III. ÚS 135/2016

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2016 telefaxom doručená sťažnosť Lesoochranárskeho združenia VLK, občianske združenie (ďalej len „sťažovateľ“), ktorá bola doplnená predložením originálu 5. januára 2016, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 44 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor; ďalej len „Aarhuský dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžo 61/2014 z 24. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Ako zo sťažnosti vyplýva, Krajskému úradu životného prostredia , odboru ochrany prírody a krajiny (ďalej len „krajský úrad“) bola doručená žiadosť Podielnického družstva o povolenie výnimky zo zákazov ustanovených v § 2 ods. 3 písm. h), k) a m) vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 234/2006 Z. z., ktorou sa vyhlasuje Chránené vtáčie územie Sysľovské polia, na aplikovanie pesticídov na dreviny rastúce mimo lesa, aplikovanie herbicídov a vstupovanie osôb a strojov na polia s kultúrou ozimnej pšenice (ďalej len „výnimka“).

Sťažovateľ podaním oznámil svoju účasť v predmetnom konaní.

Krajský úrad rozhodnutím sp. zn. ZPO/2012/203-KTP z 2. apríla 2012 (ďalej len „rozhodnutie krajského úradu“) výnimku povolil a v podmienkach rozhodnutia uviedol, že výnimka sa udeľuje na obdobie do 31. decembra 2012.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 S 258/2012 z 8. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol z viacerých dôvodov. Krajský súd sa po preskúmaní rozhodnutia ministerstva stotožnil len čiastočne s námietkou nedostatočnej preskúmateľnosti rozhodnutia, a to v kontexte prípadných negatívnych následkov použitia prípravkov na dané chránené územie. Nestotožnil sa však s názorom, že predmetné rozhodnutie je nepreskúmateľné celkom. Bol toho názoru, že k odvolacím námietkam sťažovateľa ministerstvo zaujalo síce stručné, ale dostatočne konkrétne stanovisko opierajúc sa i o príslušnú zákonnú úpravu. Nesúhlasil ani s tým, že by predmetné rozhodnutie vychádzalo z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Považoval za postačujúce, že správne orgány vo veci konajúce si pred vydaním rozhodnutia zadovážili odborné stanovisko, ktoré bolo rozhodujúce a tvorilo podklad pre vydanie tak prvostupňového, ako aj pozmeňujúceho druhostupňového rozhodnutia. Krajský súd konštatoval, že pokiaľ sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci, treba sa stotožniť s názorom ministerstva, že túto námietku k žalobe bližšie sťažovateľ nezdôvodnil. Z uvedených dôvodov krajský súd s poukázaním aj na novú právnu skutočnosť, a to uplynutie platnosti rozhodnutia o povolenie výnimky dňom 31. december 2012, žalobu podľa § 250j ods. 1 z. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) sťažovateľa zamietol, pretože prípadné zrušenie rozhodnutia by v danom prípade sťažovateľovi nemohlo priniesť žiadne priaznivejšie výsledky v konaní s poukázaním na to, že správne konanie z dôvodu uplynutia platnosti rozhodnutia by bolo potrebné zastaviť.

Podstatou argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v celom kontexte ústavnej sťažnosti je tvrdenie, že „sťažovateľovi bolo najvyšším súdom odopreté preskúmanie jeho odvolania voči zamietavému rozsudku prvostupňového súdu, práve pre uplynutie doby platnosti výnimky“.

Podľa názoru sťažovateľa obsah napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nereflektuje platnú právnu úpravu, pretože sťažovateľ podal žalobu proti právoplatnému rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré bolo pôvodne spôsobilým predmetom súdneho prieskumu a „túto vlastnosť správne rozhodnutie nemôže v priebehu konania stratiť a stať sa zo spôsobilého nespôsobilým predmetom súdneho prieskumu.“

Sťažovateľ s poukázaním na ustanovenia § 248 ,§ 250d ods. 3 a § 250i ods. 1 OSP a tiež s poukázaním na rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 3/2011 z 17. apríla 2012 a sp. zn. 1 Sžp 6/2013 z 24. septembra 2013 a sp. zn. 1 Sžp 13/2013 z 13. mája 2014 predkladá ústavnému súdu podľa svojho presvedčenia jediný možný spravodlivý výklad zákona, z ktorého vyvodzuje, že v sťažnosti namietané porušenie označených práv bolo spôsobené zamietnutím žaloby z dôvodu uplynutia času, na ktorý bola výnimka udelená. Tým sťažovateľ dochádza k záveru, že „pokiaľ najvyšší súd potvrdil rozhodnutia krajského súdu o zamietnutí žaloby bez toho, aby ju vecne preskúmal, a aby vecne preskúmal jeho odvolanie odňal tým sťažovateľovi možnosť konať pred súdom...“.

Odkazujúc na už uvedenú argumentáciu sa sťažovateľ rozhodnutím najvyššieho súdu cíti byť ukrátený aj na ďalších právach, „keďže najvyšší súd mu odoprel právo ktoré mu vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a urobil ho abstraktným a imaginárnym bez možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia správneho orgánu“.

Podľa sťažovateľa je „nesporné, že v prejudiciálnom konaní C-243/15 pred Súdnym dvorom Európskej únie sa rieši otázka, týkajúca sa výkladu zmlúv a aktov orgánov Európskej únie, ktorá úzko súvisí s podstatou podávanej sťažnosti. Uvedená otázka spočíva v tom, či je možné odoprieť mimovládnej organizácii, zaoberajúcej sa otázkami životného prostredia, právo na prieskum rozhodnutia, ktoré napadla na súde s poukázaním na to, že čas, počas ktorého sa mala vykonať činnosť, na ktorú napadnuté rozhodnutie orgánu ochrany prírody udelilo výnimku, či súhlas, v čase súdneho prieskumu už uplynul.“.

II.

V zmysle ustanovenia čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie označených práv, ku ktorému malo dôjsť potvrdením rozhodnutia krajského súdu napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, pričom sťažovateľ sa nestotožňuje s výkladom a aplikáciou jednoduchého práva na posudzovanú vec.

K návrhu na prerušenie konania

Prejudiciálna otázka, ktorú najvyšší súd predložil Súdnemu dvoru a ktorá je tam vedená pod sp. zn. C-243/15, znie: „Je možné právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces, ktoré je zakotvené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, v prípade tvrdeného porušenia práva na vysokú úroveň ochrany životného prostredia vykonaného predovšetkým pre podmienky Európskej únie Smernicou Rady č. 92/43/EHS z 21. 5. 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín, t. j. najmä napomáhať hľadaniu stanoviska v spojení s verejnosťou k projektu, ktorý môže pravdepodobne významne ovplyvniť osobitne chránené územia sústredené pod európsku ekologickú sústavu s názvom NATURA 2000, a právo, ktorého uplatnenia sa v zmysle čl. 9 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a v medziach naznačených prostredníctvom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie spisová značka C-240/09 zo dňa 8. 3. 2011 domáha žalobca ako nezisková organizácia založená na ochranu životného prostredia na vnútroštátnej úrovni, spravodlivo naplniť aj takým postupom vnútroštátneho súdu, ktorý zastaví súdny prieskum v spore o preskúmanie rozhodnutia o nepriznaní postavenia účastníka v správnom konaní o vydanie súhlasu, ako je tomu vo veci samej, a odkáže ho na podanie žaloby ako opomenutého účastníka v uvedenom správnom konaní?“

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd poukazuje na stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, v ktorom najvyšší súd oprel svoj právny názor aj o nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008, keď okrem iného konštatoval, že „v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona“, a uviedol, že „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“. Z tohto právneho názoru ústavného súdu potom najvyšší súd v stanovisku správneho kolégia vyvodil, že „ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo vzniknúť rozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny“.

Opierajúc sa o uvedené najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že krajský súd v preskúmavacom konaní správne aplikoval právne normy ustanovené v § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov.

Podstata základného práva na súdnu ochranu i základného práva zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy v sťažovateľovom prípade vyžadovala, aby súd v správnom súdnictve zabezpečil nápravu eventuálneho nezákonného ukrátenia sťažovateľa na jeho právach či právom chránených záujmoch. Ako však už bolo viackrát zdôraznené, relevantné okolnosti neumožňovali súdom takto vymedzený účel naplniť, pretože v čase ich rozhodovania už prípadné zásahy do sťažovateľových práv nepôsobili. Uplynula totiž doba, počas ktorej bolo možné využiť administratívnymi rozhodnutiami zakotvené práva, priznanie a následný výkon, ktorý sa sťažovateľ svojou správnou žalobou snažil odvrátiť. Z hľadiska kritéria ústavno-súdneho prieskumu daného požiadavkami plynúcimi z čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy na konanie o sťažovateľovej žalobe preto ústavný súd uzatvára, že je irelevantné, či táto žaloba bola vecne zamietnutá alebo či konanie o nej bolo procesne zastavené. Otázka voľby jedného z popísaných dvoch postupov najvyššieho súdu je otázkou zákonnosti (m. m. III. ÚS 502/2015). Berúc do úvahy zistené skutkové okolnosti prejednávaného prípadu nejde o problém ústavnej relevancie. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu teda nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právnych názorov najvyššieho súdu.

Obdobný záver platí aj pre právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Ústavný súd neopomína z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok zo 16. 6. 1971 vo veci Ringeisen c. Rakúsko, séria A, č. 13) limitovaný priestor pre uplatňovanie práva na spravodlivé súdne konanie v správnom súdnictve (pojem „občianske práva a záväzky“ a „trestné obvinenie“), no nepovažoval za potrebné sa touto otázkou bližšie zaoberať, keďže bez ohľadu na odpoveď by k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu nemohol dospieť.

Rovnaký záver ako vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je potrebné prijať aj k namietanému porušeniu práva sťažovateľa zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Jeho zakotvenie v medzinárodno-právnom dokumente totiž odkazuje na splnenie podmienok vyplývajúcich z vnútroštátneho práva. Tie sú v podmienkach Slovenskej republiky v správnom súdnictve dané práve už spomínaným primárnym účelovým zameraním na ochranu subjektívnych práv žalobcu. Preto ak súd v správnom súdnictve nemohol pre nedostatok vplyvu preskúmavaných rozhodnutí orgánov verejnej správy na subjektívnu pozíciu sťažovateľa preskúmať ich zákonnosť, potom rešpektoval vnútroštátne podmienky uplatnenia práva zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, a tak nemohlo za žiadnych okolností dôjsť k jeho porušeniu.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016