III. ÚS 113/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 113/2015­46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2015 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríka o prijatej sťažnosti , , zastúpenej advokátskou kanceláriou Nechala & Co., s. r. o., Továrenská 10, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Pavel Nechala, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 57/2011 a jeho rozsudkom z 28. júna 2012, ako aj namietaného porušenia základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena zaručeného v čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 3/2013 a jeho uznesením z 30. januára 2013 takto

rozhodol:

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS 113/2015­22 z 8. apríla 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), v časti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 57/2011 a jeho rozsudkom z 28. júna 2012 a porušenie základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena zaručeného v čl. 19 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 3/2013 a jeho uznesením z 30. januára 2013.

Ústavný súd vo zvyšnej časti, t. j. v časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len ,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 73/2007 a jeho rozsudkom z 8. decembra 2010, sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nedostatok jeho právomoci na jej prerokovanie.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom okresného súdu č. k. 2 T 73/2007­1164 z 8. decembra 2010 uznaná vinnou z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. b) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom do 31. augusta 2003 (ďalej len „Trestný zákon“), za čo bola odsúdená na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov, výkon ktorého bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 18 mesiacov.

Sťažovateľka je však presvedčená, že týmto úkonom nerealizovala zverenú právomoc, a to aj z dôvodu, že ústny pokyn, ktorým pozastavila vyplácanie odmien poslancom obecného zastupiteľstva, nebol „vynutiteľný donucovacou mocou štátu“, a taktiež tento v sebe neobsahuje „prvok moci a rozhodovania“. Neboli preto naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu kladeného jej za vinu. V trestnom konaní, ako tvrdí sťažovateľka, „nebol preukázaný úmysel spôsobiť škodu, alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech“.

Pokiaľ ide o uznesenie najvyššieho súdu, sťažovateľka považovala podmienky dovolania za splnené a toto smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré bolo možné napadnúť dovolaním. Ako sťažovateľka uviedla, „Žiadne z ustanovení Trestného poriadku nepodporuje výklad, ktorý Najvyšší súd... uvádza vo svojom uznesení a ktorým odôvodňuje odmietnutie dovolania.“. Sťažovateľka sa „nestotožňuje s výrokom Uznesenia NS a ani právnym názorom prezentovaným v odôvodnení Uznesenia NS. Nie je akceptovateľný stav, že osoba, ktorá bola rozhodnutím súdu uznaná za vinnú (verejne sa považuje za osobu, ktorá spáchala trestný čin!), sa nemôže brániť na súde a dosiahnuť rozhodnutie, v zmysle ktorého by bola spod obvinení oslobodená. Nie je akceptovateľné tvrdenie, že vykonaním peňažného trestu musí tejto odsúdenej osobe postačovať, že sa na ňu už viac nebude hľadieť v zmysle trestného práva akoby odsúdená bola a teda bude považovaná za bezúhonnú a vo výpise z registra trestov sa jej zahladené odsúdenie neuvádza. Akceptovanie uvedeného právneho názoru je neprípustné, nakoľko je v rozpore so základným právom každého človeka na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena... Nemožnosť sťažovateľky dovolať sa voči rozhodnutiam, ktoré viedli k jej odsúdeniu, znemožňuje sťažovateľke brániť svoju dôstojnosť, česť, dobrú povesť a meno, ktoré boli uvedeným odsúdením vážne ohrozené. Sťažovateľka má za to, že Najvyšší súd... mal o dovolaní riadne konať a rozhodnúť. S poukazom na... uvedené máme za to, že konaním Najvyššieho súdu..., došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prístup k súdu a spravodlivé súdne konanie, čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.“.

Podpredseda krajského súdu (poverený vybavením veci) prípisom sp. zn. Spr 144/2015 zo 4. mája 2015 predložil ústavnému súdu vyjadrenie predsedu vo veci konajúceho senátu, ktorý k veci okrem iného uviedol: „Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu... vyplýva, že... argumentáciou týkajúcou sa... právneho posúdenia skutku sa krajský súd zaoberal v dostatočnej miere nevyhnutnej na rozhodnutie, pričom... poukázal na jednotlivé ustanovenia nielen Trestného zákona, ale v spojitosti s právnym posúdením a postavením sťažovateľky ako verejného činiteľa v čase vydania pokynu aj na ustanovenia Zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení... účinného v čase skutku, na základe ktorých dospel k záveru, že pokyn na pozastavenie vyplácania odmien poslancom obecného zastupiteľstva nebol len správno­organizačným aktom. Sťažovateľka nepochybne ako starostka obce mohla postupovať len v rozsahu a medziach dovolených zákonom, preto najmä s poukazom na ustanovenia § 13 ods. 5, 6 Zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení..., účinného v čase skutku nemôže ísť len o správno­ organizačný akt, pretože takýto pokyn sa týkal zastavenia výkonu uznesenia obecného zastupiteľstva č. 37/99 zo dňa 2. februára 1999. Taktiež sa krajský súd zaoberal aj obranou sťažovateľky a jej motívom, že pozastavila vyplácanie odmien z dôvodu, že títo riadne nepracovali. Krajský súd skonštatoval, že takéto tvrdenie neobstojí, čo aj odôvodnil. ... považujem argumenty sťažovateľky vo vzťahu k nevysporiadaniu sa s jej obhajobou a tvrdeniami, vytýkanému formalistickému prístupu k výkladu zákonných práv a povinností, ako aj namietanej svojvoľnosti a arbitrárnosti vo vzťahu k rozsudku krajského súdu za zjavne neodôvodnené. ... som toho názoru, že krajský súd postupoval v súlade so zákonom a jeho rozhodnutím zo dňa 28. júna 2012, sp. zn. 2 To/57/2011, a postupom, ktorý tomuto rozsudku predchádzal, nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv.“

Najvyšší súd sa k veci vyjadril prípisom č. k. KP 3/2015­22 z 11. mája 2015, v ktorom predseda senátu „5 T“ uviedol: „Názor senátu 5 T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na riešenú otázku prípustnosti (resp. v konkrétnom prípade neprípustnosti) dovolania je vyjadrený v odôvodnení dotknutého uznesenia sp. zn. 5 Tdo 3/2013. Poukazujem naň a nemám k nemu čo dodať. Podotýkam, že Najvyšší súd Slovenskej republiky podrobne odôvodnil, prečo je dovolanie proti rozsudku v prípade zahladenia odsúdenia neprípustné a prečo ho bolo treba vo veci sťažovateľky... postupom podľa § 382 písm. f) Tr. por. odmietnuť. Súčasne poukazujem na to, že vo veci iného sťažovateľa, vo veci vedenej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 331/2014, v ktorej sťažovateľ tiež namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu... z toho istého dôvodu odmietnutia dovolania uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky..., pre jeho neprípustnosť pri zahladení odsúdenia, Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 22. mája 2014 sťažnosť sťažovateľa odmietol.“

Najvyšší súd takisto súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Sťažovateľka (jej právny zástupca) k vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu nezaujala žiadne stanovisko. Listom z 26. mája 2015 však oznámila, že „s rozhodnutím vo vyššie označenej veci bez nariadenia verejného ústneho pojednávania súhlasí“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 113/2015­22 z 8. apríla 2015 prijal na ďalšie konanie, je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 57/2011 a jeho rozsudkom z 28. júna 2012 a porušenie základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena zaručeného v čl. 19 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 3/2013 a jeho uznesením z 30. januára 2013.

Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (m. m. I. ÚS 331/09, I. ÚS 316/2011). Inými slovami, v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol k porušeniu ústavy a príslušných medzinárodných zmlúv.

II. 1.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 3/2013 a jeho uznesením z 30. januára 2013

Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd pri posudzovaní podaného mimoriadneho opravného prostriedku pochybil, ak ho vyhodnotil ako neprípustný z dôvodu, že odsúdenie sťažovateľky bolo zahladené, v dôsledku čoho sa na ňu hľadelo, ako keby nebola odsúdená.

Ústavný súd k problematike (ne)prípustnosti dovolania proti právoplatnému konečnému rozhodnutiu v trestnom konaní po zahladení odsúdenia páchateľa trestného činu prijal uznesením č. k. PLz. ÚS 4/2015­11 z 18. marca 2015 zjednocujúce stanovisko, z ktorého vyplýva, že „Odsúdenému, ktorému bol uložený peňažný trest a ktorý tento uložený peňažný trest vykonal zaplatením sumy peňažného trestu, nemožno odoprieť právo podať dovolanie len z dôvodu, že jeho odsúdenie bolo zahladené, keďže by tým neprimeraným spôsobom a v rozpore s podstatou a účelom inštitútu dovolania došlo k obmedzeniu prístupu odsúdeného k súdnej ochrane, čím by sa zasiahlo do podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu.“.

Práve preto, že ide o prielom do naznačenej stability konečného a vykonateľného rozhodnutia na základe tohto mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým sa dáva možnosť dvom hlavným proti sebe stojacím stranám v trestnom konaní (odhliadajúc od práva ministra spravodlivosti, ktorý nie je stranou v konaní) prokurátorovi a obvinenému dosiahnuť vyvolanie mimoriadneho konania pred najvyšším súdom na preskúmanie niektorých právoplatných rozhodnutí, zákon obmedzuje možnosť podania dovolania len obmedzenému okruhu subjektov, v obmedzenom rozsahu, zo špecificky vymedzených, kvalifikovaných dôvodov a len proti niektorým vymedzeným rozhodnutiam. Keďže sa možnosť tohto opravného prostriedku dáva predovšetkým dvom hlavným proti sebe stojacím stranám v konaní, základným princípom, ktorým sa musí tento inštitút mimoriadneho opravného prostriedku riadiť, je princíp rovnosti strán a to jednak čo do možnosti podania tohto opravného prostriedku, tak aj v samotnom procese, v konaní o ňom pred súdom. Pri dodržaní tejto základnej zásady v trestnom konaní by bolo proti jej zmyslu i princípu spravodlivosti, aby jedna strana mala možnosť dovolať sa mimoriadnym opravným prostriedkom konania na najvyššom súde vo veci, v ktorej už bol trest vykonaný

. . V § 368 ods. 2 Tr. por. sú uvedené rozhodnutia,. . . proti ktorým možno podať dovolanie. Pod jeho písmenom a/ sa uvádza rozsudok a trestný rozkaz, bez bližšej špecifikácie, aký rozsudok sa má na mysli. V nadväznosti na ostatné ustanovenia Trestného poriadku o dovolaní i tie, ktoré sa týkajú rozsudku je zrejmé, že sa má na mysli tak odsudzujúci, ako aj oslobodzujúci rozsudok. Odsudzujúcim rozsudkom v zmysle § 163 až § 168 Tr. por. treba rozumieť taký, ktorý obsahuje výrok o vine páchateľa a ak nedošlo k upusteniu od potrestania, výrok o treste a prípadné ďalšie výroky o náhrade škody alebo o ochrannom opatrení.

prípady v trestnom konaní (ale i mimo neho) platí a pre niektoré nie. Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou neodsúdenia, znamená, okrem iných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že vo výpise z registra trestov sa jej zahladené odsúdenie už neuvádza.

odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká osoba preukazovať stav svojej bezúhonnosti. Nie je už povinná pri rôznych príležitostiach, napr. pri prijímaní do zamestnania, pri žiadostiach o niektoré povolenia, oprávnenia a pod. uvádzať odsúdenie, ktoré bolo

v neprospech obvineného, smerujúceho k zhoršeniu jeho postavenia a umožniť tak otvorenie takého trestno právneho vzťahu, ktorý už bol ukončený a zvrátiť tak priaznivé dôsledky pre páchateľa spočívajúce v tom, že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Dobrodenie, ktoré dáva zákonodarca v podobe bezúhonnosti, na základe fikcie neodsúdenia osoby, u ktorej bolo odsúdenie zahladené, by strácalo svoj zmysel. Rovnosť strán v konaní a záujem na stabilite právnych vzťahov však predpokladá aj opak, že ani na základe dovolania obvineného nie je možné právoplatné a už aj vykonané a zahladené odsúdenie s dôsledkami fikcie neodsúdenia, meniť. Preto ak nastal zo zákona (alebo na základe rozhodnutia súdu) stav zahladenia odsúdenia, ktorý má znamenať, že neexistuje odsúdenie, ktorým sa uložila sankcia, jeho dôsledkom musí byť i to, že žiaden zo subjektov oprávnených na podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, už ho nemôže podať. V predmetnom prípade vychádzajúc z danej zákonnej fikcie neodsúdenia obvinenej, predpokladanej v ustanovení § 54 ods. 5 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., ktorý sa

Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že v obdobnej veci už rozhodol nálezmi sp. zn. II. ÚS 529/2013 z 15. apríla 2015 a sp. zn. III. ÚS 114/2015 z 2. júna 2015, ktorých predmetom bol prieskum uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 16/2013 zo 14. mája 2013 a sp. zn. 1 Tdo V 5/2013 z 30. mája 2013 založených na v podstate totožnej argumentácii, akú použil aj v aktuálne napadnutom uznesení z 30. januára 2013 ( sp. zn. 5 Tdo 3/2013). Výsledkom uvedených konaní pred ústavným súdom bolo zrušenie rozhodnutí najvyššieho súdu kvôli ich zásahu do základného práva na súdnu ochranu a aj práva na spravodlivé súdne konanie sťažujúcich sa fyzických osôb.

Pretože označené nálezy sp. zn. II. ÚS 529/2013 z 15. apríla 2015 a sp. zn. III. 114/2015 z 2. júna 2015 vychádzajúce zo záverov zjednocujúceho stanoviska prijatého uznesením č. k. PLz. ÚS 4/2015­11 z 18. marca 2015 sa načrtnutej problematike venovali vyčerpávajúcim spôsobom, ústavný súd aj v tejto veci zopakuje v nich prijaté závery.

Takúto argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať práve za redukciu zákonom ustanovených podmienok, dôvodov a okruhu osôb oprávnených podať dovolanie. Legalizujúcim dôvodom takejto redukcie nemôže byť argumentácia založená na rešpektovaní princípu rovnosti procesných strán, pretože neexistuje legitímny dôvod ani cieľ, pre ktorý by nebolo možné priznať rovnaké procesné práva pre všetky procesné strany. V danom prípade priznať právo podať dovolanie aj proti rozhodnutiu, ktoré vykazuje nezákonnosť a ktoré odsúdený medzičasom vykonal. Priznanie, a teda uplatnenie tohto procesného práva vo svojich dôsledkoch znamená naplnenie, a nie popretie podstaty princípu rovnosti procesných strán.

Neprípustnosť dovolania podaného odsúdeným, ktorý už vykonal uložený trest (v tomto prípade peňažný), nemožno bez ďalšieho vyvodzovať ani z explicitného znenia príslušných ustanovení Trestného poriadku vzťahujúcich sa na dovolanie. Rozhodnutím, ktorým bola vec právoplatne skončená, je okrem iného aj rozsudok, ktorým bol uložený trest.

Ústavne neudržateľným je právny záver najvyššieho súdu, že odsudzujúcim rozsudkom treba rozumieť taký rozsudok, na základe ktorého existujú účinky, že sa na páchateľa hľadí ako na odsúdeného.

Vykonaný a zahladený trest postihuje páchateľa aj sekundárne, keď už samotné právoplatné rozhodnutie, ktorým bol páchateľ uznaný za vinného a bol mu uložený trest, zakladá pre poškodeného právny titul na uplatnenie práva na náhradu škody v civilnom konaní (pokiaľ náhrada škody nebola poškodenému priznaná už v trestnom konaní).

Vo všeobecnosti nemožno opomenúť ani skutočnosť, že so zahladením odsúdenia páchateľa nezanikajú ďalšie účinky spojené s uloženým, ale zahladeným trestom, ako je napr. strata vážnosti v spoločnosti, keď účelom uloženého trestu je v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov okrem iného aj vyjadriť morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, ktorý je naplnený už právoplatným uložením trestu, pričom jeho vykonaním a následným zahladením tieto účinky nezanikajú a nie sú ani automaticky reparované.

Osobitne je potrebné zdôrazniť, že aj v zmysle judikatúry samotných všeobecných súdov zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin (R 7/1975). Fikcia, v zmysle ktorej sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený, nelikviduje samotný fakt spáchania činu, nebráni tomu, aby súd pri hodnotení osoby páchateľa v neskoršom trestnom konaní pre iný trestný čin prizeral na skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin, a aby z toho vyvodil príslušné závery z hľadiska sklonu páchateľa k trestnej činnosti, jeho vzťahu k spoločenským hodnotám chráneným Trestným zákonom, možnosti jeho nápravy a podobne. Závažnosť tejto skutočnosti je však zásadne menšia ako závažnosť skutočnosti, že páchateľ už bol odsúdený (R 10/1974).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu. Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

II. 1.2 K namietanému porušeniu základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena zaručeného v čl. 19 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 3/2013 a jeho uznesením z 30. januára 2013

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutým postupom a uznesením najvyšší súd porušil aj jej základné právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy.

Námietkou porušenia tohto základného práva už ústavný súd nepovažoval za potrebné sa zaoberať, pretože to, či došlo k jeho porušeniu alebo nie, závisí od ďalšieho postupu najvyššieho súdu a záverov, ku ktorým sa v predmetnom súdnom konaní v konečnom dôsledku dospeje. Okrem toho ústavný súd prihliadol aj na zásadu minimalizácie zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľke na ochranu jej označeného základného práva, ktorého porušenie namietala, poskytoval, sa vytvoril priestor na ochranu tohto základného práva v rámci sústavy všeobecných súdov (bod 5 výroku tohto nálezu).

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala o jeho priznanie v sume 10 000 € „z dôvodu porušenia jej základného ľudského práva nakoľko v dôsledku odsúdenia za spáchane trestného činu, bola poškodená jej česť, dobrá povesť a meno. Zároveň sťažovateľke zanikol aj mandát starostky, a to právoplatným odsúdením za úmyselný trestný čin... Prípad sťažovateľky bol počas celej doby trestného konania, t. j. po dobu viac ako 10 rokov medializovaný prostredníctvom tlače ako aj televízie. Sťažovateľka pociťuje, že jej konaním súdov bola spôsobená nemajetková ujma, došlo k poškodeniu jej mena, právneho postavenia a k zhoršeniu jej spoločenskej prestíže, v dôsledku čoho pociťuje pocity krivdy a nespravodlivosti.

Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a jeho hotových výdavkov, a vychádzal pritom z ustanovení § 1 ods. 3, § 9 ods. 1, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 15 písm. a) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo veciach zastupovania pred ústavným súdom vykonaný v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného paušálu predstavuje 7,81 €. Za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie a príprava právneho zastúpenia zo 14. mája 2013 a podanie sťažnosti ústavnému súdu z 20. mája 2013) patrí sťažovateľke náhrada trov jej právneho zastúpenia v celkovej výške 275,96 € vrátane režijného paušálu bez DPH.

Pretože právny zástupca sťažovateľky nepredložil ústavnému súdu hodnoverný dôkaz o jeho registrácii na daň z pridanej hodnoty (kópiu osvedčenia), ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom iba v sume 275,96 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.