III. ÚS 130/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 23 Cb 130/2009-571 z 10. mája 2012, ktorou žiada vydať tento nález: „1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 130/2009 porušil základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Zrušuje Rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 23 Cb 130/2009-571 zo dňa 10. mája 2012 a vec v rozsahu zrušenia vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie. 3. priznáva náhradu trov konania v sume 296,44 Eur, ktorý je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne JUDr. Moniky Ilčišinovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

a v rozpore s reálnou akcionárskou štruktúrou pridelil hlasovacie práva osobám, ktoré nikdy neboli akcionármi žalovaného. Následne poveril , aby ako zástupkyňa akcionárov s najväčším počtom hlasov zhromaždenie viedla. Táto však opätovne poverila vedením zhromaždenia sťažovateľa, ktorý prítomných vyzval na odhlasovanie nasledujúcich bodov programu: 1. Zvolenie orgánov MVZ; 2.

Uznesenia prijaté osobami, ktoré neboli zapísané do zoznamu akcionárov, nemôžu byť uzneseniami mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného. Naliehavý právny záujem na podanej určovacej žalobe odôvodnil žalobca tým, že napriek odkladu vykonateľnosti uznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 36 CbR 14/2008 realizoval sťažovateľ právne úkony smerujúce k uskutočneniu mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného, na ktorom označené subjekty vystupovali ako akcionári žalovaného a pokúšali sa prijať uznesenia v zmysle programu. Uvedené konanie smerovalo k dosiahnutiu zmien zápisu v obchodnom registri a k uskutočneniu ďalších podstatných zmien v spoločnosti žalovaného.

zhromaždenia, nemôže sa žalobca domáhať určenia neplatnosti uznesení, o ktorých aktéri zhromaždenia tvrdia, že sú uzneseniami mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného, ide o ničotné právne akty. Žalovaný s podanou žalobou súhlasil, považoval ju za dôvodnú a navrhol jej

Okresný súd na pojednávaní zároveň rozhodol o nepripustení jej vstupu do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného. Okresný súd rozsudkom č. k. 23 Cb 130/2009-571 z 10. mája 2012 žalobe žalobcu vyhovel a určil, že zhromaždenie uskutočnené 29. apríla 2009 o 15. 00 h v hoteli v rekreačnom stredisku nebolo zasadnutím mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného a všetky uznesenia prijaté na tomto zhromaždení nie sú uzneseniami mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného. Okresný súd sa zaoberal najprv posúdením existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení a konštatoval, že „žalobca má vo veci naliehavý právny záujem aj napriek tomu, že medzi účastníkmi konania nebol spor a obaja účastníci zastávali zhodné názory ohľadne žalobou napadnutého zhromaždenia a uznesení na ňom prijatých. Existenciu naliehavého právneho záujmu súd videl v nutnosti odstránenia právnej neistoty a nejasnosti o právnom charaktere napadnutého zhromaždenia a jeho uznesení vzhľadom na dôsledky a prejavy tohto zhromaždenia a prijatých uznesení navonok vo vzťahu k tretím osobám a spätne vo vzťahu k žalobcovi ako aj žalovanému.“.

. . Zo zápisnice označenej ako zápisnica z rokovania mimoriadneho valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti konaného dňa 29.4.2009 (čl. 60/65) je bez pochybností zrejmé, že zvolávatelia a ostatné zúčastnené subjekty registrované pod bodmi 1/7 listiny prítomných akcionárov, vystupovali a konali na tomto zhromaždení ako akcionári zúčastnení na zasadnutí MVZ a vo forme prijatých uznesení prejavili svoju jednoznačnú vôľu presadiť zásadné rozhodnutia pre spoločnosť žalovaného týkajúce sa zmien v jeho štatutárnych a dozorných orgánoch, podnikateľských aktivitách

na exekútorskom úrade exekútorský zápis o právnom úkone (obdoba exekučnej Nz podľa slovenského Ex. por.), ktorým zaviazali uhradiť spoločnosti sumu 12.684.021,81 €. Na základe tohto exekútorského zápisu sp. zn. Exc 109/2009 začalo exekučné konanie na majetok žalovaného a jeho odberateľom boli doručené exekučné príkazy prikázaním inej peňažnej pohľadávky. Súd konštatuje, že s odvolaním sa na zápisnicu z rokovania mimoriadneho valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti z 29.4.2009 konal a vystupoval ako predseda predstavenstva aj v prejednávanej právnej veci, keď dňa 26.8.2009 (čl. 199/200) doručil súdu oznámenie o odvolaní plnej moci PZ žalovaného a súčasne oznámil, že na zastupovanie žalovaného vo veci udelil plnú moc JUDr.

Z tohto dôvodu sa nemôže domáhať ochrany svojich práv podaním žaloby o určenie neplatnosti uznesení MVZ. Všetky vyššie uvedené okolnosti v ich vzájomných a vzájomne neoddeliteľných súvislostiach zakladajú podľa názoru súdu naliehavý právny záujem žalobcu v prejednávanej právnej veci. Z hľadiska právneho posúdenia vecí a dôvodnosti podanej žaloby súd v spojitosti s vykonaným dokazovaním posudzoval otázku či sa dňa 29. 4. 2009 mohlo v súlade so zákonom konať mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti zvolané na základe uznesenia OS BA I č. k. 14/2008 do rekreačného strediska

V zmysle § 243ha O. s. p. v znení platnom k 23.4.2009, dňom doručenia mimoriadneho dovolania dovolaciemu súdu t.j. 23.4.2009 došlo zo zákona k odkladu vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, a to na dobu 1 roka. Účelom odkladu vykonateľnosti rozhodnutia napadnutého mimoriadnym dovolaním, ku ktorému dochádza zo zákona (§ 243ha O. s. p.) je zamedziť zmareniu účelu a cieľu mimoriadneho dovolania do doby, kým bude o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku

6 MObdo 3/2009 zo dňa 27. 4. 2009 boli porušené jeho práva zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd SR uznesením II. ÚS 355/2010-21 z 9. 10. 2010 sťažnosť odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť. Účel a význam odkladu vykonateľnosti nastupujúceho zo zákona ako aj procesného rozhodnutia o odklade vykonateľnosti rozhodnutia napadnutého mimoriadnym opravným prostriedkom je identický a spočíva v dočasnom vylúčení účinkov mimoriadnym opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia (II.ÚS 531/2011). Dňom 23.4.2009, kedy v dôsledku mimoriadneho dovolania Generálneho prokurátora SR došlo zo zákona k odkladu vykonateľnosti uznesenia OS BA I č. k. 14/2008 už teda nemohol zvolávateľ konajúci legitímne a v súlade so zákonom zvolať mimoriadne valné zhromaždenie spoločnosti , takéto MVZ zrealizovať a spolu s ďalšími zúčastnenými subjektmi na takomto MVZ hlasovať a prijímať uznesenia. Pokiaľ zvolávateľovi , bola uznesením OS BA I č. k. 14/2008 zo dňa 30.3.2009 v zmysle § 181 ods. 3 Obch. zák. v znení platnom v danom čase, priznaná legitimácia na zvolanie MVZ spoločnosti , toto oprávnenie trvalo len do 23. 4. 2009, kedy nastúpili účinky odkladu vykonateľnosti uzn. OS BA I č. k. 14/2008. Po 23. 4. 2009 už žiadnym úkonom zvolávateľa spojeným s prípravou MVZ (pozvánka na MVZ z 30.4.2009 a ďalšia organizácia MVZ) ako ani úkonom spojeným s realizáciou tohto zhromaždenia dňa 29.4.2009, hlasovaním na ňom a prijatým uzneseniam nemožno priznať právne účinky. Tieto úkony sú vykonané v rozpore so zákonom, nepožívajú právnu ochranu a majú charakter nulitných úkonov. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania a cit. ust. zák. dospel súd k záveru, že zhromaždenie konané dňa 29. 4. 2009 o 15,00 hod. v rekreačnom stredisku , nebolo zasadnutím mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného a uznesenia prijaté na tomto zhromaždení nie sú uzneseniami mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného . Súd preto žalobe ako dôvodnej v celom rozsahu vyhovel.“

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu uviedol, že nebol účastníkom konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 23 Cb 130/2009 a o rozsudku okresného súdu č. k. 23 Cb 130/2009-571 z 10. mája 2012 sa dozvedel až 9. júla 2015 doručením rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku č. k. PK – 2 T 23/2012- 6336 zo 17. februára 2015 (bol vyhlásený v neprítomnosti sťažovateľa), ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným z pokusu pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona k § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona a odsúdený na trest odňatia slobody na jedenásť rokov. Sťažovateľ ďalej uvádza, že konanie mimoriadneho valného zhromaždenia bolo týmto rozsudkom klasifikované ako príprava na pokus trestného činu podvodu a z tohto dôvodu je dotknutou osobou. Ako zo sťažovateľom predloženého rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku č. k. PK – 2 T 23/2012-6336 zo 17. februára 2015 vyplýva, v jeho odôvodnení (s. 45, 63 – 64) je zhrnutý obsah rozsudku okresného súdu č. k. 23 Cb 130/2009-571 z 10. mája 2012 s uvedením, že právoplatnosť nadobudol 23. apríla 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 386/2012-627 z 21. februára 2013. Sťažovateľ porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 23 Cb 130/2009-571 z 10. mája 2012 odôvodnil tým, že tento rozsudok bol jedným z hlavných dôkazov v trestnom konaní vedenom proti nemu, keďže z neho bolo zistené, že sťažovateľ nemohol mimoriadne valné zhromaždenie viesť ako jeho predseda do zvolenia predsedu mimoriadneho valného zhromaždenia, nemohol byť zvolený za predsedu predstavenstva žalovaného, nebolo prijaté uznesenie, ktoré ho do tejto funkcie zvolilo, pretože sa žiadne mimoriadne valné zhromaždenie žalovaného 29. apríla 2009 neuskutočnilo. Rozsudok okresného súdu č. k. 23 Cb 130/2009-571 z 10. mája 2012 je nesprávny, vydaný v rozpore so zákonom, pretože zvolanie mimoriadneho valného zhromaždenia, ako aj jeho konanie je právnou skutočnosťou a súd nemôže posudzovať právnu skutočnosť. Zvolávateľ zvolal mimoriadne valné zhromaždenie na základe poverenia súdom, toto jeho právo bolo skonzumované, išlo o právnu skutočnosť, ktorá sa stala. Aj keby pri zvolávaní a konaní mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného došlo k porušeniu stanov spoločnosti, ktorýkoľvek akcionár sa mohol domáhať žalobou určenia neplatnosti prijatých uznesení. Je v rozpore s ústavou, ak súd vyhlási právnu skutočnosť za neexistujúcu a vymaže ju z dejín. Rozsudok súdu vo veci, v ktorej účastníci zhodne potvrdia, že medzi nimi neexistuje spor a na základe takéhoto zhodného tvrdenia súd vydá deklaratórny rozsudok, ktorým vyhlási právnu skutočnosť za neexistujúcu, musí byť chápaný ako paakt a nemôže zakladať právne následky. Okresný súd vo veci rozhodoval bez splnenia základného predpokladu pre svoje rozhodovanie, keď medzi účastníkom nebolo žiadneho sporu (aj žalovaný žiadal žalobe vyhovieť). Pokiaľ súdy prejednávajú spory a v tomto prípade sporu nebolo, postupom súdu došlo aj k porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy, pretože štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako z podanej sťažnosti vyplýva, sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu týchto jeho práv malo dôjsť rozsudkom okresného súdu č. k. 23 Cb 130/2009-571 z 10. mája 2012, ktorým o žalobe žalobcu proti žalovanému bolo rozhodnuté tak, že okresný súd určil, že zhromaždenie uskutočnené 29. apríla 2009 o 15.00 h v hoteli v rekreačnom stredisku nebolo zasadnutím mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného a všetky uznesenia prijaté na tomto zhromaždení nie sú uzneseniami mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného.

Z rozhodovacej praxe ústavného súdu vyplýva, že domáhať sa ochrany základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06). Sťažovateľ musí teda namietať porušenie svojich základných práv a v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom je to možné len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom konania, v ktorom namieta porušenie základných práv (napr. II. ÚS 3/05) alebo ním aspoň bol (napr. II. ÚS 564/2011).

Zo sťažnosti samotného sťažovateľa vyplýva, že účastníkom napadnutého konania boli Slovenská republika – Ministerstvo hospodárstva Slovenskej a , resp. spoločnosť , vo vzťahu ku ktorej bolo na pojednávaní 10. mája 2012 rozhodnuté o nepripustení jej vstupu do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného.

Pre úplnosť, pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že samotné vykonanie mimoriadneho valného zhromaždenia bolo rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku č. k. PK – 2 T 23/2012-6336 zo 17. februára 2015 klasifikované ako príprava na pokus trestného činu podvodu a z tohto dôvodu je dotknutou osobou, zo sťažovateľom ústavnému súdu predloženého rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku č. k. PK – 2 T 23/2012- 6336 zo 17. februára 2015 vyplýva, že týmto rozsudkom bol sťažovateľ uznaný vinným, pretože spoločne s ďalšou osobou predstierajúc, že sú oprávnení konať v mene žalovaného, a to sťažovateľ ako predseda predstavenstva (jeho spoluobžalovaný ako podpredseda predstavenstva), predložili v Českej republike 4. júna 2009 súdnej exekútorke , na preukázanie tejto skutočnosti Zápisnicu z rokovania mimoriadneho valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti , konaného 29. apríla 2009 v v rekreačnom stredisku podpísali exekútorské zápisy č. Exz 109/2009 a č. Exz 110/2009, v ktorých žalovaný uznal dlhy voči tretím osobám vo výške 12 684 021,81 €, resp. 179 250,69 €, zaviazal sa zaplatiť zmluvnú pokutu a súhlasil s priamou vykonateľnosťou exekútorských zápisov, ak dlh nebude zaplatený do 10. júna 2009, čo malo za následok vedenie exekúcie na majetok žalovaného, pričom takto sťažovateľ (a spoluobžalovaný) konali napriek svojej vedomosti, že na konanie mimoriadneho valného zhromaždenia neboli splnené zákonné podmienky, doručením mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora s návrhom na odklad vykonateľnosti uznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 36 CbR 14/2008 z 30. marca 2009 najvyššiemu súdu 23. apríla 2009 došlo zo zákona k odkladu jeho vykonateľnosti, rozhodnutia prijaté na zhromaždení konanom 29. apríla 2009 neboli schválené žalobcom ako akcionárom žalovaného a sťažovateľ sa nestal predsedom predstavenstva žalovaného.