III. ÚS 120/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 120/2016-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného spoločnosťou Bukna, advokátska kancelária, s. r. o., Jánoškova 1545, Dolný Kubín, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ondrej Bukna, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 52/2009 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 68/2012 a jeho rozsudkom č. k. 6 Co 68/2012-240 z 21. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

Odôvodnenie:

Okresný súd totiž zhodnotil, že sťažovateľ „do skončenia dokazovania nepreukázal pôvod peňazí, ktoré mal reálne požičať odporcovi. Navrhovateľ... tvrdil, že peniaze použil z predaja hnuteľného inventáru baru na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 01.07.2008. Z dokazovania vyplynulo, že spoločnosť vyplatila navrhovateľovi ako živnostníkovi sumu 500.000,- Sk..., v prospech prenajímateľa nebytových priestorov – baru pani . Navrhovateľ nepreukázal, odkiaľ mal zvyšných 150.000,- Sk o dva dni neskôr, keď v zmluve o pôžičke sa deklarovalo, že požičal odporcovi až 350.000,- Sk. Okrem toho navrhovateľ nepreukázal svoje tvrdenia ani účtovne, keď nepredložil účtovné doklady o tom, ako získané finančné prostriedky za odstúpenie prevádzky baru minimálne vo výške 350.000,- Sk, preúčtoval zo živnostenského podnikania na seba ako fyzickú osobu. Na podporu týchto úvah súd poukazuje na tvrdenie navrhovateľa, keď ten sa písomne vyjadril, že v minulosti na rekonštrukciu prevádzky, pred jej odstúpením, vynaložil viac ako 750.000,- Sk. Ak toto tvrdenie je pravdivé, potom je nedôveryhodné, aby kúpna cena za odstúpenie prevádzky bola len 500.000,- Sk. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na dlhy navrhovateľa, minimálne voči prenajímateľovi nebytových priestorov vo výške 300.000,- Sk, z čoho je možné nepriamo usudzovať, že navrhovateľ v rozhodnom čase nedisponoval väčšími voľnými finančnými prostriedkami. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že bolo by nelogické, aby navrhovateľ požičal odporcovi väčšie peňažné prostriedky bez odplaty, t. j. bez akýchkoľvek úrokov, garancií a možných sankcií.“.

Prvostupňový rozsudok napadol sťažovateľ odvolaním. Spochybňoval v ňom hodnovernosť svedeckých výpovedí. Poukázal na rozpory vo svedeckých výpovediach „zástupcu kupujúceho prevádzku , konateľky spoločnosti , a , ktorí rozporne s tvrdeniami predtým vypovedali, keď sa zmenil ich právny zástupca. Odporca uvádza vo svojej prvej výpovedi zo dňa 09.06.2011, že kúpna cena inventára bola 850.000,- Sk s tým, že z dôvodov daňových na strane navrhovateľa, súhlasili s rozdelením kúpnej ceny na 500.000,- Sk a 350.000,- SK ak vybaví navrhovateľ na predmetnej prevádzke nepretržitú prevádzku a status herne. Na pojednávaní na OS Senica sp. zn. 7C/42/2010 pridal aj automaty a 08.12.2011 na OS Nové Mesto nad Váhom i videolotérie. Naproti tomu kupujúca (konateľka spoločnosti uviedla, že od začiatku bola uvedená cena prevádzky na 500.000,- Sk a 350.000,- Sk vybavenie nepretržitej prevádzky výherných prístrojov, videolotérií a statusu herne. Svedkyňa uviedla, že ešte v júni 2008 bola rokovať na Mestskom úrade v ohľadom záujmu spoločnosti , Trenčín prevádzkovať hazardné hry v meste Nezistila žiadne prekážky ani iné nezrovnalosti prečo by nemohli vykonávať v meste svoju podnikateľskú činnosť, zvlášť z dôvodu, že ide o zákonom nárokovateľné veci. Z uvedeného je nepochybné, že by nik sumu 350.000,- Sk nezaplatil, že to čo má zákonom nárokovateľné a časovo štandardne zaberie 2 dni a povolenie je vydané do 1 mesiaca. Zástupkyňa spoločnosti sa nevedela ani len vyjadriť či je to veľa alebo málo, čo pri sume 350.000,- Sk za 2 dni je zvláštne. Odporca so svedkyňou , konateľkou spoločnosti na pojednávaní uviedli, že všetko mal vybaviť odporca čo najskôr do 1 týždňa avšak na OS Senica v sp. zn. 7C/42/2010 je uvedené t. j. do 3 mesiacov. Odporca sa vyjadril, že finančné prostriedky (t. j. 350.000,- Sk) mali byť vyplatené spoločnosťou odporcovi a odporca by následne vyplatil navrhovateľovi. Po spochybnení danej konštrukcie najmä z daňového hľadiska nastala zmena v tom, že sa mala po splnení podmienok zmluva o pôžičke zrušiť a urobila by sa zmluva o sprostredkovaní. Je otázne prečo by nebola urobená zmluva o sprostredkovaní ihneď, keď všetky záležitosti ohľadom zmluvy o pôžičke zabezpečoval odporca. Ako dôležitý fakt, že sa nemohlo konať o doplatení kúpnej ceny, je, že sa zmluvy nepodpisovali naraz v jednom čase a jednom mieste. Z dokazovania je zrejmé, že navrhovateľ by počas niekoľkých dní nemal žiadne zabezpečenie, že by mu za predaj prevádzky spoločnosť vyplatila ďalšiu sumu 350.000,- Sk, keď už mala podpísanú zmluvu na nižšiu sumu.“.

K odvolacej kritike týkajúcej sa hodnotenia svedeckých výpovedí okresným súdom krajský súd uviedol, že „zákon neustanovuje nijaké pravidlá pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Voľné hodnotenie dôkazov je dôsledkom zložitej duševnej činnosti a vytvára sa logickým úsudkom... Vnútorné presvedčenie je odôvodnené objektívnymi skutočnosťami a je ich logickým dôsledkom. Možno teda preskúmať, či postup pri vytváraní vnútorného presvedčenia bol správny a či vnútorné presvedčenie je dôvodné. Ak teda súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 132 O. s. p.,... nemôže odvolací súd vytýkať nesprávnosť postupu súdu prvého stupňa ani v prípade, že by bolo možné na základe hodnotenia vykonaných dôkazov v súlade s ustanovením § 132 O. s. p. dospieť aj k iným do úvahy prichádzajúcim skutkovým výsledkom.“.

Podľa krajského súdu sa okresný súd správne zameral na ťažiskovú skutkovú otázku, a to „či pred podpisom zmluvy o pôžičke navrhovateľ odovzdal odporcovi 350.000,- Sk“. Okresný súd podľa názoru krajského súdu „logicky vychádzal z nepreukázania reálnej dispozície navrhovateľa so sumou 350.000,- Sk dňa 03.07.2008, keď navrhovateľ dňa 01.07.2008 obdržal 500.000,- Sk, z ktorých v ten istý deň vyplatil dlh na nájomnom vo výške 300.000,- Sk, pričom na pojednávaní pred okresným súdom dňa 09.06.2011 navrhovateľ jednoznačne uviedol, že sumu 350.000,- Sk odovzdal odporcovi práve zo sumy 500.000,-... Na základe uvedených okolností z hľadiska neunesenia dôkazného bremena navrhovateľom podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd správne poukázal aj na to, že navrhovateľ nepreukázal svoje tvrdenia dokladmi.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ opätovne spochybňuje hodnovernosť svedeckých výpovedí v konaní pred okresným súdom, pretože „žiaden zo svedkov nebol priamo prítomný pri uzatvorení zmluvy, ako aj reálnom odovzdaní finančných prostriedkov. Svedkovia sa okrem iných skutočností... k prejednávanej veci nevedeli priamo vyjadriť. Úlohou svedka je vypovedať o skutočnostiach, ktorých bol priamym účastníkom a tieto hodnoverne opísať. V prejednávanej veci výpoveďami svedkov nedošlo k preukázaniu odporcom tvrdených skutočností. Svedkovia súdu poskytli len sprostredkované informácie... Súd úplne odignoroval jednoznačný dôkaz – odporcom, ako priamym účastníkom podpísanú zmluvu o pôžičke.“. Sťažovateľ spochybňuje svedeckú výpoveď , pretože v sporoch, ktoré proti nej viedol, bol úspešný, „z čoho pramení predpojatosť svedkyne“.

Sťažovateľ tvrdí, že „nenamieta len nesprávnosť úvahy akou sa súdy v rámci rozhodovacej činnosti riadili, ale samotné nesprávne vykonané dokazovanie. Prvostupňový súd vykonal dôkazy, ktoré nesúviseli s prejednávanou vecou, a teda nemohli poskytnúť hodnoverný obraz o tom, za akých okolností bola zmluva o pôžičke uzatvorená, ako došlo k odovzdaniu peňazí a pod... odvolací súd sa nedostatočne zaoberal dôvodmi odvolania, nedostatočne sa oboznámil s celým problémom a okolnosťami s tým súvisiacimi. Vykonané dôkazy (ak možno o vykonaní nejakých dôkazov hovoriť) taktiež svojvoľne vyhodnotil.“.

Vo zvyšnej časti odôvodnenia sťažnosti sťažovateľ tvrdí porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov i práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote. Na báze stručnej chronologickej rekapitulácie priebehu konania analyzuje tri kritériá štandardne ústavným súdom využívané v konaniach o sťažnostiach namietajúcich porušenie uvedeného základného práva podľa ústavy a práva garantovaného dohovorom, pričom uzatvára, že „úkony súdu neboli vykonané efektívne, resp. tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá“.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania.

Z formulácie petitu predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu v postupe a v naň nadväzujúcom rozsudku krajského súdu v konaní sp. zn. 6 Co 68/2012 (bod I petitu). Zároveň namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 10 C 52/2009, ako aj postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 6 Co 68/2012 (bod III petitu).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 68/2012-240 z 21. októbra 2014 ústavný súd uvádza, že za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Sťažovateľove dôvody sa zameriavajú práve na skutkovú stránku sporu súdeného krajským súdom, keďže okresný súd podľa jeho názoru „vykonal dôkazy, ktoré nesúviseli s prejednávanou vecou“, a následne vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil. Tieto pochybenia potom podľa sťažovateľa krajský súd nenapravil.

Ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať, či v konaní pred krajským súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, vzhľadom na to, že ústavný súd nie je ďalšou opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom (napr. III. ÚS 387/2014).

Krajský súd zaujal veľmi zreteľný postoj k odvolacím námietkam sťažovateľa. Vyjadril sa k problému hodnovernosti svedeckých výpovedí, pričom v tejto otázke prevažne odkázal na závery okresného súdu, ktoré však podľa názoru ústavného súdu nevykazujú žiadne signály extrémneho vybočenia z pravidiel formálnej logiky používaných pri tvorbe úsudku všeobecného súdu o skutkovej stránke prejednávanej veci. Výsledky svedeckých výpovedí sa prima facie dopĺňajú a skutkové poznatky z nich plynúce predstavujú zmysluplný a logický obraz o predmete sporu. O signáloch arbitrárnosti či zjavnej neudržateľnosti teda nemožno za žiadnych okolností uvažovať.

Krajský súd tiež vhodne poukázal na podstatu dôkaznej povinnosti v civilnom sporovom konaní, a to vo väzbe na sťažovateľovu odvolaciu námietku, podľa ktorej nebol okresným súdom vyzvaný na preukázanie disponibilných finančných prostriedkov v čase údajného poskytovania pôžičky. Sťažovateľ skutočne opomína, že ako žalobca v konaní je to v prvom rade on, kto je povinný predložiť súdu rozhodujúcemu o jeho spore dostatok dôkazov na podporu relevantných tvrdení. Všeobecný súd viazaný zásadou formálnej pravdy i prejednacou zásadou v civilnom sporovom konaní nie je oprávnený poskytovať žalobcovi v priebehu konania pomoc tým, že ho bude upozorňovať na to, aké konkrétne dôkazy zabezpečia preukázanie jeho tvrdení.

Pretože napadnutý rozsudok krajského súdu nesignalizuje svojvôľu ani nedostatočnosť odôvodnenia, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľovho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote postupmi okresného súdu a krajského súdu, ústavný súd na prvom mieste konštatuje, že si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom a krajským súdom) ešte trvalo (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03).