III. ÚS 124/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 124/2016-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , a , zastúpení Mgr. Ing. Evou Solčanovou, advokátska kancelária, Sládkovičova 1, Nitra, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11 S 10/2013 z 9. apríla 2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžr 88/2014 zo 6. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a odmieta.

Odôvodnenie:

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli v procesnom postavení žalobcov účastníkmi súdneho konania pred krajským súdom sp. zn. 11 S 10/2013 o preskúmanie zákonnosti a zrušenie rozhodnutia Správy katastra (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) sp. zn. C 11/2005 z 20. septembra 2012 a rozhodnutia Katastrálneho úradu v Nitre (ďalej len „druhostupňový správny orgán“) sp. zn. Co 16/2009 zo 6. decembra 2012. Predmetom rozhodovania prvostupňového správneho orgánu a neskôr aj druhostupňového správneho orgánu bol ich návrh podľa § 7 ods. 6 zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 180/1995 Z. z.“), ktorým sa sťažovatelia domáhali zmeny údajov schváleného registra obnovenej evidencie pozemkov v katastrálnom území . Správne orgány ich návrhu svojimi označenými rozhodnutiami z časti vyhoveli a v časti nevyhoveli. V časti návrhu, v ktorej im správne orgány svojimi označenými rozhodnutiami nevyhoveli, podali sťažovatelia žalobu, o ktorej rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 S 10/2013 z 9. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok súdu prvého stupňa“) tak, že žalobu sťažovateľov zamietol ako nedôvodne podanú. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Sťažovatelia v sťažnosti opätovne zopakovali a predostreli svoj právny pohľad na vec prezentovaný pred všeobecnými súdmi a tvrdili, že napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k neprípustnému zásahu do ich označených práv z dôvodu zaujatia „nesprávneho právneho názoru, že dohoda o reálnom rozdelení nehnuteľnosti uzavretá do 31.12.1950 podliehala zápisu do pozemkovej knihy (písomná mala byť aspoň tá časť dohody, ktorá sa týkala označenia predmetu rozdelenia), a teda takáto dohoda nemala výnimku z intabulačného princípu“. Podľa názoru sťažovateľov všeobecné súdy mali „v rámci správneho súdnictva preskúmať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov týkajúcich sa základného práva vlastniť majetok, a teda preskúmať aj existenciu dohody o reálnej deľbe pozemkov spred roku 1951“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd v súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie svojich označených práv rozsudkom súdu prvého stupňa, poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať rozsudok súdu prvého stupňa, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania najvyšší súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.

Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť v tejto časti nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Podstatná námietka sťažovateľov spočíva v tvrdenom zásahu najvyššieho súdu do ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého sa mal dopustiť tým, že na ich právnu argumentáciu uplatnenú v priebehu konania a v odvolaní nereagoval ústavne konformným spôsobom, keď potvrdil prvostupňový rozsudok krajského súdu. Sťažovatelia zároveň namietajú aj arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu založenú na ich názore, že jeho právne závery sú v rozpore s nimi namietanou judikatúrou a interpretácia relevantných noriem je nesprávna. Sťažovatelia nesúhlasia zo záverom najvyššieho súdu o nedostatku svojej právomoci rozhodnúť o otázke, či došlo medzi ich právnymi predchodcami a právnymi predchodcami ostatných účastníkov k dohode týkajúcej sa zrušenia spoluvlastníctva reálnym rozdelením v správnom súdnictve pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v konaní o zmene údajov schváleného registra obnovenej evidencie pozemkov.

Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti

Podklady na zisťovanie vlastníctva k pozemkom na spracovanie ROEP vyplývajú zo stavu veci aktuálneho k termínu uzávierky. Zmluvy o prevode nehnuteľností, uzavreté do 31.12.1950, mali mať písomnú formu aspoň v časti, ktorá sa týkala označenia predmetu prevodu. Vlastníctvo sa nadobúdalo až zápisom do pozemkovej knihy, ktorému predchádzalo konanie pred knihovým súdom pred povolením vkladu vlastníckeho práva.

nehnuteľnosti. Mohli byť však skutočnosťou, ktorá odôvodnene mohla v nadobúdateľovi vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom nehnuteľnosti, ktorej sa zmluva týkala. Stal sa jej dobromyseľným držiteľom a mohol k nej nadobudnúť vlastnícke právo titulom vydržania, ak boli splnené aj ostatné náležitosti vydržania.

vykonané. V tomto smere bolo tiež poukázané na rozhodnutie č. 911/1932 Úradnej zbierky rozhodnutí Najvyššieho súdu ČSSR (na ktoré poukazovali aj žalobcovia). Najvyšší súd sa stotožňuje správnym názorom krajského súdu, že žalobcovia nepreukázali, či, kedy a akým spôsobom by malo dôjsť k reálnemu vyčleneniu parcely č. 1902 a 2402 v pozemnoknižnej parcele č. 488 do výlučného užívania a vlastníctva ich právnych predchodcov a či došlo k dohode nielen čo do užívania, ale aj čo do vlastníckeho

zapísané údaje v registri obnovenej evidencie pozemkov. Najvyšší súd dáva do pozornosti, že základným a nespochybniteľným dôvodom nevyhovenia návrhu v plnom rozsahu je tzv. intabulačný princíp evidovania vlastníckych vzťahov, čo znamená, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam sa nadobúdalo až zápisom, resp. vložením (intabuláciou do pozemkovej knihy). Pozemnostné hárky boli len ďalším operátom, v ktorom sa evidovali užívacie vzťahy k pozemkom. Pozemnostné hárky môžu byť použité ako podklad k osvedčeniu o vydržaní vlastníckeho práva (§ 63 zákona č. 323/1992 Zb. notárskeho poriadku a § 11 zákona č. 180/1995 Z. z.) pokiaľ parcely určeného operátu ROEP súhlasia s parcelami uvádzanými v pozemnostných hárkoch.

práva k predmetným nehnuteľnostiam, prípadne dohodu o vysporiadaní podielového spoluvlastníctva, preto ich tvrdenie o dostatočnom preukázaní vlastníckeho práva listinami možno pokladať za nepodložené a Správa katastra nemohla odvolaniu v plnom rozsahu vyhovieť.

poriadku. Neoddeliteľnou súčasťou predmetného správneho rozhodnutia je grafická časť -špecifický záznam podrobného merania zmien ZPMZ č. 1324, ktorý bude použitý na aktualizáciu súboru grafických informácií - mapy určeného operátu katastra nehnuteľností, špecifický výkaz výmer, ktorý bude použitý na aktualizáciu súboru súpisných informácií - určeného operátu katastra nehnuteľností a špecifická identifikácia parciel v predmetnom bloku vyhotovená pre porovnanie evidencie operátu pozemkovej knihy s ďalšími operátmi a to s operátom pozemkového katastra a s operátoru katastra nehnuteľností súboru popisných informácií registra E KN a registra C KN (vyhotovené v zmysle § 50 ods. 3 vyhlášky UKGaK SR č. 461/2009).

, a došlo k dohode ohľadne vlastníckeho práva k pozemku parc. č. 488 (pozemnoknižná parcela), resp. k parc. č. 1902 a 2042 (parcely podľa údajov určeného operátu katastra nehnuteľností zapísané na v kat. úz. ). Žalobcovia v priebehu dlhotrvajúceho administratívneho konania nepreukázali (okrem predloženia pozemnostých hárkov a čestných vyhlásení) či, kedy a akým spôsobom by bolo malo dôjsť k reálnemu vyčleneniu parc. č. 1902 a 2042 z pozemnoknižnej parcely č. 488 do výlučného užívania a vlastníctva ich právnych predchodcov a či došlo k dohode nielen čo do užívania, ale aj čo do vlastníckeho práva.

Tento záver súdu nevylučuje, aby žalobcovia 1 a 2 podali určovaciu žalobu, o ktorej by konal civilný súd. Žalobcovia 1. a 2. nemohli byť ukrátení na svojom práve vlastniť majetok, nakoľko vlastnícke právo žalobcov a ich súrodencov k parc. č. 488, resp. k parc. č. 1902, resp. 2042 a 2041/3 zapísaným na zostalo zachované v podiele po 1/8 pre každého, čo zodpovedá spoluvlastníckemu podielu pôvodných spoluvlastníkov z rodiny t.j. 1/2 (teda štyria spoluvlastníci podiel po 1/8) a k dohode medzi spoluvlastníkmi zvyšných podielov a žalobcami neprišlo.

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor krajského súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľov zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovatelia v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní v konaní pred správnymi orgánmi.

Ústavný súd konštatuje, že nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovatelia uviedli vo svojej sťažnosti, žiaden taký dôvod, ktorý by mohol spochybniť právne závery najvyššieho súdu. Je to tak z toho dôvodu, že po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovatelia uviedli vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to tvrdili sťažovatelia vo svojej sťažnosti. V napadnutom rozhodnutí najvyšší súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tieto pri jeho tvorbe aj prakticky aplikoval.

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že uvedený článok ústavy je formulovaný všeobecne a neupravuje žiadne konkrétne základné právo, preto vyslovenie jeho porušenia prichádza do úvahy len v súvislosti s porušením iného základného práva, čo vzhľadom na už uvedené závery o neopodstatnenosti ostatných označených základných práv vedie ústavný súd ku konštatácii, že aj túto časť sťažnosti sťažovateľov bolo potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľov (návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016