III. ÚS 131/2015

Odôvodnenie:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 82/2008 z 9. septembra 2014 a svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 82/2008 o návrhu na priznanie odmeny za obhajobu.

Sťažovateľ je toho názoru, že postupom okresného súdu a prijatým namietaným rozhodnutím v konaní o návrhu na priznanie odmeny za obhajobu došlo k porušeniu jeho označených základných práv zaručených ústavou, kde sťažovateľ svoje stanovisko zdôvodňuje touto argumentáciou: „Okresný súd v Čadci porušil v predmetnom konaní základné právo sťažovateľa ­ podľa Článku 46 odsek (1) Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu: ­ nakoľko svojím rozhodnutím, ktoré nemá oporu v Ústave Slovenskej republiky, príslušných zákonoch a ani vykonávacím právnych predpisoch neposkytol právnu ochranu oprávnenému nároku obhajcu na priznanie odmeny za zákonne vyčíslené a preukázané úkony obhajoby obvineného, tým, že nezákonné rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nedal do súladu so zákonom, ­ vyžadoval poskytnutie informácií, na ktorých poskytnutie nemá právo a poskytnutím týchto informácií podmieňoval rozhodnutie o nároku na odmenu, ­ v rozpore so svojimi oprávnenia a ustanoveniami zákona si vynútil oprávnenie posudzovať dĺžku trvania úkonu, napriek tomu, že takéto oprávnenie mu zákon nepriznáva, ­ podľa Článku 48 odsek (2) Ústavy Slovenskej republiky na spravodlivé súdne konanie: ­ nakoľko svojím rozhodnutím nepriznal sťažovateľovi odmenu za úkon (vyjadrenie zo dňa 19.11.2007 k výzve súdu), ktorý sťažovateľ vykonal na výzvu okresného súdu, ktorého vykonanie bolo povinnosťou sťažovateľa a jeho nevykonanie by bolo porušením povinností sťažovateľa voči svojmu klientovi, voči súdu a voči postaveniu sťažovateľa ako advokáta, vykonanie úkonu bolo nevyhnutné a potrebné na zabezpečenie riadnej obhajoby obvineného, ­ nakoľko svojím rozhodnutím nepriznal sťažovateľovi odmenu za úkon (konzultácia veci s klientom dňa 9.11.2007), ktorý bol vykonaný v čase povinnej obhajoby obhajcu voči obvinenému, v čase, keď obhajca nebol oslobodený od povinnosti obhajoby, v čase, keď obhajca o žiadosti obvineného nevedel, v čase riadne prebiehajúcich úkonov prípravného konania a ktorého nevykonanie by znamenalo porušenie povinností obhajcu voči obvinenému, ­ nakoľko svojím rozhodnutím vyžadoval od obhajcu informácie o úkone (konzultácia veci s klientom dňa 9.11.2007), ktorých poskytnutie bolo predmetom advokátskeho tajomstva a od poskytnutia týchto informácií odvodzoval svoje rozhodnutie o priznaní odmeny za obhajobu, ­ nakoľko svojím rozhodnutím prekročil zákonom priznané oprávnenie rozhodovať o odmene obhajcu za obhajobu za úkon (konzultácia veci s klientom dňa 9.11.2007), tým. že sám si osvojil právom rozhodovať o oprávnenosti dĺžky konzultácie veci s klientom, napriek tomu, že toto právo súdu z príslušnej právnej úpravy nevyplýva, čím sa dopustil prekročenia zákonného rámca vo svojom rozhodovaní, ­ podľa Článku 48 odsek (2) Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov: ­ nakoľko o návrhu navrhovateľa rozhodoval celkovo 14 mesiacov, napriek tomu, že nešlo o zložitú vec podľa skutkovej a právnej povahy, ­ o opravnom prostriedku navrhovateľa rozhodoval 10 mesiacov, napriek tomu, že podaný opravný prostriedok sa týkal iba časti pôvodného rozhodnutia, ­ porušil ustanovenia zákona, ktoré mu prikazujú rozhodnúť v stanovenej lehote, teda právna istota v súdne konanie a ochranu práv sťažovateľa bola narušená nekonaním Okresného súdu v Čadci.“

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu, ktorým tento sťažovateľovi nepriznal odmenu za obhajobu vykonanú ex effo v celkovom rozsahu ním uplatneného nároku. Porušenie označeného základného práva vidí sťažovateľ v rozhodovaní okresného súdu podľa jeho názoru mimo zákonný rámec.

V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Z obsahu sťažovateľom namietaného uznesenia vyplýva, že okresný súd v prvom rade poukázal na relevantnú právnu úpravu ̶ § 553 ods. 4 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), ktorú pri posudzovaní sťažovateľom uplatneného nároku na odmenu za obhajobu aplikoval a jasne vysvetlil základný východiskový princíp, ktorý pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného nároku zohľadňoval, a síce kritérium účelnosti vykonaného úkonu vo vzťahu k obvinenému. Uplatniac toto kritérium nepovažoval stanovisko k výzve súdu, v ktorom sa sťažovateľ vyjadroval k otázke možnej svojej zaujatosti v trestnej veci svojho klienta, za úkon bezprostredne účelný pre zastupovaného obvineného. V ďalšom bode okresný súd poukázal na okolnosti, ktoré ho viedli k záveru o nesplnení podmienok pre priznanie odmeny za úkon tzv. konzultácie sťažovateľa s klientom, pričom základným východiskom, z ktorého na tomto mieste súd vychádzal, bola skutočnosť, že sa mala porada uskutočniť po tom, ako obvinený žiadal o ukončenie obhajoby zo strany sťažovateľa pre jeho zaujatosť v predmetnej trestnej. Ako relevantnú súd prezentoval ďalšiu skutočnosť, že za danej situácie, keď klient žiadal obhajobu zo strany sťažovateľa ukončiť, sťažovateľ nepreukázal žiadne rozumné okolnosti, ktoré by odôvodňovali vykonanie konzultácie v takejto situácii.

Ústavný súd je toho názoru, že zmienené odôvodnenie, ktoré bolo podkladom pre nepriznanie odmeny v prípade špecifikovaných úkonov, poskytuje sťažovateľovi v prvom rade náležitú interpretáciu relevantnej právnej úpravy (§ 553 ods. 4 Trestného poriadku), v rámci ktorej sú potom dostatočne podrobne vysvetlené skutkové závery a právne závery, ku ktorým na základe uplatnenia tejto právnej úpravy okresný súd dospel.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je teda požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05, III. ÚS 355/2012). Ústavný súd preto v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje ochrana len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie o návrhu na priznanie odmeny za obhajobu vedené pred okresným súdom pod sp. zn. 3 T 82/2008 bolo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (18. novembra 2014) právoplatne skončené, a to 24. septembra 2014.

Sťažovateľ sa teda so svojou sťažnosťou na ústavný súd obrátil v čase, keď už tento prostriedok nápravy nebol objektívne spôsobilý splniť svoj účel.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v uvedenej časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedených záverov už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľa sa už nezaoberal.