III. ÚS 135/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 135/2015­15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. apríla 2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , , zastúpeného obchodnou spoločnosťou TIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, v mene ktorej koná advokát JUDr. Tibor Timár, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 4 T 43/2014 z 30. októbra 2014 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tos 230/2014 z 13. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Predmetom sťažovateľom napádaného postupu okresného súdu a krajského súdu bolo rozhodovanie o žiadosti sťažovateľa podanej prostredníctvom obhajcu o nahradenie väzby peňažnou zárukou a dohľadom probačného a mediačného úradníka. Sťažovateľ uvádza, že označené súdne rozhodnutia sú ústavne nekonformné, pretože pri nahradení väzby osoby stíhanej pre obzvlášť závažný zločin súdy vychádzali z požiadavky výnimočných okolností prípadu. Podľa názoru sťažovateľa „vytvorenie osobitnej kategórie trestných činov ako obzvlášť závažných zločinov (právna definícia v Trestnom zákone), pri ktorých je potrebné pre nahradenie väzby inštitútmi väzbu nahradzujúcimi (záruky) splnenie obligatórnej povinnosti osobitnej výnimočnosti okolnosti prípadu (bližšie bez zákonnej definície, ktorá sa nevytvorila a nevyvinula ani rozhodovacou praxou) je požiadavka ústavne nekonformná. Ani Ústava SR ako ani Dohovor nepoznajú takúto osobitnú kategorizáciu pre inštitúty nahradzujúce väzbu, pričom uvedený Dohovor poskytuje nepochybne obvineným osobám v naznačenom smere viac práv v rozsahu nahradenia väzby ako Trestný poriadok. Vzhľadom na to, že uvedený Dohovor bol riadne ratifikovaný je záväzný a má prednosť pred zákonom. Porušovatelia mali postupovať tak, že mali pripustiť možnosť (eventualitu) nahradenia väzby u sťažovateľa aj napriek tomu, že je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, a skutočnosť o výnimočnej okolnosti prípadu, keďže nevyplýva z Dohovoru ako ani z Ústavy SR nemali vziať do úvahy, a následne mali posúdiť účel väzby a stupeň a charakter záruky vo vzťahu k nej a osobe obvineného. Porušovatelia uvedené samotné posúdenie nevykonali, nakoľko dôvodili povinnosťou prvotnej prítomnosti výnimočnej okolnosti prípadu.“.

Obmedzenie vo forme výnimočných okolností prípadu je výrazne obmedzujúce pre úvahu súdu pri rozhodovaní o prepustení obvineného na jednu z foriem záruky, pričom podstata článku 5 ods. 3 Dohovoru a súčasne článku 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky je prednosť záruky pred väzbou bez obmedzenia, čo predstavuje, že súd nemá obmedzenie pri skúmaní prednosti záruky pred väzbou ani v samotnej úvahe. Uvedené ustanovenie § 81 Trestného poriadku na jednej strane pripúšťa aj pri obzvlášť závažných zločinoch nahradenie väzby zárukou, avšak súčasne len za obligatórneho a súčasného splnenia výnimočnej okolnosti prípadu, ktorá skutočnosť na strane druhej sama vylučuje možnosť použitia nahradenia väzby zárukou. Takéto obmedzenie nie je definované v článku 5 ods. 3 Dohovoru ako ani v článku 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, a je v rozpore s článku 5 ods. 3 Dohovoru ako aj s článkom 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.».

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v jeho veci vydal takéto rozhodnutie: „1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 6Tos/230/2014 uznesením zo dňa 13.11.2014 a Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 4T/43/2014 uznesením zo dňa 30.10.2014 porušili základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ak aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods.3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 13.11.2014, sp. zn. 6Tos/230/2014 a uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 30.10.2014, sp. zn. 4T/43/2014 sa z r u š u j ú. 3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 337,38 €... ktoré je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie TIMAR & partners, s.r.o.,... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Pokiaľ ide o ústavný prieskum uznesenia okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

V sťažovateľovom prípade mal pred zásahom do základných práv a slobôd okresným súdom právomoc poskytnúť právnu ochranu krajský súd, ktorý konal o riadnom opravnom prostriedku. Právo podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu pritom sťažovateľ využil. Pre rozhodnutie ústavného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy, a to krajský súd ako súd sťažnostný (obdobne III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Pokiaľ ide o výklad samotného pojmu „záruka“ v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru, z doterajšej judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že má autonómny obsah, ktorý je nezávislý od terminológie používanej vo vnútroštátnom práve. Zárukou treba rozumieť akýkoľvek prostriedok prípustný podľa vnútroštátneho práva, ktorý je miernejší ako obmedzenie osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní. Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie cestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969), stanovenie povinnosti mať stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.

Z doterajšej judikatúry ESĽP k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytvárala postupne, tiež vyplýva, že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej útekovej väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnosti na pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov. V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené kráľovstvo z 8. februára 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).

Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavný súd už viackrát zohľadnil pri svojej rozhodovacej činnosti a v tejto súvislosti uviedol, že čl. 5 ods. 3 dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený na záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby (I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05, II. ÚS 60/08).

Podľa § 80 ods. 2 tretej vety Trestného poriadku ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) až c) alebo e), alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 3 alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku alebo sľub prijať alebo uložiť dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.

Podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie rozhodnúť o ponechaní obvineného na slobode alebo o jeho prepustení na slobodu aj vtedy, ak obvinený zložil peňažnú záruku a súd alebo sudca pre prípravné konanie ju prijme. Ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, možno peňažnú záruku prijať, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Obvinenému sa vždy uloží povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu zmenu miesta pobytu. So súhlasom obvineného môže peňažnú záruku zložiť aj iná osoba, ale pred jej prijatím musí byť oboznámená s podstatou obvinenia a so skutočnosťami, v ktorých sa nachádza dôvod väzby. Na dôvody, pre ktoré peňažná záruka môže pripadnúť štátu, musí sa obvinený a osoba, ktorá peňažnú záruku zložila, vopred upozorniť.

V relevantnej časti odôvodnenia sťažnosti krajský súd uviedol, že «okresný súd vo veci postupoval zákonne súladným spôsobom, pokiaľ v aktuálnom štádiu trestného konania na podklade podanej žiadosti obžalovaným o prepustenie z väzby na slobodu tejto (žiadosti) nevyhovel a súčasne, keď v jeho prípade konštatované („útekové“ a „preventívne“ dôvody väzby) nenahradil dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obžalovaným, resp. ponúknutou peňažnou

je aktuálne stíhaný pre spáchanie obzvlášť závažného zločinu, ktoré trestné konanie, ako vyplýva z príslušného dôkazného materiálu zabezpečeného v rámci prípravného konania, resp. vykonaného pred prvostupňovým súdom rezultuje záver, že je toto (trestné konanie) realizované nie na nedôvodnom základe.

okresným súdom. Predmetné („útekové“ dôvody väzby) sú rozobraté v odôvodnení uznesenia okresného súdu konkrétnymi skutočnosťami majúci svoj základ v tom, že v počiatočnom štádiu trestného konania obžalovaný zrejme sa snažil vyhnúť úkonom trestného konania a bolo potrebné ho zabezpečiť cestou zadržania na tieto (úkony trestného konania). V kontexte závažnosti protiprávneho konania majúceho sa dopustiť ním samotným spolu s ďalšími osobami súčasne, je potrebné poukázať na aj reálnu hrozbu uloženia vysokého trestu v prípade uznania viny. V kontexte dôvodov väzby „preventívnych“ uvedených v § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku si rovnako odvolací súd osvojuje odôvodnenie uznesenia okresného súdu konštatujúce pretrvávanie týchto dôvodov väzby, a to jednak s ohľadom na závažnosť trestnej činnosti majúcej sa spáchať obžalovaným spolu s ďalšími osobami v osobitnom kontexte s jeho samotnou osobou v minulosti opakovane súdne trestaného aj pre protiprávne konania násilného charakteru. Aj v tomto ohľade, podľa názoru odvolacieho súdu, pretrváva dôvodná obava, že v prípade prepustenia na slobodu by tento

Dôvodom pre takéto (rozhodnutie o neprijatí alternatívnych väzbu nahradzujúcich inštitútov) mala byť absencia výnimočných okolností prípadu, ktoré by eventuálne takýto (procesný postup) odôvodňovali. Odvolací súd v tomto kontexte namietaných skutočností obžalovaným konštatuje, že bol dodržaný príslušný zákonný postup, pokiaľ sa samotný (okresný súd) pri neakceptovaní týchto (väzbu nahradzujúcich inštitútov) odvolal na absenciu výnimočných okolností prípadu, ktoré by eventuálne takýto postup odôvodňovali. Súčasne odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou obžalovaného obsiahnutou v samotnej sťažnosti, že príslušný procesný postup (odôvodňujúci prípadné prijatie takýchto (väzbu nahradzujúcich inštitútov) je možné viazať len na existenciu výnimočných okolností prípadu s odkazom, že sa jedná zrejme o prax už prekonanú. Naopak odvolací súd zastáva názor, že postup protiprávny, resp. protiústavný, eventuálne odporujúci rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva by bolo možné považovať len postup, ktorý by vôbec neumožňoval aj v prípadoch viažucich sa na spáchanie obzvlášť závažnej trestnej činnosti

Ústavný súd v medziach daných mu ústavou realizoval v konaní o predloženej sťažnosti prieskum napadnutého uznesenia krajského súdu vo svetle sťažovateľom vznesenej námietky o nutnosti priameho použitia čl. 5 ods. 3 dohovoru prihliadajúc na obsah čl. 17 ústavy, ktoré podľa jeho názoru zabezpečujú väčší rozsah označeného práva, než ktorý umožňujú § 80 a § 81 Trestného poriadku, avšak nezistil dostatok dôvodov na vyslovenie namietaného porušenia sťažovateľom označených ustanovení ústavy a dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že pokiaľ v rámci svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd vyslovil porušenie čl. 5 ods. 3 dohovoru, resp. čl. 17 ústavy v súvislosti s rozhodovaním o väzbe obvinených, k vyhoveniu sťažnosti a vysloveniu porušenia niektorého z označených práv pristúpil v zásade len v prípadoch, v ktorých všeobecné súdy opomenuli rozhodnúť o žiadosti o nahradenie väzby zárukou (napríklad I. ÚS 100/04, I. ÚS 239/04, IV. ÚS 215/2010). V danom prípade však z obsahu uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd (rovnako ako okresný súd) sa žiadosťami sťažovateľa o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku alebo peňažnou zárukou podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku v skutočnosti zaoberali a zvažovali možnosť nahradenia väzby z hľadiska, či by prepustenie sťažovateľa neohrozilo dosiahnutie účelu trestného konania, avšak nevzhliadli také výnimočné okolnosti sťažovateľovho prípadu, ktoré by jeho prepustenie z väzby za súčasného poskytnutia väzbu nahradzujúcej záruky odôvodňovali. Samotná požiadavka existencie výnimočných okolností na prepustenie z väzby osoby stíhanej pre podozrenie zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vo svojej podstate predpokladá vyššiu mieru rizika, že osoby stíhané za závažnú trestnú činnosť by sa v prípade ich prepustenia z väzby snažili utiecť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu, pôsobili na svedkov, znalcov či spoluobvinených s úmyslom mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, či pokračovali v trestnej činnosti. Podmienka zisťovania takýchto výnimočných okolností na nahradenie väzby zárukou tak podľa názoru ústavného súdu sleduje legitímny cieľ a je ústavne udržateľná. V kontexte posudzovaného prípadu sťažovateľ ústavný súd navyše poznamenáva, že toto riziko konajúce súdy starostlivo zvažovali, keď už okresný súd v napadnutom uznesení poukázal na to, že sťažovateľ „prejavil snahu utiecť, čo sa mu dňa 15.11.2013 aj podarilo a zdržiaval sa na rôznych doposiaľ nezistených miestach až do svojho zadržania v obci dňa 25.02.2014 o 05.50 hod.“.

Z uvedených dôvodov považoval ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou bolo namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu, za zjavne neopodstatnenú pre absenciu príčinnej súvislosti medzi týmto rozhodnutím a obsahom sťažovateľom označených práv, na základe čoho ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol, tak ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2015