III. ÚS 111/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 111/2016-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej obchodnou spoločnosťou SCHWEIZER LEGAL, s. r. o., Palisády 32, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Igor Schweizer, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 10 Co/302/2015-26 z 31. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd a krajský súd vec nesprávne právne posúdili, keď odmietli platobný rozkaz zrušiť a začať konať vo veci preskúmania prepravných podmienok a súladu postupu Dopravného podniku Bratislava, a. s., voči nej ako spotrebiteľke s právom na ochranu spotrebiteľa a ochranou pred nekalými zmluvnými podmienkami pri účtovaní celej výšky cestovného napriek existencii ročného predplatného cestovného lístka, ako aj manipulačných poplatkov v prípade, že doklad o predplatnom cestovnom nemá spotrebiteľ pri kontrole cestovných lístkov pri sebe. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza skutkové tvrdenia a rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len ,,Súdny dvor“), Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu, ktorými argumentuje v neprospech správnosti rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu, ktoré považuje za nesprávne a porušujúce jej označené práva. Voči napadnutému uzneseniu krajského súdu namieta, že uznesenie okresného súdu o odmietnutí odporu potvrdil a nezaoberal sa pritom žiadnymi podľa sťažovateľky relevantnými námietkami, ktoré v odvolaní uviedla.

Podľa sťažovateľky odvolávajúc sa na príslušnú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie zmeškanie lehoty na podanie odporu nie je dôvodom na odmietnutie odporu. Aplikácia príslušnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie by podľa sťažovateľky mala viesť k zrušeniu platobného rozkazu z dôvodu nekalých podmienok. Podľa sťažovateľky krajský súd tým, že v napadnutom uznesení sa venoval len včasnosti podania odporu, a nie aj jej námietkam týkajúcich sa jej právneho posúdenia veci, zasiahol do jej v sťažnosti označených základných práv. Napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľka vytýka nedostatočné odôvodnenie, keď podľa jej názoru nedal odpoveď na argument, ktorý je podľa sťažovateľky rozhodujúci.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Článok 46 ods. 1 ústavy zakotvuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Právo na súdnu ochranu ako zásada výkonu súdnictva znamená, že každý, koho právo je ohrozené, dotknuté či porušené, môže sa obrátiť so žiadosťou o nápravu na nestranný a nezávislý súd. V čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy sa expressis verbis zakotvuje právo na súdnu ochranu s tým, že „podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon“. Zákonmi upravujúcimi podrobnosti o súdnej ochrane sú jednak zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a jednak procesné predpisy, ako napr. zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), (PL. ÚS 38/99). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú (PL. ÚS 21/00).

Námietku sťažovateľky týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade sťažovateľkinmu odvolaniu proti uzneseniu okresného súdu, ktorým okresný súd odmietol jej odpor proti platobnému rozkazu, nemohlo byť vyhovené. Poukázal na to, že podľa § 174 ods. 3 písm. a) OSP súd uznesením odmietne odpor, ktorý bol podaný oneskorene. Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že z obsahu spisu vyplýva, že platobný rozkaz súdu prvého stupňa bol sťažovateľke doručený 31. októbra 2013 do vlastných rúk a zákonná 15-dňová lehota na podanie odporu uplynula 16. novembra 2013, pričom sťažovateľka podala odpor 18. novembra 2013, a to elektronickým podaním, ktorý písomne doplnila 20. novembra 2013. Na základe uvedeného krajský súd v napadnutom uznesení skonštatoval, že súd prvého stupňa rozhodol napadnutým uznesením vecne správne, keď odpor podaný sťažovateľkou odmietol, pretože bol podaný po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty, t. j. oneskorene.

Ústavný súd konštatuje, že miera interpretácie a aplikácie dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti prípadu je adekvátna a rešpektujúca predmetnú právnu úpravu. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v napadnutom uznesení krajského súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľky s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal napadnuté

uznesenie

krajského súdu, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu o odmietnutí odporu proti platobnému rozkazu, a konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal so všetkými odvolacími dôvodmi sťažovateľky, ktoré boli pre rozhodnutie o odvolaní vo veci sťažovateľky právne významné a s ktorými sa nestotožnil, a preto o jej odvolaní rozhodol tak, že uznesenie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne. Podľa názoru ústavného súdu prima facie nemožno napadnuté uznesenie krajského súdu považovať za neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu, t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone.

Pokiaľ sa krajský súd v napadnutom uznesení nevyjadril k námietkam sťažovateľky týkajúcich sa posúdenia nekalosti (neprimeranosti) prepravných podmienok navrhovateľa a uplatnenia príslušnej judikatúry Súdneho dvora na jej vec, tieto boli v okolnostiach prejednávanej veci pre jeho rozhodnutie právne irelevantné. Zásadná námietka sťažovateľky voči napadnutému uzneseniu krajského súdu spočívala v tom, že krajský súd mal podľa nej preskúmať prípadnú nekalosť prepravných podmienok navrhovateľa bez ohľadu na včasnosť podania odporu.

Sťažovateľka v konaní pred krajským súdom neuviedla žiadne tvrdenia, na základe ktorých by mala byť úprava § 174 ods. 3 písm. a) OSP (ustanovujúca právomoc súdu uznesením odmietnuť odpor podaný oneskorene) v rozpore so zásadou efektivity. V konaní pred krajským súdom, ako aj okresným súdom sťažovateľka poukazovala len na skutočnosti, na základe ktorých sa domnievala, že navrhovateľ proti nej uplatnil neprimerané zmluvné podmienky. Za týchto okolností sa krajský súd nedopustil ústavne nekonformnej interpretácie a aplikácie práva, ak sa v odôvodnení napadnutého uznesenia nevenoval osobitne posúdeniu otázok nastolených sťažovateľkou týkajúcich sa neprimeranosti prepravných podmienok Dopravného podniku Bratislava, a. s., a uplatnenia príslušnej judikatúry Súdneho dvora na jej vec, pretože tie boli v okolnostiach prejednávaného prípadu právne irelevantné.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľky neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016