III. ÚS 139/2015

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 201/2008 porušené boli.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 201/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jeho právneho zástupcu, JUDr. Petra Peružeka, Radlinského 1, Hlohovec, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Odôvodnenie:

I.

Sťažovateľ uvádzal, že vo veci jeho návrhu zo 6. augusta 2007 sa začalo na okresnom súde viesť konanie v občianskoprávnej veci o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci“), ktoré do dňa podania tejto sťažnosti nebolo skončené. Nadväzne na to podrobne opísal postup okresného súdu, ktorý mal byť poznačený prieťahmi v konaní, a to najmä v dôsledku opakovaného ustanovovania právnych zástupcov sťažovateľa. Následne poukazujúc na ustálenú judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) uviedol, že nečinnosťou okresného súdu, resp. jeho zdĺhavým rozhodovaním došlo k porušeniu označených práv. Svoj návrh na priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € odôvodňuje stavom právnej neistoty, v ktorej sa nachádza, ako aj skutočnosťou, že porušenie označených práv opísanými prieťahmi už nie je možné napraviť.

V návrhu na rozhodnutie vo veci žiadal ústavný súd vysloviť v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 15 C 201/2008 porušenie práva „na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy“, okresnému súdu prikázať konať bez zbytočných prieťahov, sťažovateľovi priznať „finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Eur“ a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 eur na účet jeho právneho zástupcu.

II.

Dňa 03.02.2010 dala zákonná sudkyňa pokyn na ďalší postup vo veci. Dňa 11.02.2010 súd požiadal o pripojenie ďalších troch spisov navrhovateľa zisťovanie litispendencie. Dňa 30.03.2010 a 07.04.2010 boli súdu doručené odpovede, že žiadané spisy nie je možné pripojiť na nahliadnutie, dňa 07.04.2010 bol pripojený iba spis sp. zn. 16C 122/2007. Dňa 31.08.2010 súd uznesením navrhovateľovi priznal oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovil mu za zástupcu JUDr. Miloša Chrenku.

Dňa 15.11.2010 uznesením za zástupcu navrhovateľovi ustanovené Centrum právnej pomoci. Dňa 07.02.2011 daný pokyn zákonnej sudkyne na ďalší postup vo veci. Dňa 02.05.2011 na súd doručené podanie Centra právnej pomoci, žiadosť o zrušenie povinnosti zastupovania. Dňa 19.05.2011 daný pokyn zákonnej sudkyne vo veci, súdny spis predložený na ďalší postup Krajskému súdu v Bratislave. Dňa 01.07.2011 súdny spis vrátený tunajšiemu súdu spolu s usmernením na ďalší postup. Dňa 09.09.2011 uznesením za zástupcu navrhovateľovi ustanovený JUDr. Štefan Abelovský. Dňa 26.09.2011 na súd doručené odvolanie JUDr. Štefana Abelovského a jeho žiadosť o zrušenie jeho ustanovenia. Dňa 13.10.2011 uznesením za zástupcu navrhovateľovi ustanovený JUDr. Juraj Bašnák. Dňa 03.11.2011 na súd doručené odvolanie JUDr. Juraja Bašnáka, žiadosť o zrušenie jeho ustanovenia.

Dňa 31.08.2012 Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 5Co354/2012 88 napadnuté uznesenie zrušil, súdny spis bol vrátený súdu dňa 04.10.2012. Dňa 11.12.2012 spis predložený zákonnej sudkyni na ďalší postup vo veci. Dňa 06.03.2013 pokyn zákonnej sudkyne na ďalší postup vo veci, žiadosť o pripojenie spisov. Dňa 12.04.2013 vyhotovené fotokópie zo spisu

K podstate sťažnosti okresný súd uviedol, že celkovú dĺžku konania «ovplyvnila skutočnosť akou je vysoký nápad vecí v oddelení „15C“ vyššieho súdneho úradníka, zákonného sudcu, čím sa jednotlivé časové úseky medzi úkonmi zákonnej sudkyne predĺžili. Nakoľko zaťaženosť súdneho oddelenia resp. jednotlivých civilných sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, mám za to, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi.». Nadväzne na to okresný súd poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť bezprostredne po tom, ako bola vybavená jeho skoršia sťažnosť podaná predsedníčke okresného súdu podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), a tak sťažovateľ okresnému súdu neposkytol dostatočný čas na nápravu vzniknutého stavu a prijatie opatrení na predchádzanie vzniku zbytočných prieťahov zo strany orgánov štátnej správy súdov. Okresný súd súčasne sťažovateľovi navrhol žiadané finančné zadosťučinenie nepriznať, resp. jeho rozsah primerane znížiť z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia tohto návrhu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná, čo je v zásade to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (obdobne III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o náhradu škody, resp. o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a z hľadiska dostupných informácií sa posudzovaný prípad z právnej alebo skutkovej stránky nejaví ako osobitne zložitý. 2. Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. správania sťažovateľa v konaní, možno vziať zreteľ na nedostatky návrhu na začatie konania, na ktorých odstránenie vydal okresný súd podľa § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku uznesenie č. k. 15 C 201/2008­112 zo 7. marca 2014. Aj keď skoršiemu odstráneniu vád návrhu bránila skutočnosť, že sťažovateľ nebol napriek svojej žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov kvalifikovane právne zastúpený, okolnosť, že návrh na začatie konania trpel nedostatkami brániacimi prerokovaniu veci, nemožno pripísať iba konajúcemu okresnému súdu. Ústavný súd taktiež poukazuje na spôsob využitia procesného oprávnenia doplniť návrh na začatie konania rozšírením okruhu pasívne legitimovaných osôb podaním sťažovateľa zo 4. februára 2014, ktoré nespĺňalo náležitosti kvalifikovaného podania, hoci sťažovateľ bol v tom čase už zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom ustanoveným mu v konaní uznesením okresného súdu č. k. 15 C 201/2008­94 z 28. januára 2013.

Okrem toho z obsahu preskúmavaného spisu okresného súdu nevyplýva, že by v období od podania návrhu (9. august 2007) do podania návrhu na rozšírenie okruhu pasívne legitimovaných osôb (11. február 2014) sťažovateľ vyvinul akúkoľvek procesnú aktivitu, ktorou by sa domáhal odstránenia vznikajúcich prieťahov v predmetnom konaní, čo síce nezbavuje okresný súd jeho zodpovednosti za porušenie označených základných práv, avšak poukazuje na nižšiu intenzitu následkov sťažovateľom tvrdeného porušenia jeho práv. Všetky uvedené okolnosti na strane sťažovateľa síce nebránia ústavnému súdu vysloviť porušenie sťažovateľom označených práv, avšak ústavný súd ich považoval za spravodlivé zohľadniť najmä pri ustálení výšky priznaného finančného zadosťučinenia.

Pokiaľ predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti argumentuje nadmernou zaťaženosťou súdneho oddelenia, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06), podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Doterajšia dĺžka súdneho konania bráni ústavnému súdu prihliadať aj na argument okresného súdu, že sťažovateľ mu neposkytol dostatočný čas na nápravu vzniknutého stavu a prijatie opatrení na predchádzanie vzniku zbytočných prieťahov zo strany orgánov štátnej správy súdov.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 15 C 201/2008, došlo k vzniku zbytočných prieťahov, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výrokovej časti tohto nálezu).

Pretože ústavný súd zistil porušenie označeného základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 201/2008, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci nachádza (bod 2 výrokovej časti tohto nálezu).

Sťažovateľom uvádzané dôvody okrem konštatácie dĺžky predmetného konania však podľa názoru ústavného súdu nepopisujú konkrétne následky porušenia označených práv na osobu sťažovateľa, pričom sa zameriavajú skôr na paušalizujúce porovnanie výšky súdnymi orgánmi priznaných súm finančného zadosťučinenia za zistené porušenie práv bez dôrazu na konkrétne okolnosti prípadu. Preto pri rozhodovaní o výške finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal len z doterajšej dĺžky napadnutého súdneho konania, ktorá nie je ústavne akceptovateľná, prihliadajúc pritom na správanie sťažovateľa (pozri bod 2 tretej časti odôvodnenia tohto nálezu) a na absenciu vonkajších symptómov, ktoré by preukazovali vyššiu intenzitu sťažovateľom tvrdeného zásahu do jeho práv zaručených ústavou a dohovorom. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a na jeho zaplatenie zaviazal okresný súd v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažovateľom uplatnenom nároku na úhradu trov konania v sume 284,08 € z dôvodu jeho právneho zastúpenia a v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. Petrom Peružekom vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá predstavovala sumu 804 €.