III. ÚS 121/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 121/2015­45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júla 2015 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcu Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti , , zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, advokátska kancelária, Jakubovo námestie 9, Bratislava, pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 217/2007 takto

rozhodol:

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že predmetné konanie začalo na základe jej návrhu zo 14. septembra 2006, ktorým sa od odporcov domáhala zaplatenia náhrady nákladov na pohreb jej nebohého manžela. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd v uvedenom konaní „pracuje váhavo, pomaly a neurčito“ a „neefektívne vedeným procesom, ktorý nie je ospravedlniteľný žiadnou zložitosťou kauzy“, spôsobuje zbytočné prieťahy, pretože aj po uplynutí viac ako ôsmich rokov od jeho začatia sa predmetná vec stále nachádza na prvostupňovom súde, ktorý o nej meritórne nerozhodol, čím neúmerne predlžuje stav právnej neistoty sťažovateľky a porušuje jej základné právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

To všetko bolo vykonané za účelom komplexného zistenia skutkových okolností a až po takomto dokazovaní mohla byť nastolená otázka znaleckého dokazovania... Navrhovateľka nemala overený okruh účastníkov, ujasnený rámec LSPP a RZS, pri zmene návrhu zrejme urobila chybu..., kvôli čomu proces stojí, zahlcuje súd rozsiahlymi podaniami a memorovaním textov bez spájania s konkrétnosťami prípadu, čo následne musí z týchto podaní a pripojených článkov odvodzovať prácne súd... Sťažnosť len vo všeobecnosti odkazuje na dlhší čas od odania žaloby, vymedzeniu konkrétnych období sa sťažovateľka vyhýba...“

Sťažovateľka v sťažnosti z 8. augusta 2014 a predseda okresného súdu v liste z 18. júna 2015 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní. Ústavný súd preto so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 24 C/21/2007 ústavný súd zistil, že vo veci boli vykonané tieto procesné úkony: Dňa 13. októbra 2006 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky zo 14. septembra 2006, ktorým sa proti ako odporkyni v 1. rade a obchodnej spoločnosti , ako odporkyni v 2. rade (ďalej aj „žalované“) domáhala vydania platobného rozkazu na sumu 42 888,42 Sk z titulu náhrady škody predstavujúcej výdavky na pohreb jej manžela, ktorý zomrel 19. februára 2006. Okresný súd platobným rozkazom č. k. 24 Ro/4/2006­45 z 19. januára 2007 žalovaným uložil, aby požadovanú sumu sťažovateľke spoločne a nerozdielne zaplatili. Dňa 7. februára 2007 bol okresnému súdu doručený odpor žalovaných proti platobnému rozkazu.

Dňa 2. apríla 2009 sa na okresnom súde konalo pojednávanie, ktoré bolo po vypočutí svedkov odročené na 19. máj 2009 s tým, že „účastníci môžu prípadne predložiť súdu stručné zhrňujúce stanovisko“. Dňa 19. mája 2009 sa na okresnom súde konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito pre účely nariadenia znaleckého dokazovania v odbore zdravotníctva (kardiológie/kardiochirurgie). Listami z 28. augusta 2009 sa okresný súd obrátil na 14 zdravotníckych zariadení s požiadavkou, či by mohli vypracovať znalecký posudok napriek tomu, že nie sú zapísané v zozname znalcov. Dňa 18. septembra 2009 bola okresnému súdu doručená kladná odpoveď z s uvedením, že časový rozsah na vypracovanie znaleckého posudku nevie dopredu určiť. Okresný súd uznesením č. k. 24 C/217/2007 478 z 19. februára 2010 nariadil znalecké dokazovanie v odbore zdravotníctva a farmácie, pričom

. .“ z 20. októbra 2011, ktorý bol na základe pokynu zákonného sudcu z toho istého dňa zaslaný na vyjadrenie účastníkom konania; odporkyňa v 1. rade tak urobila podaním doručeným okresnému súdu 21. novembra 2011 a sťažovateľka 6. decembra 2011. Listom z 3. februára 2012 okresný súd vyzval na doplnenie predloženého posudku v zmysle § 17 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to v lehote 2 mesiacov od doručenia tohto prípisu. Listom z 27. apríla 2012 okresný súd urgoval na predloženie doplneného posudku. Listom z 18. júna 2012 okresný súd opätovne urgoval na predloženie doplneného posudku.

mesačnú lehotu na vypracovanie znaleckého posudku. Spisový materiál bol znalcovi expedovaný 22. novembra 2012. Na základe žiadosti znalca z 1. marca 2013 okresný súd uznesením č. k. 24 C/217/2007 663 z 19. marca 2013 predĺžil lehotu na vypracovanie znaleckého posudku do 31. mája 2013. Dňa 10. apríla 2013 bol

6 mesačnú lehotu na vypracovanie znaleckého posudku. Spisový materiál bol znalcovi expedovaný 17. júla 2013. Dňa 23. januára 2014 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok č. 1/14 zo 17. januára 2014, ktorý bol na základe pokynu zákonného sudcu z toho istého dňa zaslaný na vyjadrenie účastníkom konania. Sťažovateľka

bola okresnému súdu doručená námietka zaujatosti znalca vznesená odporkyňou v 2. rade a odporcom v 3. rade. Dňa 8. apríla 2014 bolo okresnému súdu doručené oznámenie znalca, že v danej veci sa necíti byť zaujatý. Okresný súd uznesením č. k. 24 C/217/2007

Okresný súd uznesením č. k. 24 C/217/2007 847 z 24. júla 2014 priznal znalcovi znalečné za doplnenie znaleckého posudku. Okresný súd uznesením č. k. 24 C/217/2007 856 z 21. augusta 2014 uložil odporcom povinnosť uhradiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania – výsluch znalca. Dňa 25. septembra 2014 sa na okresnom súde konalo pojednávanie, ktoré bolo po vypočutí znalca odročené na 30. október 2014 pre účely doplnenia dokazovania – výsluchu svedkov. Okresný súd zároveň uznesením č. k. 24 C/217/2007

sudcu. Dňa 20. novembra 2014 sa na okresnom súde konalo pojednávanie, na ktorom účastníci prostredníctvom svojich právnych zástupcov predniesli záverečné reči, okresný súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a pojednávanie odročil na 11. december 2014 pre účely vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Dňa 26. novembra 2014 bolo okresnému súdu doručené „Doplnenie vyjadrenia“ odporkyne v 2. rade a odporcu v 3. rade, v ktorom upozornili na to, že „po poslednej navrhovanej zmene návrhu už nedošlo zo strany navrhovateľky k úprave návrhu, a teda súd môže konať len o ňou uplatnenej sume vo výške 42.888,42 Sk, t. j. 1.423,63 €.“ Z opatrnosti, pokiaľ by sťažovateľka uplatnila svoj nárok po tomto podaní vo vyššej sume, vzniesli námietku premlčania s tým, že primárne trvajú na nedôvodnosti podanej žaloby.

Okresný súd uznesením č. k. 24 C/217/2007­1065 z 28. novembra 2014 rozhodol tak, že: ­ opravil uznesenie č. k. 24 C/217/2007­197 z 18. januára 2008 vo výrokovej časti v odseku 3 tak, že namiesto nesprávnej sumy „42.888,42,­ Sk“ má byť uvedená správna suma „4.288,67 eur (129.200,42,­ Sk)“ a celé odseky 2 a 3 potom správne znejú: „Súd pripúšťa zmenu návrhu navrhovateľa nasledovného znenia: Odporcovia 1), 2) a 3) sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľke sumu 4.288,67 eur (129.200,42,­ Sk) do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku“, a zároveň ­ zrušil uznesenie sp. zn. 24 C/217/2007 z 20. novembra 2014, ktorým odročil pojednávanie na 11. december 2014 pre účely vyhlásenia rozsudku vo veci samej. Dňa 17. decembra 2014 bolo okresnému súdu doručené odvolanie odporkyne v 2. rade a odporcu v 3. rade proti uzneseniu č. k. 24 C/217/2007­1065 z 28. novembra 2014. Dňa 15. januára 2015 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľky k odvolaniu odporkyne v 2. rade a odporcu v 3. rade. Dňa 16. januára 2015 bola vec predložená krajskému súdu, kde jej bola pridelená sp. zn. 10 Co/31/2015; krajský súd vo veci dosiaľ nerozhodol.

III.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Táto povinnosť vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, III. ÚS 75/07, III. ÚS 118/07) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1. Predmetom posudzovaného konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky na zaplatenie sumy 4 288,67 € z titulu náhrady škody predstavujúcej výdavky na pohreb jej nebohého manžela. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu, že zo skutkového hľadiska ide o zložitejší spor, pretože v priebehu konania bolo potrebné viackrát rozhodovať o zmene žalobného petitu, o zmene okruhu účastníkov, vo veci muselo byť niekoľkokrát nariadené znalecké dokazovanie, čo čiastočne ovplyvnilo doterajšiu dĺžku konania, avšak zároveň konštatuje, že jeho zdĺhavý priebeh bez akéhokoľvek rozhodnutia vo veci samej nemôže pripísať iba na vrub prípadnej faktickej, resp. aj s ňou súvisiacej právnej náročnosti prerokovávanej veci.

V súlade so svojou stabilnou judikatúrou (napr. IV. ÚS 280/2011, III. ÚS 231/2012, III. ÚS 473/2012) ústavný súd zastáva názor, že takéto konanie prvostupňového súdu už len vzhľadom na dĺžku jeho trvania nie je potrebné osobitne vyhodnocovať takým spôsobom, že bude uvádzať jednotlivé obdobia jeho nečinnosti, resp. podrobne rozoberať jeho neefektívny, resp. nesústredený postup, pretože už len poukazom na doterajšiu dobu konania možno konštatovať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Takáto zdĺhavosť konania predlžuje stav právnej neistoty účastníka do takej miery, že sa jeho právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 39/00, I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07).

Napriek uvedenému ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že aj posledné opravné uznesenie okresného súdu č. k. 24 C/217/2007­1065 z 28. novembra 2014 poukazuje na jeho nesústredený postup, keďže už na pojednávaní konanom 25. septembra 2014 uznesením nachádzajúcim sa na č. l. 903 spisu pripustil zmenu návrhu navrhovateľky v identickom znení, t. j. že odporcovia v 1., 2. a 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľke sumu 4 288,67 € s príslušenstvom. S dopadom tejto skutočnosti na vecnú správnosť opravného uznesenia sa však bude musieť v rámci zákonom zverených kompetencií vysporiadať krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní odporkyne v 2. rade a odporcu v 3. rade zo 16. decembra 2014.

Vychádzajúc zo samotnej dĺžky napadnutého konania a z dosiaľ dosiahnutých výsledkov okresného súdu preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C/217/2007 bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je reparácia nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení zákonných podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02, IV. ÚS 210/04). Vzhľadom na uvedené okolnosti daného prípadu ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde a podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde uložil okresnému súdu, ktorý označené práva porušil, vyplatiť ho sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Sťažovateľka prostredníctvom právnej zástupkyne v závere sťažnosti požiadala o náhradu trov konania pred ústavným súdom v celkovej sume 340,89 € pozostávajúcej z odmeny za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti – uskutočnené v roku 2014) v sume po 134 € a z dvoch režijných paušálov v sume po 8,04 € plus 20 % DPH.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.