nebol daný ani zákonný dôvod zmeny rozvrhu práce. Napadnuté opatrenia preto považujú za účelové a svojvoľné. Predsedníčke najvyššieho súdu v súvislosti s napadnutými opatreniami vytýkajú, že ich s nimi neprerokovala (č. 13), resp. prerokovala iba formálne (č. 11) a pred ich prijatím sťažovateľov nevypočula.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 41 ods. 1 charty každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote. Podľa čl. 41 ods. 2 charty toto právo zahŕňa najmä: a) právo každého na vypočutie pred prijatím akékohoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať; b) právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, za predpokladu rešpektovania oprávnených záujmov dôvernosti a služobného a obchodného tajomstva; c) povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia. Podľa čl. 41 ods. 3 charty každý má právo na náhradu škody spôsobenej inštitúciami alebo zamestnancami Únie pri výkone ich funkcií v súlade so všeobecnými zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov. Podľa čl. 41 ods. 4 charty každý sa môže obrátiť na inštitúcie Únie v jednom z jazykov zmlúv a musí dostať odpoveď v rovnakom jazyku.

Podľa čl. 2 ods. 1 paktu o občianskych právach každý štát, ktorý je zmluvnou stranou paktu, sa zaväzuje rešpektovať práva uznané v tomto Pakte a zabezpečiť tieto práva všetkým jednotlivcom na svojom území podliehajúcim jeho jurisdikcii bez akéhokoľvek rozlišovania podľa rasy, farby, pohlavia, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Podľa čl. 26 paktu o občianskych právach všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú ochranu zákona bez akejkoľvek diskriminácie. Zákon zakáže akúkoľvek diskrimináciu a zaručí všetkým osobám rovnakú a účinnú ochranu proti diskriminácii z akýchkoľvek dôvodov, napr. podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného presvedčenia, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku a rodu.

V prvom rade ústavný súd k tvrdeniu sťažovateľov z úvodu ich sťažností: „Pokiaľ ide o predsedu súdu už v roku 1997 Ústavný súd opatrenie predsedu súdu o zmene rozvrhu práce označil za opatrenie orgánu štátnej správy súdu a predseda súdu bol pasívne legitimovaným subjektom (II. ÚS 43/97).“ považoval za potrebné uviesť, že v označenom rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 43/97 z 22. júla 1997 ústavný súd konštatoval: „Opatrenie podľa názoru ústavného súdu nie je možné považovať za rozhodnutie orgánu štátnej správy, ako je to uvedené v čl. 127 ústavy. Opatrenie okrem toho, že nemá ani formálne náležitosti, ktoré sa predpisujú pre rozhodnutie, nespĺňa podmienky ani po obsahovej stránke. Takýto akt je možné považovať len za realizovanie jeho právomoci, proti ktorému nie sú prípustné opravné prostriedky, a preto nemôže o tom rozhodovať ani všeobecný súd. Takéto opatrenie nie je rozhodnutím - správnym aktom, vydaným v správnom konaní. Článok 127 ústavy na konanie pred ústavným súdom vyžaduje, aby individuálnym právoplatným správnym aktom, rozhodnutím orgánu štátnej správy (predseda okresného súdu), boli priamo porušené konkrétne základné práva alebo slobody občana (nie teda funkcionára súdu - sudcu). Keď nemožno považovať opatrenie predsedu súdu za rozhodnutie podľa čl. 127 ústavy a naviac sa netýka občana, ale funkcionára súdu - sudcu, sťažnosť sa stáva nedôvodnou a zjavne neopodstatnenou.“

Argumentáciu sťažovateľov preto v tomto smere ústavný súd nemohol považovať za celkom priliehavú. Pre úplnosť je však v tejto súvislosti potrebné pripomenúť v tom čase (vydania rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 43/97 z 22. júla 1997) účinné znenie čl. 127 ústavy, podľa ktorého: „Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach proti právoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva a slobody občanov, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.“ Vzhľadom na tieto okolnosti nemožno v daných veciach postupovať prísne analogicky.

K uvedenému ústavný súd iba poznamenáva, že sťažovateľom uvádzané skutočnosti jednoznačne sledujú kritiku postupu – konania riadiaceho predsedu senátu, pričom samotná sťažnosť sťažovateľa v 1. rade smeruje proti opatreniam predsedníčky najvyššieho súdu č. 11 a č. 13 (pozri navrhovaný petit sťažnosti, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný). Ústavný súd sa preto námietkami sťažovateľa v 1. rade v tomto smere nemohol zaoberať, a to najmä z dôvodu absencie ústavnoprávne významnej argumentácie spôsobilej preukázať nevyhnutnú príčinnú súvislosť medzi sťažnosťou napadnutými opatreniami predsedníčky najvyššieho súdu a postupom riadiaceho predsedu senátu. Navyše, podľa čl. 34 bodu 10 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uverejneného pod č. 291/2006 Z. z.) predseda senátu nie je orgánom správy najvyššieho súdu [pozri tiež § 33 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)], z čoho vyplýva, že proti nemu, resp. jeho postupu nemožno uplatňovať ochranu v zmysle ustanovení čl. 127 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ v 2. rade tvrdenie o diskriminácii svojej osoby oprel o závery, že predsedníčkou najvyššieho súdu prijatím napadnutých opatrení sledovaný zámer nebol naplnený a týmito opatreniami kreované zloženie neprispelo k zvýšeniu efektivity rozhodovacej činnosti trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu.

Ústavný súd zastáva názor, že z hľadiska ústavnoprávnej ochrany základných práv sťažovateľov nie je možné považovať zmenu zloženia senátov trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu za „trestanie“ sudcov (v tomto prípade sťažovateľov) pre ich právny názor vyjadrený v rozhodnutiach s následkami ich diskriminácie, t. j. s kvalifikovaným negatívnym dopadom na ich základné práva. Inak povedané, sudca nemá zákonný a ani ústavný nárok na jeho zaradenie do toho-ktorého konkrétneho senátu, preto zmena zloženia senátu proti vôli sudcu v žiadnom prípade nemôže predstavovať diskrimináciu v jeho zamestnaní [čl. 36 písm. b) ústavy], nech už k zmene zloženia senátu dôjde z akýchkoľvek dôvodov.

Navyše, ústavný súd nemohol prehliadnuť skutočnosť, že situácia sťažovateľa v 2. rade, ktorý je členom senátu 6T, sa zmenila už namietaným opatrením č. 13 z 10. septembra 2015, kedy s účinnosťou od 11. septembra 2015 bol senát 6T zložený z troch (nie štyroch) členov. Po prijatí rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2016 sa zmenila aj situácia sťažovateľa v 1. rade, ktorý je jedným z predsedov trojčlenného senátu 4T, a teda akákoľvek možnosť vzniku negatívnych sťažovateľom v 1. rade predvídaných, resp. predpokladaných obáv odpadla.

K namietanej diskriminácii v spojení so základným právom na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok (čl. 30 ods. 4 ústavy) ústavný súd taktiež v minulosti už uviedol, že obsahom základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy je iba prístup k voleným a iným verejným funkciám, t. j. možnosť nediskriminačného uchádzania sa o takéto funkcie, a nie aj právo na zotrvanie v týchto funkciách (II. ÚS 822/00, m. m. II. ÚS 796/00).

Samotný výkon funkcie sudcu je v prípade splnenia zákonných podmienok na výkon tejto funkcie garantovaný doživotne. Podľa ústavného súdu postupom predsedu súdu (v tomto prípade predsedníčky najvyššieho súdu), v dôsledku ktorého dochádza k zmene zloženia jednotlivých senátov, k znemožneniu samotného výkonu funkcie sudcu dôjsť nemôže. Napadnuté opatrenia možno podľa ústavného súdu považovať za rozhodnutia, resp. akty riadenia predsedníčky najvyššieho súdu ako predstaviteľky orgánu riadenia a správy súdu, ktorá musí v rámci výkonu svojej funkcie dbať na vytváranie podmienok v záujme zabezpečenia plynulého chodu súdu. Inak povedané, rozhodnutím o zmene zloženia senátov trestnoprávneho kolégia nie je zasiahnuté postavenie jednotlivého sudcu, jeho status, dochádza ním iba k zmene podmienok výkonu jeho funkcie sudcu.

Vzhľadom na dosiaľ uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, porušením základných práv podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 36 ústavy, porušením čl. 2 ods. 1 a čl. 26 paktu o občianskych právach, porušením čl. 1 protokolu č. 12 k dohovoru a označenými opatreniami predsedníčky najvyššieho súdu č. 11 a č. 13, ktorými sa mení a dopĺňa rozvrh práce, absentuje akákoľvek príčinná súvislosť, preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich práv podľa čl. 21 ods. 1 a čl. 41 charty, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že ide o práva, ktoré nie sú na vec sťažovateľov aplikovateľné.

Keďže v danom prípade nešlo o takéto konanie, je vylúčené, aby ústavný súd posudzoval prípadný zásah napadnutých opatrení predsedníčky najvyššieho súdu do práv zaručených v čl. 21 ods. 1 a čl. 41 charty (obdobne III. ÚS 344/2013, III. ÚS 443/2013).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosti aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľov o porušovaní základného práva na fyzických osôb na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 ústavy), ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 43/97 z 22. júla 1997 uviedol, že zo samotnej dikcie čl. 48 ods. 1 ústavy jasne vyplýva, že toto právo patrí občanovi, účastníkovi súdneho konania, a nie sudcovi, ktorý vo veci rozhoduje. Z citácie článku, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, nemožno extenzívne interpretovať, že sa to vzťahuje aj na sudcu.

2. K namietanému porušeniu práv rozhodnutím predsedníčky najvyššieho súdu sp. zn. Spr 853/2015 z 19. októbra 2015

Predsedníčka najvyššieho súdu označeným rozhodnutím zrušila sťažovateľom povolenie plniť funkčné povinnosti sudcu v domácom prostredí vydané 3. septembra 2014 pod sp. zn. Spr 891/2014, a to z dôvodu disciplinárneho konania, ktoré bolo vedené proti sťažovateľovi v 1. rade pod sp. zn. KP 112/2015 a proti sťažovateľovi v 2. rade pod sp. zn. KP 113/2015.

Podľa názoru sťažovateľov týmto rozhodnutím predsedníčka najvyššieho súdu porušila čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 2 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 41 charty, ako aj čl. 12 ods. 2 v spojení s porušením základného práva zaručeného v čl. 36 písm. b) ústavy vo vzťahu k osobám sťažovateľov. Podľa presvedčenia sťažovateľov postup predsedníčky najvyššieho súdu bol účelový, diskriminačný, vykazujúci známky zjavnej svojvôle.

Podľa § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 247 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

K obavám sťažovateľov, že „pri neexistencii Najvyššieho správneho súdu, by apeláciu proti prvostupňovému súdu v rámci správneho súdnictva rozhodoval senát správneho kolégia najvyššieho súdu, ktorého členom, by pred rozhodnutím mohla predsedníčka najvyššieho súdu reálne pohroziť, že im svojvoľne zruší povolenie o plnení funkčných povinnosti sudcu v domácom prostredí, ak by mienili rozhodovať nie podľa jej želania a predstav, ale podľa zákona a zákonným spôsobom zisteného skutkového stavu“, ústavný súd poznamenáva, že jednak ide o ničím nepodložené domnienky sťažovateľov, ktoré nie sú spôsobilé privodiť odklon od judikatúrou stabilizovaného postupu ústavného súdu súladného so zákonom o ústavnom súde a ústavou pri posudzovaní oprávnenosti (právomoci ústavného súdu) preskúmať sťažnosť sťažovateľov, a jednak ak by sťažovatelia po právoplatnom skončení konania v rámci správneho súdnictva boli presvedčení, že v tomto konaní boli porušené ich základné práva alebo slobody, mali by možnosť obrátiť sa na ústavný súd sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Zohľadňujúc svoju ustálenú judikatúru ústavný súd konštatuje, že právomoc poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľov majú najprv a predovšetkým všeobecné súdy. Tento právny názor vyplýva z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovatelia nemôžu v súčasnosti a nebudú môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré im zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Rovnako bolo bez právneho významu zaoberať sa námietkami sťažovateľa v 1. rade o zaujatosti sudcov ústavného súdu Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta, Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza, ktorí v tejto veci v konečnom dôsledku nerozhodovali.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016