III. ÚS 119/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 119/2015­7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Ntok 3/2014 a jeho uznesením zo 6. novembra 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 42/2014 a jeho uznesením z 10. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako oneskorene podanú.

Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy konajúce o jeho návrhu na obnovu konania porušili ním označené práva, a to z dôvodu, že „nebola povolená obnova konania podľa § 394 ods. 1 Tr. por. hoci dôvody na povolenie obnovy konania... boli splnené“.

Sťažovateľ požadoval obnoviť trestné konanie z dôvodu, že vyšli najavo nové skutočnosti, prípadne dôkazy, a to existencia očitého svedka , „skúšky DNA“ a „rekonštrukcie prípadu“, ktorá by dokázala, že „je nemožné podľa výpovedí znalcov, aby pána ... zavraždil“ sťažovateľ. Krajský súd a najvyšší súd sa však podľa tvrdenia sťažovateľa „vôbec nezaoberali“ jeho návrhom na povolenie obnovy konania z dôvodov navrhovanej skúšky DNA a „rekonštrukcie prípadu“. Tým malo z ich strany dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 dohovoru, pretože „zamietli dôkazy, ktoré by dokázali“ jeho „nevinu“.

V ďalšom sťažovateľ tvrdil, že krajský súd v jeho trestnej veci „zničil dôkazy, z ktorých skúškou DNA by... mohol dokázať svoju nevinu“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že krajský súd svojim postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Ntok 3/2014 a jeho uznesením zo 6. novembra 2014 a najvyšší súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 42/2014 a jeho uznesením z 10. decembra 2014 porušili ním označené základné práva a predovšetkým jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 dohovoru.

Zároveň sťažovateľ požadoval „vrátiť vec na Krajský súd v Bratislave s tým, aby obnovu konania povolil“.

V závere sťažnosti sťažovateľ požiadal o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Nedodržanie uvedenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Zo sťažnosti vyplýva, že posledné vo veci vydané rozhodnutie (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 42/2014) bolo sťažovateľovi doručené 27. decembra 2014. Od uvedeného dňa mu začala plynúť zákonom ustanovená dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu. Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 6. marca 2015, pritom napísaná bola 4. marca 2015 (na prepravu bola odovzdaná Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Ilava 5. marca 2015 a v ten istý deň bola podaná na poštovú prepravu), teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty, ktorá sa skončila už 19. mája 2014.

Sťažovateľ vo vzťahu k otázke splnenia procesnej podmienky včasnosti uvádza, že túto splnil, „nakoľko rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je z 10. 12. 2014 na Krajský súd došlo 19. 12. 2014 a mne bolo doručené 27. 12. 2014. Na Ústavný súd SR bola moja sťažnosť doručená dňa: 4. 2. 2015.“. S uvedenou argumentáciou sa však ústavný súd nestotožnil. Podanie sťažovateľa doručené ústavnému súdu 4. februára 2015 bolo pod sp. zn. Rvp 1098/2015 podľa § 23a zákona o ústavnom súde 27. februára 2015 odložené, a to z dôvodu, že podanie sťažovateľa nebolo možné posúdiť ako sťažnosť podľa čl. 127 ústavy, a teda v žiadnom prípade s ním nemožno spájať účinky včasnosti podania tejto aktuálnej sťažnosti.