III. ÚS 1/2016

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 79/2012 z 25. marca 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 271/2013 z 30. januára 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 725/2004 (ďalej aj „pôvodné konanie“) vystupoval sťažovateľ v procesnom postavení žalovaného v konaní iniciovanom mestom Prešov (ďalej len „žalobca“), v ktorom sa žalobca domáhal určenia, že je vlastníkom miestnej komunikácie špecifikovanej v žalobnom návrhu.

Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 28. júna 2011 žiadal o obnovu pôvodného konania, a to z dôvodu, že až po nahliadnutí (v prvej polovici roku 2011) do konkurzného spisu Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „konkurzný súd“) sp. zn. 1 K 17/00 zistil, že súpis majetku (ďalej len „úpadca“), spolu aj s prílohami bol založený v osobitnom zväzku, a preto znalecké posudky, ktoré sa v ňom nachádzali, neboli predložené okresnému súdu pri rozhodovaní vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 725/2004, a preto tieto dôkazy nemohol sťažovateľ bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní. Sťažovateľ je toho názoru, že pokiaľ by bol zaslaný okresnému súdu celý spisový materiál, mohol mu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Ďalej sťažovateľ poukazuje na to, že v konaní o návrhu na obnovu konania bolo nepochybne preukázané, že nemohol zo svojej viny v pôvodnom konaní predložiť dôkaz ̶ súpis majetku úpadcu, pričom tento dôkaz mu mohol privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, keďže súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd považovali za preukázané, že stavba pozemnej komunikácie nebola zahrnutá v súpise majetku.

Sťažovateľ zastáva názor, že priaznivejšie rozhodnutie vo veci mohol pre neho privodiť práve súpis majetku úpadcu, pretože sťažovateľ nadobudol predmetnú pozemnú komunikáciu od spoločnosti ̶ , ktorá ju nadobudla od správcu konkurznej podstaty úpadcu kúpnou zmluvou, a túto miestnu komunikáciu mal správca konkurznej podstaty zaradenú v súpise majetku úpadcu pod poradovým číslom 48, pričom v pôvodnom konaní považoval súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd za preukázané, že stavba miestnej komunikácie nebola zahrnutá v súpise majetku.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd ako súd odvolací súd vo svojom uznesení neposudzoval jeho tvrdenú skutočnosť, že mu bola znemožnená, odňatá možnosť realizácie jeho procesných práv stanovených Občianskym súdnym poriadkom (ďalej aj ,,OSP“), ktoré majú slúžiť na ochranu jeho právom chránených záujmov v konkrétnom konaní nepredložením zo strany konkurzného súdu okresnému súdu na jeho dožiadanie kompletného konkurzného spisu.

Z uvedeného potom pre sťažovateľa vyplýva, že odvolací súd nevyvrátil argumenty, na ktoré v konaní poukazoval. V rámci hodnotenia dôkazov sa adekvátne, čo sa týka myšlienkových konštrukcií, racionálne logickým spôsobom nevysporiadal s argumentačnými tvrdeniami, na ktoré poukazoval sťažovateľ.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom: „1. Sťažnosti sa vyhovuje. 2. Základné právo , podľa článku 46 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 271/2013 z 30. 01. 2014 a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 79/2012 z 25. 03. 2013 porušené bolo. 3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. 01. 2014, sp. zn. 2 Cdo 271/2013 a uznesenie Krajského súdu v Prešove z 25. 03. 2013, sp. zn. 8 Co 79/2012 sa zrušuje. 4. Vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie. Sťažovateľ si uplatňuje nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia voči porušovateľovi... , a to trovy právneho zastúpenia vo výške 340,90 EUR... na účet advokáta JUDr. Ladislava Lukáča... ,ktoré je Najvyšší súd SR povinný uhradiť do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, ktorým odmietol jeho dovolanie vo veci obnovy konania.

II.1 K napadnutému uzneseniu krajského súdu

Vo vzťahu k sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Co 79/2012 z 25. marca 2013, ústavný súd prvom rade skúmal včasnosť podania tejto časti sťažnosti.

V prípade podania dovolania a súbežne podanej ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí najvyššieho súdu o dovolaní a lehota na podanie takej sťažnosti bude považovaná za zachovanú vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípade, ak bola podaná v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia dovolacieho súdu [porov. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika z 12. 11. 2002, sťažnosť č. 46129/99]. Tak to bolo aj v danej veci.

Ústavný súd stabilne zdôrazňuje, že základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia poukazujúc pritom aj na judikatúru ESĽP, podľa ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B).

Ústavný súd k citovanému ustanoveniu už vyslovil, že zákonodarcom upravenú fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia je vždy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa právom účastníka občianskeho súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu. Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho rozhodnutie je nevyhnutné považovať za arbitrárne, svojvoľné, a tým priamo zasahujúce do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 118/2010).

K odvolacím námietkam sťažovateľa uviedol, že „Z obsahu spisu 7C 725/2004 Okresného súdu Prešov nepochybne vyplýva, že medzi účastníkmi konania až do rozhodnutia súdu 1. stupňa zostala spornou otázka, či miestna komunikácia stojaca na parc. č. - zastavené plochy a nádvoria o výmere 9673 m 2 vedenej na LV č. KÚ bola predmetom konkurznej podstaty úpadcu Kým žalobca tvrdil, že táto komunikácia v súpise konkurznej podstaty do majetku zahrnutá nebola, žalovaný naopak tvrdil, že predmetom konkurznej podstaty bola. (č. l. 347 spisu Okresného súdu Prešov 7C 725/2004). Odvolací súd má za to, že žalovaným teraz tvrdený dôkaz je zjavne nespôsobilý k tomu, aby súd návrhu na povolenie obnovy konania vyhovel. Nič totiž nebránilo žalovanému navrhnúť v pôvodnom konaní vykonať dokazovanie obsahom konkurzného spisu úpadcu Krajského súdu v Košiciach. Takýto návrh na vykonanie dokazovania však v pôvodnom konaní podaný nebol, hoci žalovaný potrebné informácie v tom čase mal, a preto v tomto štádiu konania už nie je rozhodujúci ani jeho obsah. So zreteľom na vyššie uvedené možno vysloviť záver, že podmienka pre povolenie obnovy konania splnená nebola, keďže žalovaným predložený dôkaz - súpis majetku: , správca konkurznej podstaty úpadcu , IČO: , sp. zn. 1K17/00-10, z ktorého z prílohy 2b vyplýva, že v súpise majetku je zahrnutá i stavba komunikácie, ktorá bola predmetom prevodu - kúpnej zmluvy uzavretej dňa 21. 11. 2002 medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu a spoločnosťou (č. l. 3 súdneho spisu) nie je spôsobilým dôvodom obnovy konania. Podľa ustanovenia § 228 ods. 1 písm. a) O. s. p. je predpokladom obnovy konania, aby dôkazy, ktoré tu v dobe pôvodného rozhodovania už existovali, nemohol účastník bez svojej viny použiť. Použitie dôkazu zo strany účastníka spočíva v tom, či účastník splnil zákonom uloženú povinnosť (§ 101 ods. 1 O. s. p.) prispieť k tomu, aby bol dosiahnutý účel konania predovšetkým tým, že pravdivo a úplne označil všetky potrebné dôkazné prostriedky. Okolnosť, či súd tieto dôkazy vykonal a či z nich vyvodil zistenie skutkového stavu pre svoje rozhodnutie, neznamená možnosť alebo nemožnosť účastníka použiť dôkazy v konaní. Nemožnosťou použiť dôkaz bez svojej viny v pôvodnom konaní nie je mienená len možnosť označiť dôkaz, ale aj nemožnosť predložiť ho účastníkom konania súdu. Odvolací súd sa tak vzhľadom k horeuvedenému nestotožňuje s názorom žalovaného, že dôkazy, ktoré v dobe pôvodného rozhodovania existovali, nemohol bez svojej viny použiť. Odvolací súd preto v súlade s ustanovením § 219 ods. 1, ods. 2 O. s. p. napadnuté

uznesenie

súdu 1. stupňa ako vecne správne potvrdil.“.

Okresný súd v uznesení o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania podrobne uviedol dôvody, ktoré ho k jeho rozhodnutiu viedli. Zdôraznil najmä, že neboli preukázané okolnosti brániace zisteniu, že pripojený konkurzný spis nie je úplný v časti chýbajúceho súpisu majetku úpadcu, na základe čoho okresný súd dospel k záveru, že „nejde o dôkaz, ktorý bez vlastnej viny v pôvodnom konaní použiť nemohol“. Okresný súd vychádzajúc okrem iného aj z rozsudkov krajského súdu sp. zn. 9 Co 10/2008 z 10. júna 2008 a názoru Najvyššieho súdu Českej republiky vysloveného v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 194/2008 z 11. septembra 2009 nepovažoval za preukázanú ani kumulatívnou podmienkou podľa § 228 ods. 1 písm. a) OSP, ktorou je skutočnosť, že tento nový dôkaz je právne spôsobilý privodiť navrhovateľovi priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Okresný súd považoval za nevyhnutné napokon poukázať aj na nedostatočnú identifikáciu miestnej komunikácie uvedenej v súpise majetku úpadcu pod poradovým číslom 48.

Podľa § 228 ods. 1 OSP právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, b) možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci, c) bolo rozhodnuté v jeho neprospech v dôsledku trestného činu sudcu, d) Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudku k záveru, že rozhodnutím súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody účastníka konania a závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným primeraným finančným zadosťučinením, e) je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev.

Navyše, v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) OSP ide o kumulatívnu podmienku, kedy je potrebné, aby skutočnosť, rozhodnutie alebo dôkaz, ktoré účastník konania nemohol použiť v pôvodnom konaní, mohla privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Taktiež nie je pravdou, že všeobecné súdy nereagovali na námietky sťažovateľa spočívajúce v poukaze na závery vyslovené v judikatúre najvyššieho súdu, ako aj Najvyššieho súdu Českej republiky, keď okresný súd odkázal na iný názor najvyššieho súdu vyslovený v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 194/2008 z 11. septembra 2009, podľa ktorého v zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní účinnom do 31. decembra 2005 je vec do súpisu konkurznej podstaty zahrnutá oprávnene iba vtedy, ak ten, kto uplatňuje, že vec sa nemala do súpisu zaradiť, nepodá v súdom určenej lehote proti správcovi vylučovaciu žalobu, hoci bol konkurzným súdom poučený o tom, že vec bola zapísaná do súpisu a o právnych dôsledkoch nepodania žaloby.

Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu v konaní o obnovu konania neznamená, že by všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory účastníka súdneho konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).

Ústavný súd nezistil, že by napadnuté uznesenie krajského súdu bolo arbitrárne a nebolo náležite zdôvodnené, preto nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti krajského súdu (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04). Krajský súd (v spojení so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení uznesenia okresného súdu o zamietnutí návrhu na obnovu konania) sa podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa (identickými s námietkami obsiahnutými v sťažnosti ústavnému súdu, pozn.), čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné alebo neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami a slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecného súdu, prípadne postupu, ktorý mu predchádzal.

Ústavný súd v tejto spojitosti uvádza, že podľa svojej stabilnej judikatúry (II. ÚS 54/02) je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, v tomto prípade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú prípustnosť obnovy konania, tak ako sa toho domáha sťažovateľ. Súčasne ústavný súd zdôrazňuje, že reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie v konaní o obnovu konania neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory účastníka konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po oboznámení okresným súdom zisteného skutkového stavu a právnych záverov z neho vyplývajúcich dostatočne podrobne uviedol vecné a právne dôvody odmietnutia dovolania a k námietkam sťažovateľa konštatoval, že nesprávne právne posúdenie veci, ktoré sťažovateľ krajskému súdu vytýka, je podľa názoru najvyššieho súdu „síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR uverejnené v zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod číslami R 43/2003 a R 54/2012)“. V závere najvyšší súd zhrnul, že „pri skúmaní prípustnosti dovolania žalovaného bolo zistené, že tento opravný prostriedok žalovaného nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti žiadnemu z rozhodnutí uvedených v § 239 ods. 1, 2 O. s. p., v dovolacom konaní nevyšli najavo procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. a nepreukázala sa žalovaným tvrdená existencia procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné“.

Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia dovolacieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne, logickým výkladom a vyčerpávajúcim odôvodnením dospel k záveru o nenaplnení podmienok dôvodnosti dovolania podľa § 241 ods. 2 OSP a prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP, ako aj o nenaplnení podmienok obnovy konania podľa § 228 ods. 1 OSP, a preto dovolanie podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietol. Tomuto záveru predchádzal ústavne súladný výklad relevantnej právnej úpravy. Ústavný súd nezistil preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2016