III. ÚS 117/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžr/129/2013 z 30. októbra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že bývalá Správa katastra Šaľa (ďalej len ,,správa katastra“) rozhodnutím sp. zn. V 1955/2009 dňa 29. januára 2010 rozhodla o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v prospech sťažovateľa na základe manželskej dohody o zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov spísanej vo forme notárskej zápisnice z 5. októbra 2009. Predmetom zúženia bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“) bol podiel na nehnuteľnosti o veľkosti 1/2 patriaci do BSM sťažovateľa a jeho manželky, pričom na základe spomínanej notárskej zápisnice sa stal výlučným vlastníkom tohto podielu sťažovateľ; druhá polovica nehnuteľnosti patrila dovtedy a aj naďalej manželke sťažovateľa ako výlučnej vlastníčke.

Bývalý Katastrálny úrad v Nitre rozhodnutím z 29. apríla 2011 č. Upo 2/2011­4/Fi rozhodol o vyhovení protestu Okresnej prokuratúry Nové Zámky č. k. Pd 35/11­4 z 10. marca 2011 napádajúcim povolenie vkladu správy katastra bez predchádzajúceho preskúmania manželskej dohody podľa § 31 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, ktorá podľa okresnej prokuratúry svojím obsahom odporuje zákonu.

Podľa názoru sťažovateľa súdna prax bez opory v zákone neakceptuje dohody o zúžení rozsahu BSM vo vzťahu k už nadobudnutému majetku: „Bezpodieloví spoluvlastníci nehnuteľnosti majú právo realizovať svoje dispozičné oprávnenie tým, že nehnuteľnosť prevedú na tretiu osobu alebo aj tým, že vyporiadajú BSM po jeho zániku, resp. zúžia rozsah BSM počas trvania manželstva. Postup konajúceho súdu je protizákonný aj protiústavný, nerešpektuje ochranu poskytnutú ustanovením čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, kde vlastníctvo každého má rovnaký zákonný obsah a súčasne sa deklaruje právo vlastniť majetok. Súčasťou vlastníckeho práva okrem práva na užívanie a požívanie plodov je aj právo s vlastníctvom disponovať, pričom v danom prípade odvolateľ realizoval svoje dispozičné oprávnenie zákonom predpísanou formou. Postupom správneho orgánu došlo k nezákonnému obmedzeniu vlastníctva bez splnenia zákonných predpokladov čl. 20 Ústavy SR. V prípade slobodnej a vážnej vôle a určitého a zrozumiteľného prejavu manželov by sa mal ich prejav vôle rešpektovať ako výsostne právo vlastníka, ktorý sa rozhodol o spôsobe nakladania s časťou majetku predtým patriaceho do BSM, podobne ako sa to rešpektuje pri prevode, darovaní a zámene majetku patriaceho do BSM.“

Svoje námietky sťažovateľ opieral aj o názory právnej teórie: «Správne aj odborná literatúra (prof. Vojčík a kol: Občiansky zákonník, stručný komentár, 3 doplnené vydanie, 2010, str. 372) poukazuje na potrebu priznania prednosti dispozičnému oprávneniu vlastníkov, bez existencie dôvodu na vylúčenie dohôd o zúžení rozsahu BSM na už nadobudnutý majetok. K obdobnému záveru dospel aj sudca Krajského súdu Košice JUDr. Ladislav Duditš vo svojej prednáške, ktorú prezentoval na seminári advokátov v dňoch 04.­05.decembra 2014. Tento navyše poznamenal, že zmena doterajšej súdnej praxe neakceptujúca zmluvu o zúžení BSM o už nadobudnutom majetku manželov, nie je rukách sudcov civilistov (ktorých trvajúci stav „hnevá“), nakoľko predmetné veci sa môžu dostať na súd len cez správne súdnictvo, kde správne senáty zastávajú opačné stanovisko.»

Sťažovateľ poukázal aj na právnu úpravu v Českej republike, ktorá umožňuje zmluvou spísanou formou notárskej zápisnice postihnúť aj veci, ktoré tvoria súčasť spoločného majetku manželov. Podľa sťažovateľa «Súdy sa nedostatočne vysporiadali s výkladom predmetného ustanovenia žalobcom (sťažovateľom), ktorý tvrdil, že na jednej strane správny orgán poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu SR 1 Sž­KS 139/2004, podľa ktorého za dohodu o prevode nehnuteľnosti možno považovať aj dohodu o vyporiadaní bezpodieíového spoluvlastníctva manželov (ďalej ako „BSM“), na druhej strane bez bližšieho odôvodnenia neaplikuje daný režim na dohodu o zúžení rozsahu BSM spísanú formou notárskej zápisnice (keď výsledkom oboch dohôd je zmena vo vlastníckych vzťahoch inak, ako na základe právnej udalosti)... Preto je zrejme nesprávne tvrdenie žalovaného, že dohoda o zúžení rozsahu BSM nie je dohodou o prevode nehnuteľností (ak by nebola, tak by jej účinky museli byť príslušnou Správou katastra len deklarované na základe záznamových listín, čo ale nie je pravda).».

Sťažovateľ ďalej uviedol, že keďže dohoda medzi manželmi bola spísaná vo forme notárskej zápisnice, správny orgán bol pri rozhodovaní viazaný znením § 31 ods. 2 katastrálneho zákona, na základe ktorého nebol oprávnený posudzovať hmotnoprávne podmienky zmluvy, ale len jej súlad s katastrálnym operátom a splnenie procesných podmienok na povolenie vkladu. Správny orgán tak podľa sťažovateľa išiel nad rámec svojich právomocí, čím porušil princípy právneho štátu vymedzené v čl. 2 ods. 2 ústavy.

Na základe uvedených skutočností bol sťažovateľ toho názoru, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil nasledujúce okolnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal.

Dňa 29. januára 2010 vydala bývalá správa katastra rozhodnutie sp. zn. V 1955/09 o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech sťažovateľa na základe manželskej dohody o zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov spísanej vo forme notárskej zápisnice z 5. októbra 2009 sp. zn. N 317/2009, NZ 33821/2009, NCRIs 34338/2009.

Bývalý Katastrálny úrad v Nitre ako príslušný orgán rozhodujúc o proteste okresného prokurátora v Nových Zámkoch rozhodnutím č. k. Upo 2/2011­ /Fi protestu vyhovel a rozhodnutie správy katastra sp. zn. V 1955/2009 z 29. januára 2010 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie správe katastra.

Rozhodnutie bývalého Katastrálneho úradu v Nitre bolo napadnuté odvolaním sťažovateľa, a to z dôvodu, že podľa jeho názoru rozhodnutie spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci.

Na základe odvolania o veci rozhodoval Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, ktorý rozhodnutie preskúmal a dospel záveru, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne, avšak výrok je potrebné zmeniť tak, aby z neho bolo zrejmé, že katastrálny úrad rozhodol o vyhovení protestu prokurátora podľa § 27 ods. 1 v spojitosti s § 26 ods. 6 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého o veci rozhodol najvyšší súd tak, že rozhodnutie krajského súdu potvrdil. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že dohoda o zúžení BSM nie je a nemôže byť dohodou o prevode vlastníckeho práva k už existujúcemu majetku v BSM na jedinú fyzickú osobu, pretože ak je raz vec v BSM, nemožno ju z BSM vylúčiť žiadnou dohodou, tá sa môže týkať len úžitkov či ziskov z tejto veci, a to pro futuro. Stotožnil sa preto so svojím skôr vysloveným názorom v rozsudku sp. zn. 2 Sž­o­KS 93/2006 z 31. júla 2007, v zmysle ktorého dohoda o rozšírení alebo zúžení rozsahu BSM uzavretá podľa § 143a nepredstavuje sama osebe titul pre zmenu vlastníckych vzťahov, ale predstavuje len stanovenie režimu nadobudnutia do budúcna, t. j. len vo vzťahu k majetku, ktorý dosiaľ nebol manželmi nadobudnutý do ich bezpodielového spoluvlastníctva. Najvyšší súd bol preto názoru, že správne orgány ani krajský súd nepochybili pri výklade uvedených zákonných ustanovení.

Na základe týchto skutočností najvyšší súd uviedol: „Dohoda o rozšírení BSM sa tiež môže týkať vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, avšak týka sa len zmeny režimu nadobudnutia konkrétnej veci, teda že vec bude patriť do BSM a nielen jednému z manželov, nejde v nej však o prevod vlastníctva. A napokon dohodou o zúžení rozsahu BSM nemožno previezť vlastnícke právo k nehnuteľnosti už patriacej do BSM len na jedného manžela, ani ňou nemožno zmeniť režim nadobudnutia nehnuteľnosti. To je aj dôvodom, prečo je ustanovenie § 149a OZ koncipované tak, že vyžaduje pri dohodách podľa § 143 a § 149 OZ týkajúcich sa nehnuteľností písomnú formu a vklad do katastra.“

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že pri posúdení argumentácie sťažovateľa vzal do úvahy predovšetkým skutočnosť, že napadnutý rozsudok bol potvrdením správnosti rozhodnutia krajského súdu, správnych orgánov, pričom aj najvyšší súd v napadnutom rozsudku vychádzal zo svojho už skôr vyjadreného právneho názoru uvedeného v rozsudku sp. zn. Sž­o­KS 93/2006. Navyše, aj sám sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal na skutočnosť, že právny názor, ktorý v sťažnosti namieta, je výsledkom doterajšej súdnej praxe.

Na základe uvedeného potom takýto právny názor nemožno považovať za arbitrárny alebo vybočujúci z pravidiel formálnej logiky, ktorý by mal byť napravený zásahom orgánu ochrany ústavnosti, ktorým je ústavný súd. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že rovnako aj

odôvodnenie

napadnutého rozsudku vychádza zo skutkových okolností prípadu, platnej právnej úpravy, ustálenej súdnej praxe a spĺňa všetky požiadavky kladené na riadne

odôvodnenie

súdneho rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP.

K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy vzhľadom na uvedené ústavný súd uvádza, že keďže závery najvyššieho súdu sú v napadnutom rozsudku výsledkom logickej právnej úvahy, v súlade s doterajšou súdnou praxou, napadnutým rozsudkom nedošlo ani k porušeniu práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.