III. ÚS 122/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 122/2015­16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. apríla 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , vo veci namietaného porušenia v sťažnosti bližšie neurčených práv uznesením Okresného súdu Levice sp. zn. 4 Nt 40/2014 zo 16. júna 2014 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 98/2014 z 27. augusta 2014 a takto

rozhodol:

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného sp. zn. 2 T 46/2011 z 18. apríla 2011 uznaný za vinného zo spáchania prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona a vzhľadom na zbiehajúcu sa trestnú činnosť odôvodňujúcu uloženie súhrnného trestu podľa § 42 ods. 1 Trestného zákona mu bol s použitím § 172 ods. 2, § 36 písm. l), § 37 písm. h) a m), § 38 ods. 7, § 39 ods. 1 a § 41 ods. 2 uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov a na výkon tohto trestu bol zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Keďže pri ukladaní trestu sa v jeho prípade malo postupovať podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znením účinnom pred publikovaním nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 (ďalej aj „nález ústavného súdu“) v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, sťažovateľ s poukazom na § 41b ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vzhľadom na uvedený nález ústavného súdu a stanovisko Trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 (ďalej aj „stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu“) podal návrh na obnovu konania. Okresný súd uznesením sp. zn. 4 Nt 40/2014 zo 16. júna 2014 však sťažovateľov návrh na obnovu konania zamietol, avšak aj krajský súd sťažnosť proti tomuto uzneseniu okresného súdu uznesením sp. zn. 4 Tos 98/2014 z 27. augusta 2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku rovnako zamietol.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K dôvodom nevyhovenia žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

Podľa zaužívanej praxe (napr. I. ÚS 337/08, I. ÚS 311/2012) môže ústavný súd ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejmé bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na obsah § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde, podľa ktorých musí byť z návrhu zrejmé, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,

odôvodnenie

návrhu a navrhované dôkazy. Ústavný súd je pritom návrhom na začatie konania viazaný, okrem prípadov výslovne uvedených v zákone o ústavnom súde. Okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí návrh obsahovať aj označenie základného práva alebo slobody, ktoré sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušilo.

Ústavný súd konštatuje, že predložená sťažnosť aj napriek výzve ústavného súdu na jej doplnenie z 10. januára 2015 neobsahuje náležitosti vyžadované § 20 a § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pretože v ňom absentuje označenie základných práv a slobôd, ktoré mali byť uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu porušené a sťažnosť neobsahuje ani dostatočne určitý návrh, ako má vo veci ústavný súd rozhodnúť (t. j. petit sťažnosti), ktorý by mal byť základom pre rozhodnutie ústavného súdu vo veci samej.

Z dôvodu absencie právneho zastúpenia sťažovateľa a jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu však ústavný súd neprihliadal len na uvedené formálne nedostatky sťažnosti, ale zameral sa aj na preskúmanie jej dôvodov a celkového obsahu, ktoré spočívajú v nespokojnosti sťažovateľa s výsledkom konania o jeho návrhu na povolenie obnovy konania pred označenými všeobecnými súdmi. V tejto súvislosti sa zaoberal aj otázkou, či výsledkom napadnutého konania nebolo zjavne zasiahnuté do základných práv a slobôd, pri ktorých by v súvislosti s obnovou trestného konania pred všeobecnými súdmi mohlo podľa doterajšej praxe ústavného súdu prichádzať do úvahy ich porušenie – v danom prípade predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

2.2.2 Pokiaľ ide o sťažovateľom navrhovaný prieskum uznesenia krajského súdu, ústavný súd dospel k záveru o ústavnej akceptovateľnosti označeného uznesenia, pričom pri posudzovaní uznesenia krajského súdu vychádzal zo vzájomnej spojitosti jeho obsahu s obsahom uznesenia okresného súdu. Odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu, resp. sťažnostného súdu totiž nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, II. ÚS 522/2014), pretože prvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie tvoria z hľadiska predmetu konania jeden celok.

Krajský súd k dôvodom zamietnutia návrhu na povolenie obnovy konania doplnil, že zo stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu vyplýva aj výklad, podľa ktorého ak bolo pri ukladaní trestu odňatia slobody síce použité ustanovenie § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, ale súčasne bolo použité aj mimoriadne zmierňovacie ustanovenie podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, potom bol odsúdenému uložený trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby upravenej postupom podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona. Preto označený nález ústavného súdu nemôže byť dôvodom obnovy konania „ex lege“ t. j. na základe § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde a v danom prípade je v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania potrebné z tohto dôvodu „skúmať aj splnenie ďalšej materiálnej podmienky požadovanej citovaným ustanovením Trestného poriadku, a to že pôvodne uložený trest by bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu. Ani jedna z taxatívne vymenovaných podmienok druhej materiálnej podmienky ustanovenia § 394 odsek 1 Trestného poriadku však v prípade odsúdeného splnená nebola. Pôvodne uložený trest odňatia slobody odsúdenému vo výmere 12 rokov nie je v zrejmom nepomere ani k závažnosti činu, ani k pomerom odsúdeného a ani jeho výmera nie je v zrejmom nepomere s účelom trestu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 34 odsek 1 Trestného zákona a to z dôvodov uvedených v dôvodoch napadnutého uznesenia, s ktorými sa aj krajský súd v plnom rozsahu stotožňuje a na ne ako na vecne správne a zákonné poukazuje. Nie je správna úvaha odsúdeného, že v prípade, ak by mu bol ukladaný trest odňatia slobody v obnovenom konaní, musel by súd vychádzať z trestnej sadzby 10 až 15 rokov. Krajský súd k týmto námietkam odsúdeného udáva, že v prípade zrušenia ustanovenia § 41 odsek 2 Trestného zákona citovaným Nálezom bol vyslovený nesúlad s ústavou len v časti tohto ustanovenia a to v tej časti, v ktorej podľa ustanovenia § 41 odsek 2 Trestného zákona musel súd ukladať páchateľovi trest nad jednu polovicu zvýšenej trestnej sadzby určenej podľa postupu uvedeného v § 41 odsek 2 Trestného zákona. To znamená, že za súčasného právneho stavu by sa odsúdenému opätovne ukladal trest za použitia § 41 odsek 2 Trestného zákona, teda tzv. asperačnej zásady a horná hranica by sa opätovne zvýšila o jednu tretinu, avšak nebolo by povinnosťou súdu I. stupňa ukladať odsúdenému trest nad jednu polovicu zvýšenej trestnej sadzby a preto by sa odsúdenému ukladal trest v sadzbe 10 až 20 rokov.“

Z obsahu uznesenia krajského súdu vyplýva, že stratu účinnosti časti právneho predpisu (časti § 41 ods. 2 Trestného zákona) krajský súd nepovažoval za dopadajúcu na prípad sťažovateľa, keďže aj v pôvodnom trestnom konaní (ktorého obnovy sa sťažovateľ domáhal) vychádzal krajský súd pri rozhodovaní o výške trestu z rozpätia trestnej sadzby od 5 rokov až do 20 rokov [použitím § 39 ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona umožňujúcich mimoriadne zníženie trestu]. V dôsledku nepoužitia tej časti § 41 ods. 2 Trestného zákona o uložení trestu nad jednu polovicu upravenej trestnej sadzby, ktorá bola vyhlásená za nesúladnú s čl. 1 ods. 1 ústavy, by teda aj v prípade obnovenia konania všeobecný súd opäť rozhodoval o uložení trestu v rovnako stanovenom rozpätí trestnej sadzby. Preto možnosť dôslednej individualizácie trestu všeobecným súdom odňatá nebola, na základe čoho bola sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým nebolo návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania vyhovené, krajským súdom zamietnutá.

Z hľadiska obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd nedospel k záveru o arbitrárnosti napadnutého uznesenia ani z dôvodu stotožnenia sa krajského súdu s obsahom stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013, podľa ktorého sú účinky použitia § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom pred 21. decembrom 2012 časti prvej vety za bodkočiarkou použitím ustanovenia § 39 ods. 1 alebo 2 písm. a) až c) alebo písm. e) Trestného zákona negované. Sprísnená trestná sadzba v tomto prípade totiž nemohla byť použitá pre jej neprimeranú prísnosť vzhľadom na okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa alebo z iného zákonom určeného dôvodu.