III. ÚS 116/2016

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , a odmieta.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“, v citáciách aj „dlžník“), a (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“), ktorou namietajú porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 CoKR 4/2014-463 zo 17. júna 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v 2. rade je jediným spoločníkom a konateľom sťažovateľa v 1. rade. Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) viedol proti sťažovateľovi v 1. rade na základe návrhu (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „veriteľ“), konkurzné konanie. Uznesením č. k. 1 K 31/2012-228 z 21. januára 2013 toto konkurzné konanie zastavil. Dospel k záveru, že sťažovateľ v 1. rade neporušil reštrukturalizačný plán potvrdený uznesením okresného súdu č. k. 2 R 11/2010-384 z 5. augusta 2011, pretože „pohľadávka veriteľa vo výške 25 000 eur nevyplýva z plánu, ale je to prognóza z plánu, resp. odhad z plánu, ktorý sa dlžníkovi nepodarilo naplniť“. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľ v 1. rade „preukázal svoju platobnú schopnosť tým, že osvedčil stav finančných prostriedkov na pokladni a na účte, ako aj svojím nehnuteľným majetkom...“.

Po vrátení veci okresný súd nariadil pojednávanie na 31. marec 2014. Neakceptoval ospravedlnenie právneho zástupcu sťažovateľa v 1. rade o kolízii s termínom iného pojednávania, a to s poukazom na možnosť advokáta dať sa zastúpiť iným advokátom. Následne uznesením č. k. 1 K 31/2012-380 zo 7. apríla 2014 vyhlásil na majetok sťažovateľa v 1. rade konkurz, ustanovil správcu, a rozhodol o ďalších otázkach podľa § 22 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“). V odôvodnení uviedol, že uznesením č. k. 1 K 31/2012-326 Z 21. februára 2014 pripustil, aby do konkurzného konania pristúpil veriteľ (ďalej len „ “, v citáciách aj „žalobca 2“). V merite odkázal na právny názor krajského súdu a uviedol, že sa sťažovateľ v 1. rade „pojednávania nezúčastnil, žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal svoju platobnú schopnosť v zmysle ust. § 19 ods. 1 bod 3. písm. c), preto súd má za to, že boli splnené zákonné podmienky a vyhlásil na majetok dlžníka konkurz“.

Krajský súd uznesením č. k. 4 CoKR 4/2014-463 zo 17. júna 2014 prvostupňové

uznesenie

okresného súdu o vyhlásení konkurzu potvrdil. K námietke o odňatí možnosti konať pred súdom uviedol, že pred 31. marcom 2014 boli vo veci nariadené dve pojednávania (3. júla 2013, 24. júla 2013), na ktorých svoju neprítomnosť právny zástupca sťažovateľ v 1. rade ospravedlnil. Súčasne sťažovateľ v 1. rade „ešte pred prvým nariadeným termínom pojednávania podal dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu... zo dňa 6.5.2013... V dôsledku tohto procesného úkonu bol konkurzný spis predložený Najvyššiemu súdu SR dňa 29.7.2013 a na súd prvého stupňa sa po rozhodnutí vrátil až dňa 23.1.2014. Odvolací súd poukazuje na to, že právny zástupca dlžníka je advokát, teda právne znalá osoba, a preto mal a musel vedieť... o neprípustnosti dovolania... v konkurznom konaní... Obdobne za obštrukčné procesné správanie sa právneho zástupcu dlžníka je potrebné považovať aj podaný návrh na prerušenie konania zo dňa 4.2.2014, ktorý bol zamietnutý uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 31.3.2014. Podľa záverov odvolacieho súdu dlžník od nariadenia prvého pojednávania súdom prvého stupňa od 3.7.2013 až po 31.3.2014... mal dostatok právnych možností zabezpečiť účasť svojho právneho zástupcu. Samotné ospravedlnenie sa právneho zástupcu na pojednávanie na deň 31.3.2014 za vyššie uvedenej situácie nebolo kvalifikovane odôvodnené a preto postup súdu prvého stupňa podľa § 101 ods. 2 O. s. p. bol správny a zákonný.“.

Krajský súd uviedol, že sťažovateľ v 1. rade „neosvedčil svoju platobnú schopnosť voči veriteľovi... tak ako to má na mysli ustanovenie § 19 ods. 1 písm. c) ZKR... snaha neuhrádzať tomuto veriteľovi reštrukturalizačným plánom schválené štvrťročné splátky sa preukázala aj v konaní vo veci Okresného súdu Prešov sp. zn. 1Cbi/35/2013, v ktorom sa dlžník domáhal toho, že štvrťročná splátka po odpočítaní nákladov sa rovná nule.“.

Krajský súd napokon konštatoval splnenie podmienok na vyhlásenie konkurzu, „pretože reštrukturalizačný plán sa stal neúčinný minimálne voči dvom veriteľom v dôsledku neplnenia plánu tak, ako to má na mysli ustanovenie § 154 ZKR“. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia najprv namietajú nedostatočné

odôvodnenie

napadnutého uznesenia krajského súdu. Podľa ich mienky „neposkytuje odpoveď na zásadné výhrady... k prvostupňovému rozhodnutiu, osobitne nereaguje na to, že ani prvostupňový súd nevysvetlil záver o existencii pohľadávky vo výške 25.000,- Eur, keď tento zjavne nemá oporu v schválenom reštrukturalizačnom pláne, pričom osobitne nereaguje ani na to, že na sporné pohľadávky pri konkurznom konaní nemožno prihliadať, pričom daná pohľadávka je taká, o ktorej je vedené samostatné konanie pred všeobecným súdom (Okresný súd Prešov sp. zn. 1Cbi 35/2013) – teda niet pochybností o jej právnej spornosti, čo ju vylučuje z okruhu pohľadávok, ktoré by mohli založiť dôvod na vyhlásenie konkurzu.“. Krajský súd tiež „nevysvetlil, prečo nie je na mieste akceptovať návrhy na doplnenie dokazovania, nevysporiadal sa s obsahom výpisov z účtov sťažovateľa a zoznamom jeho pohľadávok, z ktorých vyplynulo že nemá iných veriteľov a záväzky po lehote splatnosti, a ani s tým, že vlastní nehnuteľný majetok v znalecky určenej hodnote prevyšujúcej pohľadávku žalobcu v pôvodnom konaní... Odvolací súd nereagoval ani na predložený a ako dôkaz vykonaný znalecký posudok z odboru ekonomika, ktorý vylučuje závery, o ktoré aj okresný súd oprel rozhodnutie o vyhlásení konkurzu. Napriek tomu, že o predloženom znaleckom posudku sám odvolací súd už v rozhodnutí zo dňa 6. 5. 2013 vyslovil pochybnosti, ani odvolací súd nevidel dôvod... na akceptáciu návrhu na vykonanie dokazovania a pribratie do konania iného znalca z odboru ekonomiky.“.

Podľa sťažovateľov treba pohľadávku veriteľa voči sťažovateľovi v 1. rade (25 000 €) považovať za „doslova vymyslenú“. Nemá totiž „skutkový ani právny základ“. V nadväznosti na to sťažovatelia citujú z potvrdeného reštrukturalizačného plánu, podľa ktorého sa sťažovateľ v 1. rade „zaväzuje každú Zabezpečenú pohľadávku Zabezpečeného veriteľa... uspokojiť nasledujúcim spôsobom: štvrťročnými splátkami nájomného z prenájmu priemyselného parku vo vlastníctve Dlžníka. Výška splátky sa určí podľa výkazu o výnosoch a nákladoch predložených vždy k ultimu mesiaca nasledujúceho po poslednom mesiaci v štvrťroku veriteľovi počnúc 4. štvrťrokom 2011. Po odsúhlasení uvedeného výkazu sa do 10 dní uhradí splátka v prospech veriteľov 1. Skupiny veriteľov na známe účty veriteľov, z predaja nehnuteľností, ktoré tvoria predmet záložného práva zabezpečených veriteľov, nachádzajúcich sa v areáli ... V prípade, ak po predaji predmetného nehnuteľného majetku nebudú uspokojené všetky pohľadávky Veriteľov z 1. skupiny veriteľov podľa tohto plánu, Dlžník tento rozdiel doplatí z výnosov zo svojej obchodnej činnosti v termíne konečnej splatnosti pohľadávok, t. j. do 31.12.2016. Splácanie uvedeného rozdielu bude dlžník realizovať v pravidelných a rovnomerných štvrťročných splátkach v prospech veriteľov 1. Skupiny k ultimu štvrťroka.“. Podľa sťažovateľov citovanými ustanoveniami v spojení s relevantnými normami v zákone o konkurze „došlo k novácii vzájomných záväzkov“, v dôsledku čoho nové záväzky „úplne nahrádzajú záväzky pôvodné“, a preto „nie je možné hovoriť o platnosti pôvodných záväzkov...“. Lehota splatnosti „novokonštituovaných záväzkov žalovaného voči sťažovateľovi 1. a ním označenému veriteľovi neuplynula, preto v prípade uvedených záväzkov nemožno hovoriť o pohľadávkach po lehote splatnosti...“.

Sťažovatelia namietajú, že krajský súd sa nijako nevysporiadal s (ne)existenciou pohľadávky voči sťažovateľovi v 1. rade. Uvádzajú, že „v priebehu konania bol zo strany sťažovateľa 1. predložený zoznam záväzkov, z ktorého vyplýva, že všetky jeho záväzky voči ... vyplývajúce z reštrukturalizačného plánu boli v zmysle plánu splnené. Na margo tohto záveru je treba poukázať aj na priznanie sa žalobcu 2. v návrhu na jeho pripustenie do konania, že zo strany sťažovateľa 1. boli vykonané vzájomné započítania, z ktorých je viac než zrejmé, že jeho nároky zanikli. Tá skutočnosť, že žalobca 2. tvrdí, že započítanie je neplatné, aj keď tento svoj postoj nevysvetlil, je pre posúdenie jeho postavenia irelevantná.“. Sťažovatelia ďalej tvrdia, že sťažovateľ v 1. rade „započítal svoj záväzok z pohľadávku vyplývajúcu z pohľadávky voči účtu v banke. Na účte pôvodne spravovanom žalobcom 2. totiž mal uložené finančné prostriedky, ktoré žalobca 2. odmietol doteraz vydať sťažovateľovi, pričom o existencii takejto pohľadávky nie je absolútne žiadny spor. Započítať záväzok voči banke s pohľadávkou voči tej istej banke z titulu nevrátenia peňazí na účte je jednoducho pochopiteľný úkon, ktorého význam je nespochybniteľný... Uvedené skutočnosti mali byť nielen súdom prvého stupňa, ale osobitne odvolacím súdom vyhodnotené minimálne ako také, ktoré osvedčujú spornosť označovaných pohľadávok, ktoré majú viesť k záveru o predĺžení sťažovateľa.“.

Ústavnému súdu sťažovatelia doručili 30. decembra 2014 podanie, ktorým doplnili sťažnostnú argumentáciu o rekapituláciu relevantnej judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa obsahovej náplne jednotlivých základných práv a slobôd, ktoré napadnutým uznesením mali byť porušené.

Sťažovatelia doručili 19. februára 2015 ústavnému súdu ďalšie doplnenie ich sťažnosti, v ktorom navrhli rozhodnúť o dočasnom opatrení spočívajúcom v odklade vykonateľnosti kritizovaného uznesenia krajského súdu. Tento svoj návrh odôvodnili tvrdením, že „priebeh konkurzu je nanajvýš zvláštny“. Podľa ich názoru „z funkcie správcu bola protizákonne odvolaná , pričom bez toho, aby súd vyčkal na rozhodnutie o odvolaní menovanej správkyne proti rozhodnutiu o jej odvolaní, dňa 17. 12. 2014 Okresný súd Prešov ustanovil do funkcie správcu “. Zároveň sťažovatelia uviedli, že „konkurzný súd odňal hlasovacie práva (a doteraz ich nepriznal) skupine veriteľov – 1. , 2. , 3. , 4. 5. , len na základe toho, že ich pohľadávky poprel nie správca ale iný údajný veriteľ ..., ktorý nie je účastníkom konkurzného konania nakoľko ním prihlásená pohľadávka do konkurzného konania bola v celom rozsahu uhradená.“. Žiadosťou doručenou 19. októbra 2015 sa sťažovatelia domáhali urýchleného rozhodnutia o ich sťažnosti argumentujúc právnou neistotou.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

Vo vzťahu k základnému právu sťažovateľa v 1. rade na súdnu ochranu i k jeho právu na spravodlivé súdne konanie ústavný súd konštatuje, že predložená sťažnosť sa zakladá na viacerých námietkach.

1. Z procesného hľadiska sťažovateľ v 1. rade namieta (tu sa argumentácia v prospech porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru zjavne prekrýva s tvrdeným porušením čl. 48 ods. 2 ústavy) prerokovanie konkurznej veci bez jeho prítomnosti. Ospravedlnenie jeho právneho zástupcu z neúčasti na pojednávaní nariadenom na 31. marec 2014 totiž okresný súd neakceptoval a pojednával bez prítomnosti sťažovateľa v 1. rade aj bez prítomnosti jeho právneho zástupcu.

Podľa § 101 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“) súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Krajský súd zdôraznil, že po vrátení veci okresnému súdu na ďalšie konanie tento nariadil pojednávanie na 3. júla 2013 a neskôr na 24. júl 2013. Neúčasť na oboch pojednávaniach právny zástupca sťažovateľa v 1. rade ospravedlnil. Okrem toho proti zrušujúcemu uzneseniu krajského súdu zo 6. mája 2013 (sp. zn. 4 CoKR 5/2013) podal sťažovateľ v I. rade prostredníctvom dovolanie, hoci jeho právny zástupca, ako to správne uvádza krajský súd, „musel vedieť o ustanovení § 198 ods. 1 ZKR o neprípustnosti dovolania... v konkurznom konaní“. Rekapitulované fakty sťažovateľ v 1. rade v sťažnosti nijako skutkovo nespochybňuje, ústavný súd z nich teda vychádza. Ak za týchto okolností okresný súd ospravedlnenie právneho zástupcu sťažovateľa v I. rade neakceptoval a konal aj v jeho neprítomnosti, správne podľa názoru ústavného súdu uprednostnil základné právo účastníkov konkurzného konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov. Uplatnenie § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku okresným súdom tak nevyvoláva žiadne signály ústavnej nekonformnosti, a preto aj kritika právneho názoru krajského súdu pri reakcii na predmetnú odvolaciu námietku sťažovateľa v 1. rade je nedôvodná.

2. Procesne konotovanou je aj kritika postupu okresného súdu pri pristúpení Komerčnej banky do konkurzného konania. Sťažovateľ v 1. rade tvrdí, že návrh na pristúpenie tohto subjektu do konkurzného konania mu nebol doručený, nebol s ním oboznámený, a preto voči nemu nemohol protiargumentovať.

O návrhu na pristúpenie veriteľa do už prebiehajúceho konkurzného konania je súd povinný rozhodnúť do 15 dní od doručenia tohto návrhu. Zásada rýchlosti tak nachádza svoje vyjadrenie aj v § 24 ods. 2 zákona o konkurze a musí sa premietnuť aj v úvahe súdu, či je povinný návrh na pristúpenie do konkurzného konania doručiť dlžníkovi.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd po pristúpení Komerčnej banky do konkurzného konania nepresadzoval zvoleným procesným postupom zásadu rýchlosti konkurzného konania na úkor práva dlžníka vyjadriť sa k návrhu na vyhlásenie konkurzu neprimeraným spôsobom. Nariadil totiž pojednávanie na 31. marec 2014, na ktorom sa sťažovateľovi v 1. rade ako dlžníkovi otváral dostatočný priestor na osvedčenie platobnej schopnosti v konfrontácii s „novou“ pohľadávkou Komerčnej banky proti nemu. Pojednávania sa však nezúčastnil z neospravedlniteľných dôvodov (ako už bolo uvedené), preto akceptácia jeho argumentácie použitej v odvolaní i v sťažnosti by znamenala neprimerané, a tým aj neodôvodnené popretie rýchlosti ako dôležitej vodiacej zásady konkurzného konania. Aj táto námietka je preto nedôvodná.

3. Významnou súčasťou sťažnostnej argumentácie je kritika právneho posúdenia obsahu reštrukturalizačného plánu konajúcimi všeobecnými súdmi. Zhrňujúco možno za jadro sporu označiť interpretačný prístup k formulácii reštrukturalizačného plánu. Kým sťažovateľ v 1. rade je toho názoru, že odkaz na výkaz výnosov a nákladov predstavuje určenie spôsobu výpočtu štvrťročnej splátky, okresný súd i krajský súd a aj veritelia sťažovateľa v 1. rade boli toho názoru, že výkaz výnosov a nákladov je potrebné chápať v podstate len ako nosič informácie, ktorá bude objektivizovať reálnu sumu splátky nájomného.

4. Sťažovateľ v 1. rade taktiež kritizoval rozhodovací postoj okresného súdu i krajského súdu k pohľadávkam, ktoré mal voči . Argumentuje započítaním záväzku s pohľadávkou, ktorú má voči z titulu vedenia bežného účtu. Krajský súd tieto dôvody neakceptoval formulovaním názoru, podľa ktorého „tzv. zápočty nezodpovedajú zákonným kritériám, s ktorým stanoviskom veriteľa sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil“. Ústavný súd pritom poukazuje na strany 13 – 16 odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, na ktorých je obsiahlo rekapitulované vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa v 1. rade. V ňom objasnila, že podľa reštrukturalizačného plánu má voči sťažovateľovi v 1. rade postavenie dvojaké. Jednak ako zabezpečený veriteľ druhej skupiny veriteľov, ale aj ako nezabezpečený veriteľ tretej skupiny veriteľov. Sťažovateľ v 1. rade podľa použil prostriedky slúžiace uspokojeniu jej zabezpečených pohľadávok (prostriedky na bežnom účte) na kompenzáciu voči jej nezabezpečenej pohľadávke. To podľa odporovalo účelu § 138 ods. 1 zákona o konkurze, ako aj účelu ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov o záložnom práve. taktiež uviedla, že sťažovateľ v 1. rade si nesplnil ani „povinnosť uhradiť ďalšie kvartálne splátky.“ (vymenované na strane 16 odôvodnenia napadnutého uznesenia).

Sťažovateľ v 1. rade sa v odôvodnení svojej sťažnosti obmedzuje iba na postavenie ako nezabezpečeného veriteľa (strana 9 sťažnosti), vôbec však nereaguje na tvrdenie o existencii riadne zistenej, prihlásenej a zabezpečenej pohľadávky voči sťažovateľovi v 1. rade v celkovej sume 1 925 831,91 €. Táto pohľadávka je zabezpečená záložným právom na pohľadávky sťažovateľa v 1. rade voči jeho dlžníkom. Súčasne uviedla, že podľa reštrukturalizačného plánu pre zabezpečených veriteľov tejto skupiny „bude plnenie získané z úhrady v ich prospech zabezpečených pohľadávok poukazované do 10 dní odo dňa pripísania získanej sumy na účet dlžníka...“. V nadväznosti na to zdôraznila, že už k 30. aprílu 2012 sťažovateľ v 1. rade evidoval na svojom bežnom účte 477 161,14 USD, „ktorú sumu v rozpore s plánom nepreviedol na účet navrhovateľa ani neprejavil záujem o ich prevod“.

Okrem toho nemožno ignorovať ani argument vyplývajúci z obsahu podaní veriteľov v predmetnej veci založený na aplikácii § 159 zákona o konkurze, podľa ktorého ak dlžník... ani do 30 dní od doručenia výzvy nesplní riadne a včas voči účastníkovi plánu pohľadávku alebo iný záväzok vyplývajúci mu z plánu, plán sa tým stáva voči účastníkovi plánu vo vzťahu k dotknutej pohľadávke neúčinným.

Na podklade uvedených skutočností a právnej úpravy ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v 1. rade pripisuje termínu 31. decembra 2016 právny význam, ktorý mu zjavne podľa reštrukturalizačného plánu neprislúcha. Správne preto krajský súd v napadnutom uznesení dôvodil, že „dlžník nepreukázal až do vydania rozhodnutia súdu prvého stupňa, že by si tento reštrukturalizačný plán plnil voči... veriteľovi.“, ako aj že „reštrukturalizačný plán sa stal neúčinný minimálne voči dvom veriteľom v dôsledku neplnenia plánu...“.

6. Ďalšia námietka sťažovateľa sa zakladá na tvrdení, že pohľadávky, na ktorých okresný súd založil záver o splnení podmienok vyhlásenia konkurzu, sú sporné v zmysle § 19 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze. Sťažovateľ predložil aj fotokópiu návrhu na začatie konania „o určenie neexistencie pohľadávky a záväzku“ z 18. júla 2013 adresovaného okresnému súdu.

Ústavný súd tu odkazuje na odôvodnenie uznesenia krajského súdu č. k. 4 CoKR 5/2013-244 zo 6. mája 2013, v ktorom sa jednoznačne uvádza, že „pohľadávka veriteľa ako taká nie je sporná. V prípade spornosti pohľadávky veriteľa zrejme by nedošlo k schváleniu plánu na schvaľovacej schôdzi. Z výsledkov dokazovania vyplýva, že sporný je len spôsob výpočtu pohľadávky, ktorú má dlžník v zmysle plánu štvrťročne uhrádzať veriteľovi. Spornosť výpočtu tejto štvrťročnej pohľadávky nie je možné zamieňať so spornosťou pohľadávky ako takej a následne z toho vyvodiť právny záver, že dlžník osvedčil spornosť pohľadávky v zmysle § 19 ods. 1 písm. c) ZKR...“. Na citované závery poukázal potom aj okresný súd v uznesení o vyhlásení konkurzu a krajský súd sa s nimi pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa v 1. rade stotožnil.

Odôvodnenie

súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Sťažovateľ v 1. rade podľa názoru ústavného súdu opomína ustálený právny názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Ústavný súd je dokonca toho názoru, že s ohľadom na okolnosti posudzovaného prípadu je ústavne akceptovateľné, ak krajský súd v napadnutom uznesení odkázal na dôvody svojho uznesenia č. k. 4 CoKR 5/2013-244 zo 6. mája 2013, ktorým bolo prvostupňové uznesenie okresného súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie s formuláciou právneho názoru záväzného podľa § 226 Občianskeho súdneho poriadku.

Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru a s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o neopodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa v 1. rade v časti týkajúcej sa práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, rovnaký záver musí prijať aj vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru. Aj v tejto časti je teda sťažnosť zjavne neopodstatnená.

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie označených základných práv a práv sťažovateľa v 2. rade

Sťažnostným petitom sa ústavnému súdu navrhuje vysloviť aj porušenie základných práv sťažovateľa v 2. rade a jeho práv zaručených dohovorom, ktoré sú identické s petitom týkajúcim sa sťažovateľa v 1. rade. Navyše však sťažovateľ v 2. rade požaduje aj vyslovenie porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy.

Popísanú konfiguráciu sťažnostného petitu sťažovateľa v 2. rade zakladá na tvrdení, že napadnutým uznesením krajského súdu „došlo k zásahu do jeho práva vlastniť a pokojne užívať majetok, pričom v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok sťažovateľa 1., došlo k znehodnoteniu jeho obchodného podielu vo veľkosti 100 % k tejto spoločnosti a jeho vkladu do základného imania tejto spoločnosti v sume 663 879,- Eur.“.

Ústavný súd nespochybňuje fakt majetkovej účasti sťažovateľa v 2. rade na podnikaní sťažovateľa v 1. rade, ktorého je jediným spoločníkom. Samotný zákon o konkurze však nepriznáva takýmto osobám postavenie účastníka konkurzného konania. Keďže teda voči nemu okresný súd ani krajský súd žiadne právne významné procesné aktivity nevyvíjali, základné práva sťažovateľa v 2. rade ani jeho práva zaručené dohovorom nemohli byť procesným postupom ani rozhodnutím krajského súdu dotknuté. Preto je sťažovateľ v 2. rade zjavne neoprávnenou osobou na podanie sťažnosti v tejto časti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nebolo potrebné, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi formulovanými sťažovateľmi v ich sťažnostnom petite ani návrhom na dočasné opatrenie spočívajúce v odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016