III. ÚS 115/2015

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2014 doručená sťažnosť , , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Tos 37/2014­6891 z 25. marca 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1 a 2 písm. b) a d) a ods. 4 písm. a) s poukazom na § 138 písm. a), d), f) a i) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona. V tejto trestnej veci bol sťažovateľ uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 33 Tp 54/2009 z 20. marca 2009 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) so začiatkom plynutia väzby od 20. marca 2009.

V priebehu trestného konania bolo vo veci knajúcimi všeobecnými súdmi viackrát rozhodované o osobnej slobode sťažovateľa, a to aj na základe jeho žiadostí o prepustenie z väzby na slobodu. O jednej z týchto žiadostí okresný súd rozhodol unesením sp. zn. 2 T 76/2013 z 12. júla 2013 tak, že ju zamietol (bod 1 výroku), a zároveň podľa § 77 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sťažovateľovi nezapočítal do plynutia lehoty väzby podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku a § 76a Trestného poriadku dobu od 16. januára 2013 do 12. júla 2013, počas ktorej sa nemohol zúčastniť na úkonoch trestného konania (bod 2 výroku).

Sťažovateľ nesúhlasí so stanoviskom krajského súdu, podľa ktorého „ak Trestný poriadok takúto možnosť (nezapočítame lehoty trvania väzby) pripúšťa pri základnej lehote väzby, je takáto možnosť analogicky prípustná aj v prípade lehoty uvedenej v § 76a Tr. por., a to z dôvodu, že v tomto ustanovení nie je uvedený výslovný zákaz alebo nemožnosť takto postupovať“, pretože podľa slov sťažovateľa „verejnej moci je dovolené konať len to, čo jej umožňuje zákon (článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky)... súd nemôže robiť to, čo mu zákon nezakazuje, ale len to, čo mu zákon dovoľuje“. Vzhľadom na uvedené „Ustanovenie § 77 ods. 1 Tr. por. dovoľuje nezapočítať dobu, počas ktorej sa obvinený nemohol zúčastniť na úkonoch trestného konania, len do plynutia lehôt podľa § 76 ods. 6 a 7 Tr. por., čo zároveň znamená zákaz/nedovolenie takéhoto postupu pri plynutí lehoty väzby podľa iného ustanovenia zákona, teda aj zákaz použitia ustanovenia § 77 ods. 1 Tr. por. pri plynutí lehoty väzby podľa § 76a Tr. por., ktorý upravuje plynutie inej lehoty väzby než ustanovenie § 76 ods. 6 a 7 Tr. por.“.

Ďalej sťažovateľ tvrdí, že „Doba, počas ktorej mal byť... vo väzbe, bola určená rozhodnutím Okresného súdu Nitra č. k. 2 T/76/2013 zo dňa 30. 1. 2013, kedy bola podľa § 76a Tr. por. predĺžená lehota väzby do dňa 20. 12. 2013. Žiadnym iným rozhodnutím o väzbe, nebola táto lehota trvania väzby predĺžená.“.

Sťažovateľ uvádza, že konajúce súdy jeho ponechávanie vo väzbe po 20. decembri 2013 opierajú o rozhodnutia podľa § 77 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktoré však podľa jeho názoru nie sú rozhodnutiami o väzbe podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku „a je vylúčené ich použitie pri plynutí väzby podľa § 76a Tr. por... Absentuje preto formálne rozhodnutie súdu o väzbe sťažovateľa“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 1 Tos/37/2014­6891 zo dňa 25. 3. 2014 porušil ústavné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 1 Tos/37/2014­6891 zo dňa 25. 3. 2014 porušil tiež ústavné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ústavné právo na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...).

Uznesenie

Krajského súdu v Nitre č. k. 1 Tos/37/2014­6891 zo dňa 25. 3. 2014 sa zrušuje a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu je namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a v čl. 8 ods. 2 listiny, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny, práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 1 Tos 37/2014­6891 z 25. marca 2014, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 T 76/2013 z 5. marca 2014 o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 1 Tos 37/2014­6891 z 25. marca 2014

Pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právo na súdnu ochranu a ustanovení čl. 17 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 277/07).

Ústavný súd považuje za nevyhnutné tiež uviesť, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcej sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07). Neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie o osobnej slobode potvrdzuje aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudskí práva (napr. rozsudok vo veci De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76).

Je nesporné, že sťažovateľ v skutočnosti namieta nezákonnosť a s tým spojenú neústavnosť rozhodnutí o nezapočítaní celkovej doby od 12. januára 2013 do 6. augusta 2013 do plynutia lehoty väzby sťažovateľa, o ktorom však krajský súd nerozhodoval napadnutým rozhodnutím. Ak bol sťažovateľ presvedčený o zásahu všeobecných súdov do jeho základných práv rozhodnutiami, ktorými nebola započítaná uvedená doba do plynutia lehoty jeho väzby, mal a mohol uplatniť ich ochranu podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy práve proti týmto rozhodnutiam.

O úmysle sťažovateľa revidovať rozhodnutia krajského súdu o nezapočítaní doby do plynutia lehoty väzby svedčí aj skutočnosť, že namieta nemožnosť použitia ustanovenia § 77 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku v jeho trestnej veci (po predchádzajúcom postupe podľa § 76a Trestného poriadku). V relevantom konaní sp. zn. 1 Tos 37/2014 však krajský súd (a pred ním ani okresný súd) podľa tohto ustanovenia nerozhodoval [išlo o rozhodnutia podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku a náledne § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku].

Ústavný súd konštatuje, že podaním žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku, rozhodnutím všeobecných súdov o tejto žiadosti a následným podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa nemožno domáhať preskúmania vo veci vydaných skorších rozhodnutí, ktoré však s aktuálnou vecou nesúvisia. Pokiaľ v danej veci krajský súd uznesením č. k. 1 Tos 37/2014­6891 z 25. marca 2014 rozhodol o tom, že sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 5. marca 2014 zamietol, urobil tak na základe záverov vyplývajúcich z právoplatných rozhodnutí, ktoré neboli v zodpovedajúcom čase napadnuté pre ich neústavnosť.

Pokiaľ sťažovateľ zastáva názor, že po 20. decembri 2013 už neexistovalo rozhodnutie, na základe ktorého bol naďalej pozbavený osobnej slobody, mal a mohol ochranu tohto základného práva uplatiť sťažnosťou podľa čl. 127 od. 1 ústavy podanou ústavnému súdu, avšak za dodržania zákonom o ústavnom súde striktne upravených podmienok. Pozbavenie osoby v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je potrebné považovať za iný zásah, proti ktorému možno podať sťažnosť do dvoch mesiacov od momentu, kedy sa o ňom sťažovateľ mohol dozvedieť. Ústavný súd bez akýchkoľvek pochybností konštatuje, že sťažovateľ sa o prípadnom nezákonnom a neústavnom svojom ponechaní vo väzbe po 20. decembri 2013 mohol dozvedieť už v tento deň, preto od tohto dňa mu začala plynúť lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre prípadné namietané porušenie jeho práva na osobnú slobodu. Aktuálna sťažnosť bola napísaná 28. apríla 2014, teda podstatne neskôr (doručená ústavnému súdu 2. mája 2014).

Z tohto pohľadu je sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podaná oneskorene, čo je podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde dôvodom na jej odmietnutie.

2.3. Napokon sťažovateľ namieta neurčitosť dátumu, do ktorého za opísaného stavu má trvať jeho väzba.

Ústavný súd k tejto námietke uvádza, že podobne ako predošlé ani táto nebola vo svojej podstate predmetom sťažnosťou napadnutého konania a uznesenia krajského súdu (z 25. marca 2014), pretože aj v tejto otázke druhostupňový súd vychádzal z okolností, o ktorých už predtým bolo v trestnom konaní právoplatne rozhodnuté spomenutými uzneseniami o nezapočítaní doby do plynutia lehoty väzby sťažovateľa.