III. ÚS 128/2016

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 12. februára 2016 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti , (ďalej aj „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 S 214/2014 z 22. októbra 2015 (Rvp 1529/2016) a sp. zn. 1 S 215/2014 z 22. októbra 2015 (Rvp 1530/2016) (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení navrhovateľky v konaniach vedených na krajskom súde pod sp. zn. 1 S 214/2014 a sp. zn. 1 S 215/2014 bola účastníčkou konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy.

Krajský súd po podaní návrhov zo strany sťažovateľky návrhy proti postupu daňového úradu napadnutými uzneseniami zamietol ako nedôvodné, postupujúc podľa § 250t ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a dôvodiac, že v daných veciach nebola preukázaná tvrdená bezdôvodná nečinnosť.

Sťažovateľka v sťažnostiach, ktorých odôvodnenie, čo sa týka rozhodných skutočností a právnej argumentácie, je totožné, namieta, že napadnuté uznesenia sú arbitrárne, nedávajúce odpovede na argumenty sťažovateľky, ako aj to, že krajský súd pri formulovaní svojich dôvodov uplatnil ústavne nekonformný výklad na vec vzťahujúcich sa ustanovení daňového poriadku. Zároveň namieta aj porušenie zásady dvojinštančnosti konania z dôvodu, že odvolania v jej veciach neboli daňovým úradom akceptované. Sťažovateľka ďalej namietala, že v dôsledku nečinnosti daňového úradu jej hrozí likvidácia, keďže prebieha exekúcia na majetok sťažovateľky, preto je toho názoru, že v dôsledku zamietnutia jej návrhov došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosti na ďalšie konanie a následne vydal nálezy, v ktorých vysloví porušenie jej označených práv napadnutými uzneseniami krajského súdu, napadnuté uznesenia zruší a vráti veci na ďalšie konanie a prizná náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).

Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 1529/2016 a sp. zn. Rvp 1530/2016, z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť v rozsahu ich nedostatkov, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým okrem iného tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. K sťažnostiam samotným (bod 2 výroku tohto uznesenia)

1. Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky tkvejúca v tvrdení, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí ústavne nekonformne aplikoval ustanovenia daňového poriadku pri posúdení otázky účinnosti podania jej odvolaní proti v návrhoch označeným rozhodnutiam daňového úradu.

Ústavný súd rovnako v rámci svojej judikatúry už vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnení napadnutých uznesení uviedol, že «. . . Podľa záverov vyplývajúcich z uznesenia NS SR sp. zn. 5 Sžnč 1/2011 „. . . Súd, ktorý je príslušný rozhodovať o návrhu proti nečinnosti správneho organu, musí splnenie podmienok podľa § 250t ods. 1 O. s. p. posudzovať individuálne vo svetle okolností konkrétneho prípadu rešpektujúc účel tohto právneho prostriedku, ktorým je poskytnutie efektívnej a účinnej ochrany osobe, ktorej práva alebo právom chránené záujmy môžu byt dotknuté nečinnosťou orgánu verejnej správy v konkrétnom konaní.“ Z obsahu spisu súd konštatoval, že rozhodnutím.

Podľa ust. 14 daňového poriadku majú povinnosť doručovať podania finančnej správe elektronickými prostriedkami tieto daňové subjekty daňový subjekt, ktorý je platiteľom DPH daňový poradca za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní advokát za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní zástupca neuvedený v písmenách a), c) za daňový subjekt, ktorý je platiteľom DPH, ktorého zastupuje pri správe daní. Podľa § 13 ods. 5 citovaného zákona, podanie urobené elektronickými prostriedkami sa podáva prostredníctvom elektronickej podateľne podľa § 33 ods. 2 alebo prostredníctvom elektronickej podateľne ústredného portálu verejnej správy a musí byt' podpísané zaručeným elektronickým podpisom (§ 2 písm. y) a § 4 zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene u doplnení zákonov v znení neskorších predpisov)

o elektronickom doručovaní. Dohoda obsahuje najmä náležitosti elektronického doručovania, spôsob overovania elektronického podania a spôsob preukazovania doručenia. Podľa § 13 ods. 7 zákona č. 563/2009 Z. z., na podanie urobené elektronickými prostriedkami sa primerane vzťahuje § 33. Takéto podanie sa považuje za doručené dňom jeho prijatia do elektronickej podateľne, o čom sa zašle potvrdenie do elektronickej osobnej schránky daňového subjektu. Podľa § 33 ods. 2 citovaného zákona, elektronická podateľňa, ktorú prevádzkuje finančné riaditeľstvo je spoločná pre finančnú správu.

elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 daňového poriadku vyplýva subjektom ustanoveným vo vyššie citovanom § 14 daňového poriadku. Pokiaľ má daňový subjekt povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami, podanie urobené v listinnej podobe nezakladá právne účinky a správca na takého podania neprihliada. Na základe vyššie uvedených skutočností Krajský súd v Bratislave konštatoval, že v danom prípade nie je možné potvrdiť navrhovateľom tvrdenú nečinnosť v zmysle ust. § 250t ods. 1 O. s. p.». Ústavný súd konštatuje, že nie je skutkovým súdom, a preto v intenciách mantinelov možných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov posúdil len to, či napadnuté uznesenia krajského súdu sú ústavne udržateľné, t. j. či nevykazujú znaky svojvôle, arbitrárnosti, či sú náležite odôvodnené a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných (podzákonných) noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).

Podľa názoru ústavného súdu výklad krajského súdu uvedený v napadnutých rozhodnutiach nejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti, preto ho možno považovať za ústavne konformný. Neprichádza preto do úvahy, aby ústavný súd do namietaných záverov krajského súdu zasiahol.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a rozhodol tak, ako uviedol v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa zaoberal jej námietkami a ústavne konformným spôsobom vysvetlil, prečo v jej veciach nemohol svojvoľne ignorovať existujúcu právnu úpravu, ktorá bola jednoznačná, zrozumiteľná a sledovala zmysel a účel právneho predpisu, preto ju ani nepovažoval na rozdiel od sťažovateľky za protiústavnú.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že medzi namietaným porušením základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a napadnutými uzneseniami krajského súdu nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže bola sťažnosť odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky už nezaoberal.

Ústavný súd v závere poznamenáva, že v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa advokátom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.