III. ÚS 137/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

UZNESENIE

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 137/2016-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej spoločnosťou h&h PARTNERS, advokátska kancelária s. r. o., Mäsiarska 6, Košice, v mene ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Ivan Humeník, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 172/2012 z 28. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

V tomto konaní žalovaný vzniesol námietku premlčania, pričom poukázal na skutočnosť, že návrh na začatie konania bol podaný v roku 2010 a skutok, z ktorého sťažovateľka odvodzuje svoje nároky, sa stal v roku 1997.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 48/2012 z 19. októbra 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 19. októbra 2012“) rozhodol tak, že konanie v časti o zaplatenie 33 193,92 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do práva na ochranu osobnosti zastavil. Návrh v časti náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do práva na ochranu osobnosti v sume 249 105,49 € zamietol a napokon zamietol aj návrh sťažovateľky na zaplatenie sumy 56 430,90 € z titulu vecnej škody. O trovách konania sa malo rozhodnúť do 30 dní po právoplatnosti vo veci samej.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré doplnila vyjadrením s uvedením argumentov, pre ktoré nemôžu byť ňou uplatnené nároky premlčané, a poukazom na začiatok plynutia premlčacej lehoty. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správny.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta s odvolaním sa na judikáty ústavného súdu, že napadnuté rozhodnutia sú arbitrárne, nepreskúmateľné, nepresvedčivé a riadne neodôvodnené, keďže nimi došlo v rozpore s princípmi formálnej logiky k popretiu účelu a významu zákonnej normy, odôvodnenie nezodpovedá základným gramatickým, lexikálnym a štylistickým hľadiskám, nie je presvedčivé a súdy sa v nich jasne, korektne a zrozumiteľne nevyrovnali so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.

Podľa sťažovateľky sa však nezaoberal ňou uplatnenými argumentmi, ktoré predložila v odvolaní a samostatnom vyjadrení, kde poukázala na predpoklady začatia plynutia premlčacej lehoty ̶ vedomosť nielen o skutkovej udalosti, ale aj o protiprávnosti (čo vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Cdo 477/2001), aktívnej obrany sťažovateľkiných práv u všetkých dostupných odborných subjektov, podania žaloby na základe predpokladu protiprávneho konania a jeho potvrdenia súdnym rozhodnutím, po ktorom začala plynúť premlčacia lehota, pričom zmyslom inštitútu premlčania je nútiť subjekty práva aktívne brániť svoje práva, a nie byť prostriedkom jeho šikanózneho výkonu. Podľa názorov uvádzaných v sťažnosti tak krajský súd, ako aj okresný súd neproporcionálnym spôsobom zaťažili sťažovateľku pri uplatňovaní jej povinnosti aktívne brániť svoje práva na jednej strane a povinnosťou škodcu niesť zodpovednosť za protiprávne konanie na strane druhej.

Ďalším dôvodom porušenia v sťažnosti označených práv sťažovateľky je absencia riadneho odôvodnenia, ktorú vidí sťažovateľka v spôsobe, akým sa „súdy (ne)vysporiadali so žalobcovu interpretáciou Občianskeho zákonníka pojednávajúcou o premlčaní nároku na náhradu škody na zdraví a nároku na finančné zadosťučinenie za zásahy do osobnostných práv“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje, aby sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vo veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že: „1. Rozhodnutím Krajského súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co/172/2012, ktorým Krajský súd potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Prešov v konaní sp. zn. 14C 48/2012 bolo porušené právo na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy, právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn. 8 Co/172/2012 v celom rozsahu a vec v r a c i a Krajskému súdu Prešov na ďalšie konanie. 3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 350 € na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu. 4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2000 € na účet jeho právneho zástupcu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd (zhodne ako okresný súd) nesprávne vykladal právnu normu upravujúcu plynutie premlčacej lehoty pri náhrade nemajetkovej ujmy, ako aj náhrady vecnej škody. Neuralgickým bodom sporu sa okrem iného stala otázka, aké informácie musí mať osoba uplatňujúca náhradu škody pre začatie plynutia premlčacej lehoty. Krajský súd svojím rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože okresný súd žalobu zamietol z dôvodu premlčania žalobou uplatnených práv.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa týkajúce sa nároku na zaplatenie sumy 249 105,49 € z titulu nemajetkovej ujmy za zásah do práva na ochranu osobnosti vychádzajúce z rovnakých záverov považoval krajský súd „za vecne správne“.

Čo sa týkalo námietok vo vzťahu k nároku na zaplatenie vecnej škody, a to že „vedomosť o škode a škodcovi nastala až rozhodnutím súdu (10 C/256/2002) od 23.9.2009“, k tomu krajský súd uviedol, že „toto konanie podľa obsahu spisu o náhradu škody začalo podaním návrhu na súd dňa 8.7.2002. Už vtedy, podľa názoru odvolacieho súdu mala navrhovateľka vytvorený dostatočne pravdepodobný úsudok o tom, ktorý subjekt za škodu zodpovedá.“.

So záverom okresného súdu o dôvodnosti uplatnenej námietky premlčania týkajúcej sa úverov, ktoré boli čerpané pred 3. augustom 2008, keď návrh na začatie konania bol podaný 3. augusta 2010, a uplynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty sa krajský súd taktiež stotožnil.

Ďalej je krajský súd toho názoru, že keďže „skutočnosť, že navrhovateľka považuje námietku premlčania vznesenú odporcom za šikanózny právny úkon, vykonaný v rozpore s dobrými mravmi navrhovateľka uviedla až v odvolacom konaní a nie je dôvod na ňu prihliadať, zostáva posúdiť námietku, že navrhovateľka dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniu, že čerpaním úverov z rokov 2008 a 2009 jej vznikla škoda, za ktorú zodpovedá odporca uniesla“.

Podľa názoru krajského súdu sa okresný súd s námietkami sťažovateľky vo vzťahu k čerpaniu úverov „v odôvodnení svojho rozhodnutia náležitým spôsobom vyporiadal“.

Nemožno preto podľa názoru krajského súdu „vyčítať súdu prvého stupňa, ak vykonané dôkazy - výsluch svedkov - hodnotil ako nedostatočný na unesenie dôkazného bremena, pričom konštatoval, že bez ďalších dôkazov a to listinných dôkazov o zaplatení výdavkov navrhovateľky v súvislostí s poškodením jej zdravia nemožno žalobe v tejto časti vyhovieť. Odvolací súd preto v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. rozsudok v jeho napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.“.

Ústavný súd preskúmal závery krajského súdu (v spojení so závermi a s odôvodnením rozsudku okresného súdu z 19. októbra 2012) a dospel k záveru, že krajský súd zhodne so súdom prvého stupňa pri rozhodovaní o žalobe sťažovateľky správne postupoval podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a jeho rozhodnutie nevykazuje znaky arbitrárnosti ani svojvôle. Neuralgickým bodom sporu sa stala otázka premlčania, resp. nepremlčania nárokov sťažovateľky osobitne nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. začiatok plynutia lehoty pre uplatnenie jej nárokov. Sťažovateľka namieta, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia o premlčaní tohto nároku svoje rozhodnutie neodôvodnil riadne v zmysle § 157 OSP a nevysporiadal sa so sťažovateľkinou interpretáciou Občianskeho zákonníka pojednávajucou o premlčaní nároku na náhradu škody na zdraví a nároku na finančné zadosťučinenie za zásahy do jej osobnostných práv.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné hmotnoprávne aj procesnoprávne ustanovenia právnych predpisov podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Krajský súd v okolnostiach danej veci dostatočným spôsobom reagoval na sťažovateľkou vznesené odvolacie námietky a svoje rozhodnutie o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa náležite a presvedčivo odôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 OSP. Krajský súd tak zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka pred ním domáhala, a preto jeho závery v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu a okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný súd na tomto mieste iba poukazuje na to, že výklad plynutia premlčacej lehoty je v rozhodovacej praxi súdov ustálený a vyplýva zo záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uvedených v jeho skorších i novších rozhodnutiach.

Krajský súd v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným napr. vo veciach sp. zn. 2 Cdo 278/2007, sp. zn. 5 Cdo 265/2009 či sp. zn. 2 Cdo 194/2011 predmetný nárok považoval za satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, ktoré režimu premlčania nepodliehajú, jeho vyjadrenie v peniazoch však spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote (§ 101 Občiansky zákonník).

Obdobne podľa rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 237/2007 ustanovenie § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje pri práve na náhradu škody dvojročnú subjektívnu premlčaciu dobu, ktorá plynie odo dňa, keď sa poškodený dozvie o vzniknutej škode a to tom, kto sa ňu zodpovedá. Poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá v okamihu, kedy preukázateľne získal informáciu o okolnostiach vzniku škody, ktoré mu pomôžu urobiť si dostatočne pravdepodobný úsudok o tom, ktorá konkrétna osoba za škodu zodpovedá.

Podľa názoru krajského súdu už podaním návrhu 8. júla 2002 (konanie vedené pod sp. zn. 10 C 156/2002 o náhradu škody na zdraví) mala sťažovateľka „dostatočne pravdepodobný úsudok o tom, ktorý subjekt za škodu zodpovedá“.

Ústavný súd vychádzajúc z princípu právnej istoty v danej veci reprezentovaným ustálenou judikatúrou najvyššej súdnej inštancie, ktorou najvyšší súd nepochybne je, rešpektujúc, že je primárnou úlohou všeobecných súdov vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, považuje právny názor krajského súdu a jeho závery uvedené v napadnutom rozsudku za zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (III. ÚS 3/97, II. ÚS 141/04), nezistil pri predbežnom prerokovaní sťažnosti takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými základnými právami sťažovateľky, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.